(Ne)Prebudení – 51. Kapitola


Vrátili sme späť na ulicu. Tomáš s Evou na náš už čakali a dokonca aj Smith sa držal obďaleč a vášnivo komunikoval so zdravotníkmi. Bol bledý, aj odtiaľto som videl stopy krvi na tvári, ale vyzeral lepšie.

„Ako si na tom?“ spýtala sa Eva.

„Poviem ti o niekoľko dní, keď začne tento tu spievať.“

„Neprehovoril?“

„Ani som sa o to nepokúšal. To je tvoja práca,“ odvetil som a zahľadel sa na Smitha. Pomalým krokom sa k nám blížil podopretý zdravotníkom. Ten sa netváril zrovna nadšene, ale asi nevedel agentovi povedať nie.

„Veď ja ho poznám!“ prehovoril Smith. „To je generál Joachim Holz.“

„Ty ho poznáš?“ spýtala sa Eva prekvapene.

„Pred vyše desiatimi rokmi bol členom NATO štábu ako zástupca Belgickej armády. Potom rezignoval.“

„A to si ho spoznal až teraz? Veď sme spravili podobizeň,“ zamiešal som sa do rozhovoru.

„Bol mi povedomý, ale nevedel som odkiaľ a softvér ho nenašiel. Až teraz naživo som si vybavil odkiaľ ho poznám. Bol raz v jednom nezávislom dokumente, videl som ho cez Youtube. Ako bývalého generála ho požiadali o zopár názorov.“

„A to si ho ešte pamätáš?“ čudovala sa Eva a Holz sa neudržal a zvraštil obočie.

„Čo ti poviem, akosi mi to stále zostalo kdesi v hlave. Ani sám neviem prečo,“ odvetil Smith a vystrúhal malý, bolestivý úsmev.

„Odveďte ho,“ pokynul som dvom vojakom. Okamžite Holzovi nasadili kovové putá aj na nohy a medzi sebou ho viedli k obrnenému transportéru.

„Ako je na tom Echo?“ obrátil som sa na Tomáša.

„Zdravotníci povedali, že bude žiť. Ale tvárili sa poriadne prekvapene,“ usmial sa unavene. „Takže, Paul, je?“

Prikývol som. Nič iné nebolo treba povedať. Bol jedným z nás. Nejedenkrát nám zachránil život a my jemu. Boli sme tím, rodina. A aj keď nás zradil, nebola jeho smrť o nič ľahšia.

„Poručík! Pani Jeleníková,“ zasalutoval pri nás vojak. „Technici si vás žiadajú v budove v riadiacom centre.“

„Nepočká to?“ spýtal som sa. Chcel som sa pridať k prezeraniu ľudí z budovy.

„Nie, pane. Chcú hovoriť len s vami.“

„Technici?“ Čo môže byť také súrne.

„Nie, pane. Niekto zavolal a žiada si vás.“

Doriti! To musí byť on, napadlo mi a rozbehol som sa späť k areálu ESETu.

Cestou mi v hlave vírili myšlienky a ani jedna nebola pozitívna. Ak nás kontaktoval, znamenalo to, že bol v bezpečí. Ale ako? Nemal ako odísť!

Dobehli sme do riadiaceho centra a zastali pred obrazovkou, na ktorú sa všetci pozerali. Chvíľu bola čierna, rovnako, ako keď sme sem vošli prvýkrát, ale potom sa na nej objavilo logo – dve ruky zvierajúce našu planétu. Len jedna z nich vyzerala byť naozaj ľudská, kým tá druhá, aj keď bola takmer totožná, bola čisto bielej farby. Vyzerala skoro umelo, roboticky. Bol som si však takmer istý, že keď sme vošli, tak tam nebolo.

Logo sa chvíľu točilo a napokon zmizlo. Namiesto neho sa objavilo päť postáv, ktoré poriadne nebolo vidieť. Všetky boli zahalené v tieni, ale jednoznačne sa pozerali na nás.

„Pán Pacho,“ prihovoril sa mi jeden z nich digitálne zmeneným hlasom, takže nebolo možné povedať, či ide o muža alebo ženu. Mohol to byť on? „Radi konečne vidíme vás, vašu jednotku, agenta Smitha a aj slečnu Jeleníkovú. Vykročili sme zlou nohou, ale dúfame, že to našu spoluprácu nijak nenaruší.“

„Spoluprácu?“ spýtali sme sa s Evou naraz.

„Áno, veríme, že toto naše stretnutie vyústi do vzájomnej spolupráce. Dosiahli sme toho príliš veľa, aby sa to len tak hodilo za hlavu, nemyslíte?“

„Dosiahli? Čo ste dosiahli?!“

„Už teraz je Európa viac zjednotená, než bola kedykoľvek predtým. Silnejšia než kedykoľvek predtým. Ľudia už nezmýšľajú tým svojím malicherným spôsobom o svojich malých štátoch, ktoré dávno stratili význam. Začali si uvedomovať silu spoločnosti, silu jednoty a prestali hľadať rozdiely – odlišný jazyk či náboženstvo a časom aj odlišnosť farby pokožky. Postupne zisťujú, že to rozdiely ani nie sú a svoju národnú jedinečnosť si tak či tak môžu ponechať a ďalej rozvíjať, ak to považujú za potrebné.“

„Ale za akú cenu!“ oboril som sa na neho a nevedel, nechcel som pochopiť, ako to mohli tak jednoducho a chladne obhajovať.

„Áno,“ odvetil hlas skoro smutne. „Nešťastné vedľajšie obete, ktoré, žiaľ, boli potrebné, aby sa ľudstvo mohlo posunúť vpred. Niekde sa to začať muselo a zvyšok sa postupne pridá.“

„Jedna vláda pre celý svet?“

„Hovoríte, akoby to malo byť niečo zlé. Lepšie jedna poriadna vláda, ktorá sa stará o všetky svoje ovečky, ako stovky čiastočne funkčných či dokonca nefunkčných, ktoré svojich obyvateľov vykorisťujú, len aby sa isté malé percento malo ako prasce v žite. Tak sa to u vás hovorí, nie?“

„To je utópia!“ namietal som a dal by som všetko za to, aby som im videl do tvárí a vedel, koho máme hľadať. „To nemôže dlhodobo fungovať. Ľudia to musia chcieť z vlastnej vôle.“

„Ľudia nevedia, čo chcú, kým to nedostanú. Jednoduché to nebude, ale zmena musí prísť. Je vás stále viac a viac a planéta dokáže uživiť len určité množstvo živých bytostí. Na úkor ľudí vymierajú iné živočíšne druhy a aj to má svoju hranicu a nakoniec budete ďalší na rade. Jedine pod jednou vládou dokážeme vykonať potrebné zmeny, aby ste to na tejto planéte všetci prežili.“

„Žiadna veľká ríša sa dlho neudrží a skôr či neskôr sa ten váš sen rozpadne.“

„To bola voľakedy pravda, ale vďaka moderným technológiám sa svet neustále zmenšuje. Čo nevidieť sa bude dať cestovať z jedného konca sveta na druhý v priebehu niekoľkých hodín a potom minút. Rovnako jednoduché je prepraviť armádu či vystopovať nepohodlné živly a potlačiť ich skôr, než stihnú byť skutočne nepohodlné.“

„Čiže budete v tichosti odstraňovať akúkoľvek opozíciu? Hocikoho, kto sa vám postaví a nebude s vami súhlasiť?“

„Odstraňovať, také nepekné slovo. Lepšie to vystihuje slovo filtrovať a opozíciu nie. Ľudia potrebujú mať zdanie voľby, aj keď sa pre nich len pramálo zmení. Potrebujeme odfiltrovať len tých, čo chcú narúšať poriadok, ale veď to sa deje už dlhé roky. Môžeme tu filozofovať do konca vekov a vy sa môžete snažiť nás vystopovať, ale nepodarí sa vám to. Posledná možnosť. Môžete sa k nám pridať a pomôcť nám. Samozrejme, spôsob, ako dosiahnuť naše ciele, necháme takmer úplne na vás a časom určite zmeníte názor. Na dosiahnutie niečoho dobrého a jedinečného sú potrebné aj obete, alebo ako sa hovorí – keď sa rúbe les, lietajú triesky.“

„Nebudem viac brať nevinné životy, aby ste si vy splnili sny.“

„Nie sú to naše sny, ale nech je, ako chcete. Je to vaše posledné slovo?“

„Zaplatíte za všetko, čo ste spravili!“ zapojil sa zoslabnutý Smith a skúsil to s vyhrážkou. Vyznela však veľmi slabo, vzhľadom na to, že sme doposiaľ ani nevedeli, kto oni sú.

„To je možné, viem, že sa o to pokúsite, ale zlyháte ako mnoho iných pred vami,“ povedal daktorý z hlasov.

„Je to veľká škoda. Mohla to byť zaujímavá spolupráca,“ povedal ten istý hlas a znova sa na obrazovke na chvíľu objavilo to zvláštne logo a vzápätí sa rozpadlo na tisícky stekajúcich pixelov.

„Musíme sem dostať expertov, nech sa na to pozrú,“ hlesol Smith a zošuchol sa popri stole na zem. „Takto to nesmie skončiť. Budeme sledovať peniaze a zistíme, kto na tom najviac zarobil.“

„Takže ešte stále si myslíš, že sú za tým financie? Veľa firiem bude teraz zarábať na obnove zničených oblastí. Nebudeš to mať ľahké.“

„Viem,“ povzdychol si bolestivo, „ale niečoho sa musíme chytiť. Financie sú len jedna časť. Zabavili sme im servery, počítače. Stále máme zopár ich ľudí, dozvieme sa, čo budeme potrebovať.“

 „Hádam máš pravdu a bude to také jednoduché,“ pokrútil som unavene hlavou. „Je to tvoje vyšetrovanie,“ odvetil som napokon a vydal sa k dverám.

Mal som nepríjemné tušenie, že hľadanie v budove naproti, neprinesie očakávané výsledky. Ten muž bol už dávno preč, ale výrazne sme mu narušili operáciu. Smith mal v čomsi pravdu. Z počítačov sa možno technikom podarí čosi nájsť. Mal pred nami síce náskok, ale všetko preto, lebo sme nevedeli koho a čo hľadať. Bolo len otázkou času, kým sa niekde objaví.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.