(Ne)Prebudení – 38. Kapitola


„Kedy budem môcť hovoriť s niekým, kto to tu momentálne riadi?“ opýtal som sa Smitha už po niekoľkýkrát za posledné dni. Každý deň sa prišiel pozrieť, ako sa doktorovi darí. Tentoraz si ma však dal zavolať do zasadačky, v ktorej okrem doktora Steina a jeho samotného nebol nikto iný.

„Dal som poslať po Evu, predvčerom povedala, že sa potrebuje nadýchať vzduchu a odvtedy som ju poriadne nevidel. Stalo sa medzi vami čosi?“ opýtal sa Smith. Odkedy ma vyslobodili, už mi len tykal a správal sa veľmi priateľsky. Nieže by mal voči mne predtým obzvlášť nepriateľský postoj, ale niečo sa zmenilo a nikto mi nechcel povedať čo. Aj teraz sa vyhol odpovedi na moju otázku protiotázkou.

„Dačo také,“ oplatil som mu mincu, ale Smithov zamračený výraz ma presvedčil, aby som mu radšej odpovedal. „Pýtala sa na svoju sestru a preriekol som sa o niečom, čo som radšej nemal.“

„Hm, o tom rozkaze?“ opýtal sa a tentoraz som to bol ja, kto sa prekvapene zamračil.

„Ako o tom vieš?“ prešiel som aj ja do tykania a nezdalo sa, že by mu to prekážalo.

„Mám svoje zdroje,“ odvetil a usmial sa, akoby to malo stačiť, ale nestačilo. Mne nie. Hlavne keď všetci vedeli viac než ja a ešte to aj zatajovali.

„Odkiaľ?!“ nástojil som na odpovedi, ale Smith sa znovu len zazubil.

„Čoskoro,“ pozrel sa na hodinky a zahľadel sa na dvere, akoby niekoho čakal, ale jediný, kto vošiel, bola Eva. Čakal som, že v jej tvári uvidím hromy a blesky, keď ma uvidí, ale len sa pozrela zo mňa na Smitha a späť a vykročila k nám.

„Čo sa deje?“

„Posaď sa, prosím. Ešte čakáme jedného hosťa a potom môžeme začať.“

„Začať s čím?“

„Uvidíte,“ povedal a znova sa usmial, ako rodič chystajúci sa odovzdať deťom vianočné darčeky.

„Čo mu je?“ obrátila sa na mňa Eva, keď sa nedočkala uspokojivej odpovede.

„Nemám tušenia. Celý čas je takýto tajomný,“ odpovedal som a pokúsil sa o úsmev, aby som zistil, ako na tom sme, keď sa vtom otvorili dvere a dnu vošli dvaja vojaci zo špeciálnych jednotiek v čiernych bojových oblekoch a rozhliadli sa po miestnosti. Zopár sekúnd skenovali miestnosť, pozreli sa aj pod stôl, prekontrolovali strop a nakoniec čosi zahlásili do vysielačky a postavili sa späť k dverám.

Tie sa vzápätí otvorili a dnu vošiel muž priemerného vzrastu, s pravidelne udržiavaným účesom, v obleku ušitom na mieru a sebavedomím človeka zvyknutého vystupovať pred davmi. Napriek tomu, že z neho páchla politika, nepôsobil arogantne. Očami prebehol po miestnosti a pohľadom sa nakoniec zastavil na mne a radostne sa usmial, akoby zbadal starého známeho.

„Juraj!“ vykríkol šťastne a zatiaľ čo ja som zostal sedieť a pozeral na nového prišelca, ktorý musel byť naozaj významná osoba, keď mal takú ochranku, Eva vystrelila zo stoličky a postavila sa takmer do pozoru. Ezrah urobil to isté a mierne sa mužovi uklonil.

„Pán prezident!“ vyhŕkla zo seba, keď sa narovnala.

Chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomil, že tým myslela muža v obleku. Jednoducho som bol taký zaskočený, až som sa nezmohol na žiadnu zmysluplnú reakciu, a už vôbec nie, keď ma tak dôverne oslovil, akoby sme boli starí známi. Postavil som sa, až keď bol na pár krokov odo mňa a keď do mňa Eva druhý raz drgla.

„Juraj! Je to dlhý čas. Som rád, že ťa vidím živého a zdravého. Už sme si mysleli, že sme ťa nadobro stratili!“ povedal a pevne ma objal.

„Pane?“ vykoktal som zo seba konečne a pohľadom zavadil o Smitha, ktorý si to celé očividne užíval. Aj Eva sa zdala byť zaskočená tým, že ma tento muž, prezident, pozná.

„Áh, jasné. Čítal som hlásenie, že máš problém s pamäťou, ale akosi som dúfal, že tam niečo zo mňa zostalo. Erik Berg, prvý a súčasný prezident Európskej federácie,“ povedal o poznanie smutnejšie, ale naďalej zostával v dobrej nálade.

„Slečna Jeleníková,“ povedal prezident Berg a podal Eve ruku stále sa úprimne usmievajúc. „Som rád, že aj vás konečne spoznávam osobne. Určite musíte mať obaja veľa otázok, navrhujem preto, aby sme sa usadili a začali. Chlapci, počkajte pred dverami,“ prihovoril sa vojakom zo špeciálnych jednotiek a oni bez slova poslúchli. „John?“

„Áno, pane,“ odvetil Smith a zodvihol zo stola tablet, ktorým stlmil svetlá a spustil veľkú obrazovku na stene. Okamžite sa na ňom objavilo niekoľko obrázkov znázorňujúcich námestia a mestá po výbuchoch, mŕtve telá či kúsky tiel porozhadzovaných po uliciach, zakrvavení ľudia blúdiaci v troskách, záchranné zložky s logom červeného kríža, ale aj polmesiaca, prevážajúce zranených alebo starajúce sa o tých, čo hrôzy, ktorým boli vystavení, akýmsi zázrakom prežili. Tých obrázkov bolo neúrekom a zapĺňali celú stenu. Všetky zobrazovali desivé udalosti moderného sveta, kedy dobre ukrytá bomba či samovražedný útočník dokázali napáchať veľké škody.

„Niektoré z nich ste už určite videli, ale iné,“ ukázal Smith na tie s polmesiacom, „sa k nám dostali až oveľa neskôr, a pritom boli približne z rovnakého kritického obdobia. Napriek tomu sme sa o nich dozvedeli až niekoľko mesiacov po ich nasnímaní. Viem, v dnešnej digitálnej epoche to je nepredstaviteľné, ale predsa to tak bolo.

Teraz vám ukážem zopár videozáznamov. Pozorne sa pozerajte a poviete mi, čo na nich vidíte,“ povedal a spustil sériu videí. Na jednom z nich bolo vidieť dve stíhačky Su-34, ako útočia na nejaký pozemný cieľ. Ďalšie ukazovali, ako rakety a bomby dopadajú na trh plný nič netušiacich ľudí v nejakom arabskom meste. Samostatne to mohlo vyzerať ako nesúvisiace videá, ale hneď ďalšie ukázalo jasne, že to boli práve tie stíhačky, ktoré spustili streľbu na civilistov.

„To nevyzeralo ako naši. Kedy sa to stalo a kde?“ spýtala sa Eva Smitha, ale bol to prezident Berg, kto odpovedal.

„Stalo sa to v Iráne v roku 2021, pár mesiacov po vianočných útokoch a nie, neboli to naši, čo strieľali,“ povedal a prikývol, na čo Smith zväčšil záber stíhačky. Na krídlach bolo jasne vidieť červené hviezdy, takže nebolo pochýb, komu patrili.

„Rusi? Prečo by Rusi útočili na civilistov, to nedáva žiaden zmysel. Možno sa zdajú byť občas bezohľadní, ale útočiť na civilov a ešte k tomu na Irán? Ten bol predsa ich spojencom.“

„Neboli to Rusi. Nikdy to oficiálne nepriznali, ale keď krátko po Novom roku padla ich základňa v Sýrii do rúk zjednoteným povstaleckým silám, pred tým sa im nepodarilo zničiť všetku techniku. Na verejnosť dokonca unikli satelitné zábery zachytávajúce zúfalý boj ruských vojakov nie o svoje životy, ale o to, aby zničili všetko, čo sa zničiť dalo. Očividne to nestačilo a ruská technika bola neskôr použitá počas invázie. Keby však nebolo ich hrdinského nasadenia, mohla invázia dopadnúť úplne inak.“

„Prečo sme o tom vtedy nevedeli?“ spýtal som sa pre zmenu ja, i keď ma zaujímalo aj plno iných vecí. Napríklad, ako je možné, že sa poznám s prezidentom, ale to som si nechával na neskôr.

„Veľmi dobrá otázka, ale odpoveď na ňu doteraz nemáme. Všetky záznamy boli niekým blokované a aj naďalej sú. Naša, ale aj ich strana, dostáva neustále skreslené a neaktuálne informácie, čo sa kde deje, a sú to prevažne len tie negatívne. Od vypuknutia vojny nevieme s nikým, kto tam velí, nadviazať kontakt. Všetky naše pokusy o prímerie zlyhali. Vypočúvali sme vojnových zajatcov od rádových vojakov, až po generálov, ale nikto z nich nebol ochotný hovoriť. Všetci mlčali a ani najnovšie vypočúvacie techniky nepomáhali. Skúšali sme to cez sprostredkovateľov, ale po niekoľkých záhadných zmiznutiach a úmrtiach sa tam už nik neodvážil,“ povedal prezident a pozrel sa na Evu. „Vaša sestra bola poslaná na podobnú misiu. Prísne tajnú a z môjho poverenia. Nikto iný o tom nevedel a ani som sa o tom nemohol vtedy zmieniť a prosím vás, aby ste tak urobili tiež. Aspoň kým sa to celé neskončí.“

Eva na to nič nepovedala, len ticho prikývla, ale oči jej pri spomienke na sestru zvlhli. Možno hrdosťou, že tam išla kvôli prezidentovi, alebo len kvôli bolestnej spomienke.

„Čiže ktosi zinscenoval útok ruských stíhačiek na civilistov, ale prečo?“ zaujímalo ma.

„Pre ten istý dôvod, prečo niekto spáchal útoky na vianočných trhoch – aby rozosial strach medzi obyvateľstvo. Strach, nedôveru a hnev, aby ľudí prinútil konať a nemyslieť, a ako všetci vieme, podarilo sa im to.“

„Chcete povedať, že to všetko bolo niekým zinscenované? Že zabili tisícky nevinných, len aby rozpútali vojnu? Prečo, preboha?“ nechápala Eva, ale ja áno.

„Lebo spoločný nepriateľ dokáže ľudí spojiť rýchlejšie, než všetky možné rokovania. Preto vznikla u nás Európska federácia a u nich asi tiež nejaký spolok, nie?“ spýtal som sa a myslel som si, že som trafil klinec po hlavičke, ale podľa vzájomných pohľadov prezidenta a Smitha to tak očividne nebolo. „Čo sa tak tvárite?“

Chvíľu to vyzeralo, že ani jeden nevie, kto má skôr povedať, ale nakoniec sa slova ujal prezident: „Doteraz sme vychádzali z predpokladu, že za tým stoja veľmi vplyvné finančné skupiny, ktoré bohatnú z vojny a budú bohatnúť aj po vojne, keď bude treba všetko vybudovať. Presne ako v minulosti. Prečo si myslíš, že by ich cieľom malo byť zjednotenie Európy alebo moslimského sveta? Čo by tým získali?“

„Lebo tak to vyplynulo počas vypočúvania, keď ma zajali.“

„To ti len tak povedali?“ spýtal sa Smith neveriacky a písal si nejaké poznámky.

„Áno, dokonca som ich vysmial, že sa pokúšajú o NWO. Asi si boli istí, že sa odtiaľ nedostanem živý.“

„NWO,“ pokrútil prezident hlavou. „Konšpirační teoretici by teraz jasali, keby nás počuli. To je presne to, čo veľká väčšina z nich hlásala, a my sme to ako možnosť vždy zavrhli.“

„Prečo?“ Opäť som bol mimo.

„Viaceré dôvody. Lebo som s tým nápadom prišiel ja. Ja som vypracoval všetko okolo zrodu federácie a nikto ma do toho netlačil. Pracoval som na tom celú svoju kariéru. Zjednotenou Európou by sa síce mohlo viacero vecí zjednodušiť a veľa ľudí by mohlo zbohatnúť, ale prvé desaťročia by to stálo neuveriteľné množstvo financií, keďže by sa konečne museli vyrovnať rozdiely medzi jednotlivými štátmi. Bez toho by to nemalo zmysel. Pre finančné inštitúcie, ktoré sme upodozrievali, by išlo o obrovskú stratu a nie o zisk.“

„Asi je načase prehodnotiť motiváciu tejto organizácie, lebo len peniaze to nebudú. Spoločná vláda zjednotenému svetu, to je ich priorita, aj keď neviem, čo si od toho sľubujú,“ navrhol som im a cítil sa o štipku užitočnejší, že som im poskytol informáciu, o ktorej nevedeli.

„Načo by to, preboha, robili?“ nechápala Eva naďalej. „Veď je to nemožné. Kultúry sú príliš odlišné, zmýšľanie ľudí je stále príliš odlišné, aby sme dokázali žiť spolu v nejakom super štáte, kde sa vyhovie každej skupinke. Je to úplne nereálne!“

„Nie, pokiaľ jedna kultúra vyvraždí tú druhú,“ povedal som a všetky oči sa otočili na mňa. „Sami ste povedali, že niekto nás drží v nevedomosti. Informácie neprechádzajú, rokovania sú nemožné. Ako ukončiť takú vojnu, ak nie zdecimovaním jednej či druhej strany a ako to dosiahnuť?“

„Buď postupným dobývaním území armádou, alebo atómovým arzenálom, ale k tomu nikdy povolenie nedám. To je priveľmi nebezpečné a nech si hovorí, kto chce, čo chce, sú tam aj nevinní ľudia.“

„Ani keby oni zaútočili ako prví? Od Turecka musia mať nejaké rakety.“

„To aj majú a neprestajne ich sledujeme.“

„Neodpovedali ste na otázku.“

Prezident sa mi ostro, takmer vyčítavo zahľadel do očí a nakoniec odpovedal: „Zabúdam, že si takmer nič nepamätáš, Juraj. Keby na nás leteli rakety a nemohli by sme ich zastaviť, tak by sme boli nútení odpovedať, ale čakal by som do posledného možného okamihu, aj keby nás to malo stáť oveľa viac životov. Stačí?“

Prikývol som. „Keďže sa za celý čas nič také nestalo, tak sa asi spoliehajú na tú prvú možnosť. Ako to postupuje?“

„Pomaly, ale isto sa blížime. Turecko už patrí celé nám, aspoň to, čo z neho zostalo a aj veľká časť Sýrie a Iraku. Bojujú naozaj fanaticky a naše zásobovacie línie sú natiahnuté, zatiaľ čo oni sa pohybujú v malých jednotkách a útočia tam, kde to najmenej čakáme. Ich straty sú až neuveriteľne vysoké, ale aj tak bojujú. Vždy až do posledného muža, ženy, či dokonca dieťaťa. Predpokladáme, že porazením Iránu a Saudskej Arábie sa im to celé zrúti a zvyšok sa vzdá, ale k tomu máme ešte ďaleko, aj keď sa navonok tvárime, že víťazstvo je za dverami.“

„Zhrniem si to, lebo tomu akosi nedokážem uveriť,“ povedala Eva. „Máme tu tajnú organizáciu snažiacu sa o svetovládu, ktorá stojí za všetkými tými útokmi a vyvolaním vojny a zároveň sa snaží, aby sme sa navzájom vyzabíjali, a najhoršie je, že nevieme, kto to je. Zdá sa to iba mne ako nepodarený scenár novej Bondovky?“

„Skrátené, ale výstižné a, bohužiaľ, až príliš skutočné,“ usmial sa prezident Berg smutne. „Čo ešte máme, sú fotky osôb, ktoré podozrievame, že pracujú priamo pre túto organizáciu. Podobizeň muža podľa tvojho popisu, Juraj, ale zatiaľ sa nám ho nepodarilo nájsť, máme ľudí z tej základne a takisto všetkých EFP agentov, čo im posúvali informácie a čoskoro pribudnú aj agenti z iných agentúr. Média sa už dozvedeli, že som začal robiť čistky, tak som informoval svojich kolegov, aby vykonali dočasné opatrenia. Veľa zo suspendovaných agentov môže byť nevinných, ale nemienim to riskovať. Musíme s nimi skončiť raz a navždy a potom sa nám hádam podarí nadviazať kontakt s arabským svetom a ukončiť túto nezmyselnú vojnu.“

„Čo tie nanoboty?“ napadlo mi konečne a pohľadom som zablúdil k Ezrovi, ktorý celý čas ticho počúval a bol stále viac zamračený.

„Čo s nimi?“ nechápal Smith.

„Podľa technického oddelenia sú programovateľné, aj keď zatiaľ nevedia presne, na čo. V ten večer, keď sme dezertovali, sme prepadli konvoj, ktorý nás mal zlikvidovať. Medzi nimi boli dvaja západniari. Jeden počas útoku zomrel a druhý krátko po ňom, ale nič neprezradil. V ich aute sme našli čiernu škatuľu uzamknutú dvojitým biometrickým zámkom. Po jej otvorení sa spustil akýsi mechanizmus a vypustil plyn. Predpokladám, že išlo o nanoboty, ktoré mali byť predané do rúk Daeš, lebo naše obleky žiadnu nebezpečnú látku nezaznamenali.“

„O tej misii viem, Juraj, ale o nanobotoch v tejto súvislosti počujem prvýkrát a úprimne, nevieme, čo si s touto informáciou počať,“ povedal Berg a obrátil sa na Ezru. „Doktor Stein, pokiaľ viem, tak na tom pracujete so svojím tímom, je tak?“

„Ehm,“ odkašlal si Ezrah, „áno, máte úplnú pravdu. Poručík Harker a technici na tom pracujú dňom i nocou a aj napriek tomu, že sa nám zatiaľ podarilo prezrieť len prvú vrstvu z mnohých, nepodceňoval by som tento druh technológie. Najprv som si myslel, že Pacho je jediný, kto má v sebe dačo také, ale už veľmi dobre vieme, že jeho jednotka bola rovnako infikovaná. Máme stále viac nezodpovedaných otázok ako riešení. Kto všetko je ešte nakazený, ako sa tým nakazili a odkiaľ je vôbec tá technológia? Ani bližšia analýza nič neukázala. Skladajú sa z materiálov, čo sa síce bežne nachádzajú v dnešnej elektronike, ale ešte nikdy nie v podobnej zlúčenine, ktorá je nám úplne neznáma. S Pachom sme navyše preberali možnosti nasadenia týchto nanobotov a po predošlých dňoch strávených testovaním a skúmaním sa musím prikloniť k jeho teórii, že ich ktosi môže chcieť využívať na kontrolu obyvateľstva.“

„O akej kontrole hovoríme, doktor?“ spýtal sa prezident Berg.

„O kontrole vnímania a pocitov. U Pacha dokážu dokonca kontrolovať, čo si má pamätať a čo nie.“

„Dokázali by kontrolovať celý národ, aby fanaticky bojoval proti niekomu inému? Aby zradili svojich doterajších partnerov, ako to spravilo Turecko?“ spýtala sa Eva prekvapene.

„Nie priamo, že by im to dakto naprogramoval a povedal choď a zabi, ale vyvolaním strachu, blokovaním racionálneho uvažovania a pôsobením na iné vnemy by také voľačo bolo prostredníctvom nanobotov možné.“

„Nemôže to byť až také jednoduché, ovládať ľudí!“ namietal prezident Berg. „Všetci zmýšľame inak. Samozrejme, sú jedinci, čo sú náchylnejší na manipuláciu, ale určite nie všetci.“

„V regiónoch Blízkeho východu už predsa istá miera nespokojnosti so západom bola. Pozrite si, čo sa dialo u nás po útokoch. Celé davy ľudí, čo by bežne v živote nikomu neublížili, vyšli do ulíc a pod vplyvom davovej psychózy a emócií sa pustili do lynčovania nevinných ľudí, susedov či priateľov. Ak by tie pocity boli navyše posilnené nanobotmi, boli by nezastaviteľní.“

„Myslíte, že ich niekto použil v Európe?“

„Je to možné, ale nemyslím si to. Bola to, žiaľ, len ukážka prirodzeného ľudského správania a nie všetci tomu podľahli, čo by v prípade nanobotov nebolo možné.“

„Doktor, povedali ste, že by bolo treba nejaký špeciálny signál,“ posúril som ho vo vysvetľovaní.

„Oh, jasné, skvelé, že to spomínate. Na to, aby dokázali nanoboty ovládať veľké množstvo ľudí taký dlhý čas, musia dostávať pravidelné aktualizácie vo forme špecifického signálu. Nanoboty nemôžu konštantne stimulovať určitú časť mozgu, to by mohlo spôsobiť úplne zbláznenie sa subjektu alebo aj jeho smrť. Mohli by síce mať inštrukcie, aby sa z času na čas vypínali, ale musia mať aj dajaký mechanizmus, aby flexibilne reagovali na vývoj situácie a teda…“

„Doktor, počkajte, prosím,“ zastavil ho prezident Berg. „Strácam sa. Potrebujú nejaký signál alebo nie?“

„Predpokladám, že áno.“

„Výborne. Vieme zistiť, či sa v konfliktnej oblasti čosi také nachádza?“

„Hmm, čisto teoreticky by to malo byť možné. Chvíľu to ale potrvá.“

„Skvelé, potrebujete na to čas, špeciálne zariadenie, väčší budget?“

„Vlastne nie, satelity a bezpilotné lietadlá sa nad danou oblasťou už pohybujú a možno bude stačiť ich len správne nakalibrovať. Idem na tom hneď pracovať!“ povedal a rýchlo opustil miestnosť.

„Géniovia,“ usmial sa Berg a pozrel sa mi do očí. „Juraj, je tu ešte jedna vec, ktorú by si mal vedieť.“

„Iba jedna?“ zažartoval som. Nepamätal som si ešte veľa vecí a vybrať si z toho jednu mi prišlo naozaj náročné.

„Nedezertoval si.“

„Prosím?!“ spýtal som sa naraz s Evou.

„Nedezertoval si. Celý čas si pracoval pre mňa. Oslovili sme ťa po tej záchrannej akcii, ale svojmu tímu si nemohol nič povedať. Nemohli sme riskovať. Čím menej osôb to vedelo, tým väčšia bola šanca udržať to v tajnosti. Všetky misie, na ktoré ste boli posielaní, boli s cieľom vypátrať pravých vinníkov, ale nerátali sme s tým, že odniekiaľ unikne až toľko informácií. Napokon som ti dal príkaz dezertovať aj so svojou jednotkou. Jedine tak ste mohli zostať nažive a pátrať ďalej. My sme ich však podcenili a keď vás zatkla polícia, mysleli sme si, že sme prehrali. So Smithom sme ešte hľadali spôsob, ako vás oslobodiť, aby to nevyzeralo nápadne, ale kým sme to stihli zrealizovať, dostal vás na slobodu ktosi iný.“

„Smith, vy ste to vedeli?“ spýtala sa Eva.

„Áno, ako jediný z EFP. Zvyšok tímu sme najali z rôznych agentúr a iných organizácií, ktorým sme úplne dôverovali, ako napríklad Jimovi. Hral na vás trochu divadlo, ale museli sme si byť istí, že vám môžeme veriť,“ povedal prezident Berg ospravedlňujúco.

„Preboha, Paul,“ napadlo mi ako prvé.

„Áno, nešťastný dôsledok nášho utajenia. Nevieme, ako sa k nemu dostali, ale je možné, že by vás zradil, aj keby poznal pravdu. Je to v jeho náture – prežiť za každú cenu,“ odvetil s povzdychom Berg. „No teraz máme šancu konečne niečo zmeniť a možno aj prejsť do ofenzívy. Naši experti stále pracujú na zaistených serveroch zo základne, kde ťa väznili, ale čo-to sme už stihli získať aspoň z počítačov. Bohužiaľ, nič o ich plánoch, ale posunuli sme sa. Máme už dôkaz, že existujú, a môžeme spojiť úsilie s ostatnými agentúrami.

No, myslím, že to môžeme na dnes ukončiť, ak nemáte ďalšie otázky. Smith ma o všetkom bude informovať. Oddýchnite si a čoskoro spustíme ofenzívu,“ usmial sa a postavil sa zo stoličky.

„Mal by som ešte jednu vec. Chcem povolenie, aby Ezrah prebudil moju jednotku.“

Prezident Berg sa pozrel na Smitha a nakoniec prikývol: „Ak to doktor Stein dokáže a všetko bude zabezpečené, tak v tom nevidím problém.“

„Ďakujem,“ bolo posledné, čo som mu povedal, kým opustil miestnosť.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.