(Ne)Prebudení – 39. Kapitola


„Ako to vyzerá?“ spýtal som sa Ezru netrpezlivo. Viac ako dve hodiny so svojimi ľuďmi zapájal, nastavoval, upravoval a kontroloval všetko možné a mal som dojem, že aj nemožné.

„Rovnako ako pred piatimi minútami, keď ste sa ma spýtali naposledy. Nie je to také jednoduché ako prepnúť tlačidlo do zapnutej pozície. Teda ak nechcete, aby došlo k poškodeniu mozgov.“

„Doktor?“ pozrel som sa na neho prísne.

„Už to naozaj bude,“ povedal a zdvihol ruku, čo bol signál, aby sa všetci pripravili. Zhlboka som sa nadýchol a vydýchol. Pri pohľade na monitory a na moju jednotku pripútanú na posteliach mi nebolo všetko jedno. Ezrah nechal jednu miestnosť prerobiť na Faradayovu klietku, aby nedošlo k prijatiu neželaných inštrukcií. Do nej umiestnil štyri postele a všetko snímali aspoň dve desiatky kamier, aby sme mohli sledovať, ako sa prebúdzajú. Za dverami stáli vojaci zo špeciálnych jednotiek pripravení zasiahnuť v prípade potreby. Dúfal som, že nebudú musieť.

„Všetci na miestach?“ spýtal sa ešte a podržal prst nad potvrdením príkazu. Poobzeral sa po technikoch a programátoroch za počítačmi a keď všetci prikývli, priložil prst na dotykový displej. Monitory sa rozžiarili, keď sa nanoboty aktivovali, životné funkcie vyskočili na normálnu úroveň a to bolo všetko. Nehýbali sa, ležali rovnako, ako ležali predtým, keď ich sem priniesli. Programátori sklopili oči k monitorom a divoko búšili do klávesníc zadávajúc príkaz za príkazom.

„Ezrah? Čo sa deje?“ snažil som sa nedať najavo paniku, ale rovnako som sa mohol tváriť, že nie som v miestnosti. Neodpovedal hneď. Konzultoval čosi s technikmi a čítal ukazovatele, ktoré mne absolútne nič nehovorili, ale upokojoval ma pohľad na životné funkcie všetkých štyroch, boli stabilné.

„Pán Pacho?“ oslovil ma niekto za chrbtom po otvorení dverí, ale ja som len zdvihol ruku, aby počkal.

„Ezrah?“ skúsil som to znova.

„Nanoboty tlmia všetky funkcie mozgu, až na tie životne dôležité. Hmm, a čo je toto,“ odvetil konečne pri pohľade na programátorom zvýraznenú časť kódu, ale nevedel som, či to je zlé, veľmi zlé alebo mega zlé. „Asi to potrvá dlhšie, než som si pôvodne myslel,“ dodal nakoniec a neodtrhol sa od monitorov, čo znamenalo, že sa už viac so mnou rozprávať nebude.

„Pán Pacho?“ oslovil ma ten niekto znova a tentoraz som sa otočil. Bol to jeden z mladých agentov, ktorých som posledné dni vídal na chodbách stále viac. Smith mi o nich povedal, že prišli čerstvo z akadémie a doposiaľ neboli skazení, čo možno bola pravda, ale rozhodne boli veľmi zelení. Aj tento vyzeral, že mu mlieko ešte tečie po brade, a aj Echo v porovnaní s ním vyzeral ako starý chlap.

„Áno?“

„Agent Smith si vás žiada do operačného strediska, je to urgentné,“ odvetil a otvoril mi dvere.

„Povedal, o čo ide?“

„Nie, pane. Len že vás mám za každú cenu a čo najskôr priviesť.“

„Za každú cenu?“

„Áno, pane,“ odvetil a mierne pri tom preglgol.

„Ako si to mienil vykonať, ak by som odmietol?“ spýtal som sa pobavene a pozrel mu do tváre. Čakal som, že zbledne, že sa začervená, ale nečakal som jeho promptnú odpoveď.

„Požiadal by som špeciálne jednotky, aby vás dotiahli až do OPS, pane,“ odpovedal so slabo skrývaným úsmevom. „Oficiálne ste hľadaná osoba, pane.“

„Ako sa voláš, chlapče?“ usmial som sa na neho.

„Ben, teda Benjamin, pane.“

„Tak Ben, dobrá odpoveď.“

Preukazom mi otvoril dvere a vpustil ma dnu, ale on sám nevošiel. Len za mnou zatvoril a už ma Smith posunkom ruky volal dopredu.

„Čo sa deje?“ spýtal som sa, zatiaľ čo si moje oči privykali na zatemnenú miestnosť plnú monitorov a veľkých obrazoviek.

„Pustite mu to,“ povedal niektorému z operátorov a už som sa pozeral na záber z bezpečnostnej kamery v akomsi metre. Záber sledoval muža v tmavej bunde a s kapucňou natiahnutou na hlave. Do tváre mu vidieť nebolo, vyhýbal sa kamerám, evidentne ich mal zmapované.

„Kto je to?“

„Myslel som si, že to budeš vedieť ty,“ odpovedal Smith a z tabletu nahodil jeden záber, kde sa v odraze zjavila čiastočná tvár muža. Rozpoznávací software sa okamžite pustil do práce a po pár okamihoch zobrazil výsledok zo sedemdesiatpercentnou zhodou a pri ňom obrázky viacerých mužov. Pri pohľade na prvého sa mi prekvapením ihneď rozšírili oči.

„Pustite mi to video znova,“ požiadal som rýchlo a priblížil sa k veľkej obrazovke. Študoval som každý jeden pohyb zamaskovaného muža a nebolo pochýb, že je to on. Tú chôdzu, ten postoj som poznal.

„Kde to je?“

„Brusel. Takže je to on?“

„Hej, je to jednoznačne Tom. Ako sa tam vzal a čo tam robí, preboha?“

„Podľa jeho pohybu za posledné dni prišiel vlakom z Čiech. Ale čo robí v Bruseli, je nám stále záhadou.“

„Nejaký dôvod musí byť. Veríš na náhody?“

„V poslednom čase nie. Preto som ťa okamžite zavolal. Niečo chystajú a on je toho súčasťou.“

„Súhlasím. Nejaké nápady? Kde je Eva?“

„Je na ceste, chcel som, aby si to videl prvý.“

„Koná sa práve niečo v Bruseli?“

„Lepšia otázka by bola, čo sa nekoná. Každý deň je tam niekoľko protestov, niekoľko rokovaní a stretnutí zástupcov federálnych štátov, ale nikdy sa nenachádzajú všetci zástupcovia vlády dlho na jednom mieste a dôležité rokovania sa dokonca robia už výlučne virtuálne. Pokiaľ nejde o rokovania za zavretými dverami. Ale inak nič, čo by malo byť špeciálne naplánované, nebolo hlásené.“

„Čiže hocikto môže byť terčom,“ povedal som zamyslene, keď sa práve otvorili dvere a niekto vošiel dnu.

„Čo sa deje?“ spýtala sa Eva rovnako ako ja, až som sa musel usmiať.

„Našli sme Tomáša Gajdošíka. Zachytili ho kamery v Bruseli.“

„V Bruseli? Čo tam chce?“

„To by zaujímalo aj nás. Jediné vysvetlenie, ktoré sa nám ponúka, je, že niečo chystajú a chcú na to využiť Gajdošíka. Rozmýšľame, čo by mohlo byť ich terčom, ale…“

„Pane! Prišla prioritná správa,“ ozval sa jeden operátor vzrušene. „Prezident vystúpi o dve a pol hodiny na námestí Grand-Place v Bruseli.“

„Doriti! Ako to, že sa to dozvedáme až teraz? Čo mu to, preboha, napadlo?“ spýtal sa Smith. Prezident bol najlepší možný terč pre takúto organizáciu, hlavne po nedávnych odhaleniach ich agentov.

„V hlásení sa píše, že vystúpenie bolo utajované do posledného možného okamihu, aby sa predišlo možným protestom či pokusom o atentát,“ odvetil operátor.

„Očividne nebolo dosť utajované,“ poznamenal som. „Musíme tam okamžite letieť a zastaviť ho, živého ak to bude možné!“

„Neprichádza do úvahy,“ protestoval Smith. „Budeme informovať prezidenta, aby to presunul, kým ho nechytíme. Uzavrieme mesto a dostaneme ho tak.“

„Keď uvidí, že to prezident zrušil, bude tušiť, že ich zámer bol odhalený, schová sa a už ho nenájdete. Je vycvičený, aby ste ho nenašli, ak to sám nebude chcieť. Všetci sme.“

„Tak či tak musíme informovať prezidenta.“

„To pokojne sprav, ale až keď budeme na ceste,“ povedal som a videl, ako premýšľa nad najsprávnejším riešením.

„Nemôžeš ísť do mesta. Ak ťa niekto spozná a nedajbože odfotí, tak toho budú plné noviny a ako vysvetlíme, že beháš na slobode?“

„Trápi ťa viac, ako vysvetlíme môj zázračný výskyt v Bruseli, alebo to, aby sme ich zastavili? Dajte mi bojový oblek a cez stmavený priezor ma nikto nespozná. Mám už dosť vysedávania a pasívnej účasti.“

Vyzeralo to, že Smith zvažuje všetky možnosti, ktoré mu práve teraz behali po rozume a nakoniec predsa len súhlasil. Podľa nie príliš spokojného výrazu tváre bolo vidieť, že sa mu môj nápad aj tak nepozdáva.

„Dobre teda, ideme!“ povedal mi a obrátil sa k operátorom. „Pripravte nám okamžitý odvoz a spojte ma ihneď s prezidentom.“

Leteli sme už takmer dve hodiny a počas toho sa Smithovi po niekoľkých neúspešných pokusoch konečne podarilo spojiť s prezidentom Bergom. Naliehal, aby vystúpenie zrušil, odložil či presunul, ale podľa Smithovho nahnevaného krútenia hlavou a divokej gestikulácie o tom prezident nechcel nič počuť.

„Sa mi snáď zdá!“ zvýšil hlas a udrel rukou o strop helikoptéry, v ktorej sme rýchlosťou viac ako tristo kilometrov za hodinu leteli do Bruselu.

„Aký je plán B?“ spýtal som sa a pohladil HK416, ktorú som mal položenú na kolenách. Bol to skvelý pocit byť znova v obleku a mať poruke dobrú a výkonnú zbraň. Existovali aj lepšie, ale vybral som si práve túto, kvôli tým pár spomienkam, čo sa mi v hlave doteraz stihli obnoviť napriek pokusom nanobotov mi v tom zabrániť.

„Tajná služba bola informovaná a monitoruje oblasť. Vraj sa nemáme strachovať.“

„To si mysleli určite aj Kennedyho ochrankári,“ poznamenala Eva.

„Keď pristaneme, nebudeme mať veľa času,“ povedal a vytiahol tablet s plánikom námestia. „Strechy a priľahlé budovy sú pod kontrolou tajnej služby, armády a polície. Prezident je navyše chránený nepriestrelným sklom počas celého príhovoru, takže použitie ostreľovača mi príde nepravdepodobné.“

„Nesúhlasím,“ prehovoril som po krátkom zamyslení sa. „Tomáš bol najlepší takmer vo všetkom a aj keď v streľbe za nami zaostával, stále bude lepší, než hociktorí z policajtov či agentov tajnej služby. Dajte mu do rúk dostatočne dobrú pušku s kalibrom so silnou prieraznosťou a ani by nemusel byť majster sveta, aby trafil svoj cieľ. Koľko vydrží to sklo?“

„Vydrží, bolo testované aj na výbuch.“

„Takže čo? Prídeme tam a budeme dúfať, že sa zjaví rovno pred nami?“

„Nič iné nám nezostáva. Nad námestím budú lietať mini drony a kontrolovať dav. My budeme musieť spraviť to isté zo zeme a hneď ako ho niekto zahliadne, zasiahneme.“

Ak zostal Tomáš aspoň sčasti taký, ako som si ho útržkovito pamätal, tak nám to rozhodne nezjednoduší a bude bojovať do posledného dychu. Pozrel som sa von oknom na Brusel rozprestierajúci sa pod nami.

Práve sme leteli ponad akýsi veľký park s budovou v tvare U a víťazným oblúkom v strede. Tých málo ľudí, čo som dokázal z výšky rozoznať, sa bezstarostne prechádzali alebo sa venovali iným rekreačným aktivitám. Nezostávalo mi nič iné, iba im ticho závidieť. Vzdialení od vojnovej oblasti si žili zdanlivo pokojným životom, bez vedomia o hrozbách nachádzajúcich sa len o pár stovák metrov západne.

Keď sme už jeden park nechali za sebou a preleteli ponad ďalší, o niečo menší, oznámil nám pilot, že nás musí vyložiť zo vzduchu, lebo nikde inde nie je miesto na pristátie.

Vyložil nás uprostred cesty pri námestí s jazdeckou sochou akéhosi dávneho monarchu. Pilot ani len nedosadol úplne, len sa vznášal asi dva metre nad zemou a prikázal nám vystúpiť, zatiaľ čo sa miestna polícia snažila zastaviť dopravu. Vyskočil som ako prvý a absorbčné mechanizmy obleku utlmili môj dopad. Cítil som sa, akoby som dosadol na trávnik, len zvuk to vydalo iný. Eva, ktorá dostala podobný oblek, tiež nemala problémy. Po dopade zopárkrát zamávala rukami vo vzduchu, ale nakoniec sa jej podarilo udržať stabilitu a so zdvihnutým palcom sa narovnala.

„Skoč, chytím ťa!“ zakričal som Smithovi cez komunikátor. Ako jediný bol len vo svojom agentskom obleku, na ktorý si navliekol nepriestrelnú vestu. Na sekundu zaváhal, ale nakoniec skočil a odovzdal sa do mojich rúk. Bol som rád, že mi dôveroval.

„Musíme si pohnúť! Prezident už začal,“ povedal, keď som ho položil na zem, a s rukou zdvihnutou nad hlavou sa inštinktívne chránil pred odlietajúcou helikoptérou a lietajúcim prachom, ktorý po nej zostával.

Rozbehli sme sa po najkratšej možnej ceste. Aspoň teda podľa zabudovaného navigačného systému, ktorý mi po dosadnutí na zem zobrazil názvy ulíc. Dobehli sme na koniec Sint-Jansstraat, ulice ťahajúcej sa na severo-západ od námestia Alberinaplein, kde sme boli vyložení. Ďalej sme pokračovali po Violetstraat, až kým sme nenarazili na prvé väčšie skupinky policajtov a barikády usmerňujúce ľudí ku Grand-Place. Už som dokonca počul, ako prezident Berg prednáša svoju reč. Aj napriek tomu, že sa zvuk šíril z námestia a odrážal sa až k nám do uličky, počul som jeho slová rovnako jasne, akoby som stál hneď pri ňom. Rozprával o tom, aké je dôležité držať v týchto časoch spolu, neprestávať bojovať, ale zároveň myslieť na to, že všetci sme rovnakí ľudia, len s rôznymi názormi a rôzneho vierovyznania, ktoré nás nemôže rozdeľovať, a len vzájomným porozumením sa dokážeme preniesť cez tieto zlé časy a nájsť spoločnú reč.

Vyzeralo to, že dav je s prezidentovou rečou spokojný, lebo keď sme dorazili na preplnené námestie, uvítal nás ohlušujúci rev skandujúci jeho meno. Aj keď som si toho veľa nepamätal, bol som si istý, že takúto popularitu nemal už dlho žiaden európsky politik.

Prezident stál na tribúne postavenej rovno pri mestskej radnici. Z obidvoch strán bola obkolesená prezidentovými ochrankármi, druhú vlnu tvorili vojaci a tretiu policajti v zásahových oblekoch. Ťažko sa mi verilo, že by sa niekto chcel o čokoľvek pokúsiť pri takej palebnej a obrannej sile. Museli by so sebou priniesť malú armádu, aby sa im aspoň podarilo priblížiť k Bergovi.

Agent Smith sa tlačil dopredu ako prvý, ale už keď policajti spozorovali mňa s Evou v oblekoch, ihneď utvorili koridor a vpustili nás dnu, kde k nám pribehol veliaci dôstojník vojakov a jeden člen ochranky prezidenta.

Rozhliadol som sa po námestí. Hľadal som miesta, odkiaľ by prípadný útočník mohol zaútočiť. Okien bolo dosť, ale určite boli sledované tak okolitými dronmi, ktorých bola plná obloha nad námestím, ako aj ostreľovačmi na strechách po celom obvode námestia. Zostával jedine dav, ale tadiaľ by sa nemal ako dostať cez policajtov.

„Kde si?“ zamrmlal som si pre seba. „Aký je tvoj plán?“

Potľapkal som najbližšieho policajta po ramene, aby ma vpustil do davu.

„Kam ideš?“ spýtala sa ma Eva. Stála pod pódiom a takisto, ako ja, sledovala dav.

„Trochu sa poobzerám.“

Ľudia predo mnou trochu šokovane a trochu vystrašene uhýbali, iní mali v očiach úctu a kývali mi hlavou na pozdrav, akoby ma poznali a bol som ich najlepší kamarát, ktorého dlho nevideli, dotýkali sa končekmi prstov môjho obleku a fotili si ma. V ich očiach som videl úctu. Ktovie, ako by reagovali, keby nazreli za môj stmavený priezor?

Už som bol v strede námestia. Prezident naďalej rozprával, ale nevnímal som ho. Snažil som sa prísť na to, čo by som urobil ja. Ako by som zaútočil na prezidenta? Nech som premýšľal akokoľvek, vždy mi vyšlo to isté. Nezaútočil, rozhodne nie tu. Nedávalo to zmysel. Všetko bolo príliš chránené, jednotky striehli na každý podozrivý pohyb. Nebolo možné zaútočiť na prezidenta, pokiaľ by nechceli zhodiť bombu na celé námestie, a to bolo nereálne. Vzdušný priestor bol uzavretý a autá sa v okolí nenachádzali žiadne, ak som nerátal tie prezidentské.

„Tu to nespravia,“ oznámil som im obom.

„Prečo myslíš?“ spýtala sa Eva.

„Je to tu príliš zabezpečené a aj keby mal pomoc od miestnej teroristickej bunky, bolo by to odsúdené na zánik ešte skôr, než by stihli vystreliť. Pokiaľ nepodplatili značnú časť vojakov, policajtov a ochrankárov.“

Len som dopovedal a kdesi v diaľke sa ozvala explózia a za ňou niekoľko ďalších navzájom sa prehlušujúcich. Prezident stíchol, dav stíchol a ľudia v ňom sa prikrčili. Zdalo sa mi, že celé mesto prestalo dýchať. Narátal som dokopy pätnásť explózií prichádzajúcich z rôznych smerov všade okolo nás. Otočil som sa k pódiu, len aby som videl, ako prezidenta obkolesili ochrankári spolu s vojakmi a ťahali ho preč k pristaveným autám, zatiaľ čo policajti udržovali a usmerňovali dav.

„Žeby sme sa pomýlili?“ uvažoval som nahlas. Prečo by ale poslali Tomáša? Aby nás zviedli na zlú stopu?

„Čo to vybuchlo?“ spýtala sa Eva.

„Ešte stále chodia hlásenia. Autobus, zaparkované auto, obchod, samovražední útočníci na zastávkach,“ hlásil nám Smith po jednom, ako dostával jednu správu za druhou. Námestie začalo rednúť. Iba profesionálne správanie a pokoj policajtov zabránil rozpútaniu masovej paniky v dave ľudí, inak by sa to skončilo tragicky.

„Žiadne dôležité ciele neboli zasiahnuté a ani pamiatky. Vyzerá to ako náhodné ciele,“ informoval nás Smith, zatiaľ čo stál na pódiu a obzeral sa rovnako ako ja.

„Náhodné a práve dnes? To asi ťažko. Kam odvážajú prezidenta?“ spýtal som sa pri pohľade na odchádzajúce vozidlá.

„Do sídla, tam bude v bezpečí, kým sa situácia neupokojí.“

„Máš mapu útokov?“ spýtal som sa, keď mi prebehol mráz po chrbte. „Hoď mi ju na displej aj s dopravnou situáciou.“

Len mi naskočila pred očami a vedel som, že je zle, a pochopil to aj Smith, lebo sa rozbehol rovnakým smerom, ako pred chvíľou odišla prezidentova kolóna po Rue de la Tête d’or a ďalej po Rue du Marché au Charbon. Po uliciach, ktoré boli momentálne nepriechodne uzavreté, rovnako ako väčšina hlavných ulíc smerujúcich do prezidentovho sídla v Kráľovskom paláci.

Eva sa okamžite rozbehla za Smithom a ja za Evou. Obleky nám dávali rýchlosť, ale ja som sa navyše musel vyhýbať ľuďom v dave, ktorý sa snažil dostať do bezpečia, nech to bolo kdekoľvek. Rozhodne to dnes nebolo v tomto meste.

Vošiel som do ulice len pár metrov za Evou, útočnú pušku som mal pripravenú, odistenú, prst mimo spúšte a bez spomalenia som sa hnal na jej koniec, kde som už zahliadol nehybnú kolónu. Stála na križovatke a nepohla sa ani o meter. Nočná mora každého šoféra v konvoji, či už v priateľskom alebo nepriateľskom prostredí.

Bol som asi dvesto metrov pred posledným vozidlom, keď po zásahu aspoň troch rakiet, vypálených z okien náprotivnej budovy, vyletelo do vzduchu obalené plameňmi a v tom istom okamihu dostalo zásah aj prvé vozidlo. Prejazd ulicou bol dokonale zablokovaný. Vystrelil som okamžite, aj keď som strelcov nevidel, vedel som, z ktorých okien strieľali, to mi úplne stačilo.

Chystal som sa prebehnúť na opačnú stranu ulice do vchodu policajnej stanice po mojej ľavej strane, keď mi plány skrížila guľometná streľba z náprotivnej budovy a úplne roztrhala skupinku policajtov, ktorí sa práve snažili vybehnúť z garáží a zasiahnuť. Opretý o roh budovy a mimo dostrelu som hľadal Evu, ale nikde jej nebolo. Naposledy som ju videl ešte pred výbuchom áut. Smitha som nevidel tiež, ale prezidentova limuzína bola nedotknutá a takisto aj zvyšné dve vozidlá ochranky. Vojenský transportér, ktorý kolónu uzatváral, to neprežil a okolo vraku ležali už len zuhoľnatené a roztrhané telá jeho posádky.

„Eva?“ skúsil som to cez komunikátor, ale neozvala sa. Môj systém ju naďalej zobrazoval ako aktívnu. „Eva?!“

„Som s prezidentom,“ ozvala sa konečne a cítil som, ako sa mi uľavilo.

„Smith?“

„Tiež.“

„Výborne, takže vy si popíjate čajík s prezidentom, zatiaľ čo tu po mne strieľajú?“

„Posily sú už na ceste, musíme len vydržať,“ povedal Smith.

„Nemyslím, že akurát to majú v pláne,“ odvrkol som, no mal som radšej držať jazyk za zubami, lebo znova vypálili rakety a spustili paľbu, čím ale aj odhalili svoju pozíciu. Prepol som si priezor do termovízie a telom mi prešiel známy pocit, aký som už dlho nemal.

Vzrušenie z boja.

Zamieril som na prvého, čo sa snažil práve vystreliť z RPG, a stlačil som spúšť. Potom na ďalšieho. Keď som takto dostal piatich, uvedomili si ich kolegovia, že ich niekto po jednom odstreľuje, a spustili paľbu pre zmenu na mňa, ale to už som si do granátometu vkladal granát, zamieril som a poslal ho rovno do otvoreného okna. Musel som odskočiť mimo úkrytu a to už využil strelec držiaci policajnú stanicu v šachu a začal strieľať. Väčšina šla mimo, ale zopár si ich našlo svoj cieľ do mojich tekutinou naplnených balistických doštičiek a spolu s úlomkami z asfaltu mi znižovali účinnosť obleku, až kým sa mi nepodarilo dostať sa mimo dostrel.

Systém v obleku mi hlásil osemdesiatsedem percent, zasunul som druhý granát. Počkal som si, kým prestane strieľať, vykukol som na čas potrebný na zameranie a poslal mu malý darček. Nečakal som, kým vybuchne, aby som sa kochal svojou prácou, a pobehol som dopredu k limuzíne, práve keď dostala niekoľko priamych zásahov a prevrátila sa na bok.

Výbuch ma odhodil do výkladu najbližšieho obchodu a systém obleku šialene kvílil, registroval jeden zásah za druhým a hlásil klesajúcu účinnosť.

Prevrátil som sa a hľadal strelca či strelcov, ale nikoho som nevidel.

„Ste v poriadku?“ spýtal som sa pre istotu, lebo limuzína nevyzerala vôbec dobre. Dvere sprievodných vozidiel sa pootvárali a chlapci v oblekoch a vestách vyskákali ako ovce na porážku. Za divokej streľby sa rozbehli všetkými smermi a hľadali si úkryt, odkiaľ by mohli streľbu opätovať. Zopár sa ich vrhlo k prezidentovej limuzíne s pripravenými puškami a veľa z nich to nezvládlo vôbec, keď sa snažili odlákať nepriateľskú streľbu k sebe. Hlúpe, ale odvážne, pomyslel som si pri pohľade na nich a podporil ich snahu krycou paľbou do okien, kde som predpokladal výskyt nepriateľských jednotiek či bojovníkov. Ochrankári sa snažili limuzínu prevrátiť, ale ktosi ich po jednom kosil, až nakoniec zostalo na zemi ležať päť nehybných tiel. Všetci padli po jednom presnom zásahu. Tomáš!

Zamieril som rovnakým smerom, ale nikoho som nevidel. Prezrel som okná, strechy, ale nič. Musel sa schovať. „Kde si,“ zašepkal som si pre seba. „Kde si?!“

Za chrbtom som započul helikoptéru a dúfal som, že nejde o ďalšie nepríjemné prekvapenie. Apache zostal visieť vo vzduchu pár metrov od križovatky a pilot so strelcom striehli na príležitosť pokropiť celé okolie tisíckami horúcich striel z hlavného kanónu alebo raketami úplne zničiť budovy. Podľa toho, čo by bolo potrebnejšie.

Vykročil som z rozbitého výkladu a modlil sa, aby mi fungovala detekcia priateľských jednotiek. Ak by na mňa v mojom súčasnom stave vystrelili, veľa by toho zo mňa nezostalo. Rukou som pilotovi naznačil budovu, ktorá už bola značne rozstrieľaná a videl som, ako prikývol, že rozumie. Hlavný kanón sa mierne posunul a vyslal zopár dávok do okien na podporu prezidentovej ochranky a zostal namierený na budovu. Stačil jeden malý pohyb v ich termokamere a z budovy, a hocikoho v nej, by toho veľa nezostalo.

Streľba náhle utíchla. Ochrankári vyšli, stále opatrne, zo svojich úkrytov striehnuc všetkými smermi, ale keď sa chceli priblížiť k limuzíne, zastavil som ich posunkom ruky a išiel som namiesto nich. Stačilo mi urobiť dva kroky, aby som dostal priamy zásah do hlavy, ktorý ma prinútil ustúpiť o dva kroky dozadu. Kanón útočnej helikoptéry sa pohol, ale pohybom ruky som ho zastavil pred výstrelom.

„Tomáš!“ zakričal som. „Vzdaj sa! Nemáš kam utiecť. Celá oblasť je obkľúčená. Pomôžeme ti!“

Neodpovedal. Skontroloval som stav obleku. Štyridsaťtri percent, čo znamenalo, že ešte zopár rán vydržím, ak predpokladám, že nebude mieriť na hlavu.

„Tomáš, no tak! Nechcem ti ublížiť. Využívajú ťa! Zmanipulovali ťa! Poď, vrátime sa spolu k jednotke!“

„Moja jednotka je mŕtva!“ ozval sa napokon Tomáš a bol som hádam prvýkrát rád, že počujem ten jeho hlas. „On ju dal zabiť!“

„Prezident?“

„Áno! Posielal nás z jednej beznádejnej misie do druhej, s mizernými informáciami a dokonca prezradil informácie nepriateľovi, len aby nás konečne dostali a spravili to za neho! Celý čas s nimi spolupracuje!“

„Tomáš, to nie je pravda! Jednotka je v poriadku, všetci žijú!“ snažil som sa ho presvedčiť.

„Klamete ma! Tak, ako ste nás klamali všetkých, až kým ste nás nedostali. Pacha, Helene, Jane, Paula, Uweho a aj Echa. Všetkých dal zabiť a teraz ja zabijem jeho!“ kričal z plných pľúc a jeho hlas sa ozýval tichou ulicou.

„Nezabiješ! Tomáš, počúvaj ma!“ žiadal som ho a bol som rozhodnutý urobiť to, čo som vedel, že môže mať zlé následky, ale nemohol som ho nechať zomrieť. „To som ja, Juraj!“

„Pacho je mŕtvy!“

„Nie som! Nestrieľaj a dokážem ti to!“ vykríkol som zúfalo. „Odložím zbraň a pozri sa mi do tváre!“ povedal som a spriehľadnil som si priezor, aby sa mi mohol pozrieť do tváre.

Vystrelil, ale ochranné sklo helmy vydržalo. Ledva.

„Pozri!“ zakričal som znova s roztiahnutými rukami, aby videl, že nemám zbraň. „Som to ja! Klamali ti, vidíš!“ povedal som a čakal, že znova vystrelí a bude to naozaj môj koniec, ale žiaden výstrel neprišiel.

„Pacho?“ vyslovil rezignovane po nekonečne dlhých minútach. Zbadal som ho v jednom z okien na treťom poschodí. Videl som len jeho matný obrys, ale bol to určite on.

„Áno,“ odvetil som a zdvihol hlavu, aby ma mohol lepšie vidieť, aj keď cez ten prasknutý priezor to bolo náročné. Dal som si dole helmu a prešiel si rukou po spotených vlasoch. „Poď dole, Tomáš, postaráme sa o teba a všetko ti vysvetlím. Echo, Jane, všetci ťa čakajú.“

„Si to vážne ty, Pacho?“

„Som.“

„Ako? Čo sa… Nerozumiem!“ začal sa znovu rozčuľovať, pozdvihol zbraň do útočnej pozície a v rovnakom okamihu som za chrbtom započul mechanický zvuk. Nestihol som ani len zakričať, keď sa niekoľko desiatok nábojov vznieslo k oknu, v ktorom stál Tomáš a zmietli ho, nevedno kam. „Nie!“ vykríkol som a padol do kolien. „Nie,“ zašepkal som pri pohľade na dymiace trosky, ktoré zostali z miestnosti na treťom poschodí.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.