(Ne)Prebudení – 35. Kapitola


„Čo od teba chceli?“ spýtala sa ma Eva. „Vyzeralo to, akoby ťa mučili.“

„Pokecať o starých dobrých časoch,“ pokúsil som sa o vtipnú odpoveď, ale podľa toho, ako sa zamračila, to tak asi nebrala. „Neviem,“ skúsil som to znova s povzdychom. „Pýtali sa ma na akúsi skrýšu, ale na žiadnu si nepamätám.“

„Čo tam malo byť?“

„Niečo ľahšie nemáš? Im by som to nepovedal, ani keby som vedel, ale tebe áno. Nech je to čokoľvek, čertovsky ich to zaujíma.“

„Počas procesu si tiež nechcel povedať, kde sú vaše skrýše.“

„Očividne som mal. Polícia by to mala v rukách a všetko mohlo byť vyriešené.“

„Alebo by sa k tomu dostali cez políciu a nikto by nenašiel nič. Možno si už vtedy vedel, že majú dosah všade. Preto si celý čas mlčal.“

„Aj to je možné. Teraz by sa mi však hodilo poznať pravdu.“

„Myslíš, že to bude vedieť niekto z nich?“ opýtala sa a ukázala cez okno do miestnosti, kde sa doktori starali o moju jednotku pod Ezrovým vedením. Bol jediný, komu som ako-tak veril, a už mal aspoň skúsenosti so mnou.

„Pochybujem. Ani Paul o tom nič nevedel. Všetky ostatné skrýše vraj vďaka nemu našli.“

„To vážne? Všetky tie peniaze? Wow. To bude veľa hľadačov pokladov nasratých.“

„Hľadačov pokladov?“

„Uhm, po vašom zatknutí sa rozšírila správa, že ani jeden z vás neprehovoril, kde ste schovali všetky tie peniaze a cenné papiere. Spustilo to úplnú horúčku a ľudia začali behať po celej Európe a prehľadávať opustené sklady, továrne, proste všetko, kde by ste sa mohli uchýliť a urobiť si skrýš. Dokonca aj Jánošíkove diery zaznamenali nárast v návštevnosti. “

„Predpokladám, že nič nenašli.“

„Nie, zopárkrát prišlo hlásenie o podozrivom náleze, ale nakoniec to patrilo iným lupičom, či dokonca raz objavili pozostatky základne teroristickej organizácie aj s plánmi útoku, ktorý z nejakého dôvodu nezrealizovali. Chceli ešte dačo vedieť?“

„Ani nie, Paul stále opakoval to isté. Išlo im len o moju skrýšu. Vraj ak sa čokoľvek, čo tam je, dostane na verejnosť, môže to ohroziť ich plány na svetovládu.“

„Svetovládu?“

„Hej, New World Order, sú to nejakí cvoci, čo sa snažia zjednotením ovládnuť celý svet.“

„Takých bolo v histórii veľa.“

„Veď to a nikomu sa to doposiaľ nepodarilo, lebo sa o to snažili násilnou cestou a ani títo sa z histórie ešte nepoučili.“

„Prečo vás Paul zradil?“ spýtala sa a začínal som mať pocit, že som na výsluchu.

„Vypočúvaš ma?“

„Tak trochu,“ usmiala sa a žmurkla na mňa. „Prekáža ti to?“

„Ani nie,“ usmial som sa späť.

„Profesionálna deformácia a ktovie, možno na čosi prídeme. Prečo vás zradil? Nepýtal si sa?“

„Ale pýtal… Vraj som za to mohol ja. Vedeli, že nebudem ticho, a snažili sa nás odstrániť. Nakoniec na oplátku on zradil nás, aby prežil.“

„Vieš aspoň, o čom si mal byť ticho?“

„Misia, kde sme mali za úlohu zachrániť tvoju sestru a jej kolegov, nedopadla celkom podľa očakávaní. Stali sa tam nie celkom vysvetliteľné udalosti, a tak sa to niekto veľmi vysoko snažil za každú cenu zatajiť. Preto vybombardovali celé mesto.“

„Počkaj. Myslela som, že to preto, lebo bolo plné nepriateľských jednotiek.“

„Nie, tie už boli dávno po smrti a nebolo ich ani toľko, koľko nám rozviedka povedala. Niekto alebo skôr niečo ich zabilo skôr, než sme tam prišli. Mesto bolo takmer mŕtve, už keď sme dorazili.“

„Takmer?“

„No, ako to povedať. Zostali tam tie veci, čo ich zabili. Ľudia, aj keď to už ľudia neboli, lebo ich telá boli očividne mŕtve alebo mali byť mŕtve. Doposiaľ som nevedel, ako vôbec chodili, ale keď si teraz pomyslím, že aj ja a moja jednotka sme boli mŕtvi a teraz sme tu, tak ich asi postihlo čosi podobné.“

„Teraz si ma úplne stratil. V meste boli stále ľudia? Ako civilisti?“

„Áno aj nie. Zuzana si myslela, že išlo on nejaký vírus, čo ich infikoval a spravil z nich akýchsi neživých.“

„Zombíkov? To je nejaká blbosť, nie?“

„Hovorila by si inak, keby si tam bola. Chodili pomaly, boli zmrzačení, voľačo si mrmlali a podľa slov tvojej sestry to boli oni, čo pozabíjali nepriateľské jednotky, a dokonca ich potom schovali mimo dohľad satelitov.“

„To je šialené! Prečo by to robili?“

„Šialené je aj to, že ešte stále žijem. Možno ďalšia zo záhad, na ktorú nikdy nenájdeme odpoveď,“ povedal som a zahľadel sa na Echa ležiaceho najbližšie. Čo keď to bola pravda, že som to celé spôsobil ja? Už vtedy sa mi nechcelo príliš podpisovať vyhlásenie o mlčanlivosti. Preto sa rozhodli nás odstrániť? Lebo mi neverili? Prečo neodstrániť iba mňa? Vôbec mi to nedávalo zmysel. Videl som toľko zverstiev spáchaných na bojisku, že by sa vyrovnali bombardovaniu mesta plného civilistov nakazených neznámym vírusom. Už len ten fakt bol dostatočne ospravedlňujúci. Stačilo vyhlásiť, že išlo o zabránenie epidémii. Médiá by sa trochu rozčuľovali, mali by väčšiu sledovanosť, ale po pár týždňoch by si na to už nikto nespomenul.

„Aj moja sestra tak dopadla?“ spýtala sa Eva a videl som jej na tvári, že sa ma na to chcela opýtať už dávno.

Otočil som sa do chodby a oprel o okno za sebou. „Keď sme našli tvoju sestru, spolu s jej dvoma kolegami, bola síce podvyživená, ale inak sa mi zdala byť v poriadku a aj pri zmysloch. Počas evakuácie sa jeden z unesených rozbehol preč. Nedokázali sme ho zachrániť, a tak sme nakoniec pokračovali bez neho. Za mestom sme si už zavolali helikoptéru. Na…“

„Prečo až za mestom?“ prerušila ma.

„V meste nám nefungovala komunikácia. Bola tam niekde akási výkonná rušička a nemali sme čas ju hľadať.“

„Neprišlo vám to divné?“

„Všetko v ten deň bolo divné. Od absencie nepriateľských jednotiek, cez zombíkov, až po rozkaz od niekoho z HQ, aby sme popravili VIP,“ odpovedal som a hneď som si uvedomil, že som povedal viac, než bolo treba.

Po mojich slovách Eva zamrzla. Pozerala sa akoby cezo mňa, s prázdnym pohľadom upretým do diaľky, a nič nepovedala. Tvár mala úplne kamennú, až na mierne sa chvejúce pery. Chcel som niečo povedať, ale nenapadalo mi nič, čím by som mohol situáciu zlepšiť.

„Kto vydal ten rozkaz?“ opýtala sa nakoniec.

„Neviem, po hlase som ho nespoznal. Musel to byť jeden z tých kontraktorov, civil. Správal sa, ako keby tomu všetkému šéfoval.“

„Je normálne, že armáda prijíma rozkazy od civilov?“

„Nie, preto som to odmietol.“

„A keby si dostal rozkaz od svojho veliteľa, splnil by si ho?“ Aj moje sekundové zaváhanie jej ako odpoveď stačilo. Sklonila hlavu a ráznym krokom odkráčala preč smerom na koniec chodby.

„Eva, počkaj!“ zakričal som za ňou, ale nereagovala. Len mávla rukou a išla ďalej. Už som sa chystal, že sa za ňou rozbehnem, keď sa otvorili dvere a z miestnosti, kde doktori prezerali moju jednotku, vyšiel Ezrah.

„Oh, Pacho,“ povedal a na tvári sa mu rozžiaril úsmev. „Akurát s vami som sa chcel pozhovárať.“

„Nepočká to, doktor?“

„Obávam sa, že nie. Ide o vašich kamarátov.“

„Zistili ste, čo s nimi je?“ opýtal som sa plný očakávania a zahliadol som akurát, ako sa na druhom konci chodby zatvorili dvere, do ktorých vošla Eva. Mal som sto chutí sa na všetko vykašlať a utekať za ňou, ale nespravil som to.

„V princípe nič. Fyzicky sú na tom ešte oveľa lepšie než vy. Žiadne poškodenie mozgu či iných orgánov, ale sú v kóme. V rovnakej, v akej ste boli vy, keď som vám deaktivoval nanoboty.“

„Nemôžete ich aktivovať?“

„Môžem a to je to, o čom sa s vami chcem rozprávať. Netuším, čo sa stane po ich aktivácii.“

„Čo by sa malo stať? Mne sa nestalo nič.“

„U vás podľa všetkého došlo k akejsi samoaktivácii, zatiaľ čo u nich čakajú na príkaz.“

„Aký príkaz?“

„Príkaz prebudiť sa a urobiť čokoľvek, čo im bolo povedané, že majú urobiť. Viete, s technikmi sme mali konečne možnosť pozrieť sa na tie potvorky zblízka. S pomocou dát, čo sa nám doposiaľ podarilo získať zo zašifrovaných počítačov z tej tajnej základne, sme zistili, že sú programovateľné.“

„Programovateľné, aby robili čo? Aby ich ovládali? Povedali im, čo majú spraviť, a oni to spravia?“

„Možno s pokročilejšími modelmi, ale podľa zaistenej dokumentácie ide pri týchto skôr o ovládanie istých častí mozgu. Nedokážu prevziať úplnú kontrolu, ale dokážu ovplyvňovať spôsob rozmýšľania, zmierniť či naopak zvýšiť strach. Dá sa povedať, že dokážu manipulovať s pocitmi ľudí.“

„Načo je to dobré?“

„Využitie je rôzne. Mohli by ste tým vyliečiť psychicky chorých a utlmiť ich paranoje alebo chronicky agresívnym ľuďom agresivitu stlmiť na úroveň bežného človeka. Aplikácií je neúrekom.“

„Alebo ovládnuť masu, aby bola pokojnejšia, aby prijala akékoľvek zmeny, čo im vláda určí, a všetko bez protestov,“ pridal som svoju verziu použitia nanobotov, lebo to bolo to prvé, čo mi napadlo po rozhovore s tým starým šialencom na základni v Ostrave.

„Teoreticky áno, ale nepravdepodobné.“

„Prečo?“

„Museli by ste ich nejakým spôsobom rozšíriť na celú populáciu. Povedzme povinným očkovaním, ale už teraz je problém prinútiť ľudí, aby naň chodili. Okrem toho, nič také sa posledné roky nekonalo a ani sa neplánuje.“

„A čo vzduchom?“ spomenul som si na kufrík, ktorý sme otvorili v deň našej dezercie, a ako z neho unikol akýsi plyn.

„Nó, bolo by to možné, ale je tu ešte druhý faktor – spúšťač,“ povedal Ezrah a s našpúlenými perami pokýval hlavou. „Potrebujú dostať signál na aktiváciu a nie hocijaký. Museli by byť dostatočne blízko vysielača alebo niekoľkých veľkých, dačo ako mobilné veže, ale používajúcich iný typ signálu. To zariadenie, čo na vás používali, keď vás zadržali, bolo schopné stlačením tlačidla vyslať podobný signál a deaktivovať či aktivovať nanoboty, poprípade im meniť inštrukcie a ovládať nimi zmysly. A tu sa dostávame k niečomu naozaj zaujímavému,“ povedal a nie celkom som chápal, ako môže byť čosi zaujímavejšie ako nanoboty schopné ovládať ľudí. „Počítačový program toho zariadenia, bol napísaný pre trochu iné nanoboty, než tie, ktoré máte vy a vaši kolegovia. Nazvime si tie vaše ako Mark 2. No a  program dokáže ovládať len akési základné funkcie nanobotov, pričom tie vaše sú schopné oveľa zložitejších vecí.“

„Ako napríklad oživiť mŕtvolu?“

„Možno, ak je to zakódované v sekundárnom programe. Jeho ochranu sa nám zatiaľ nepodarilo preraziť a chvíľu to potrvá, ak vôbec.“

„Rozumiem, ale už sa v tom začínam strácať. Prečo ich nemôžete aktivovať?“

„Môžem, ale nevieme, čo robí ten program, keď sa plne aktivuje.“

„Urobte to. Pokojne povolajte celú armádu, aby na nás dohliadla, ale urobte to. Možno si pamätajú viac než ja, ak sú na tom fyzicky lepšie.“

„To je pravda, žiadne poškodenie mozgu sme u nich nezaznamenali, ale nezáleží to na mne. Riaditeľ EFP bude musieť súhlasiť.“

„A to je problém?“ „Tak trochu, bol odvolaný.“

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.