(Ne)Prebudení – 44. Kapitola


Opäť sme sa všetci stretli v zasadacej miestnosti, ale teraz som tomu všetkému šéfoval ja. Chýbal iba prezident Berg, ktorý rokoval s generálmi o nastávajúcom útoku, ale inak sme boli v plnej zostave. Ezrah ma dopĺňal lekárskymi a vedeckými informáciami, ktoré s pomocou technikov zistili, a Smith s Evou si zapisovali a náhodne kládli rôzne otázky mojej jednotke. Snažili sa zistiť, čo si pamätajú z čias pred a po našom únose, ale nič nové sme sa nedozvedeli. Niektoré udalosti boli síce pre mňa úplne neznáme, ale vôbec nás nikam neposúvali, až na potvrdenie, že sme naozaj nikoho počas našich prepadov nezabili. Maximálne dobre miereným úderom spacifikovali, ale určite sme nikoho chladnokrvne nepripravili o život. Po tých slovách mi odľahlo a ja som sa naopak pokúsil svojej jednotke vysvetliť, čo sa udialo odvtedy, čo nás tá organizácia, ktorej meno sme stále nepoznali, uniesla z našich väzení a ja som sa prebral v márnici.

„To je ale bordel,“ poznamenala Jane, keď som dohovoril, a neveriacky pokrútila hlavou. „Kto by to bol povedal, že nás Paul zradí. Keby tu bol, tak mu vlastnoručne zakrútim krkom,“ vyhlásila nahnevane.

„Zmanipulovali ho, rovnako ako Tomáša. Nahovorili mu, že to bolo kvôli mne, museli. Inak si to neviem vysvetliť,“ prekvapivo som sa ho snažil obraňovať, ale presvedčivo som určite neznel.

„A čo tá skrýša?“ spýtal sa Sebastián. „Čo je v nej? Naozaj nejakú máš alebo to bol tiež len výmysel?“

„To neviem. Na nič také som si doteraz nespomenul, ale je to možné, inak by sa na ňu nepýtali,“ odvetil som trochu zahanbene a pozrel sa ospravedlňujúco do tvárí členov svojej jednotky.

„To je úplne jedno, že si mal tajnosti, preboha! Všetci nadriadení majú tajnosti, tak funguje armáda, ba aj každá firma. Need-to-know!“ rozčúlila sa Helene. „Aj môj otec sa tak doma správal. Mal to v sebe zakorenené a aj mame, vlastnej manželke, hovoril len to, čo vedieť potrebovala. To neospravedlňuje, že nás zradil a teba zabil!“

„To kvôli mne,“ zašomral Tomáš pošepky. Prehovoril prvýkrát, odkedy vošiel do miestnosti. Celý čas sa nikomu nepozrel do očí a v tichosti sedel na svojom mieste.

„Čo kvôli tebe?“ spýtal som sa.

„Kvôli mne nás chceli zabiť. Už vtedy som ti to povedal, ale presvedčil si ma, aby som bol radšej pred ostatnými ticho,“ odvetil a zrak upieral stále k zemi.

„Čo si spravil?“ zamiešal sa do debaty Uwe.

„Stihol som stiahnuť záznam zo systému skôr, než ho vymazali, a použil náš tímový login.“

„Tomáš, aký záznam?“ spýtal som sa ho, aj keď som to tušil, ale chcel som to počuť od neho.

„Zo záchrany tých politikov,“ priznal so zvesenými ramenami. „Nechcel som, aby sa to ututlalo, a pre istotu som si záznam ponechal, ak by sme ho neskôr potrebovali, keby nás chcel niekto obviniť zo spáchania vojnových zločinov.“

„Ježiš, to sa mi snáď sníva,“ zanadávala Jane a oprela sa do stoličky. „Si nám rovno mohol streliť guľku do hlavy, ty idiot! Nemôžem tomu uveriť, že si mohol byť taký sprostý, hlavne po výsluchu tým dementom!“

„Prepáčte,“ povzdychol si.

„Nie, Tomáš. Takto nie,“ povedal som mu. „Najprv sa nám pozri do očí a potom môžeš žiadať o odpustenie.“

Nechcel som na neho tlačiť, ale potreboval som, aby sa pozbieral. Museli sme si všetci veriť, ak sme chceli zmeniť vývoj vojny a zároveň ju aj ukončiť. Tomáš chvíľu vyzeral, akoby ma nepočul, ale napokon hlavu zdvihol, zhlboka sa nadýchol a pozrel sa každému jednému do očí. „Prepáčte, je mi to ľúto,“ povedal a konečne to znelo, že to myslí vážne.

Väčšina jeho ospravedlnenie prijala pokývaním hlavy, len Jane sa na neho mračila a podľa pohybu čeľustí som videl, že stále zúri a rozmýšľa, či ho predsa len nezabije. Nakoniec však aj ona prikývla a mávla rukou. „Už je to aj tak jedno.“

„Čo je na tej nahrávke, že ju chcú späť?“ spýtala sa Eva.

„Celé naše nasadenie od vstupu do lietadla, až kým sme sa aj s civilmi nevrátili späť na loď.“

„Ale čo ich na tej nahrávke tak zaujíma, že si myslia, že by ich to ohrozilo?“

 „Neviem. Okrem tvojej sestry s jej kolegami sme tam nikoho živého nevideli. Iba by sa odhalila lož ohľadne bombardovania, ale to by nebolo také tragické. Jedine, že by sme niečo prehliadli,“ povedal som a zrazu mi napadlo niečo iné. „Ale rozhodne by ich mohla zaujímať nahrávka zo dňa, keď sme dezertovali. Tí dvaja západniari v konvoji. Keby sa ich podarilo identifikovať ako pracovníkov nejakej firmy, čo spolupracujú s Daeš, mohlo by to zasiať pochybnosť a posunúť vyšetrovanie ďalej!“

„A tie nahrávky máš v skrýši, na ktorú si nevieš spomenúť, je tak?“

„To neviem, je to možné. Tie nám nemal kto zobrať.“

„Skvelé, takže vlastne nevieme nič a nemáme ani čas ťa znovu uviesť do kómy, aby si si mohol spomenúť.“

„To nie, ktovie, ako dlho by mi trvalo, kým by som sa znovu prebudil.“

„John?“ spýtala sa Eva.

„Má pravdu, nemáme čas. Zajtra odlietame na základňu v Incirliku, kde nás už čaká výbava, a znova si tam dopodrobna prejdeme celý plán. Budete mať dva dni na fyzickú prípravu. Letectvo a pozemné jednotky už zasahujú. Zatiaľ sa nám darí postupovať, ale každý jeden meter je vykúpený nevinnou krvou na oboch stranách a generálov už svrbia prsty každým ukončeným dňom,“ povedal Smith a postavil sa.

Zasadanie skončilo, ale aj tak som zostal so svojou jednotkou sedieť. Nebolo nám veľmi do reči. Visela nad nami akási dusivá ťažoba po vyrieknutých priznaniach a Paulova zrada nám na nálade nepridávala.

„Takže v tom zas lietame,“ prerušil Sebastián ticho a usmial sa. „Zas nakopeme zopár prdelí?“

„Ako vždy,“ usmiala sa Helene.

„Ale tentoraz tie správne,“ povedal som im všetkým s úsmevom a konečne som cítil povedomý pocit bezpečia. Bol som doma, so svojou rodinou.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.