(Ne)Prebudení – 50. Kapitola


Čosi nebolo v poriadku.

Mráz mi behal po chrbte, chlpy sa mi ježili aj tam, kde som nevedel, že nejaké mám a mal som stiahnutý žalúdok.

Mohlo to by len tým, že Eva len pred chvíľou spolu so Smithom vošli do budovy a odvtedy som od nich nič nepočul.

Skôr to ale bolo priebehom celej misie. Všetko vychádzalo podľa plánu. Tiež som očakával, že vojaci budú musieť zviesť oveľa tuhší boj a aj keď si úvodná sústredená streľba vyžiadala zopár ľahších zranení, behom pár minút bolo po všetkom a jednotka vošla do budovy. Odvtedy sa žiadne výstrely neozvali. Iba zmätené hlásenia o automatizovanom obrannom systéme a opustených serveroch. Žiadne telá, žiadni živí ľudia.

Z ničoho nič sa zvnútra opäť ozvala streľba a rovnako aj stíchla. Nebolo to však jediné, čo stíchlo. Zo slúchadiel neprichádzali žiadne správy, rozkazy.

„Eva? Smith?“ skúšal som ich kontaktovať a pozrel sa dole na rozmiestnené jednotky. Zdalo sa, že nevedia, čo majú robiť, ale zopár z nich sa rozhodlo preskúmať situáciu a vošli do budovy.

„Echo? Čo sa deje?“

„Môže to byť rušička, asi nechcú, aby sme vedeli, čo sa deje vo vnútri.“

„Ideme dnu, nepáči sa mi to,“ rozhodol som sa, ale nestihol som sa ani len otočiť, keď sa z vnútra budovy ozvala explózia. Silnejšia, než by dokázal spraviť obyčajný granát.

„Eva!“ vykríkol som a celým telom som sa oprel o sklo.

Prví vojaci už vybehli z budovy. Nezastavovali sa. Ozval sa druhý výbuch a za tým hneď niekoľko ďalších po celom komplexe budov.

Sklené tabule náprotivnej budovy sa rozleteli všetkými smermi nasledované ohnivou guľou a troskami výbavy. Poschodia sa rútili jedno po druhom. Vyzeralo to ako plánovaná demolácia.

Odhodilo ma cez celú miestnosť. Bral som so sebou všetko a každého, kto mi prišiel do cesty. Putovanie som ukončil až nárazom chrbtom do nosného stĺpu. Nebyť bojového obleku, už by som sa nikdy na vlastné nohy nepostavil.

Pozviechal som sa zo zeme. Ťažko sa mi dýchalo, ale bol som v poriadku. Skontroloval som stav jednotky. Boli otrasení, ale to nebolo nič, čo by dosiaľ nezažili.

Nasadil som si helmu a vykročil ku kraju budovy. Kontrolné indikátory nabiehali, analyzovali situáciu a ja som zatiaľ so zaťatými zubami sledoval skazu pred sebou.

Z administratívnych budov zostala len kopa poskrúcanej ocele premiešanej so stavebným materiálom. Prach a dym odnášal vietor do neďalekého sídliska a bránil vrtuľníkom vo vzduchu vo výhľade.

„Eva?!“ skúsil som to, aj keď som vedel, že to je zbytočné. To nemohol nikto prežiť. Aj vojaci zabezpečujúci okolie budovy ležali nehybne na zemi v kalužiach vlastnej krvi. Ak to niektorý z nich predsa len prežil, mohol sa považovať za šťastného.

„Pacho?“ oslovila ma Helene a položila mi na rameno ruku. „Musíme odtiaľto vypadnúť. Ani táto budova to nemusí dlho vydržať.“

Nechcel som, ale mala pravdu. Zatvoril som oči a doprial si posledný pohľad na dymiace trosky a okolie, ale žiaden pohyb nasvedčujúci preživších som nezahliadol.

Schody som bral po dvoch a cestou som sa snažil spojiť s veliteľstvom. Nikto neodpovedal.

„Vyzerá to tak, že sme v tom sami,“ oznámil som ostatným, keď sme vyšli von. V diaľke som počul hučanie sirén a aj vrtuľníky naďalej krúžili vo vzduchu.

„Nie tak celkom,“ ukázal Tomáš na skupinku vojakov pár metrov od nás.

Zbierali ranených a snažili sa im pomôcť napriek tomu, že oni sami boli krvácali z početných rán.

„Hlásenie,“ povedal som, keď sme k nim dorazili.

Jeden vzhliadol od zeme a zakrvavenou tvárou sa na mňa pozrel. Z oka mu trčal úlomok skla, ruky sa mu triasli, ale bolesť neprejavoval. Bol očividne v šoku.

„Všetci sú mŕtvi,“ odvetil napokon. „Pane,“ dodal po chvíli.

„Toto sú jediní, čo sú ako tak živí, pane,“ ozval sa druhý vojak potom, čo sa mu nepodarilo oživiť spolubojovníka a vyčerpane sa oprel o stenu.

„Videli ste niekde v budove agentov EFP?“

„Nie, pane, ale možno boli v tom transportéri, čo po výbuchu odnášal zranených.“

„Transportér? Aký?“

„Stryker, pane. Náš. Naložili zopár ranených a odišli. Chceli sme, aby počkali, ale asi nás nepočuli.“

„Dobre. Vydržte, o chvíľu tu budú určite záchranné zložky,“ rozkázal som mu a vydal sa k troskám budovy.

Čo tu robilo obrnené vozidlo? Mali predsa strážiť okolie.

„Možno stihli opustiť budovu iným východom, alebo boli v tom vozidle,“ skúsila to Jane, ale v hlase jej chýbala rozhodnosť. Sama tomu neverila.

„Kontakt!“ vykríkol Uwe.

Obrátili sme sa v smere, kam mieril a pozdvihli vlastné zbrane.

Dym sa práve rozostúpil a jeden po druhom sa vynárali vojaci spolu so zdravotníkmi v oranžových mundúroch.

Spustili sme zbrane a vykročili naproti prvému vojakovi. Keď nás zbadal, urobil to isté.

„Poručík Pacho?“ spýtal sa a zasalutoval.

„Pohov, čo sa deje?“

„Mám vás okamžite odprevadiť k vrtuľníku, pane,“ odvetil vojak a ukázal mi cestu.

„K vrtuľníku? Čo sa deje?“

„Prezident Berg má pre vás nové rozkazy, pane.“

„To nemôžeme, možno tu budú potrebovať našu pomoc.“

„Je to rozkaz, pane a než sa spýtate, áno, mám povolenie použiť akékoľvek prostriedky, pane,“ povedal to tak presvedčivo a odvážne, že som mu to bol ochotný veriť. Jeho slová dostali ešte väčšiu váhu, keď som si všimol, ako sa okolo nás jeho jednotka rozostúpila.

„Asi nemáme na výber,“ povzdychol som si.

„Nie, pane,“ odvetil so sklopenými očami, „a je mi to ľúto.“

„Ja viem, plníš si len rozkazy. Tiež som bol kedysi taký. Dobre teda, ideme,“ oznámil som mu.

Aj tak sme tu toho veľa nezmohli. Tu potrebovali medikov a záchranárov, nie vojakov.

Práve sme prechádzali popod nadjazd, keď sa mi v helme ozval známy hlas : „Pacho, Pacho. Hádam ste si nemysleli, že to pôjde tak jednoducho. Oni nie sú vláda, nie sú viazaní zákonmi a to ani morálnymi či etickými. Robia to, čo je nutné. Keby to vlády pochopili už dávno, neboli by sme v takých sračkách.“

„T….“ chcel som ho osloviť, ale okamžite mi skočil do reči.

„Ale no, nechceme predsa, aby nás tí milí vojačikovia počuli. Načo im komplikovať rozkazy,“ zasmial sa.

„Určite vás zaujíma, čo od vás chcem. Nemusíte hovoriť, viem, že to tak je. Chcem sa s vami stretnúť. Osobne a aby ste vedeli, že to myslím vážne,“ odmlčal sa na chvíľu. „Tu mám niekoho, kto sa chce s tebou rozprávať.“

„Nepočúvaj ho, Pacho! Je to pasca!“ vykríkla Eva varovanie a potom stíchla.

„Samozrejme, že je to pasca,“ bavil sa ďalej Paul. „A Pacho do nej s radosťou skočí, nemám pravdu?“ spýtal sa, no vzápätí dodal. „Neodpovedaj. Nasadnite do helikoptéry, nechajte ju vzlietnuť a potom Jane prevezme riadenie. Pilota vyhodíte von, nebudete ho už potrebovať. A nezabudnite, že sledujem vašu komunikáciu. Akýkoľvek podraz a umrú. Najprv on a potom ona. Veľmi pomaly a bolestivo.“

„A, a, á,“ zahriakol ma Paul, keď som sa už chystal odpovedať, musel nás nejako sledovať. „Čoskoro sa porozprávame naživo.“

Pozrel som sa po Jane kráčajúcej vedľa mňa. Kŕčovito zvierala pušku v ruke a mračila sa. Naše pohľady sa stretli a nebadane prikývla.

Helikoptéra čakala na menšom otvorenom priestranstve za podchodom. Prach z budov siahal až sem a šíril sa ďalej medzi domy ako púštna búrka. Pilotovi to buď nevadilo, alebo len nemal na výber.

Nasadli sme a už som čakal, že náš sprievod nastúpi s nami, ale našťastie ustúpili, počkali kým vzlietneme a vracali sa späť rovnakou trasou k troskám Digital parku.

Práve sme boli nad nimi, keď si Jane vytiahla pištoľ, priložila ju pilotovi k hlave a naznačila mu, aby bol ticho. Helene urobila to isté druhému pilotovi.

„Páni, zmena plánu,“ oznámil som im a dúfal, že tým neporuším Paulove pokyny, ale zatiaľ bol ticho. Mal som chuť im povedať viac, ale neodvážil som sa.

Jane si vymenila miesto s pilotom a zamierila nad Aupark. Tlaková vlna ho zasiahla tiež. Väčšina okenných tabúľ už nebola a tie čo boli, mali rozsiahle pavučiny.

„A teraz vyhoďte pilotov von,“ ozval sa mi v helme Paul.

„Tu vystupujete,“ povedal som im, ale len sa na mňa s vypúlenými očami pozreli.

„To nemyslíte vážne?“ zaprotestoval, ale hlaveň mojej pušky mu odpovedala.

„Bohužiaľ, áno,“ odvetil som mu a chytil ho za leteckú kombinézu. „Je mi to ľúto,“ dodal som a vyhodil ho von.

To isté, ale s druhým pilotom, urobil Uwe.

Jane ešte chvíľu zostala visieť vo vzduchu, pozrela sa, či piloti dobre dopadli na strechu obchodného centra a zdvihla palec.

„Pacho! Mali ste ich vyhodiť!“

„A aj sme ich vyhodili,“ oponoval som mu.

„Zahrávaš sa so mnou? Asi potrebuješ pripomenúť pravidlá,“ odvetil a vzápätí sa ozval bolestivý výkrik. Mužský. „To bol len prst. Nabudúce to bude rovno celá ruka. Vypnite si transpondér a vysielačku, posielam vám koordináty.“

Jane stočila riadiacu páku a pohli sme sa na sever. Preleteli sme ponad historické centrum Bratislavy ochromené útokom, ponad Hlavnú stanicu a mierili ďalej na Patrónku. Cieľové miesto sa zdal byť rozostavaný areál ESETu. Kvôli vojne ho nikdy nedokončili, ale zopár budov sa zdalo byť takmer funkčných. Aspoň na prvý pohľad.

Pristáli sme na obrovskom zarastenom priestranstve a vystúpili. V pokľaku a s namierenými puškami sme čakali, čo sa bude diať. V istom okamihu som čakal, že na nás spustia okamžitú paľbu, ale nič také sa neudialo.

„Rovno za nosom,“ navigoval nás Paul k budove asi päťdesiat metrov pred nami. Bola to jedna z dvoch dokončených stavieb komplexu, aj keď vyzerala zanedbane. Okná boli neumývané a niektoré porozbíjané, vchod zarastený ako aj vlastne celé okolie.

„To by stačilo,“ ozval sa z vnútra budovy Paulov hlas, ale nevidel som ho. „Helmy dole a všetky zbrane položte na zem a tým myslím naozaj všetky. To platí špeciálne pre vás, dievčatá.“

Urobili sme, ako kázal a na zemi sme nechali všetko, čo sme mali so sebou. Helene po mne dokonca hodila prosebný pohľad, aby si aspoň nôž mohla ponechať, ale nechcel som nič riskovať.

Dvere sa otvorili a von vyšlo päť ozbrojencov a Paul. Na tvári mu pohrával ten jeho úsmev, ktorí sme aj my neradi videli. Z bezpečnej vzdialenosti sa pozrel na zem a pokynul svojim mužom, aby nás dodatočne prehľadali.

Keď už boli pritom, stiahli nám ruky plastovými putami a vzdialili sa od nás.

Nič nenašli a na chvíľu sa mi zdalo, že to Paula sklamalo. Zamračil sa, stiahol pery a naznačil, aby sme ho nasledovali.

Jeho muži na nás zo všetkých strán mierili zbraňami a poháňali dopredu, pričom si udržiavali bezpečný odstup.

Vošli sme do prázdnej loby. Strop bol nedokončený a miestami z neho trčali povytrhávané káble a rúry. Zariadenie buď nedodali, alebo ho už medzitým stihol ktosi ukradnúť. Výťahy neboli osadené a schodisku chýbali dvere. Práve k nim nás viedli.

Vystúpili sme dve poschodia a zabočili doprava. Priestor bol nezariadený a prevažne otvorený. Len stredom sa tiahol rad miestností bez dverí. Vošli sme hneď do prvého otvoru. Miestnosť za ním nebola veľká, steny boli neomietnuté a okná nemala. Pravdepodobne akási budúca zasadacia miestnosť.

Zbadal som ju okamžite. So zvesenou hlavou sedela na zemi a ani nezaregistrovala, že sme vošli. Smith bol hneď vedľa. Pravú ruku mal obviazanú kusom handry, čo vyzerala ako časť jeho košele. Bola nasiaknutá krvou.

„Eva, si v poriadku?“ spýtal som sa jej a po započutí môjho hlasu sebou trhla.

„Nemal si sem chodiť,“ potriasla hlavou a ani sa mi nepozrela do očí. „Aj tak nás zabije.“

„Musel som.“

„Som rád, že sme všetci pokope,“ prehovoril Paul. „Škoda, že sme na našu párty nemohli prizvať prezidenta, ale aj jeho čas sa už kráti.“

„Je jedno, čo nám spravíš,“ postavil som sa mu čelom. „Pôjdu po tebe ďalší a ďalší. Nezastavia sa, kým vás nedostanú. Aj v tomto okamihu po nás už určite pátrajú. Nezostáva ti veľa času.“

Obzrel som sa po Paulových chlapoch. „Ak sa z toho chcete dostať živí, tak vám navrhujem, aby ste zložili zbrane. Čo myslíte, ako dlho sa budete môcť schovávať pred všetkými agentúrami sveta? Nebude miesta na Zemi, kde sa budete môcť schovať. Zostá…,“ vetu som nedokončil. Paul sa po mne zahnal a jednu mi vrazil.

„Bla, bla, bla. Si myslíš, že sme na to neboli pripravení? Celé mesto je bez komunikácie. Ani ten tvoj implantovaný čip ich sem nedovedie. Teda rozhodne nie včas.“

„Prečo sa jednoducho nevzdáš, Paul? Ešte nie je všetko stratené,“ pokúsil som sa mu dohovoriť. „Pomôžeme ti a aj všetkým, čo sa rozhodnú vzdať. Chceme len tých, čo za tým všetkým skutočne stoja.“

„Nie, Pacho,“ zasmial sa Paul. „Všetko je už stratené. Vidím vám to na očiach. Ani keby som sa vzdal, tak by ste mi neodpustili a do väzenia sa ísť rozhodne nechystám.“

„Čiže si nás sem zaviedol, aby si nás všetkých zabil?“

„A kvôli čomu inému?“ rozhodil rukami. „Na kus reči som vás rozhodne nezavolal. Vás,“ ukázal Paul na mňa a moju jednotku, „chceme študovať. Aby sme zistili, ako to, že ešte žijete, potom, čo som vás vlastnoručne zabil. A títo dvaja sú jednoducho otravní a nedajú pokoj, kým nebudú poriadne hlboko pod zemou.“

Paul vytiahol pištoľ, namieril Smithovi medzi oči a bez jediného zaváhania vystrelil. V rovnakom okamihu sa budova otriasla výbuchom. Paul sa otočil a v očiach sa mu zračilo prekvapenie.

„To nie je možné,“ stihol hlesnúť a viac som nepotreboval. Rozbehol som sa k nemu, zrazil ho k zemi a aj s rukami za chrbtom, som sa s ním pustil do boja. Než ma stihol odvaliť, zlomil som mu hlavou nos a rozrazil obočie. Krv mu zaliala tvár.

Už sa neusmieval. Nezraneným okom hodil pohľad na vlastných mužov. Prehrávali súboj so spútanými zajatcami a to ho napálilo ešte viac. Otočil sa na mňa a namieril mi na hlavu. „Druhýkrát sa z toho nedostaneš,“ oznámil mi roztraseným hlasom a pozrel sa mi do očí.

„Možno“ opätoval som jeho pohľad. „Ale ty tiež nie a ani tvoj šéf. Z toho sa už nedostane,“ započúval som sa do zvukov boja kdesi na dolných poschodiach. „Predpokladám, že je budova obkľúčená a špeciálne jednotky postupujú miestnosť od miestnosti.“

„To nie je možné,“ zopakoval po tichu. „Nemali vás ako sledovať! Všetky signály sme blokovali, satelit je nedostupný!“

Ruka sa mu triasla, strácal nad sebou kontrolu. Ešte som ho takéhoto nezažil.

Pozrel som sa po ostatných. Svoje súboje vyhrali a teraz sa oslobodzovali.

Paul si všimol môjho pohľadu a mieril striedavo z jedného na druhého. Boli sme stále v oblekoch, musel nás teda streliť do hlavy, ak nás chcel dostať. To v jeho rozpoložení nebolo jednoduché. Ustúpil k východu a neprestával na nás mieriť.

„Vzdaj to, Paul. Nemáš kam utiecť,“ oslovila ho Helene a pevnou rukou mu mierila na hlavu. „Nechcem ťa zabiť, ale urobím to, ak mi nedáš inú možnosť.“

„Vždy je kam utiecť,“ zdvihol pohľad zo zeme a bol to zas ten starý Paul, akého som poznal. Usmial sa, rýchlo švihol voľnou rukou a hodil sa o zem.

Helene vystrelila a vzápätí ma oslepil mohutný záblesk sprevádzaný ohlušujúcim výbuchom.

Ani jeden z nás sa nestihol odvrátiť, alebo si zakryť uši. Naslepo som sa pohol dopredu v smere, kde som tušil, že by mal byť Paul, ale než sa mi navrátil zrak, nikde ho už nebolo.

„Kurva!“ zanadával som a pohľad mi zablúdil k Smithovi. Eva sa nad ním skláňala len v podprsenke a držala ho za hlavu.

„Ako je mu?“ kľakol som si k nemu a pozrel sa mu od očí. Bol pri vedomí, zreničky mal rozšírené, tvár bledú a bolesťou zatínal zuby.

„Stráca veľa krvi,“ oznámila mi Eva. „Nechýbalo veľa a bol by to priamy zásah,“ obzrela sa po miestnosti. „Choďte už za ním!“

Nerád som ju nechával osamote, ale dvakrát mi to hovoriť nemusela. Jane ma zbavila pút, zobral som si zbraň a rozbehol sa na chodbu.

„Dolu ísť nemohol,“ povedal Tomáš a ukázal na opačný koniec, kde bolo symbolom naznačené schodisko.

Rozbehli sme sa a jedným okom som popritom cez okno sledoval dianie pred budovou. Policajti pomiešaní s vojakmi mierili na okná spoza svojich áut a kričali rozkazy do megafónu. V pozadí prichádzali ďalšie a ďalšie autá.

„Ako nás našli,“ nadhodila Helene, keď sme brali schody po dvoch.

„Nie je to jedno?“ odvetil Echo. „Dôležité je, že nás našli.“

Vybehli sme o poschodie vyššie a pozreli sa oboma smermi. Nikde nikoho a všade ticho. Pokračovali sme ďalej.

Zastavili sme sa až na predposlednom poschodí. Bolo iné, ako tie predošlé. Chodba napravo pokračovala od schodiska až na koniec budovy, ale naľavo tomu tak nebolo. Za priestorom pre výťahy nám v ceste stáli bezpečnostné dvere. Hádam jediné v celej budove. Boli nové a opatrené biometrickým zámkom na snímanie odtlačku prstov a kamerou na rozoznanie celej tváre.

„Echo?“

Echo sa postavil k dverám. Prešiel po nich rukou a skontroloval bezpečnostný mechanizmus. „Nehrozí, teda ak nemáš niekde schovanú výbušninu, čo nepredpokladám. Tie dvere sú z balistickej ocele, len tak niečo nimi nepohne.“

Ako to dopovedal, pootvoril sa v hornej časti otvor a objavila sa hlaveň. Okamžite sa spustila streľbu a spŕška Echovej krvi mi zmáčala tvár.

Dostal zásah, otočil sa okolo svojej osi a padol tvárou na zem.

Hodil som sa k stene, chytil Echa za nohu a potiahol ho k sebe do bezpečia. Prevrátil som ho na chrbát a obával sa toho najhoršieho.

Uľavene som si vydýchol. Žil. Neviem ako, ale žil. Pravé oko a časť spánkovej kosti nemal, ale bol pri vedomí a pozeral sa mi do tváre.

„Nechcem znova umrieť,“ precedil cez zuby a stisol mi ruku, zatiaľ čo sa mu Tomáš snažil rukou zastaviť krvácanie. Nič iné sme nemali.

„Nezomrieš, braček,“ odvetil som, ale nebol som si až taký istý. Nemal som tušenia, či nás tie nanoboty dokážu znova oživiť, či to nebola len akási divná náhoda. Útechou mi bolo, že toľko náhod naraz existovať nemôže.

Na schodoch sa ozvali hlasné kroky a skôr než sme ich stihli varovať, ozvala sa streľba a zasiahla dvoch policajtov do hrude.

Varovné výkriky sa ozývali schodiskom a medzi nimi som započul aj známy hlas.

„Štefánik, ste to vy?!“ spýtal som sa, aj keď som si bol istý, že to je on.

„Pacho?!“ ozval sa Štefánik späť. „To vy ste strieľali?“

„Nie, sú zabarikádovaní za pancierovými dverami so strieľňou,“ informoval som ho. „Nemáte náhodou nejakú výbušninu?“

Nastalo ticho, potom dohadovanie a napokon sa veliteľ znova ozval : „Koľko jej potrebujete?“

„Dajte všetko, čo máte,“ povedal som mu a rozmýšľal som, ako nám ju sem dostanú, ale oni očividne nie. Hodili nám dva naložené ruksaky, po ktorých útočník začal okamžite strieľať. Jeden netrafil vôbec, ale druhý dostal čistý zásah. Už som sa videl na onom svete, lebo z tohto by nás nedostali ani nanoboty. Našťastie sa strelec netrafil do jeho obsahu, alebo nám veliteľ poslal niečo stabilnejšie. Dúfal som v to druhé.

Štefánik si musel uvedomiť svoju chybu, lebo začal okamžite štekať rozkazy a boli počuť vzďaľujúce sa kroky.

„Prepáčte,“ zakričal. „Poslal som zopár mužov, nech sa skúsia dostať na strechu.“

Neodpovedal som mu. Namiesto toho som sa pozeral na batohy. Oba boli v priamej palebnej línii, ale bez prilby to bolo riskantné. Nič iné mi však nezostávalo. Nemohol som to chcieť od ostatných a ani sa do toho nehrnuli.

„Kryjeme ťa,“ povedala Jane s náznakom úsmevu. „Teraz!“

Spustili opatrnú streľbu na dvere a ja som sa rozbehol s hlavou stiahnutou ako korytnačka. Schmatol som prvý batoh a kľučkoval medzi guľkami. Odrazenými aj vystrelenými. Ani nie tak, aby nezasiahli mňa, ale skôr to, čo bolo v ruksakoch. Chytil som aj druhý a hodil sa späť k výťahom a k stene.

Pozrel som sa na Echa. Ešte dýchal, ale stratil už veľa krvi.

„Veliteľ? Ste ešte tam?“

„Áno, čo potrebujete?“

„Zožeňte medikov, máme tu ťažko raneného. Otvorená strelná rana do hlavy, stratil veľa krvi, B pozitív. Dlho už nevydrží.“

„Rozumiem, ale ak nedostaneme toho strelca…“

„Toho nechajte na nás. Keď začujete výbuch, postarajte sa o neho.“

„Vykonám!“ zavolal späť.

„Zostanem pri Echovi,“ oznámil mi Tomáš a mne nezostávalo nič iné len súhlasiť.

„Vydrž, Seb,“ pošepkal som mu do ucha.

S hlavou medzi ramenami sme sa rozbehli hore schodmi. Do chrbta ma zasiahlo zopár projektilov, ale ochranný oblek odviedol svoju prácu.

S namierenou zbraňou som sa obzrel oboma smermi. Boli prázdne. Prikrčený som pobehol do ľavej chodby a zastavil sa približne v mieste nad dverami.

„Uwe?“

Viac som ani hovoriť nemusel. Siahol do batohu. Vytiahol odtiaľ dve balenia plastickej trhaviny a vymodeloval z nej tenké pásy, ktoré rozložil na dlážke do obdĺžnika. Pridal rozbušku a potom siahol do batohu odkiaľ vytiahol jednu tehličku. V strede bola deravá.

„Keby to bolo niečo menej stabilné, tak je po nás,“ usmial sa. „Pár krokov by malo stačiť.“

Ustúpili sme, ako nám Uwe radil a prikývol som.

Výbuch nebol obzvlášť hlasný, ale rozhodne bol postačujúci. Keď sa usadil dym, objavil sa pred nami otvor a výhľad na pancierové dvere. Ešte stáli, ale ukotvenie v strope nemalo kde držať a strelec bol zasypaný pod hŕbou betónu.

Zoskočil som ako prvý a schytal hneď päť zásahov do hrude, ktoré ma zrazili k zemi.

Jane a Helene skočili hneď po mne, bez prípravy vystrelili a streľba utíchla. Chodba bola prázdna a na konci ďalšie dvere.

Uwe najprv hodil batoh s výbušninami, potom skočil za nami.

Prehľadávali sme miestnosť po miestnosti, ale všetky boli prázdne. Vyzerali ako mítingové miestnosti dákej korporácie. Len jedna mala zámku na kód, ale aj tá bola otvorená a až na obrovský televízor sa v ničom nelíšila.

Zostávali už len dvere na konci chodby. Už z diaľky som videl, že majú rovnakú biometrickú ochranu, ako tie predošlé, ale nezdali sa byť balistické.

Pokľakli sme v bezpečnej vzdialenosti a Uwe ich išiel práve preveriť, keď sa spoza nich ozvala streľba a výkriky. Uwe stlačil kľučku, ale nič sa nestalo. Zložil si batoh a na každý pánt dal jeden menší kus plastickej trhaviny, založil rozbušky a všetko prepojil dokopy.

Zvuky streľby za dverami už medzičasom ustal.

Uwe k nám dobehol a bez ďalšieho čakania odpálil nálože.

Explózie boli malé, ale stačili na to, aby sa dvere zvalili dovnútra.

Prikrčil som sa, ale žiadna streľba sa neozvala. V miestnosti bolo ticho a takmer tma. Svietili len monitory, pričom väčšina zobrazovala len zrnenie.

Našľapoval som opatrne a každú chvíľu som čakal, že po nás začnú strieľať, ale po prekročení dverí som sa mohol pokojne narovnať. Miestnosť bola prázdna, ak som teda nerátal vyše desiatku mŕtvych tiel. Niektorí boli pri svojich pracovných staniciach, iní sa očividne snažili dostať čo najďalej od strelca. Po Paulovi nebolo ani stopy a ani po mužovi, čo za tým stál.

„Kam sa kurva vyparil?!“ zakričal som na celú miestnosť potom, čo sme ju celú znova prezreli. „Niekde tu musí byť druhý východ.“

Trvalo nám to pätnásť minút prehadzovania nábytku a strhávania kobercov, kým sme ho našli. Išlo o šachtu skrytú za stenou s televízormi. Viedla von z budovy a z opačnej strany bola krytá hustými korunami stromov.

Nikde som nikoho nevidel, ale to ma nezastavilo. Spustil som sa dole pridržiavajúc sa len krajov rebríka a o pár metrov nižšie som dosadol na zem. Miesto bolo dobre vybraté. Vysoká tráva a stromy poskytovali dokonalé krytie. Nečakal som na svoj tím a nasledoval vyšliapaný chodník. Tráva sa ešte nestihla pozviechať.

Chodník viedol popri rozostavaných budovách až k plotu. Obyčajne by oddeľoval stavenisko od ulice, ale ktosi doň urobil otvor.

Vybehol som na ulicu, zbraň namierená, prst na spúšti a kmital som hlavou zo strany na stranu. Okrem vojakov, čo zastavovali dopravu, som nikoho iného nevidel.

„Kurva! Kde si, Paul?“ zašomral som si pre seba a prezeral si vojakov.

Nemohol sa ďaleko dostať. Oblasť je uzavretá, nad hlavami nám lietajú helikoptéry a bezpilotné lietadlá. Neexistuje, že by sa z toho mohol dostať.

Pohľad sa mi zastavil na jednom vojakovi. Nezastavoval vozidlá a nedohliadal na bezpečnosť oblasti. Práve naopak. So sklonenou hlavou kráčal v pätách akémusi dôstojníkovi v uniforme. Smerovali do podzemnej garáže náprotivnej budovy.

„Mám ťa,“ rozbehol som sa za nimi a len letmo som započul, ako za mnou Helene čosi kričí.

Prebehol som okolo vojakov, zmätene sa na mňa pozerali, ale nezastavili ma. Tesne pred vchodom do podzemia som spomalil a namieril do tmy. Ani som nečakal, že tam budú.

Už som bol takmer dole, keď som za sebou započul kroky. Obzrel som sa. Helene išla ako prvá, ostatní ju nasledovali.

„Mal si na nás počkať,“ sykla a zaradila sa za mňa.

Prikývol som. Nechcelo sa mi odpovedať. Paula a jeho šéfa treba dostať za každú cenu, inak budú ďalej pokračovať vo svojej činnosti.

Položila mi ruku na rameno a spoločne sme ako tím vošli do garáže. Chvíľu mi trvalo, kým si oči privykli a zaľutoval som, že nemáme pri sebe prilby. Do špeciálnych jednotiek sme sa však nedostali preto, že sme sa spoliehali na vyspelú techniku.

Garáž bola poloprázdna, ale aj tak sa v nej nachádzalo dostatok áut, aby nám nájdenie jedného správneho trvalo príliš dlho. Stačilo by vysielačkou nahlásiť zabezpečenie východov, ale žiadnu sme nemali.

„Uwe,“ šepol som. „Vybehni von za vojakmi, požičaj nám jednu vysielačku a keď už budeš pritom, nech uzatvoria oblasť. Hľadáme muža v uniforme dôstojníka sprevádzaného vojakom. Bude ranený. Kým ich nenájdeme, nech žiadne, ale naozaj žiadne, ani len vojenské vozidlo neopustí oblasť. A to ani keby samotný Berg chcel odísť.“

Uwe prikývol a vybehol po rampe späť na ulicu.

„Ako chcú odísť? Oblasť je uzavretá. Žiadne auto nepustia von,“ povedala Jane.

Myslel som na to isté. „Dostali sa sem vo vojenských vozidlách. Tie sú nenápadné a môžu si jazdiť, ako chcú. Nik ich nekontroluje.“

„A tu žiadne nie je,“ oznámila Helene.

„Sú tu ďalšie dve podlažia.“

Pomalými krokmi sme sa blížili k prvému podzemnému podlažiu. Z vonka k nám doliehal tlmený rachot helikoptér a občasné škrípanie bŕzd. Inak bolo až na vzduchotechniku a naše kroky všade ticho.

Obzreli sme sa navôkol, ale až na niekoľko desiatok osobných a luxusných áut tu žiadne vojenské vozidlo nebolo. Trčalo by medzi nimi ako černoch na výročnom stretnutí KKK.

Zostávalo nám posledné podlažie. Uwe sa doposiaľ nevrátil, ale aj traja sme na Paula stačili. Teraz to skončí, nemal kam ísť a bude pykať. Dal som mu šancu. Istá moja časť mu chcela dať ďalšiu, ale bola príliš malá. Zvyšok hovoril jasne.

Zišli sme posledných pár metrov a pozdvihli zbrane. Vojenské vozidlo tam síce nebolo, ale za to Paul áno. Opieral sa o stĺp, akoby čakal na starého známeho a v ruke zvieral čezetu. Mieril ňou na muža pred sebou. Netváril sa nadšene. Po čele mu stekali kvapôčky potu a mračil sa.

„Že vám to ale trvalo,“ usmial sa a odrazil sa od stĺpa.

Roztiahli sme sa do strán, hlavne namierené dopredu.

Paulovi sa na tvári objavil úškrn. Striaslo ma, chlpy pod oblekom sa mi postavili do pozoru, zreničky rozšírili. Zastal som a nehýbal sa. Čosi tu nesedelo. Paul by sa nikdy len tak nedal zahnať do kúta. Je bojovník.

„Paul? Čo tu robíme? Prečo to divadlo s útekom?“ behal som očami po okolí a hľadal akýkoľvek náznak úskoku.

„Všetko je už stratené,“ podotkol a urobil krok dopredu. „To tohto sme celý čas naháňali,“ povedal a priložil mužovi hlaveň na zátylok.

Muž na to nič nepovedal, len zaťal zuby a zadržal dych.

„Je koniec, Paul. Polož tú zbraň a vzdaj sa. Prihovoríme sa za teba.“

„Prihovoríte?“ rozosmial sa. „A čo? Nedostanem tri doživotia, ale len dve alebo jedno? Nie. Vidím vám to na očiach. Ani keby som sa vzdal, tak by ste mi neodpustili a do väzenia sa ísť rozhodne nechystám.“

„Nezabíjaj ho. Viem, že si to zaslúži, ale potrebujeme ho živého,“ pokúšal som sa ho presvedčiť. „Verejnosť musí dostať niekoho, na koho môžeme hodiť vinu. Niekoho, koho môžeme potrestať.“

„On je nič, Pacho. Stále si to nepochopil? On je len bábka, rovnako ako sme boli my. Vykonával vôľu niekoho iného. Sám vieš, ako to chodí. Sľúbi, že bude vypovedať a dostane miernejší trest, alebo len doživotie namiesto guľky, alebo ho dokonca prepustia a dajú mu novú identitu.“

„To môžeš dostať aj ty! Pomôžeme ti. Prezident nás vypočuje.“

„Si naivný, Pacho a vždy si bol. Len taký ako on,“ zatlačil pištoľou do hlavy, „dostávajú také ponuky. Ale ja? Bývalý kriminálnik, dezertér a prebehlík? To by verejnosť nezožrala. Popravčia čata by bola mojím vykúpením. Ťaháš za kratší koniec a vždy si aj ťahal. Aj preto som vás zradil. Nechcel som skončiť s guľkou v neoznačenom hrobe v akejsi zasmradenej diere,“ zasmial sa ironicky.

„Viedol si nás do záhuby a im to robíš aj naďalej. Ale už nie,“ zalesklo sa mu v očiach. „Ako si povedal, je koniec.“

Ako to dopovedal, padol výstrel. Stĺp za Paulom sa zafarbil do červena s prímesou ružovej a šedej a Helen sa vrhla dopredu. Sprvu som si myslel, že chce zachytiť Paulove telo, ale namiesto toho mu roztiahla prsty na ruke a čosi odtiaľ vytiahla.

„Všimla som si, že čosi zviera v ruke,“ povedala a ukázala predmet vo svojej dlani. Diaľkový odpaľovač.

Mýlil som sa. Neveril som. Nie, nechcel som veriť, že by bol Paul ochotný spraviť niečo také a skoro nás to znova stálo život.

Helene sa pri pohľade na Paulove bezvládne telo v kútiku oka zaleskla slza. Hneď si ju však zotrela, ale ďalšie ju nasledovali. Jane sa k nej ihneď zohla a objala ju.

Za chrbtom nám zazneli náhlivé kroky. Uwe viedol vojakov, no keď videl, že je už po všetkom, spomalil a zastal pár krokov od nás. Pery mal zovreté, obočie sa mu takmer spojilo. „Čo sa stalo?“

„Nechcel ísť do väzenia. Chcel to ukončiť po svojom,“ odvetil som. „A nás pritom zobrať so sebou.“

„Tá jeho zasraná tvrdohlavosť,“ zašomral Uwe. „To je ten druhý? Čo je zač?“

„Netuším. Zadržal ho Paul, inak by už bol dávno utiekol, alebo sa o to aspoň pokúsil.“

Podišiel som k nemu a mal chuť spraviť to čo Paul. Čo hovoril, malo zmysel. Bolo riziko, že sa z toho všetkého vyvlečie a zostane na slobode. S povzdychom som mu natiahol plastové putá a tlačil ho pred sebou. Jeden problém za druhým. Najprv nám vydá svojich nadriadených. Bez neobmedzených zdrojov je len človekom.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.