(Ne)Prebudení – 30. Kapitola


„A kam si ho nakoniec schoval?“ opýtal sa Tomáš s napätím očakával, čo mu Paul povie. Už pätnásť minút nám rozprával historku o tom, ako sa dostal do armády. Jeden večer našiel celkom nové, nepoškodené auto, ktoré sa do jeho štvrte nehodilo a nepatrilo ani nikomu, koho poznal. Rozhodol sa teda, že ho vykradne. Zobral všetko, na čo dočiahol a čo stihol. Keď si doma triedil svoj lup, našiel medzi vecami policajný služobný odznak a zbraň. Pár dní na to mu na dvere zaklopala polícia. Väčšinu vecí stihol vyhodiť von oknom, ale odznak nevedel nájsť. Keďže polícia naliehala, tak ich napokon vpustil a nechal ich aj bez príkazu prehľadávať byt, aby im ukázal, že pred nimi nič netají.

„Neschoval,“ odvetil s mierne podvihnutými kútikmi úst, čo u neho znamenalo to isté ako úsmev, ale iní by pravdepodobne rozdiel nepostrehli. My sme ho už však poznali a mali sme ho prečítaného. „Bol zapadnutý medzi epedami v gauči, ale kúsok bol vidieť, a tak, keď sa práve nepozerali, som ho rýchlo vytiahol a strčil si ho do treniek.“

„Nie!“ radoval sa Tomáš z jeho historky, akoby to bola oscarovo napísaná komédia. „Čiže ho nenašli?“

„Našli,“ povedal a kútiky sa mu znova o kúsok zodvihli. „To ráno som si totiž nedal žiadne trenky a tak vypadol rovno na zem. Ten buchot by si nevšimol len hluchý a to tí dvaja neboli. Keď si to všimli, myslel som si, že ma rovno na mieste zastrelia, ale namiesto toho sa pozreli na seba a potom na mňa, a nakoniec ku mne pristúpili. Zbrane nevyťahovali, myslel som, že ma zmlátia, ale oni ho len vreckovkou zodvihli, strčili späť do vrecka a bez slova odišli. Dokonca sa ani nezaujímali o tú zbraň, čo som predtým vyhodil.“

„Paráda!“ zasmial sa Tomáš a dal ruku v päsť, aby si s Paulom ťukli.

„Čo to má spoločné s tvojím vstupom do armády?“ opýtala sa Jane.

„O dva týždne neskôr ma dvaja iní policajti zabásli, keď ma prichytili, ako predávam tie kradnuté veci, medzi ktorými bola aj služobná zbraň. Okamžite za mnou prišli do vypočúvacej miestnosti a vraveli mi, čo mám odpovedať na otázku, kde som ju ukradol, a oni sa za mňa prihovoria, aby som namiesto väzenia mohol prijať službu v armáde. Najprv sa mi to nepozdávalo, ale nato mi prezradili, že sa dobrovoľným uchádzačom vyčistí trestný register, ale nie všetci takú možnosť dostanú. Len tí, čo majú drobné priestupky, čo ja som rozhodne nemal. Súhlasil som, samozrejme. Radšej by som umrel ako sa dostať do lochu, znova.“

„Haha, ty si ale číslo. Kto by bol povedal, že sa budem raz kamarátiť s takým kriminálnikom, ako si ty,“ vyhlásil Tomáš pobavene a Paul mu na to odpovedal len myknutím ramien.

Bolo zaujímavé sledovať Paula, ako sa konečne uvoľnil a zveril sa nám so svojou minulosťou. Bol posledný, inak sme už o každom niečo vedeli.

Jane vyrastala v striktne kresťanskej rodine, kde mal otec vždy hlavné slovo a rozhodoval o osude svojich dvoch dcér, ktoré, samozrejme, mali zakázané chodievať na akékoľvek zábavy s kamarátmi či spolužiakmi a museli byť najneskôr do ôsmej doma. Janina sestra to všetko znášala dobre, keďže sa podala skôr na otca, ale ona až tak nie. Bola síce pokrstená a vedená ku kresťanskej viere, ale tajne bola ateistkou a odrátavala dni do svojej osemnástky, kedy sa chystala odísť z domu. Osemnásť rokov dovŕšila v nemocnici 6. februára 2021, keď sa konečne prebrala z kómy a prebudila sa do krvavého vykúpenia, ako to ona trpko nazvala. Zostala jej len vzdialená rodina, ktorá ju síce chcela prijať, ale keďže mala osemnásť, tak ju nemohli prinútiť a radšej si dokončila školu a hneď sa pridala k armáde. Nemusela, ale aj tak to spravila a dôvod si nechala pre seba.

Helene mala otca vojaka a bola jeho jediným dieťaťom. Vždy viac inklinovala k chlapským koníčkom či športom, a tak sa prihlásila aj do armády.

Uwe bol už vojakom pred vypuknutím vojny a veľa tajností, čo by stáli za prezradenie, nemal. Narukoval hneď po ukončení školy a odvtedy tam bol a viedol obyčajný, pokojný život, ktorý narušilo len občasné nasadenie v nejakej cudzej krajine.

Sebastián, podobne ako ja a Tomáš, nastúpil do armády z osobných dôvodov, o ktorých síce nerád hovoril, ale naznačovala to fotka peknej brunetky, čo so sebou stále nosil. Raz sa zveril, že chcel byť vývojárom počítačových hier, ale nie obyčajných. Skôr hier na rozvoj intelektu, fantázie a na pomoc školám pri výučbe rôznych predmetov. Mal v pláne vytvoriť univerzálnu platformu, kde by sa študenti formou hry vzdelávali. Za správne odpovede, by dostávali body a na záver roka aj nejaké odmeny, či už virtuálne alebo reálne, podľa dohody so školami. Školy by tak ušetrili na učebniciach, keďže by na všetko bola jedna aplikácia, jeden program, dostupný z každého počítača, tabletu či mobilu. Hovoril o tom tak nadšene, že sme mu všetci vynadali, že sa do toho ešte nepustil. Ľudia ako on by mali spoločnosť obohacovať doma a nie na bojisku, aj keď aj v tom vynikal.

„Päť minút do zoskoku,“ oznámil nám pilot. Všetky debaty utíchli, úsmevy sme schovali a pustili sa do rýchlej kontroly výstroja. Vedeli sme, že je všetko v poriadku, kontrolu sme robili, ešte než sme vošli do lietadla, ale upokojovalo nás to a po posledných misiách sme si výzbroj kontrolovali a preverovali radšej niekoľkokrát.

Rampa sa otvorila a my sme sa zoradili. Stále sme čakali na ďalší signál, keď sa farba zmení z červenej na zelenú, ako keď dá semafor chodcom vedieť, aby prešli na druhú stranu. Rovnako zelený signál nám povedal, že sme na mieste a môžeme zoskočiť. Paul išiel prvý, Jane a Helene ho nasledovali, potom Uwe, Sebastián, Tomáš a ja ako posledný.

Zatiaľ išlo všetko tak, ako malo. Žiadne nečakané komplikácie s vybavením či technikou a ani sa nás nikto nesnažil zostreliť, čo bola zmena oproti predošlej úlohe, ktorú sme dostali. Pri meste Aleppo, kde sme sa mali stretnúť s poslednými jednotkami kurdských milícií, sme vpadli rovno do pasce nastraženej bojovníkmi Daeš a Ligy. Čakali nás tam, aj keď podľa rozviedky bola oblasť prázdna ešte v čase nášho odletu, čo boli dve hodiny pred naším príchodom na miesto. Vyviazli sme len s odretými ušami a vďaka šťastiu.

Počas toho, ako sme postupovali, sme narazili na umierajúceho Kurda. Posledným výdychom nás stihol varovať pred pascou. Aby sme mohli potvrdiť jeho slová, priblížili sme sa v najväčšej opatrnosti z opačnej strany a zistili, že mal pravdu. Na mieste stretnutia boli len prázdne džípy a neprirodzené ticho. Už sme sa chystali stiahnuť, keď nás niekto zahliadol a spustil paľbu. Pomocou krycej streľby sme ustupovali, zatiaľ čo na nás z každej strany dobiedzali. Sebastián sa celý čas pokúšal získať leteckú alebo aspoň delostreleckú podporu, ale všetky jeho pokusy boli zamietnuté niekým hore s vymyslenými výhovorkami, že sme mimo dostrelu a máme sa posunúť aspoň desať kilometrov východne.

Na piatom kilometri to začínalo byť už extrémne kritické. Naše bojové obleky boli na päťdesiatich percentách výkonu, a to aj napriek častým RPG výbuchom v našom okolí, čo bol neuveriteľný zázrak, no oveľa väčší bol, že sme boli doposiaľ všetci nažive. Munície sme mali naďalej dosť, strieľali sme v jednotlivých dávkach a čo strela – to zásah. Nepriateľ už musel mať obrovské straty, ale ešte stále mal početnú prevahu aspoň dvadsať na jedného.

Na ôsmom kilometri sme znova žiadali o pomoc a opäť nám ju buď nechceli, alebo nemohli dať. Podľa operačných máp, ktoré som pred začatím misie videl, to bolo skôr to prvé a vôbec ma to neprekvapilo. Nebolo to prvýkrát, čo sme za posledné mesiace nedostali podporu, či dostali zlé informácie o počte nepriateľov. Po prekročení hranice desiateho kilometra to na druhej strane prebral konečne niekto, kto nám očividne chcel pomôcť a potvrdil delostreleckú paľbu a poslal po nás helikoptéru. Delostrelecké granáty dopadli práve včas, aby sme si vydýchli, získali čas a nemuseli schytávať ďalšiu nepriateľskú paľbu do už aj tak dosť poničených oblekov ukazujúcich jednociferné číslo.

Skočil som a rozmýšľal, aká katastrofa nás postihne tentoraz. Tá posledná bola najhoršia, ale nie jediná. Stupňovalo sa to. Zlé informácie od rozviedky, poškodené alebo sabotované zariadenie, prezradenie detailov misie, odmietnutie leteckej či delostreleckej podpory. To všetko sme zažili v priebehu posledných mesiacov a nedalo sa nemyslieť na to, že tých náhod či nehôd bolo akosi priveľa. Zo začiatku som sa so svojím podozrením nikomu nezveril, ale ako plynul čas, nedalo sa tomu vyhnúť a už aj ostatní začali byť nervózni. Tiež si všimli, že niečo nie je v poriadku.

Sledoval som hodinky a po uplynutí šiestich sekúnd som vypustil padák. Pomocou nočného videnia zabudovaného v maske helmy som videl ostatných, ako predo mnou v tichosti kĺžu k nášmu cieľu a prispôsobujú sa rýchlosti a smeru vetra. Paula som už videl len matne, ale stačilo mi sledovať zvyšok mojej jednotky a upravovať podľa nich smer.

Po dosadnutí na zem som si rýchlo zbalil padák a pridal sa k ostatným. Paul, Jane a Helene už držali stráž a sledovali okolie. Zatiaľ vyzeralo všetko v poriadku a nikto si naše nočné pristátie nevšimol napriek tomu, že sme boli vzdialení desať kilometrov od miesta, ktoré bolo označené ako jediné bezpečné v širokom okolí a bolo aj naším skutočným cieľom.

„Paul?“ prehovoril som a ako odpoveď mi stačilo prikývnutie.

„Jane, Helene?“ obe prikývli takmer naraz. „Uwe, Echo, Tomáš?“

Všetci prikývli, ale chcel som im dať ešte poslednú šancu cúvnuť. Stačilo by, ak by s tým jeden nesúhlasil, a ukončili by sme to. Boli sme jednotka a tak to malo zostať.

„Odpájam,“ povedal som a odpojil svoj GPS a komunikačný modul s pomocou rušičky, ktorú sme si kvôli tejto príležitosti zohnali. Bolo to prekvapivo jednoduché, aj keď finančne zaťažujúce, ale hlavne to bolo nebezpečné. Ak by nás s tým chytili, išli by sme rovno pred vojenský súd.

„Odpájam,“ zahlásili postupne jeden po druhom, čo znamenalo, že v centrále sa práve rozblikala červená kontrolka po strate spojenia s celou jednotkou. Takto na diaľku to mohlo znamenať len jediné, jednotka bola eliminovaná, prišla o výstroj alebo bola zadržaná v akcii.

„Ideme! Tom, Paul, vpredu,“ zavelil som a sledujúc okolie sme sa opatrne rozbehli k pôvodnému miestu zosadnutia. Museli sme vedieť, či sa naše podozrenia potvrdia alebo nie. Ak nie, znova sa zapojíme a budeme pokračovať v pôvodnom pláne, len s menším oneskorením. Výpadok signálu odôvodníme výkonnou nepriateľskou rušičkou. Už sa nám to raz stalo, tak prečo nie znova?

Boli sme tichí a snažili sa byť ešte tichší. Vedeli sme, že skúsené uši Daeš bojovníkov, ktorí vo svojich radoch mali aj nejedeného stopára z Talibanu, by nás aj napriek vyspelejšej technike tlmiacej zvuky našich krokov mohli s prehľadom nájsť. Dva kilometre pred miestom výsadku sme spomalili a spustili dodatočné systémy maskujúce zvuky v našom okolí. Neuveriteľne to žralo baterku, ale bolo to lepšie, ako by nás mal ktosi započuť. Predpokladali sme, že ak sa kdesi naokolo nachádzajú nepriatelia, sú otočení k miestu nášho údajného zoskoku a nečakajú, že k nim niekto príde odzadu.

Čím sme boli bližšie, tým viac som mal podozrenie, že som sa mýlil. Ak nás chceli dostať, museli tu mať niekoľko desiatok ťažko ozbrojených mužov, ale zatiaľ sme nenatrafili ani na jedného. Kam som voľným okom, ale aj po maximálnom zväčšení dovidel, nebolo nič len holá pustatina tu a tam vyvýšená menším kopcom. Presne ako ukazovali satelitné zábery. Navôkol nebola žiadna budova, odkiaľ by nás mohol voľakto zahliadnuť pri pristávaní.

Paul z ničoho nič zodvihol ruku v päsť a zastavil. Kľakli sme si na jedno koleno a roztiahli sa sledujúc každý svoju stranu. Nič som nevidel, ale podľa GPS sme boli vzdialení len kilometer od nášho cieľa a ak by tu bol ktokoľvek, tak by sme ho už mali vidieť. Nebol tu však nikto. Navôkol vládlo nočné ticho a mesiac sa naďalej schovával za mrakmi. Poskytovalo nám to väčšie utajenie pri výsadku, ale s okuliarmi s nočným videním by nás náš nepriateľ mohol zahliadnuť. Ani na okamih som nepochyboval o tom, že niekoľko takých okuliarov majú.

„Paul?“ opýtal som sa po troch minútach tichého sledovania okolia.

„Už by sme mali niekoho vidieť,“ potvrdil moje myšlienky a v jeho hlase som počul skôr napätie ako uvoľnenie, že sme sa mýlili.

„Takže po nás nikto nejde?“ prehovoril Echo s nádejou v hlase.

„Alebo plánovali prepad na inom mieste,“ povedala Jane. „K cieľu to je ešte päť kilometrov a v meste je viac možností na prepadnutie, ako na otvorenej planine.“

„Už sme to preberali. V meste sa nás už snažili prepadnúť. Najistejší spôsob ako nás dostať je, keď sme najzraniteľnejší, čiže keď práve pristávame. Mohli nás tak odstreliť jedného po druhom a vo vzduchu by sme si veľmi nepomohli.“

„Ale nikto tu nie je, tak asi nie sú takí taktici, ako ty,“ namietal Uwe.

„Čo je to tam?“ ukázal Tomáš na niečo, čo vyzeralo ako kopec, ale na nič podobné som si zo satelitných záberov nepamätal. Všetko naokolo malo byť rovné. Budovy, les či polia v okolí neboli tiež. Žiadne miesto, kam by sme sa mohli schovať my alebo naši nepriatelia. Ani po niekoľkonásobnom zväčšení som nevedel určiť, na čo sa pozerám. Naozaj to vyzeralo ako kopec. Nehýbalo sa to, nevyžarovalo to teplo, nemalo to pravidelný tvar ako ľudskými rukami postavený prístrešok a aj napriek tomu to sem nezapadalo. Skontroloval som vzdialenosť k objektu a porovnal s miestom nášho výsadku a nech to bolo čokoľvek, bolo to vzdialené len čosi cez sto metrov.

„Niečo, čo by tam nemalo byť,“ povedal som nakoniec a ticho v slúchadlách sa dalo krájať, ako na nás dopadlo ťaživé poznanie mojich slov. „Paul…“ stačil som len povedať a už sa dal do pohybu upravujúc naše smerovanie, aby sme sa k objektu dostali odzadu. Cestou som hľadal ďalšie objekty, čo sem nepatrili, ale nič som nenašiel. Bol jediný.

Ako sme sa približovali, bolo nám jasné, že nejde o obyčajný prírodný kopec, ale niečo, čo ho malo z diaľky a za tmy na prvý pohľad pripomínať. Priblížením sa nám postupne odhaľovali detaily. Okolie bolo posiate narýchlo a nedostatočne pozakrývanými stopami po ťažkých mechanizmoch a nákladných autách, ktoré sem museli potrebnú zeminu navoziť. Stopy boli čerstvé. Nanajvýš len niekoľko hodín staré.

Paul zastal desať metrov od niečoho, čo vyzeralo ako dobre prikrytý bunker s otvoreným vchodom zo zadnej strany. Ešte pár hodín vetra pracujúceho na stopách, nejaká tá búrka na uhladenie povrchu a naozaj by sa stal neoddeliteľnou súčasťou okolitej prírody. Prikrčený som podišiel dopredu nasledovaný Paulom a Tomášom, zatiaľ čo Jane a Helene ustúpili o pár krokov a zamierili k druhej strane vchodu. Postupovali sme pomaly a dávali pozor, kam našľapujeme. Nikoho sme síce dosiaľ nevideli, ale nepochybovali sme, že tam dakto je. Prečo by to tu inak postavili?

Počkal som na Jane, aby sa dostala na moju úroveň a opatrne nahliadol dnu. Boli tam traja. Jeden pozeral cez malý priezor a čakal, kým pristaneme, a dvaja spokojne spali v rohoch miestnosti. Pri sebe mali len dva samopaly typu AK-47, jeden ľahký guľomet RPK-74 a dve RPG spolu so škatuľou s granátmi.

„Sú traja,“ povedal som, vediac, že ma cez prilbu nebudú počuť. „Dvaja spia, jeden sleduje okolie. Dve AK-čka, dve RPG-čka a jedno RPK.“

„S tým nás chceli dostať?“ spýtal sa pochybovačne Paul. Na to isté som myslel aj ja. Nebola to ani z ďaleka dostatočná palebná sila, aby nás dokázali efektívne odstrániť z povrchu zemského, a ani nevyzerali na strelcov, čo by dokázali zasiahnuť terč v pohybe, nieto ešte letiaci terč. Preto boli pravdepodobne tak blízko nášho miesta pristátia.

Niečo tu stále nesedelo. Opatrne som znova nahliadol späť a okamžite si v duchu vynadal. Muž sledujúci plochu pred sebou mal pri sebe vysielačku, ktorú som si predtým nevšimol. Boli to skauti. Nemali nás zabiť, len zdržať, poprípade nahnať správnym smerom a zavolať posily, aby sa tie postarali o zvyšok. Na otvorenom priestranstve by sme nemali kam utiecť a oni by na obrnených transportéroch mohli prísť aj z niekoľkokilometrovej vzdialenosti a stále by nás boli schopní dostihnúť. Musel som uznať, že to bol pekný a jednoduchý plán.

„V tichosti. Toho s vysielačkou si beriem ja,“ povedal som a sledoval, ako si Jane a Helene odsunuli útočné pušky a vytiahli nože. Používali ich rady, hlavne na takýchto bastardov, čo radi znásilňovali zajatkyne, predávali ich do otroctva a správali sa k ženám, ako k tej najväčšej spodine. Neraz si aj spriehľadnili priezor na prilbe, aby ich obete videli, že je to práve žena, čo im berie život. Len raz som im pritom videl do tváre – usmievali sa pri tom rovnako ako teraz, keď sa chystali odstrániť skautov.

Vošli ako prvé a ja tesne za nimi. Vyhýbali sme sa odpadkom, ktoré zanechali počas čakania na nás, a synchronizovane, ako sme to už neraz robili, sme sa vrhli každý na svoju obeť. Pravú ruku som mu položil na ústa, aby nevykríkol, a stiahol som ho ďalej od priezoru. Pomaly som sa s ním otočil do priestoru, aby videl, čo sa deje jeho dvom kamarátom. Ani som mu nemusel vidieť do očí, aby som vedel, že sa mu tam strieda strach s nenávisťou. Jane s Helene už svoju prácu dokončili a utierali si nože do košieľ mŕtvych chlapov. Celý čas sa pritom takmer lačne pozerali na môjho zajatca, ktorý si ich pohľady musel tiež všimnúť, lebo sa pokúsil o krok ustúpiť. Bolo to ako držať šťavnatý surový steak pri dvoch leviciach.

„Ak chceš žiť, tak spolupracuj,“ povedal som mu a držal hlavu tak, aby mal dobrý výhľad na mŕtvych kolegov a aj na Jane s Helene, ktoré si doposiaľ nestmavili priezor a zamračene na neho zazerali.

„Č-čo chceš vedieť?“ spýtal sa čistou britskou angličtinou a cítil som, ako mi stúpa adrenalín. Vedel som, že je tu veľa bojovníkov z európskeho kontinentu. Takých, čo vyrastali v západných krajinách a užívali si ich vymoženosti, až kým si jedného pekného dňa nepovedali, že už majú dosť tej slobody, ktorú si nevedeli poriadne užiť často vlastným zapríčinením, a odišli bojovať do Sýrie za utláčateľov slobody hrajúcich sa na božích bojovníkov. Väčšinou odchádzali mladí ľudia, čo sa dali ľahko ovplyvniť peknými slovami o lepšom živote, o tom, akí sú potrební, že budú bojovať proti zlej Európe a Spojeným štátom, ktoré chcú úplne zničiť islam. A všetko kvôli tomu, že vo svojich domovských krajinách nedokázali nájsť uplatnenie, dostatočné vzdelanie či rovnakú prácu ako nemoslimskí uchádzači. Vinu hádzali na spoločnosť, lebo im nič nechcela dať zadarmo a ohŕňala nad nimi nosmi. Vyhovárali sa na nerovné podmienky oproti bielym Európanom namiesto toho, aby hľadali chyby aj v sebe, nielen vo svojom okolí. Slabá vzdelanostná úroveň a neochota prispôsobiť sa kultúre, do ktorej sa ich rodičia prisťahovali, prirátajte k tomu zlyhanie štátnych orgánov pri integrácii celých generácií a je tu problém slabo docenenej generácie, ktorá je z celého systému frustrovaná a cíti sa ako v začarovanom kruhu. Boli to práve ľudia ako on, čo spáchali vianočné samovražedné atentáty, rodení Európania hlásiaci sa k islamskému náboženstvu. Zovrel som stisk, až kým nezastonal od bolesti.

„Na čo tu čakáte?!“ opýtal som sa ho nakoniec a uvoľnil zovretie.

„Na vás,“ odvetil po krátkom zaváhaní a potvrdil naše najhoršie obavy. Ktosi nás chcel odstrániť a bol ochotný sabotovať celú misiu, aby to urobil.

„Kde sú ostatní?“ zisťoval som ďalej, ale odpoveď dlho neprichádzala. „Kde sú ostatní?“ spýtal som sa ešte raz, ale znova žiadna odpoveď. Potiahol som ho silno za vlasy a odhalil mu tak jeho holý krk, na ktorý Jane s Helene hladne pozerali ako dve upírky. Pomohlo to.

„Mali sme okamžite zavolať posily a streľbou vás prinútiť ustupovať len jedným smerom,“ objasnil nám plán, pomocou ktorého nás chceli dostať, ale na otázku neodpovedal.

Opäť som mu položil ruku cez ústa a povedal. „Helene.“

Viac nebolo treba. Helene vyrazila a dvakrát za sebou v rýchlosti zapichla nôž mužovi do nohy na dvoch rôznych miestach, no mimo hlavnej tepny. Určite ho to bolelo, bude krvácať, ale nič smrteľné, ak sa mu to ošetrí.

„Kde sú?“ spýtal som sa ho znova a držal ho pevne, aby sa mi nevykrútil. Opatrne som uvoľnil zovretie na ústach, ale bol som pripravený v prípade, že by chcel vykríknuť nejaké varovanie.

„Roklina,“ dostal zo seba nakoniec. „Desať kilometrov odtiaľto je roklina. Tam čakajú posily na signál.“

„No vidíš a ani to nebolelo, veľmi,“ povedal som a ukázal mu mapu oblasti. „Ukáž presné miesto.“

Chvíľu behal prstom po mape, no napokon ju našiel a miesto označil.

„Ako si sa volal doma?“

„Jack,“ odpovedal ustrašene.

„Ďakujem, Jack, a naozaj mi je to ľúto,“ zašepkal som mu do ucha a jemne kývol hlavou na Jane, ktorá sa už dlhšiu dobu pripravovala. Na môj signál mužovi vrazila dýku do srdca, aby čo najmenej trpel. Nemohli sme ho nechať nažive a naozaj mi ho bolo ľúto, aj napriek tomu, čo všetko on a jemu podobní spôsobili. Videl som už dosť hrôzy a zabil príliš veľa mužov či žien, aby som vedel, že mi to moju rodinu nevráti a na pomstu som už dávno prestal myslieť. Pochopil som, že chcieť ju vykonať na každom moslimovi nebolo riešenie a plodilo to len ďalšie utrpenie a zlo. Toho bolo navôkol už dostatok, ak nie prebytok, na celé nasledujúce generácie. Ich dostatočným trestom bola istá smrť, ktorá si ich skôr či neskôr nájde.

Nikto moje rozhodnutie nespochybňoval, aj keď čin, ktorý som práve spáchal, bol podľa vojenských pravidiel vraždou. Nebol ozbrojený a nepredstavoval bezprostredné riziko pre mňa a ani pre moju jednotku. To, že by sa mohol neskôr vrátiť k svojej jednotke a varovať ju, už civilnú verejnosť toľko nezaujímalo a aj napriek vojne a utrpeniu nechceli počuť o zabíjaní bezbranných.

Položil som muža, ktorý si kedysi hovoril Jack, na zem a zatvoril mu oči. Nepomodlil som sa za jeho dušu, keďže nie som veriaci, ale aspoň som vyslal do vesmíru prosbu, aby jeho duša, ak také niečo existuje, našla v budúcom živote pokojnejší život. Už nejeden kaplán nado mnou krútil hlavou – Pacho, v boha neveríš, ale v silu vesmíru a reinkarnáciu áno? Každý v niečo veríme, odpovedal som každému jednému.

Cestou von som ešte zobral vysielačku, aby sme vedeli, že sa našich skautov snažia skontaktovať, a opustili sme bunker smerom k rokline, ktorú nám Jack označil na mape.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.