(Ne)Prebudení – 46. Kapitola


„No doriti!“ zanadával Tomáš pri pohľade na dav hrnúci sa z každého smeru k veži a vystrelil na prvých odvážlivcov, čo sa k nám blížili. Zatiaľ ich bolo len zopár a len niekoľko malo zbraň a vedelo ju použiť, ale aj tak to bol hrôzu naháňajúci pohľad. V očiach týchto ľudí nebolo nič iné iba horúca, spaľujúca nenávisť. Vyzývali meno svojho boha a kričali z plných pľúc niečo, čo mohli byť len kliatby a vyhrážky.

„Ak toto nie je zombie apokalypsa, tak ja už neviem čo,“ poznamenal ešte raz a vymenil si zásobník.

„Sú živí, až príliš,“ snažil sa ho Uwe opraviť a tiež nám čistil cestu späť ku schodom do spodného podlažia, kde pre nás mal prísť odvoz. „Aspoň ak ma oči neklamú.“

„Spacifikovať, ale nezabíjať!“ zopakoval som im znova a sám som sa snažil strieľať tak, aby som nikoho nezabil, ale len zneškodnil. Každým krokom však nenávisťou naplnených ľudí pribúdalo a bolo to ťažšie a ťažšie.

„Počul si doktora! Nemajú pud sebazáchovy, nebude to fungovať!“ namietal Tomáš, ale čo som zatiaľ videl, tak poslúchal moje rozkazy a strieľal primárne do nôh a rúk, ak sa mu podarilo.

„To mi je ukradnuté! Sú nevinní! Ak tomu môžem zabrániť, tak nezabijem ďalšieho nevinného zbytočne,“ poznamenal som a zaťal zuby pri pohľade do pomaly sa plniaceho vstupného areálu. Určite to ešte nebolo ako cez víkend, keď je stredisko plné, ale bolo ich dosť, aby nám znepríjemnili náš postup a ďalší prichádzali zo všetkých smerov. Ak nepríde odvoz, tak nás zaživa roztrhajú holými rukami.

„Ideme, odvoz by tu mal byť každú chvíľu,“ snažil som sa nás popohnať a utekal dolu schodmi.

Naďalej som nedokázal uveriť, že sa to tak rýchlo pokazilo. Trvalo nám len pár minút, kým sme vybehli hore schodmi z mínus druhého a ihneď som si uvedomil, že v horšej situácii sme doposiaľ neboli. Svitalo a spolu s úsvitom sa prebralo aj celé mesto. Hlasno, ako prebúdzajúca sa príšera, čo doteraz tvrdo spala stovky či tisícky rokov, a ticho, ktoré nám v skorých ranných hodinách tak prekážalo, bolo zrazu vítané oveľa viac ako krik miliónov obyvateľov Teheránu naplnený hnevom, o ktorom si mysleli, že bol oprávnený. A to bolo len jedno mesto vo vojnou zmietanom regióne, kde ich už niekoľko rokov manipulovali a ukazovali im západné tváre ako ich nepriateľov. Už teraz som vedel, že takúto hordu armáda západu zastaviť nedokáže. Nie, ak ich budú brať len ako civilistov. Budú sa zdráhať, oprávnene, použiť silu voči civilnému obyvateľstvu, až kým nebude neskoro a naše pozície budú prevalcované čírou masou týchto ľudí.

„Pozor!“ vykríkol Echo a všetci sme spozorneli pri pohľade na dva obrnené Knight XV SUV, ktoré v plnej rýchlosti vleteli do vstupného areálu nevšímajúc si dav ľudí okolo nich. To, že na nás z SUV nikto nezačal okamžite strieľať, som považoval za dobré znamenie.

„As-salamu alaykum, Pacho!“ vykríkol neznámy muž so širokým úsmevom na tvári, keď otvoril dvere a v priateľskom geste roztiahol ruky. Sprvu sa nezdalo, že by si dianie vôkol seba všímal, no vzápätí spoza opasku vytiahol pištoľ a strelil po prvých dotieravcoch, čo sa k nemu otočili.

„Wa-Alaikum-us-Salaam, Daran,“ odvetila mu Jane namiesto mňa a pridala do kroku.

„Oh, Jane, moja plavovlasá bojovníčka,“ radoval sa úprimne, že ju vidí, a zároveň nás rukou poháňal, aby sme čo najrýchlejšie nastúpili. „Pohnite si, lebo budú všetky cesty prepchaté, už teraz to vyzerá zle,“ povedal a potľapkal ma po chrbte, keď som popri ňom prešiel. „Pekelné brány sa otvorili! Musíme sa čo najrýchlejšie dostať z Iránu, ba aj ďalej!“

Nasadli sme, šofér cúvol späť na cestu a v plnej rýchlosti vyrazil k diaľnici Hemmat nevšímajúc si rozzúrený hustnúci dav okolo nás. Nezastavil, ani keď zopár ľudí, ktorí nezareagovali dostatočne rýchlo, zrazil a už vôbec nie, keď sa začínala ozývať streľba a odrážať sa od nepriestrelných skiel.

„Rád ťa znova vidím, kamarát, a živého!“ potriasol mi Daran radostne rukou. Zamračil sa, keď si všimol môj ostražitý pohľad. Podľa brífingu som vedel, kto je ten muž predo mnou, ale to nemenilo nič na tom, že som si ho nepamätal.

„Prepáč,“ prinútil som sa povedať. „Ale vôbec si ťa nepamätám.“

Daran sa s otvorenými ústami zahľadel na mňa a občas očami zablúdil k Jane sediacej vedľa mňa. Vyzeralo to, že čaká, že mu každú chvíľu poviem, že si z neho uťahujem, ale nič také som nemal v pláne.

„Jane, to myslí vážne?“ spýtal sa.

„Bohužiaľ áno. Paul ho strelil do hlavy a stále sa z toho celkom nespamätal.“

Daran neveriacky pokrútil hlavou a pozrel sa mi do očí, akoby mi chcel prečítať myšlienky alebo zistiť, či si z neho neuťahujeme. Jeho pohľad bol prenikavý a doterajší vrúcny úsmev sa mu úplne vytratil z tváre. Nahradila ho prázdna, nič nehovoriaca maska a mierne zamračený výraz. Teraz by som ja bol rád, keby som dokázal čítať myšlienky. Trvalo to dobré dve minúty, keď konečne prerušil očný kontakt a s povzdychom pokýval hlavou, ako keby niečo zistil.

„Ach, priateľu, ani po smrti sa nevzdáš, čo?“ povedal znova s úsmevom. „Nevadí, že si teraz nepamätáš. Raz si isto spomenieš. V očiach ti vidím, že si to stále ty, aj keď trochu iný.“

„Ďakujem, cením si to,“ odvetil som mu a zahľadel sa von oknom. Medzičasom sme už vyšli z mesta. „Aký je plán? Nemôžeme ísť po diaľnici.“

„Prečo nie? Sú kvalitné, Iránci vedia robiť diaľnice a dovedú nás až za frontovú líniu,“ povedal Daran pokojne.

„Nestrážia ich?“

„Ale áno. Vládne vozidlo si však nedovolia zastaviť a aj keby, tak tieto beštie niečo vydržia,“ žmurkol na mňa, pohodlne sa oprel o kožené sedadlo a vytiahol si z chladničky vodu. „Pokojne si pospite, priatelia, mali ste určite dlhú noc. Keby niečo, zobudím vás,“ odvetil a takmer ihneď mu fľaška vody vyletela z rúk, ako vozidlo mierne nadskočilo po výbuchu len pár metrov od nás.

„Oh, tak s týmto som nepočítal,“ poznamenal Daran sucho.

„Čo to, dopekla, bolo?“ spýtala sa ho Jane, ale pri pohľade z pravého okna mi to bolo už celkom jasné.

„T-72, napravo!“ zakričal som, aby som to dal vedieť šoférovi, ale on už o tom vedel a začal kľučkovať po diaľnici. Tank s maximálnou rýchlosťou okolo 60 km/h nás nemohol dohnať, ale dostrel mal stále postačujúci, aby nás dostal.

„Echo!“

„Už na tom pracujem,“ oznámil a odmlčal sa.

„Frontová línia?“

„Vaše jednotky sú v defenzíve,“ povedal Daran, „sťahujú sa do bezpečnej vzdialenosti, nech je to kdekoľvek, ale letectvo ich naďalej podporuje.“

„Ako ďaleko?“

„Ešte asi… d…“ chcel povedať, keď sa ozval ďalší výbuch len pár metrov od nás a šofér mal čo robiť, aby nás udržal na ceste a hlavne v jednom kuse. Knight XV bol síce opancierovaný, ale priamemu zásahu z tanku by rozhodne neodolal. „Ešte asi dvesto kilometrov do pôvodnej bojovej hranice.“

„Echo?“

„Sú na ceste. ETA pätnásť minút.“

Len čo dohovoril, pokropila okná po ľavej strane guľometná paľba z rýchlo sa blížiacich ľahkých útočných vozidiel. Bolo ich päť, vyzerali ako buginy a nerobilo im najmenší problém držať sa nás a zároveň v opatrných dávkach strieľať. Guľky sa od opancierovania odrážali, na oknách zanechávali stopy po nárazoch a celé auto nepríjemne nadskakovalo, keď sa strelci snažili zasiahnuť pneumatiky. Do toho sa navyše sporadicky ozval výstrel z tanku, ale ak nechcel zasiahnuť aj niektorú z bugín, tak si musel dávať pozor.

„Vydržia?“ spýtal som sa a pozeral sa na okno, cez ktoré som už nič nemohol vidieť.

„Budú musieť, viac sa obávam o kolesá. Úplne rozstrieľané nás povezú už len zopár desiatok kilometrov a budeme strácať rýchlosť,“ povedal Daran a už sa mi nezdal byť taký bezstarostný ako pred pár minútami. Buginy okolo nás neprestajne krúžili ako dotieravé sršne a jediné okno, ktoré doteraz nebolo rozstrieľané, bolo predné. Najhoršie na všetkom bolo, že sme nemohli ani len otvoriť okno, aby sme neriskovali zásah.

„Ako ste na tom?“ spýtal som sa ostatných a dúfal som, že sú stále niekde za nami.

„Držíme sa, ale obávam sa, že tie okná už dlho nevydržia,“ odvetil Uwe.

„Nejaký nápad?“

„Modliť sa? Tieto konzervy sú odolné, ale na môj vkus až priveľmi defenzívne. Chcelo by to nejaký otvor.“

„Daran, dá sa niečo urobiť?“ spýtal som sa a načúval rytmu streľby.

„Mňa sa nepýtaj, ja som ich len ukradol, nenavrhoval som ich,“ odpovedal a prikrčil sa, keď sa okno na jeho strane nebezpečne otriaslo.

„Nemôžu strieľať donekonečna,“ rozhodol som sa. „Pripravte sa a snažte sa byť presní!“

Zatvoril som oči a načúval rytmu, ktorý som si už dávnejšie všimol. Strelci boli disciplinovaní a dobre vedeli, čo robia. Nestrieľali bláznivo a nikdy nedržali spúšť dlhšie ako niekoľko sekúnd. Po niekoľkých dávkach si dokonca dávali pauzu, aby sa im hlavne príliš neprehrievali.

„Pravá strana!“ zavelil som a Tomáš už otváral okno, aby Jane mohla opätovať paľbu. Strieľala efektívne, ako bola naučená, a stačili jej len tri výstrely, aby sa od okna odvrátila a nechala Tomáša, aby ho rýchlo zavrel.

„Jedna dole,“ povedala spokojne a skontrolovala si zásobník.

„Uwe?“ spýtal som sa, keď sa sami neozvali. „Uwe?“ zopakoval som otázku a začínali ma chytať obavy.

„Ešte sme tu,“ ozval sa namiesto neho Echo a úľavou som si vydýchol. „Uwe dostal priamy zásah do helmy, ale je v poriadku, len trochu otrasený. Podarilo sa mu však zasiahnuť šoféra.“

„Dobre, pripravte sa,“ povedal som a zopakovali sme postup znova, tentoraz na ľavej strane. Manéver bol len sčasti úspešný. Jane si bola istá, že zasiahla šoféra jednej z bugín, a zreteľne ho videla, ako zišiel z cesty, no keď Tomáš zatváral okno, poznamenal, že videl, ako sa šofér buginy snaží získať náskok a smeruje kamsi dopredu. Echovi sa darilo lepšie a ihneď nám radostne oznámil, že zneškodnil ďalšiu, čo znamenalo, že zostávali už len dve. To bola dobrá správa. Tá horšia bola, že streľba utíchla úplne, až na tank, ktorý sa očividne doposiaľ nevzdal svojho úmyslu, ale možno to bol aj úplne iný. Rozhodol som sa trochu zariskovať a pootvoril okná na oboch stranách. Po buginách nebolo ani stopy.

„Sme v suchu?“ spýtal sa Tomáš.

„Daran, ako ďaleko ešte k frontovej línii?“ opýtal som sa ho a odignoroval Tomášovu otázku. Pochyboval som, že by sme boli z najhoršieho von. Ak mali aj vojaci potlačení pud sebazáchovy, tak som ani chvíľu neveril, že by sa vzdali úmyslu dostať nás za každú cenu.

„Počkaj,“ odvetil, keď skontroloval našu polohu z GPS. „Ešte asi stopäťdesiat kilometrov, ale podľa zvuku pneumatík tak ďaleko nezájdeme, okrem toho netuším, kde sa momentálne nachádza línia po tom, čo sa vaše jednotky stiahli,“ povedal a na varovanie šoféra sa s vypúlenými očami pozrel dopredu a začal vzývať boha.

Uprostred diaľnice nám v ceste stáli krížom štyri iránske tanky ruskej výroby a hlavňami mierili rovno na nás.

„Kurva,“ stihol som ešte povedať, keď všetky naraz vystrelili. Prvý projektil lizol našu pravú stranu a vybuchol kdesi za nami. Druhý trafil naše pravé predné koleso a vystrelil celé vozidlo niekoľko metrov do vzduchu. To jediné nás zachránilo pred ďalšími dvoma, o ktorých som radšej ani nechcel vedieť, kam leteli. Psychicky som sa snažil pripraviť na náraz, ale všetko prebehlo prirýchlo a už sme ležali na streche a šúchali sa po iránskej diaľnici smerom k tankom. Bol som si istý, že posádka práve v týchto okamihoch znova nabíja a chystá sa opäť vystreliť.

„Všetci von!“ chcel som vykríknuť, ale v skutočnosti som tie slová ledva dostal z úst. Otvoril som dvere, ale boli zaseknuté a pootvorili sa len minimálne. Zaprel som sa rukami a kopol do nich so všetkou silou, čo mi po dopade zostala. Znova sa o čosi pootvorili, ale stále nie dostatočne. Tomáš sa pokúšal urobiť to isté na svojej strane a kútikom oka som zahliadol, ako sa hlaveň jedného z tankov hýbe naším smerom.

„No tak!“ zakričal som teraz už naozaj nahlas a dvere sa po ďalšom výkope rozleteli. Schmatol som ešte stále omráčeného Darana a nasilu ho vytiahol z auta. Neobzeral som sa, kto všetko uteká za mnou, a rozbehol som sa kľučkujúc medzi guľometnou paľbou a chrániac Darana vlastným telom preč z diaľnice. Dúfal som, že tam nájdem niečo viac než len spustnutú krajinu, ktorá nás obklopovala počas takmer celého nášho úteku z Teheránu. Ignoroval som hlásenia obleku o stave ochrany a iba som bežal, alebo skôr skákal. Guliek, čo okolo mňa lietali, bolo naozaj neúrekom a ani som nevedel, či Daran ešte vôbec žije.

Zastavil som sa, až keď som si uvedomil, že streľba utíchla a vystriedala ju séria výbuchov. Pustil som Darana nie príliš šetrne na zem a s pripravenou zbraňou som sa prikrčený otočil späť k diaľnici. Z tankov a bugín, ktoré po nás len pred pár okamihmi strieľali, zostali už len horiace trosky a v diaľke som ešte stihol zahliadnuť letku šiestich stíhačiek F-35.

Pomaly a aj trochu unavene som sa postavil a obzrel sa po okolí. Jane stála len pár metrov za mnou a tiež vyzerala, že už má toho dosť.

„Ste v poriadku?“ spýtal som sa so zatajeným dychom a čakal.

„Až keď si doprajem teplý kúpeľ,“ ozval sa po chvíľke Tomáš nasledovaný štipľavou poznámkou od Helene, ktorá sa tiež chcela pridať. Uwe s Echom sa takisto ozvali, ale pýtali si najprv pivo a až potom ten teplý kúpeľ a thajskú masáž.

Helikoptéra sprevádzaná štyrmi Apachmi na seba nenechala dlho čakať a dosadla len pár metrov od trosiek tankov. Darana sme s pomocou vojakov naložili a pripútali. Žil, ale po prevrátení vozidla si musel udrieť hlavu, lebo stratil vedomie a nedarilo sa nám ho prebrať. Jeho mužov, ktorí nás celý čas držali na ceste, sa nám už zachrániť nepodarilo. Zostali zakliesnení v autách, keď tanky poslednýkrát vystrelili. Jedinou útechou bolo, že boli po celý čas v bezvedomí.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.