Ajriš – 1. Kapitola – 3rd


Prvá kapitola prepísaná a upravená z pohľadu z prvej osoby do tretej. Sú tak napísané aj Ajrišove pokračovania.


Záverečné mám rád, pomyslel si Ajriš a prešiel si rukou po dvojdňovom strnisku.

Opretý o stenu pri dverách sledoval posledné kusy večernej klientely U bielej Lujzy.

Väčšina náhodných zákazníkov sa už dávno vracia domov. Alebo sa o to prinajmenšom na roztrasených nohách snažia. A nových už nečakali. Zostali už iba štamgasti a členovia klubu v jednom. Ako vždy sedeli na vysokých stoličkách pri bare. Nič moc spoločnosť. Ožrani, bitkári, náckovia, zopár metalistov a punkerov a iné skrachované indivíduá. Podaktorým inde ani nenalejú. Ale o nich as Ajriš nestrachoval. Vedel, že problémy robiť nebudú. Majiteľka Lujza by im utiahla kohútik a od neho by vyfasovali zopár po papuli.

Kamarát, nekamarát, na to ho Lujza platila. Mizerne, ale platila.

Ústupky na základe priateľstva nerobil, nie keď išlo o prácu. To by bol rovnaký ako tí pajáci vo vláde.

Odpľul si do kýbľa pri dverách, znechutene sa uškrnul a cmukol perami.

Špiny zaujímajúce sa len o vlastné záujmy. O teplé miestečko s prehnaným platom a štátnymi výhodami. Hovno vedeli o skutočnom živote.

Pozrel na hodinky nad barom, neboli najpresnejšie, odrazil sa od steny a otočil ceduľu na dverách na zatvorené.

Nezamkol. Nemienil každú chvíľu otvárať, keby sa niektorá zo stálic rozhodla odísť späť k manželke, alebo kamkoľvek sa to na deň vracajú. Pre mnohých to tu bol aj tak druhý domov.

A zvonku tak aj vyzeral. Iba ďalší rodinný dom medzi inými. Len s tým rozdielom, že tento mal na spodnom poschodí krčmu, na druhom bývala Lujza a nevyzeral z vonku najútulnejšie. Najlepšie roky mal za sebou už pred asi dvadsiatimi rokmi. Ani pokusy o opravu s limitovaným zdrojom peňazí mu na kráse nepridali.

Omietka opadávala, drevené okná zrepasované, a Ajriš prestal rátať koľkokrát museli látať strechu.

S Lujzou a chalanmi si v ňom zriadili klub – Obyčajní ľudia proti mágom. Skratka nič moc, ale bol to fajn názov. Taký neutrálny. Hlavné bolo, že členmi boli čistokrvní ľudia. Žiadni kurvamágovia.

„Hej, Ajriš!“ skríkla Lujza, aby prehlušila vravu hostí a súčasne stíšila hudbu z rádia.

Ajriš sa pozrel po Lujze. Pri korienkoch čierne vlasy prechádzali po pár centimetroch do ryšavej, v práci si ich viazala do copu a zopár prameňov sa jej lepilo na čelo. V očiach, a v ich okolí, sa jej zračila únava z rokov a z práce. Keď sa úprimne od srdca usmiala, dali sa zbadať chýbajúce zuby v zadných radoch. Menej aktívnou prácou jej aj pribúdali kilá, ale skôr jej to v Ajrišových očiach pridalo na kráse.

Mal pre ňu jednoducho slabosť. Nebolo krajšej ženy v jeho dobrovoľne osamelom živote. Pravda, nebolo ich veľa. Väčšina zostala len na jednu noc či zopár týždňov. Potom sa im zunovalo mať priateľa, čo je celú noc v práci a cez deň spí. Veľkú hlavu si z toho nerobil. Zvykol si byť sám a aj tak mu postupne liezli na nervy.

Opačne si nebol až taký istý. Občas sa tvárila, že áno, ale väčšinu času koketovala s inými. Či už s hosťami, alebo spoločnými kamarátmi. Nevadilo mu to. A Dokonca ani jej predošlá práca – remeselníčka lásky. Bola to minulosť a určite na to mala dôvody.

„Zaspievaj nám,“ požiadala.

Ajriš si povzdychol.

Keby to povedal hocikto iný, tak sa naň škaredo pozrie. Jej ale nedokázal povedať nie a ona to veľmi dobre vedela.

„Ktorú?“ zahundral a podišiel k baru..

„Tú našu,“ koketne sa na Ajriša usmiala, podala mu mokrú handru a oprela sa lakťami o bar ako zamilovaná štrnástka na koncerte One Direction.

Chlapi pri bare sa aj s pohármi piva otočili a spolu s ostatnými čakali, kým začne.

„Of all the money that e’er I spent…“ spustil svoju obľúbenú írsku skladbu – The Parting Glass – a utieral pritom stoly a vykladal stoličky. „I’ve spent it in good company.“

Naučil sa ju počas pobytu v polepšovni, ale akosi sa mu írske piesne páčili. Netušil prečo. Vtedy mu aj prischla prezývka – Ajriš. Za spev, no hlavne kvôli ryšavým vlasom. Deckám to prišlo zábavné, jemu už menej. Neustále sa preto dostával do konfliktov. Aj to bol dôvod, prečo tam skysol dlhšie než ktokoľvek iný.

„And all the harm that ever I did.“ Slovám takmer nikto nerozumel. Málokto z Lujziných hostí ovládal cudzie jazyky, ale melódia piesne a jeho hlas im postačoval.

Kým sa dostal ku koncu, odpratal už takmer všetky stoly a stoličky. Zostalo ich už len zopár.

Zaspieval posledný verš : „I’ll gently rise and I’ll softly call… Good night and joy be with you all,” a oprel sa o najbližší stôl.

V podniku zavládlo ticho, miestami narúšané len bzučaním vzduchotechniky a kvapkaním vody z kohútika. Nikto sa ani len nepohol, len sa na Ajriša nemo pozerali.

„Vďaka, Ajriš,“ žmurkla na neho Lujza jedným okom a poslala mu bozk. „Potrebovala som to.“

„Si si istá, že nepotrebuješ aj voľačo iné?“ ozval sa odrazu čísi pobavený hlas od vchodu.

Ajriš ho nepoznal.

Čo nevidí, že máme zatvorené?

Otočil sa a od hlavy po päty si premeral muža vo dverách. Lepšie povedané mužov.

Bolo ich päť a postupne vchádzali. Vyzerali však ako jeden, alebo prinajmenšom kópia najmladšieho z nich stojaceho na čele zvláštnej skupinky.

Účesy im spevňoval gél na vlasy do tvrdej ulízanej helmy. Niesli sa v rovnakých oblekoch čiernej farby a podľa toho, ako im padli, museli byť ušité na mieru. Kopírovali im vyšportované a vyrysované telá. Rovnošatu dopĺňali krvavo červené kravaty a nevkusné zlaté reťaze, ktoré tvorili doplnok zlatým prsteňom. Všetko to zakončili tmavými lesklými poltopánkami.

Deväťdesiate roky už skončili.

Chlapci sa buď hrali na mafiánov, alebo si pomýlili podnik a išli na maškarný ples. Vyzerali skôr na to prvé.

Ajriš takmer zavrtel hlavou, ale udržal sa a len si povzdychol.

„Máme zavreté,“ oznámil im pokojne a snažil sa dať do hlasu trocha slušnosti. Ruky si založil na hruď a zovrel päste.

Nezabralo to.

„Vážne?“ spýtal sa hovorca skupiny a pozdvihol jedno obočie. Vyzeral, že šéfuje celej tejto vyparádenej bande, aj keď z nich bol rozhodne najmladší. Mohol mať tak nanajvýš osemnásť, možno aj menej. Ešte mu ani poriadne fúzy nerástli, len také páperie. „Dvere boli otvorené, počuli sme nejaký otrasný škrekot, tak sme si s chlapcami povedali, že sa zastavíme a pozrieme sa, čo to vydáva.“

Ajriš zaťal zuby, prešiel si po nich jazykom, ale nepohol sa.

Provokatéri.

Vedel, že na spevácku kariéru hlas nemal, ale od škrekotu to bolo ďaleko.

„Poprosil by som vás, aby ste opustili podnik,“ skúsil to znova po dobrom a ukázal na dvere. „Máme už zatvorené. V meste určite nájdete niečo na osvieženie.“

Chlapík si Ajriša pozorne premeral. Najdlhšie zostal pohľadom na tetovaniach na predlaktí – Mŕtvy mág – Dobrý mág. Znechutením sa mu skrivila tvár, prešiel pohľadom po hosťoch, na okamih sa zastavil na Lujze a napokon sa Ajrišovi pozrel do očí.

Ajriš v tých jeho čítal len jediné – sebavedomie väčšie, než by také mláďa malo mať. Ale ani štipka strachu či obáv z presily, ktorej čelili. „Sme smädní,“ odvrkol mladík a skrivil tvár, a naďalej udržiaval s Ajrišom očný kontakt. „A máme peniaze. Tak v čom je, kurva, problém, ryšavec?!“

Dal mu pár úderov srdca. Toľko stačilo väčšine, aby sklopili zrak. Ale tomuto nie. Buď si neuvedomoval nebezpečenstvo, alebo si príliš veril. Napokon privrel oči Ajriš a zhlboka sa nadýchol. Len pokoj. Hovoril si v duchu a ďalej napínal šľachy na čeľusti.

„To je v poriadku, Ajriš. Nalejem pánom jednu na cestu, aby ich nesmädilo,“ prehovorila Lujza roztraseným hlasom a pokúsila sa zachrániť situáciu, aj keď nemusela. Poradil by si s nimi aj sám a keby sa ukázalo, že je v nich viac, tak by pomohli kamoši pri bare. Vždy si radi udreli, keď sa vyskytla príležitosť. Ale to by mohlo znamenať problémy s políciou a kto vie kým ešte. To Lujzin podnik nepotreboval a Ajriš už vôbec nie.

„Irish?“ zachechtal sa chlapík. „Stavím sa, že si v Írsku v živote nebol.“

Ignoroval ho a pustil sa do vykladania zvyšných stoličiek. Práve jeden stôl dokončil, keď sa pri ňom noví hostia zastavili a neprestali na Ajriša zazerať.

„Tu by sme si radi sadli,“ povedal na oko slušne, pritom hneď vedľa bol pripravený stôl a veľmi dobre ho videl.

Zahryzol si do jazyka, aby nepovedal dačo, čo by neskôr ľutoval a stoličky zložil.

Kútikom oka zazrel, ako sa chlapi z klubu pripravujú, ale nenápadne pokrútil hlavou.

Nechcel mať problémy kvôli takýmto niktošom.

Odstúpil a prešiel k inému stolu, ktorý potreboval spratať. Lujza zatiaľ v tichosti prišla k cudzincom. Ajriš všetko jedným okom sledoval. Ani na sekundu sa k nim neotočil chrbtom.

Prišli robiť problémy, to bolo jasné. No tie časy, keď sa dal ľahko vyprovokovať, boli preč.

Lujza prijala objednávku a odkráčala späť.

Po celý ten čas kravaťáci neprehovorili ani pol slova. Len sedeli a pozerali sa na Ajriša. A on na nich.

Lujza im priniesla päť fľaškových pív, fľašu whisky Monkey Shoulder, najlepšiu a najdrahšiu akú mala, a päť prázdnych pohárov, a vzdialila sa.

Chlapík po pravici od mladého šéfa sa načiahol po whisky, otvoril ju a štedro nalial do pohárov. Časť sa mu podarilo vyliať na stôl, ale nikoho z nich to netrápilo. Iba sa hlasno zasmiali.

Ako prvý pozdvihol pohár šéf. Malíček mal pritom zdvihnutý, ako by išiel piť víno, privoňal si a kopol tekutinu do seba. Polovica mu stiekla po brade až na bielu košeľu a zvyšok po chvíli vypľul, keď sa začal dusiť.

Ajriš pokrútil hlavou. Najradšej pil pivo, ale o whisky vedel aspoň toľko, že ju treba popíjať pomaly a nie ju do seba hodiť celú ako borovičku. Na také chľastanie sú iné druhy alkoholu. Oveľa lacnejšie.

„Chceš nás otráviť ty kurva blbá!“ zakričal mladík, keď sa konečne prestal dusiť, prudko sa postavil, schmatol fľašu a hodil ju do baru medzi ostatné liehoviny.

Lujzu minul len o pár centimetrov.

Chlapi pri bare vyskočili na nohy, podaktorí držali v rukách poháre, ale to bolo asi tak všetko, čo spravili. Stačil jeden pohľad od mladého a zostali nehybne stáť. Doslova im zamračené tváre zamrzli. Aj Lujza, inak statočná, stála ako skamenená. Len v očiach jej videl strach a hrôzu.

Ajrišovi sa zdalo, že sa okolo nich vlní vzduch a teplota v miestnosti stúpla.

Mladého maškarná banda sa pomaly postavila a rozostavili sa okolo svojho šéfa. Uškŕňali sa, naťahovali si svaly na ramenách, krkoch, praskali hánky a hľadeli na Ajriša ako na bravčové čo treba naklepať.

Čakali už len na pokyn.

Nebol to Ajrišov podnik, ale mal na starosti bezpečnosť, lebo všetci veľmi dobre vedeli, že keď sa strhne bitka, je lepšie stáť na jeho strane. Mierne sa rozkročil.

„Napili ste sa, tak už aj môžete ísť,“ odignoroval urážku, hodenú fľašu a aj predošlé nevyslovené provokácie. Skúsil to poslednýkrát po dobrom, ale vysloviť tých niekoľko slov mu zobralo aj posledné kúsky trpezlivosti.

Už podľa pobaveného výrazu v bledej tvári mladíka bolo Ajrišovi jasné, že len tak neodídu. Vedel to vlastne, už keď prekročili prah dverí. Iba odďaľoval konflikt. Nie že by mal problém rozbiť zopár hláv, v tom sa špecializoval, ale čosi mu na nich nesedelo. Ich arogancia a sebavedomé vystupovanie akoby boli nedotknuteľní, uzemnila aj bitkami ostrieľaných chlapov pri bare. Dosiaľ nepovedali ani jedného slova a to bolo viac než nezvyčajné.

„Ja poviem, kedy pôjdeme a ešte som to nepovedal!“ zavrčal chlapec a pozrel sa Ajrišovi uprene do očí.

Len pred nedávnom mu mlieko ešte tieklo po brade a už skúša finty ostrieľaných bitkárov. Asi to videl v nejakom filme a chcel ho tým vystrašiť, ale na neho to nezapôsobilo. Zažil oveľa horšie strety.

Tentoraz však nemienil uhnúť pohľadom. V stávke bolo priveľa. Len nadvihol ľavé obočie a spomenul si na Lujzine nedávne prirovnanie. Ryšavý Dwayne Johnson s modrými očami. Bola opitá, ale uznal, že čo to mali spoločné. To bolo ale predtým, než sa dozvedeli, že je mág.

Zdalo sa, že mladíka Ajrišov vzdor mierne zaskočil. V očiach sa mu na sekundu mihla neistota, ale ego mu nedovoľovalo ustúpiť. Hneď na to ju zastrel sebavedomím, ktoré z neho po celý čas sršalo všetkými otvormi.

„Trochu to tu prerobíme, čo poviete, chlapci?“ navrhol bez prerušenia očného kontaktu a luskol prstami na oboch rukách.

Mal ich dobre vycvičených. Na povel sa rozbehli do strán a ničili, čo im prišlo pod ruky. Ako prvé im za obeť padol nábytok. Lámali ho, akoby bol vyrobený z kartónu. Nebol drahý, ani značkový, ale Lujza bude musieť siahnuť už do aj tak mizernej rezervy, aby nahradila všetko rozbité.

Jeden z chlapcových kumpánov sa postavil pred Ajriša a poťažkal si stoličku. Uškrnul sa a s našpúlenými perami prikývol. Celý čas sa pritom usmieval, ako by si spomenul na dobrý vtip. Zahnal sa a trafil Ajriša z boku do hlavy. Stolička sa rozletela na márne kúsky a chlapík v obleku sa zmätene pozrel najprv na jej zvyšky vo svojich rukách a potom na Ajriša.

Ani to s ním nepohlo. Len si trochu pošúchal krk, hlavu a ucho, a zakrúžil ramenom. V minulosti ustál aj horšie útoky, ako bol tento. Fľaše, bejzbalové pálky i oceľové tyče. Mal tvrdú hlavu, ale aj kosti.

„Ajriš! Zastav ich!“ prekonala Lujza očividne svoj strach.

Ajrišovi nebolo viac treba. Natiahol ruku a za kravatu si pritiahol chlapa jedným ťahom k sebe. Už sa neusmieval. Zaklonil sa a hlavičkou ho zasiahol do nosa. Ihneď mu vytryskol prúd krvi a bezvládne sa zviezol k zemi.

Jeho kumpáni neváhali ani sekundu a vrhli sa na Ajriša súčasne z každej strany.

Krok po kroku ustupoval, chránil si hlavu a odrážal údery a kopance, ktoré odraziť mohol a chcel. Zvyšok nechal dopadnúť.

Roky potýčok ho zocelili. Máločo skutočne cítil a ak hej, nedával to na sebe vedieť. Držal to v sebe. Koža mu zhrubla natoľko, že si ani nepamätal, kedy naposledy krvácal. Kosti zosilneli, nelámali sa ani po tých najtvrdších ranách. Otrasy mozgu nepoznal. Tetovania si musel dať spraviť v stave úplnej opitosti.

Držal to v tajnosti, aby si aj tých zopár kamošov, čo mal, nemyslelo, že je dajaký mutant. Nič na tom predsa nebolo. Len toho jednoducho veľa zniesol a bolesť sa naučil milovať a prijímať ju.

Pumpovala mu adrenalín do žíl, prikurovala hnev a posúvala ho ďalej. Už od malička, keď ho bili za to, ako vyzeral, toho veľa zniesol. Krvácal, mal zlomenú ruku, nohu, neraz stál proti presile, ale ani raz z boja neutiekol a nevzdal sa.

Tyranom sa treba postaviť a teraz to nebolo iné, aj keď ich zásahy boli bolestivejšie. Dokonca viac, než zvyčajne.

Útočili len traja, zatiaľ čo sa ich šéf prizeral. V tvári mu pohrával škodoradostný uškľab a zdal sa byť spokojný s vývojom situácie.

Určite cítil výhru, ale to Ajriša ešte nepoznal. Len sa zahrieval.

Hodil pohľad na chlapov pri bare.

Stále sa nepohli.

Čo to s nimi, kurva, je? Inokedy sa hrnú do bitky aj za malé drgnutie, či neškodný pohľad a teraz tam stoja ako cicinbrusi.

Odrazil pravý hák od pravého útočníka a vzápätí ľavý od ľavého, ale od tretieho už nemal ako. Mieril na stred. Pripravil sa na bolesť, ktorá sa hneď na to prehnala od nosa celým telom. Ústa mu zaliala krv a troma rýchlymi krokmi uskočil mimo zásah.

Odpľul si a kútikom oka sa prekvapene zahľadel na krvavý chuchvalec na podlahe.

„Už to s ním skončite!“ zakričal mladík. „Nemáme na to celú noc. Dostal som chuť pohrať sa s cicuškou,“ prebehol si jazykom cez pery a pozeral sa pritom na Lujzu. „Po pár pohárikoch už nevyzerá najhoršie. Ani chudá, ani tučná, tak akurát, aj keď som už videl lepšie. Zato má v sebe oheň, cítim to.“

„Snažíme sa, ale je to tvrdý parchant!“ posťažoval si pravý útočník a prešiel si rukou po spotenom čele. Nahnevane sa zahnal a minul.

Ajriš sa uškrnul. Ani sa nemusel poriadne zakloniť.

Zdalo sa, že im dochádzali sily, no aj tak mu prišli rýchli a silní. Až príliš. Určite trénovali bojové umenia, inak si nevedel predstaviť, že by dáky človek takto bojoval.

Jedine že by… ? Nie, to nie je možné, nemajú predsa označenie.

Pomedzi úhyby nakukol Ajriš k baru. Všetci stáli rovnako ako predtým. Mierne sa chveli, tváre mali červené od hnevu, ale inak boli v nezmenenej polohe. Teraz si už bol ale istý, že sa okolo nich chvel vzduch. Videl to jasne.

Kurvafix! Sú to vyjebaní mágovia!

Uhol sa úderu z pravej strany a ten z ľavej nechal dopadnúť. Trafil ho do ucha, zabolelo to, pískalo mu v ňom, ale to bolo len dobré.

Bolesť je môj pomocník, hovoril si ďalej a pritiahol si stredného chlapa za kravatu. V očiach mu badal, že to nečakal a päsť rútiacu sa na svoju tvár už vôbec nie. Po prvom zásahu sa mu skrížili oči, ale držal sa. Ajriš ho udieral znova a znova, a neprestal ani keď mu v rukách ochabol.

Po celý ten čas doňho jeho dvaja spoločníci búšili z oboch strán. Ajriš údery prijímal a o to silnejšie ich rozdával, aj keď to jeho protivník nepotreboval. Tvár muža postupne strácala pôvodnú podobu a menila sa na čosi neurčité.

Pustil bezvládne telo a celou váhou ramenom vrazil do kravaťáka po pravej strane. Trochu sa zatackal, ale nespadol. Ani to nečakal. Len potreboval viac miesta a aby mu dal na chvíľu pokoj.

Zachytil päsť letiacu na jeho už aj tak dosť zdeformovaný nos a stlačil ju v dlani. Kosti zapraskali, tvár vyčarovala bolestivú grimasu a muž pred ním padol do kolien. Vyzeral, akoby išiel prosiť o milosť, ale okrem stonania z neho nič nevychádzalo.

Ajriš sa zahnal voľnou rukou, ale pohyb nedokončil. Chytil mu ju chlapov spoločník a pokúšal sa ju vykrútiť.

Podarilo sa mu to, Ajriša to zabolelo viac, než mu bolo príjemné, ale nevykríkol. Kričať znamená ventilovať a ventilovať znamená zbaviť sa paliva.

Kde kurva berú toľko sily?

V živote nepočul o mágoch, čo útočia len fyzicky.

S jednou rukou za chrbtom a druhou drviac kosti jedného z dvoch zostávajúcich provokatérov toho nemohol veľa urobiť. Uvoľnil teda zovretie päste a namiesto toho chlapíka čakajúceho na rozhrešenie kopol kolenom do nosa. Prudko zvrátil hlavu a zvalil sa na zem. Nebol mimo, len sa zvíjal od bolesti a nevedel, čo si má chytiť skôr. Nos či dolámanú ruku.

Útočník za Ajrišovým chrbtom sa cítil nezraniteľne a voľnou rukou ho udieral do ľadvín.

Pri každom údere sa Ajriš trochu prehol dopredu a kútikom oka zazrel, ako sa ich šéf pomalým krokom blíži k Lujze, dáva si dole sako a prehadzuje ho Ivanovi cez hlavu. Z času na čas sa obzrel a pozrel sa na Ajriša s tým svojím neznesiteľným a arogantným úsmevom.

Nikto ho nezastavil, keď prešiel okolo chlapov. Boli ako začarovaní. Čo aj pravdepodobne boli.

Ďalší úder a Ajriš už vedel, že najbližšie dni bude šťať krv.

Musel niečo spraviť. Rozbehol sa k baru ťahajúc útočníka za sebou, ale ten ho niekoľkokrát opakovane kopol zozadu do kolena. Po poslednom zásahu sa Ajriš zvalil na zem. Súper sa ho snažil pustiť, ale Ajriš ho v poslednej chvíli chytil za zápästie a spoločne sa rozcapili na špinavej dlážke.

Ajriš sa prevalil cez útočníka, prisadol ho a zdravou rukou ho chytil pod krkom. Druhá mu voľne visela pozdĺž tela a snažil sa ju vytriasť. Potrebovala však čas na zotavenie.

V mužových rozšírených zreničkách sa zračilo poznanie prichádzajúceho konca. Napriek tomu celou silou udieral Ajriša, kam len dočiahol. Jednu takú ranu vykryl a zasiahol mafiánovho poskoka pod pravým okom, vzápätí to zopakoval na druhej strane a pokračoval. Zastavil sa, až keď päsťou udieral do dlážky.

Utrel si z tváre súperovu krv a úlomky lebečných kostí, časť z nich musel vypľuť a zhrozene sa pozrel na svoje dielo.

Nie však na dlho. Spomenul si na Lujzu, zdvihol hlavu a zadíval sa na mladého.

Postával len pár krokov od Ajriša a na tvári mu stále pohrával ten jeho neznesiteľný povýšenecký úškrn, ktorému určite hovoril úsmev. Akoby s ním smrť ďalšieho z jeho mužov vôbec neotriasla.

„Dorob ho,“ prehodil ledabolo. „Už melie z posledného. Zvládneš ho.“

A to o Ajrišovi a jeho kamarátoch hovorili, že sú nebezpeční pre spoločnosť. Že nenávisť nepatrí do modernej spoločnosti 21. storočia. Áno, podaktorí z jeho klubu nenávideli každého a všetkých, čo boli iní, než oni. Niektorí aj černochov, cigáňov, homosexuálov, židov či Maďarov, ale aj hocijakých iných príživníkov. Keď na to prišlo, tak aj bielych. Zhodli sa však na mágoch, to bolo ich zameranie.

Ale tento zkurvysyn bol iný level bastarda. Ak ich považovali za zlo spoločnosti, čo bol potom on?

Čosi sa za Ajrišom pohlo, ale otočiť sa nestihol a už na ňom ležal ten, ktorého vyradil z boja ako prvého. Vrážal Ajrišovi hlavu do dlážky a to na rovnaké miesto, kde mal predtým kotrbu jeho kamarát. Kumpánova krv, jeho kosti a kúsky mozgu sa lepili Ajrišovi na tvár. Čo to už aj vdýchol a prehltol. Pokúsil sa ho striasť, ale nedal sa. Akoby vážil viac než on, čo sa v porovnaní s Ajrišovou postavou zdalo nemožné. Aj napriek tomu sa ho držal ako kliešť.

Veľmi ťažký kliešť.

„Prosím, nie!“ vykríkla Lujza a Ajriš zachytil zvuk trhajúcej sa látky.

„Skap už ty hajzel!“ zanadával od námahy útočník za jeho chrbtom, ale toľko radosti mu nemienil spraviť. Počkal, kým mu nadvihne hlavu a skôr než ju stihol vraziť späť do podlahy, to spravil za neho. Zopárkrát to zopakoval, až kým nevyšiel z rytmu. Nevedel, čo sa deje a na malú chvíľu sa uvoľnil. Na to Ajriš čakal. Zo všetkých síl sa nadvihol a zhodil ho zo seba.

Tentoraz sa na neho prevalil Ajriš a začal ho škrtiť. Muž ho udieral oboma rukami, snažil sa ho zhodiť, ale po chvíli zistil, že to nemá zmysel. Načiahol ruky za Ajrišovým krkom, ale dochádzala mu sila.

„Nie!“ zafňukala Lujza a Ajriš tentoraz začul tvrdé plesnutia nasledované tupou ranou a nič viac.

Kurva!

Chlapík pod ním sa nie a nie vzdať.

Obzrel sa po okolí, ale po ruke nebolo nič, čo by mohol použiť. Najbližšia fľaša ležala pekných pár metrov od neho. Ľavou rukou ho udrel do tváre a pravou po ohryzku. Normálne mal stačiť jeden priamy zásah, ale ochabol až po troch, no ešte dýchal.

Do piče vyjebanej! Nemal som sa s ním tak dlho hrať.

Unavene sa pozviechal zo zeme a pobehol k baru. Cestou si vytriasal ruku, vypľúval krv a všetok cudzí sajrajt z úst. Z rebier mu pri každom pohybe vystreľovala bolesť, ale zatlačil ju do úzadia, ako to robil vždy.

Vošiel zabar, divoko bijúce srdce mu zovrela neviditeľná sila, skrivil tvár a hlasno zafučal.

Kurvamág vyjebaný!

Mladík už mal stiahnuté nohavice, vytŕčal na Ajriša bielu riť a prirážal.

„Aaaah!“ skríkol Ajriš, zdrapol ho za krk a jedným ťahom ho odtiahol od Lujzy. Nehýbala sa, nohy mala roztiahnuté a vykrivené, nohavičky roztrhnuté, ale postrehol jej dych. Bol plytký, ale bol.

Zdvihol mladíka za košeľu, tresol s ním o hranu dosky, znova ho nadvihol a šmaril ho ponad bar, čo mu sily stačili. Kĺzal a kotúľal sa až k vchodu, cestou utieral krvavú podlahu a zostal ležať s čelom nalepeným na dverách. Ruky mal roztiahnuté, gate stiahnuté kdesi pri členkoch.

Ajriš si do ruky utrel krvavý nos a odpľul si.

„Vybral si si zlý podnik na svoje zvrátené chúťky, kurvamág!“

Spravil jeden unavený krok dopredu a prekročil bezvládne telo.

„Tu nemáme radi takých ako si ty.“

Zo stola, ktorý ich vyčíňanie ako zázrakom prežil, zobral jednu stoličku.

„Ty a tebe podobní pičúsi majú do tohto podniku zakázaný vstup. Tu je to len pre čistých ľudí. Rozumieš? Čistých ľudí! Mutantov ako vy tu nechceme.“

Odlomil nohu a zvyšok zahodil.

Mladík sa štveral späť na nohy a bol práve štvornožky, keď k nemu Ajriš priskočil a udrel ho opakovane nohou od stoličky medzi nohy.

Už dlho nepočul chlapa vydať pri výkriku taký vysoký tón.

Schúlený do klbka sa krčil pri Ajrišových nohách. Oči mal zaliate slzami, z kútikov úst mu tiekli sliny. Už nebol taký nebojácny, nesmial sa a arogancia vyprchala.

Bolo ťažké si dajakú udržať, keď vám trčí osratý zadok a pošťali ste sa od strachu a bolesti.

„Čo to, kurva, bolo?!“ ozvali sa konečne chlapi od baru jeden za druhým.

Ajriš sa obzrel.

Už sa mohli hýbať. Michal s Ferom sa hrnuli pomôcť Lujze, Ivan si z hlavy zhodil sako a spolu s Vojtom pristúpili k Ajrišovi.

„Prepáč, Ajriš,“ povedal Ivan a pokrčil ramenami. „Nemohli sme sa pohnúť,“ odvetil kopol si do šéfa bandy. „Vyjebaní mágovia. Do plynu s tými bastardami!“

„Čo s ním spravíme?“ spýtal sa Vojto a odpľul si.

Ajriš sa zahľadel na bezvládne telá na dlážke a kaluže krvi a cmukol perami. „Nemôžeme ho nechať odísť,“ povedal medzi nádychmi. „Videl, ako som zabil jeho kamošov. Nikto z nich odtiaľto živý neodíde. Je to jasné?!“

Obaja prikývli, Ivanovi sa dokonca zalesklo v očiach a kútiky úst mu poskočili. Nemali s tým problém. Mágov neznášali všetci rovnako a mágov, čo zneužívajú svoje schopnosti ešte viac. Na takých mali iba jedno riešenie. Ivan mu hovoril konečné, ale ešte sa k nemu neodhodlali. Päste a pálky doposiaľ stačili.

„Odtiahnite tých dvoch na dvor,“ ukázal Ajriš na mŕtvoly. „V búde je tuším celtovina. Tým ich zatiaľ prikryte, aby ich nevideli susedia. Potom porozmýšľame čo s nimi. Ja musím dokončiť tohto tu.“

Ajriš sa zohol k mladému a chcel ho zdvihnúť, ale podcenil ho. Myslel si, že už má dosť potom, čo mu z vajec spravil omeletu. Len čo ho prevrátil, dotkol sa ho dlaňou na hrudi a odhodil väčšou silou, než by bol do neho povedal.

Mladík sa ako tak pozviechal zo zeme, rozrazil dvere a skackal von.

„Kurva! Do piče vyjebanej!“ postavil sa Ajriš a rozbehol sa za ním.

Ak sa dostane k policajtom, tak im nič nepomôže. Ťažko im uveria, že v tom boli nevinne a len sa bránili. Kamery v podniku nemali a mágovia sa za posledné roky stali neoficiálne chránenou menšinou. Aj sympatizujúci policajti sa báli voči nim zasiahnuť. Nechceli prísť o prácu, ako plno ich kolegov.

Navyše sa ich organizácie v očiach verejnosti netešili z dobrého mena. Všetci veľmi dobre vedeli, aký postoj majú voči mágom.

Chalan našťastie ďaleko neutiekol. Nohavice ho spomaľovali, aj keď sa ich pokúšal pozapínať. Prešiel okolo zaparkovaného tmavého BMW, ktoré muselo patriť jedine jemu a pokračoval ďalej.

Obzrel sa.

„Nechaj ma!“ vykríkol a odtackal sa o pár krokov ďalej. V rýchlosti sa snažil zdvihnúť si nohavice. „Netuším, čo si zač, ale nemôžeš ma len tak zabiť! Vzdávam sa. Dám ti peniaze, čokoľvek,“ povedal a vykročil na cestu. „Nevedeli sme, že…“

Viac povedať nestihol. Bola tma a táto štvrť málo osvetlená, mesto šetrilo. Aj preto si ho prichádzajúce auto nemohlo všimnúť. A aj preto, lebo išlo rýchlejšie, než by malo a nesvietilo.

Mladý vyletel ponad kapotu, prešuchol sa ponad čelné sklo a dopadol len pár metrov od miesta, kde do neho auto vrazilo.

Tak to by bolo, pomyslel si Ajriš, ale chalanisko sa pohol a snažil sa postaviť.

Kurvafix! Čo je vyrobený z adamantia?

Ďalšie auto priletelo z rovnakého smeru, ľavé koleso išlo len na disku a iskrilo, a za ním sa hnalo ďalšie.

Prvé mu prešlo stredom trupu, druhé vzápätí kúsok pod hlavou. Ani jedno nezastavilo. Bolo im ukradnuté, či niekoho zrazili a Ajrišovi vlastne tiež. Uľahčili mu prácu.

Prešiel na kraj cesty a zastal. Pre istotu sa pozrel oboma smermi, ale zdalo sa, že už je pokoj ranným naháňačkám.

Kľakol si k mladému, pokrútil hlavou a povzdychol si. Prišlo mu ho zrazu ľúto. Chlapec mal viac peňazí než rozumu. Síce ho chcel zabiť, ale nie takto. Krvavo. Stačilo by mu zakrútiť krkom a odtiahnuť telo.

Prečo sa do nás musel kurva navážať? Stálo mu to za to?

„Čo sa tu do piče stalo?!“ ozval sa Ivan za Ajrišovým chrbtom.

„Zrazilo ho auto.“

„Tomu hovorím kurva smola,“ odpľul si Ivan. „Najprv natrafí na teba a potom ho zrazí auto.“

„Tri.“

„Čo tri?“

„Zrazili ho tri autá. Prvé ešte rozchodil. Druhé by už nerozchodil, ale možno by prežil. Tretie ho už dorazilo.“

„Videl si, kto to bol?“

„Nie, ale zdalo sa mi, že ten v tom prvom mal kovovú ruku a tie dve ho naháňali.“

„Kovovú ruku? Hádam si nemyslíš, že to bol… ?“

„Netrep nezmysly,“ prerušil ho Ajriš. „Je to len legenda z komiksov. Asi to bol len lesklý rukáv. Pomôž mi s ním, nemôžeme ho tu nechať. O chvíľu bude svitať.“

Ajriš ho chytil za ruky, Ivan za nohy a nadvihli ho. Ajrišova polovica sa s mľasknutím odlepila od zeme, aj ta Ivanova, len stred zostal ležať.

„Do psej matere, kurva, piče, to je nechutné,“ hrešil Ivan, ako mu dych stačil a pustil svoju časť na zem a poskakoval na ceste ako zmyslov zbavený. „Toho sa už nedotknem.“

„Ale dotkneš!“ sykol Ajriš a prebodol nácka pohľadom. „Alebo chceš ísť do basy za spoluúčasť?“

„Veď som nič nespravil! Nemohol som sa pohnúť!“

„A kto nám to, kurva, uverí? Povedia, že sme ich napadli, lebo sú mágovia.“

„A sú? Nevyzerajú tak, nesprávali sa tak a nemali na rukávoch pásky.“

„Tak ako vysvetlíš, že ste sa nemohli hýbať?“

„A čo ty? Prečo to na teba neúčinkovalo?“

„Nemám šajnu a už sklapni, lebo nás niekto nájde a potom si ma neželaj. Ber jednu polovicu, ja beriem druhú.“

Ivan dolný kus tela napokon nadvihol. Neochotne a za neustáleho nadávania ho ťahal popri dome až na záhradu.

Ajriš urobil to isté so svojou polovicou, len bez tých nadávok. Myslel len na to, ako sa to všetko celé dokurvilo. Už mal byť pokoj, stačilo upratať podnik, zamknúť a ísť si zaslúžene odpočinúť.

„Do piči, čo to je?!“ zvreskol Michal a odstúpil od nich. „Prečo si ho roztrhol? Nestačilo ho zabiť normálne?“

Ajriš pustil hornú časť tela a pozrel sa po ňom. „Zabiť normálne?! Snáď si kurva nemyslíš, že som ho rozpolil naschvál a okrem toho som to neurobil ja. Nestihol som.“

„A kto teda?“

„To je už teraz jedno, nadvihni to,“ ukázal Ajriš hlavou na veľkú tmavú plachtu.

Keď boli hotoví, pozrel sa na telá a rozmýšľal, čo s nimi.

„Kde sú tí ďalší dvaja?“

„Ešte dnuka. Zviazali sme ich.“

„Zviazali? A na čo do piči? Treba ich zabiť!“ zvýšil Ajriš hlas a vrútil sa do podniku. „Dúfam, že ste zamkli?“

„Zamkli,“ odpovedala Lujza a zdvihla pohľad od zeme, kde umývala dlážku. Stále bola trochu bledá.

„Si v poriadku?“

Prikývla, ale oči tvrdili čosi iné.

Raz jej sľúbil, že nedovolí, aby sa jej dotkol akýkoľvek mág. Zlyhal.

„A vy čo tu len tak stojíte!“ oboril sa na chlapov. „Pomôžte jej, nebude tu podlahu umývať predsa sama!“

„Sorry, Ajriš,“ odmrmlali takmer zborovo a pustili sa do práce. Biť sa vedeli, ale úmyselne niekoho zabiť bolo niečo celkom iné.

Pozrel sa na zostávajúcich dvoch chlapov. Jeden bol polomŕtvy, aspoň tak teda vyzeral a druhý si držal zlomenú ruku. Nos mu očividne už prestal krvácať.

„Tak najprv ty teda,“ povedal Ajriš tomu so zlomenou rukou.

Zdvihol hlavu a umožnil mu pozrieť sa do jeho zakrvavenej tváre. V očiach mu zazrel bolesť, ale nie strach. „Kde je?“

„Kto?“

„Veľmi dobre vieš kto. Kde… je?“

„Už to má za sebou a ty pôjdeš čoskoro za ním.“

„Ani nevieš, čo si spravil,“ pokrútil hlavou. „Podpísal si sebe aj všetkým týmto ostatným kreténom rozsudok smrti.“

„No nevrav. Ja som sem nedojebal, ako by mi to tu patrilo. Zavinili ste si to sami.“

„Vieš ty vôbec, koho si zabil?“ spýtal sa, keď ho Ajriš postavil.

Pozrel sa mu do očí. „Neviem a je mi to fuk. Čo sa stalo, to sa stalo. Mám ťa odniesť, či pôjdeš po vlastných.“

Postavil sa a vykročil aj sám. Až príliš pokojne na to, že išiel na smrť.

„Sa nebojíš smrti, čo?“

„Aj keby si ma pustil, tak som tak či tak mŕtvy. Predpokladám, že od teba to bude menej bolieť.“

„Než od koho?“

„Než od chlapcovho otca.“

„Snažíš sa mi nahnať strach?“

Chlap si ho rýchlo prezrel a zavrtel hlavou. „Neviem, či si toho vôbec schopný, ale keď na to príde, tak budeš.“

Možno. Život Ajriša už stihol čo to naučiť. Napríklad, že každá akcia vyvolá reakciu. Chlapec si myslel, že našiel podnik, kde sa môže zahrať na veľkého hráča. Že má situáciu pod kontrolou a môže si u nich robiť, čo si len zmyslí. Zmýlil sa a stálo ho to život. Ajriša pravdepodobne čaká to isté, alebo aj nie. To nevedel ani ten pred ním.

Prešli cez dvere vedúce na záhradu a zastali pred roztiahnutou plachtou. Muž sa na ňu zahľadel, ale nič nepovedal. Ajriš musel uznať, že sa držal dobre. Málokto sa dokáže zoči-voči smrti postaviť ako chlap.

„Dáš si cigu?“ spýtal sa Ajriš.

Odmietol.

„Dobre teda. Urobím to rýchlo,“ povedal a teraz už súhlasil. Chápal ho. Chcel to mať čo najskôr za sebou.

Ajriš k nemu pristúpil odzadu, strčil ruky pod jeho paže, chytil ho za zátylok a zatlačil. Nebránil sa. Bol uvoľnený a tak to ani dlho netrvalo.

Položil ho na zem a odkotúľal pod plachtu. Keby Ajriš veril v boha, tak by sa za neho asi pomodlil. Nevyzeral, že to bol zlý chlap, až na to, že bol pravdepodobne skurvený mág.

Vrátil sa späť do baru a už všetci na plno pracovali. Drhli dlážku, odpratávali rozbité stoly a stoličky a boli ticho. Len Lujza sa opierala o bar, fajčila cigaretu a pozerala do prázdna. Keď si ho všimla, len sa chabo usmiala a chopila sa mopu.

Posledného musel Ajriš odniesť. Nebol naňho ťažký, len si ešte viac zasral tričko. Pritom, koľko dier a trhancov na ňom bolo, sa naň mohol vysrať. Aj tak bude musieť všetko spáliť, aby sa zbavil dôkazov. A to ho ani nemal dlho.

Iba necelé dva roky.

Hodil chlapa na zem a skontroloval, či vôbec žije, aby ho nezabíjal zbytočne. Chvíľu mu trvalo, kým našiel pulz, ale bol tam. Prevalil ho na brucho a dupol mu celou silou na krk. Začul rupnutie. Pokúsil sa nahmatať pulz, ale tentoraz už žiaden nemal.

Prikryl ho, plachtu zaťažil tehlami, čo sa povaľovali na dvore už od rekonštrukcie spred piatich rokov.

Zahľadel sa na oblohu a nahlas si zívol. Svitalo. Telá budú musieť počkať. Nemalo zmysel ich premiestňovať za bieleho dňa. Skôr, či neskôr by ich našli a zavolali mágov. Určite boli aj takí, čo mali schopnosť, aby ich vypátrali.

Mŕtvoly musia zmiznúť a to nenávratne.

Pozrel sa na drevenú búdu v rohu záhrady a vykročil k nej. Lujza v nej schovávala vonkajšie zariadenie a náradie, čo používali pri rekonštrukcii, keď podnik prevzala. Zobral kľúč schovaný pod kvetináčom a otvoril ju.

Ešte nebolo dosť svetla, aby nahliadol do každého kúta, ale zdalo sa, že všetko, čo by mohol potrebovať, tam bolo. Chcel už zatvoriť, keď si všimol ďalšiu kryciu plachtu. Podobnú tej, pod ktorou sa teraz nachádzali chladnúce telá. Používali ju v lete na prekrytie terasy a keď pridali aj bočnice, tak z toho bol stan.

Vytiahol, čo sa dalo a pustil sa do rozkladania. Lujza rozhodne nepotrebovala, aby sa nejaký zvedavý sused z hora pozeral a čudoval, čo tam na trávniku schováva.

Kým to dorobil, tiekol z neho pot z každého póru a rýchlo dýchal.

Zapálil si a oprel sa o stenu.

„Na piču večer,“ zamrmlal do chladného rána. „Kurva!“ zahrešil tlmene, aby nezobudil susedov. To by ešte bolo, aby zavolali políciu, kvôli tomu, že ich zobudil skoro ráno. Ani trochu nemal chuť ísť znova do basy. Za päťnásobnú vraždu by tam skysol do konca života a to nemal v pláne.

„Kurva!“ zakričal opäť polohlasno do rednúcej tmy a odhodil nedofajčenú cigaretu. Prestala mu chutiť pri pomyslení na to, čo všetko bude treba spraviť a čo všetko sa dovtedy môže posrať.

Keď sa už raz niečo začne srať, tak sa to bude srať poriadne, až z toho bude poriadne riedka sračka.

Vošiel späť do podniku a našiel všetkých sedieť pri spojených stoloch, ktoré prežili. Pozerali sa na poháre vo svojich rukách a mlčali.

„Sadni si,“ pokynula mu Lujza. „Zaslúžiš si.“

„Zaslúži? Veď zabil piatich chlapov!“ oboril sa do Ajriša Vojto, Ivanov náckovský kamarát, a kopol do seba poldecák borovičky.

Lujza mu hneď naliala ďalší a udrela ho zozadu po hlave.

„Štyroch,“ uviedol Ajriš veci na správnu mieru. „Toho piateho zabil niekto iný.“

„To hneď mení celú situáciu,“ odvrkol.

„A čo som mal podľa teba robiť?! Oni si začali. Ja som ich nenapadol ako prvý.“

„Ja viem,“ povzdychol si. „Ja len, že som ešte nikdy nevidel naživo mŕtvolu.“

„Tak už si videl a zvykaj si,“ ozval sa Ivan a udrel po stole. „Lebo toto je len začiatok. Čo nevidieť na nás budú útočiť aj na ulici. Musíme sa naučiť brániť! Máš dcéru, nie?“

„Mám a čo?“ nechápal Vojto.

„Chceš snáď, aby ti ju mrdal nejaký mág?!“

„To teda, kurva, nie! Len cez moju mŕtvolu. Ju radšej zabijem ako niečo také dopustiť!“

„No vidíš. Musíme proti nim bojovať,“ udrel Ivan zlostne po stole. „O pár dní bude protest. Očakávam, že tam všetci budete. Nesmieme tej čvarge dovoliť získať rovnaké práva ako my čistí ľudia. Nechcem, aby moje decká chodili do rovnakých škôl a neviem kam ešte,“ búchal po stole Ivan čoraz silnejšie.

„Veď ty nemáš deti,“ odvrkla Lujza pobavene. „Ale inak máš pravdu. Musíme tých pičúsov naučiť, kde je ich miesto.“

„Nepozrieme sa aspoň, čo sú zač?“ spýtal sa Michal.

„Načo? Boli to kurvamágovia a prišli vyvolávať problémy. Zaslúžili si, čo dostali,“ povedal Ivan na Ajrišovu obranu.

„Ale čo keď ich budú hľadať?“

„To veru budú,“ pritakal Ajriš. „S takými oblekmi a reťazami nepatria určite medzi nás bežných pracantov.“

„Čo spravíme, keď sem prídu?“

„Nič,“ odvetil Ajriš. „Prišli sem, napili sa a išli ďalej. Keby došlo k najhoršiemu, hodíme to na tých, čo ho zrazili, ale nič sme nevideli. Iba sme počuli tupú ranu. Keďže sme však pracovali, tak sme nemali čas sa ísť pozrieť von.“

„Čo urobíme s telami? Nemôžeme ich nechať na záhrade a čo to auto?“ strachoval sa Vojto.

Ajriš v tom zhone na auto úplne zabudol. Nemohlo zostať pred Lujziným podnikom. V noci ho bolo ledva vidieť, ale cez deň tam bude ako päsť na oko. Luxus vedľa pajzla.

„Ivan, ty sa v tom vyznáš. Postaráš sa oň?“

„Máš kľúče?“

Ajriš pokrútil hlavou. „Musí ich mať stále pri sebe.“

„Skvelé. Dobre, postarám sa o to. Odveziem ho niekam mimo mesta.“

„Dík. Ja si odskočím domov po veci a pustím sa do tiel. Dovtedy musíme dúfať, že nikto nepríde,“ povedal Ajriš a postavil sa na odchod.

Keď skončím, budem celý zasratý a Lujza tu isto nemá nič v mojej veľkosti.

Podľa výrazu v Lujzinej tvári, nebola priveľmi nadšená z mŕtvol na záhrade, ale nič sa nedalo robiť.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.