(Ne)Prebudení – 53. Kapitola – Epilóg


Prezident Berg z okna kancelárie so záujmom sledoval slávnostný sprievod a spokojne kýval hlavou. Tešilo ho, čo vidí. Európa sa po vyše siedmich rokoch konečne dočkala mieru a pokoja. Ale na ako dlho? Vynárala sa mu v hlave otázka. Nebola to prvá veľká európska vojna a pravdepodobne ani posledná. Vedel, že prídu ďalšie a bolo to len otázkou času.

„Myslíš, že by som mal znova kandidovať?“ položil otázku svojej žene, ktorá pre neho už dlhé roky bola číslom jedna.

„Ešte nikdy sme neboli v takej dobrej pozícii. Má to svoje výhody byť prezidentom.“

„To určite, ale už teraz cítim, ako ma moc láka robiť veci, ktoré by moje terajšie ja ľutovalo. Aj ostatní s tým majú čo robiť a cítim, že prehrávajú.“

„Áno, čo nevidieť budeme musieť zakročiť aj proti nim, ale najprv sa musíme postarať o Joachima. Vie toho priveľa, pokúsil sa ti vziať život…“

„Áno, kto by to bol do neho povedal, že pred nami niečo zatají. Myslíš, že niečo tušil?“

„Je to možné. Posledné dni bol viac hĺbavý a vzdorovitý. A to sme si ho vybrali, lebo sa ním dalo ľahko manipulovať.“

„Škoda, bol užitočný. Pošleme mu návštevu.“

„A čo urobíme s Pachom?“ povedala a pozrela sa mu do očí. „Prečo si unikol informáciu, kde sa nachádzajú?“

„Pacho,“ usmial sa. „Náš verný vojak.“

„Neprestane hľadať, až kým sa nedopátra pravdy, alebo kým nedodýcha. Je zároveň plný ideálov.“

„To sme aj my, alebo sme boli. Už ani presne neviem, či to je vôbec možné.“

„Ale on nevie, čo vieme my. Zmietajú ním emócie, to nikdy neveštilo nič dobré.“

„A aj napriek tomu toho dosiahol takmer sám oveľa viac, než by si bol ktokoľvek z nás myslel. Bol experiment, ktorý sa podaril. Možno to nie je také zlé občas popustiť uzdu emóciám.“

„Takže ho necháme tak?“

„Zatiaľ áno, ale budeme ho sledovať. Aspoň toľko si od nás zaslúži, keď sme mu už zobrali rodinu a život. Ešte nám môže byť nápomocný.“

„Ty chceš, aby pátral ďalej?“

„A uspel.“

„Čo keď vypátra aj nás?“

„To budeme riešiť, keď to nastane, ale dúfajme, že skôr nájde ostatných ako nás. Stačí ho naviesť tým správnym smerom.

Je tu ešte niečo, čo sa podarilo,“ povedal Berg po dlhšej odmlke.

„Čo také?“

„Rusi podali žiadosť o vstup do federácie.“

„A to len tak?“

„Samozrejme, že nie. Majú podmienky, ale nič, čo by európske elity neboli ochotné spraviť. Rusi si uvedomujú vojenskú, ale hlavne ekonomickú silu a potenciál zjednotenej Európy a chcú sa spolupodieľať na obchode a politike. Dokonca sú ochotní aj spojiť armády.“

„Čo z toho dostanú, okrem peňazí?“

„Turecko je takmer neobývané, Čierne more bez začlenenia, Sýria a rovnako aj Saudská Arábia. Veľa spoločných ložísk a vedia, že silou ich zabrať nedokážu. India a Čína budú tiež chcieť niečo na oplátku, tak im je spojenectvo výhodnejšie.“

„Rusko-Európska federácia, kto by to bol povedal. To sa Američanom nebude páčiť.“

„Čo už, budú si musieť zvyknúť, alebo sa pridať,“ pokrčil ramenami a povzdychol si. Vedel, že to nebude také jednoduché. Veľkí hráči sa neradi prispôsobovali, hlavne ak boli zvyknutí mať posledné slovo.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.