(Ne)Prebudení – 52. Kapitola


Prevalil som sa na druhú stranu a snažil sa príliš nedýchať, aby som ju nezobudil ranným, ešte stále po alkohole páchnucim dychom. Nepomohlo to a aj tak sa prebrala.

„Ránko,“ povedala pomaly, keď pootvorila oči a prevalila sa na chrbát pretierajúc si tvár rukou. Popritom sa jej zošuchla prikrývka a úplne odhalila ľavý prsník a pravý len čiastočne. Nevadilo jej to. Len pred pár hodinami sme obaja zo seba videli oveľa viac, než len tento, na pohľad, ale aj dotyk nádherný kúsok jej tela.

„Ránko,“ odvetil som a chcel som si ju pritiahnuť, keď sa zrazu rýchlo posadila a poobzerala sa po miestnosti.

„Koľko je hodín?“ spýtala sa a siahla rukou na nočný stolík. „Doriti! Kde je?“ vystrelila z postele a nahá začala behať po miestnosti. Niečo hľadala. Prehadzovala veci, pozerala pod oblečenie aj do skriniek. Chcel som sa jej spýtať, čo hľadá, ale mal som príliš krásny výhľad, aby som sa prinútil to spraviť.

„Budeš tam len tak ležať a pozerať sa na mňa?“ spýtala sa.

„Pokojne aj celý deň,“ odpovedal som jej s úsmevom, ale nakoniec som sa predsa len postavil. „Čo hľadáš?“

 „O chvíľu bude prezidentov príhovor. Smith mi to oznámil tesne predtým, než sme sa vyparili z oslavy. Nájdi ovládač, rýchlo!“

Nakoniec som ho našiel v posteli pod jej vankúšom a hodil jej ho. Zapla televízor, navolila správny kanál a vrátila sa mi späť do náruče práve včas, aby sme videli, ako sa začal odpočet pred prezidentovým príhovorom.

„Drahí Európania, občania a všetci, čo nás práve počúvate. Posledné dni a hlavne posledné roky boli pre Európu náročné. Stratili sme veľa blízkych, prehodnotili sme veľa našich priorít, útočili na nás zo všetkých strán, ale my sme sa nevzdali. Nenechali sme sa odradiť jazykovými a kultúrnymi rozdielmi a spojili sme sa v názore, že Európa môže prežiť jedine ako rovnocenné spoločenstvo všetkých národov s rovnakými zákonmi a možnosťami pre každého jedného občana. Už šesť rokov sa nám napriek vojne darí spolunažívať a odstraňovať rozdiely medzi regiónmi. Nebudem vám klamať, nie je to jednoduchá cesta, na ktorú sme sa vydali, ale funguje a jedine ďalším spoločným úsilím bude fungovať aj naďalej,“ povedal prezident Berg a odmlčal sa, aby dal každému možnosť popremýšľať o jeho slovách.

„Dôvod prečo sa k vám dnes prihováram, nie je, aby som vám pripomenul, čo sa nám darí robiť dobre, ale aby som vám oznámil ukončenie šesť rokov trvajúcej vojny. Len pred pár minútami som prijal oficiálnu kapituláciu všetkých vojsk Blízkeho východu a ich žiadosť o nastolenie mieru.

Dočkali sme sa, konečne sme sa dočkali mieru, ktorý nás stál toľko úsilia. Ale naša snaha sa ešte nekončí a potrvá dlhé roky, kým sa rany na oboch stranách zacelia. Nájdu sa takí, čo budú mier odmietať a budú sa ho snažiť za každú cenu porušiť, indivíduá z jednej alebo z druhej strany, ale my sa nedáme zastrašiť a dúfam, že mi v tom pomôžete,“ povedal Berg a Eva televízor vypla.

„Takže konečne je koniec,“ povedala s hlavou opretou o moju hruď a cítil som, ako sa uvoľnila.

„Vyzerá to tak.“

„Čo bude ďalej?“ povedala s rukou položenou na mojej hrudi.

„Povedal by som, že zaslúžený odpočinok. Mám už po krk kalkulovania s nevinnými životmi, tajných organizácií hrajúcich sa na spasiteľov sveta, nanobotov ktovie odkiaľ, kryptografických správ a akýchsi magorov, čo si myslia, že svet bude krajší, ak budeme všetci žiť pod jednou vládou. Pritom asi len pozerali priveľa Star Treku.“

„Chceš to všetko nechať tak?“

„Šesť rokov som strávil na frontovej línii alebo ďaleko za ňou. Umrel som, vrátil sa a znova som bojoval. Ani raz som nemal čas spýtať sa sám seba, či to vôbec má zmysel. Pravdou je, že neviem, či to ešte dokážem. Neviem, či to vôbec chcem. Rodinu mi to nevráti a na pomstu ma prešla chuť už veľmi dávno. To, že by som mal teraz obviňovať niekoho nového, nič nezmení.“

„Ale môžeme zabrániť, aby sa to opakovalo. Hádam ich nenecháme beztrestne ďalej pôsobiť? Je ti jasné, že neprestanú s tým, čo robia, až kým sa im to nepodarí. Budú pokračovať v manipulovaní sveta a ďalší ľudia budú umierať. Ak nie teraz, tak o rok, o dva…“

„Alebo o desať či neskôr. Nevieš. Nikto to nevie. Po tom všetkom sa stiahnu do úzadia a budú sledovať, čo napáchali. Veď ani vševidiace oko CIA o nich nevedelo a dokonca mali vo vlastných kruhoch špehov. Nebude jednoduché ich nájsť.“

„Stačí ti tak málo, aby si sa vzdal?! To ti neverím. Nie si toho schopný,“ povedala a z očí jej takmer sršali blesky. Mala ma celkom prekuknutého.

„Možno si zoberiem len dovolenku,“ mykol som ramenom a snažil som sa skryť úsmev. „Nepridáš sa?“

„Za pár dní sa hádam svet nezrúti,“ odvetila zamyslene.

„Pár dní? Pridaj.“

„Týždňov?“

„Mal som na mysli skôr niekoľko mesiacov niekde v Karibiku. Ďaleko od tohto všetkého. Teda, ak mi prezident vráti späť môj plat, keďže som momentálne tak trochu na mizine, aspoň myslím. Potom uvidíme čo ďalej.“

Takto nejak som si predstavoval zaslúžený odpočinok. S myšlienkou na mier a s peknou ženou v posteli.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.