(Ne)Prebudení – 26. Kapitola


„Zuzana… Eva,“ zašepkal som, keď ma studený vzduch prebral a spustil bodavú bolesť rozširujúcu sa hlavou cez krk ďalej do tela a končatín. Neudržal som sa a vykríkol z plného hrdla. Hlavu som si chytil do dlaní v snahe zmierniť impulzy plné bolesti, ale vôbec to nepomáhalo. Moja poloha dolu hlavou tiež nebola ideálna. Krv mi prúdila z celého tela rovno do hlavy a bolesť sa ešte stupňovala. Netuším, koho nápad to bol, zavesiť ma, ale rozhodne patril medzi tie najhoršie.

Otvoril som oči, aby som niekomu mohol vynadať, ale nebolo komu. Nevidel som skoro nič, len veľmi slabé obrysy okolo seba pripomínajúce interiér auta prevráteného na strechu a slabo svietiacu palubnú dosku. Hmatal som okolo, ale zdalo sa, že som bol na sedadle sám. Pravou rukou som nahmatal zámku bezpečnostného pásu a bez rozmýšľania ju uvoľnil. Že to nie je dobrý nápad, mi došlo asi pol sekundy predtým, ale už som pohyb nevedel zastaviť a radšej som sa pripravil na tvrdý dopad, čo musel nasledovať. Stihol som zodvihnúť len jednu ruku, aby som zmiernil pád a nenarazil plnou silou o strop, ale aj tak som sa poriadne udrel a rozhýbal auto, ktoré na nerovnom povrchu zaškrípalo. Skvelá práca, Pacho.

Potiahol som páčku na otváranie dverí na pravej strane, no buď boli zamknuté, alebo zaseknuté. Vyskúšal som aj druhé, ale výsledok bol rovnaký. Skvelé. Uzavretý v prevrátenom aute a po tme. Ale aspoň že si moje oči už začínali privykať na okolitú tmu a spolu s nimi sa mi vracalo aj aké-také logické uvažovanie. Ak som ja sedel vzadu, niekto iný musel šoférovať. Pritiahol som sa bližšie k šoférovej strane a pocítil voľačo mokré a lepkavé na celom sedadle. Dôvod, prečo sa šofér nehýbal a neozval sa, keď som sa začal hýbať. Bol mŕtvy, chudák.

Preliezol som na sedadlo spolujazdca a poslepiačky otvoril priehradku, ktorá sa zároveň automaticky rozsvietila a vniesla trochu svetla do kabíny. Vyhádzal som postupne všetko, čo sa tam nachádzalo, ale nenašiel som nič, čo by bolo v mojej situácii použiteľné. Žiadna baterka, nožík či zbraň. Až na zopár papierov bola prázdna. Nechal som ju otvorenú a pozrel sa na šoféra, ktorého som aj napriek poraneniam hneď spoznal. Bol to jeden z Jimových mužov. Bojový oblek, ktorý mal na sebe, mu veľmi nepomohol. Niečo mu preletelo ľavou polovicou tváre a prerazilo dieru dokonca aj v opierke hlavy. Keby mal poriadnu taktickú helmu, tak by možno ešte žil. Bol len zázrak, že mu z tváre vôbec dačo zostalo.

Dvomi prstami som mu zatvoril oči, keď mi nad hlavou zrazu preletela helikoptéra a svetlometom sa pustila do prečesávania okolia len pár metrov odo mňa. Ohmatal som mŕtveho a z puzdra na pravej nohe si zobral plne nabitý SIG P226, presnú a spoľahlivú ručnú pištoľ, a z káps na hrudi zopár zásobníkov. Vďaka, poďakoval som v duchu mŕtvemu a potľapkal ho po ramene, keď sa helikoptéra znova priblížila a tentoraz preletela naozaj blízko. Boli len dva varianty, kto to môže byť. Buď to bola moja záchrana, alebo presný opak. Jediný spôsob, ako zistiť, ktorá možnosť to nakoniec bude, by bolo čakať, ale to som rozhodne nemienil. Načiahol som sa ponad mŕtveho šoféra k jeho dverám a centrálnym odomykaním ich všetky otvoril.

Z prevráteného auta som vyliezol akurát včas, aby som sa vyhol svetlometu, ktorý oň v tej chvíli zavadil. Svetelný kužeľ najprv prešiel o dva metre ďalej, no nakoniec sa zastavil a vrátil sa späť. To už som bol niekoľko metrov od auta, krívajúc som sa náhlil preč a nezastavoval. Nikto po mne zatiaľ nestrieľal, ale to nič neznamenalo. Na sekundu som sa obzrel, len aby som videl, ako sa z helikoptéry zosunuli laná, a keď som hlavu otočil späť, do niečoho som tvrdo narazil a zosunul sa na zem.

„Máme ho,“ počul som ešte tlmene predtým, než som dostal ďalší úder do hlavy pažbou pušky.

Do reality ma vrátilo vedro studenej vody a niečí pobavený hlas. „Budíček, šípkový Pacho!“

Prvé, čo som uvidel po otvorení očí, boli moje holé, pri členkoch spútané nohy hompáľajúce sa vo vzduchu. Visel som zavesený za ruky niekoľko centimetrov nad zemou a boli značne ubolené, čo znamenalo, že som strávil v tejto polohe už nejaký čas. Pomaly a stále trochu malátne som zodvihol hlavu a snažil sa zaostriť na dve postavy pred sebou.

Jedného som spoznal okamžite.

Muž, ktorý ma zastrelil a o ktorom som si myslel, že je mŕtvy ako zvyšok mojej jednotky. Opak sa zdal byť pravdou. Bol až príliš živý a život mu očividne prospieval, lebo v tvári mal oveľa pokojnejší výraz, než aký mal počas nášho života.

„Ty? Prečo?“ spýtal som sa a úplne ignoroval druhého, postaršieho muža sledujúceho nás pomocou kamery zabudovanej vo veľkom televízore. Jeho tvár vo mne nevyvolávala žiadne spomienky, ale bol to práve on, kto mi autoritou naplneným hlasom odpovedal.

„Bol z vás najrozumnejší a našu ponuku prijal bez zbytočného presviedčania. Vedel, že nemáte šancu dokončiť vaše úctyhodné ťaženie za pravdou a spravodlivosťou. On jediný chápal, že tak náš svet nefunguje. Ešte.“

„Ako si mohol, Paul?!“ ignoroval som vysvetlenie muža, ktorý to tu očividne riadil, a ďalej som sa pozeral do tváre mužovi, ktorému sme ako jednotka toľké roky dôverovali natoľko, aby sme mu zverili vlastné životy.

„Vždy som bol ten, čo dokázal prežiť,“ odvetil a mykol plecami, akoby to bola úplná samozrejmosť zradiť svojich priateľov. „Veľmi dobre to vieš. Čo si myslíš, ako som prežil celé tie roky na ulici?! Že som bol čestný a hrdý? Keď mi ponúkli možnosť vzdať sa starého života a vstúpiť bez zápisu do armády, okamžite som to prijal. Bolo to oveľa lepšie, ako stráviť pätnásť rokov za mrežami, a to isté som spravil s vami. Vždy si bol plný ideálov a oni to o tebe vedeli. Vedeli, že nedokážeš držať jazyk za zubami a raz to niekomu povieš, aj napriek vyhrážkam. Ty si nás do toho zatiahol s tým svojím nutkaním hrať sa na hrdinov!“ odpovedal mi a doteraz som ho nikdy nepočul použiť toľko slov naraz.

„Považovali sme ťa za priateľa…“ povedal som, ale jedinou reakciou bolo opäť len myknutie ramenami a jeho chladný, nič neprezrádzajúci výraz, aký mával vždy počas misie. Bolo mu to jedno.

„Pacho,“ povedal postarší muž. „Kde je tvoja skrýš?“

„Pojeb sa!“ odpovedal som mu, aj keď som nevedel, o akej skrýši hovorí. Malý to tiež spomenul počas výsluchu, ale ani vtedy a ani teraz som o tom nemal ani len potuchy.

„Dalo nám veľa práce znova ťa vystopovať a nachvíľu si nám skomplikoval život, ale to už skončilo. Už ti nemá kto pomôcť. Nikto nevie, kde sa nachádzaš a už neexistuje nikto, kto by ti dokázal pomôcť, tak načo to zatajovať. Skôr či neskôr sa to od teba dozvieme. Po dobrom či po zlom. To prvé by mi bolo milšie, ale nemám výhrady ani voči druhej možnosti.“

„Prečo sa nespýtaš jeho?“

„Paul nám už prezradil všetky vaše úkryty a skrýše, ale to neboli všetky, že? Mal si ešte jednu, o ktorej si vedel len ty, nie je to tak?“

„Kde je Eva?!“

„Eva? Á, kapitánka Jeleníková, sestra. Zvláštne, ako nás ten osud spája. Skoro ako keby chcel, aby ste mi obaja spôsobovali problémy na každom kroku.“

„Čo si s ňou spravil?!“

„Tvoji spoločníci mi už nebudú stáť v ceste.“

„Zabijem ťa, ty hajzel!“

„Už si sa o to raz pokúsil. Nepamätáš sa?“ spýtal sa a skúmavo sa mi zahľadel do tváre. „Hmm zaujímavé a vcelku nečakané. Ty si to naozaj nepamätáš, že?“

Neodpovedal som mu, ale niečo v mojej tvári alebo očiach ma muselo prezradiť, lebo sa spokojne usmial a, akoby mu odľahlo, narovnal sa.

„Dovoľ mi osviežiť ti trochu pamäť. Môžem si to dovoliť, keďže sa odtiaľto živý nedostaneš. Tentoraz sa o to postaráme a tvoju mŕtvolu necháme spopolniť, ako sme to mali spraviť už predtým,“ rozhovoril sa. „Mal si svoju šancu, keď sme vás uniesli z vašich väzení a umiestnili do nášho. Vtedy sa ti nejak podarilo dostať z cely a natrafil si na mňa na chodbe. Nemohol si vedieť, kto som, a tak si ma len omráčil. Pravdepodobne v domnienke, že som len nejaký bezvýznamný úradníček, keďže som nebol ozbrojený a ty predsa neozbrojených nezabíjaš, že?“

Mal pravdu, nepamätal som si to, ale bolo to pravdepodobné a pri pomyslení, že som to už vtedy mohol ukončiť, to vo mne začalo vrieť.

„Áh, vidím, že ti dochádza význam mojich slov, ale mojou smrťou by sa nič nezmenilo. Niektoré veci by sa dali do pohybu neskôr, ale v konečnom dôsledku by boli tak či tak vykonané. Možno nie tak efektívne, ale boli by,“ hovoril sebavedomo a hľadel na mňa prenikavým pohľadom, ktorý ani cez obrazovku nestrácal na intenzite. „Pýtam sa ťa posledný raz. Kde je tá skrýš?“

„Pojeb sa!“ odvetil som mu rovnako, tentoraz s úsmevom, lebo som vedel, že ma nemá ako prinútiť, aby som mu to povedal. Ani keby som si to pamätal. Nemal som rodinu a ani priateľov, ktorých by mohol použiť proti mne a fyzický nátlak som bol ochotný podstúpiť. Akosi som vedel, že ma len tak nezlomia, inak by sa to boli dozvedeli, už keď ma mali predtým.

„Vieš, čo riskujeme, keď sa ktosi dozvie pravdu z toho, čo schovávaš v tej svojej skrýši? Ľudia sa začnú pýtať, vŕtať sa vo veciach, do ktorých ich nič nie je, a to nechceme.“

„Ani prinajmenšom ma nezaujíma, čo riskujete.“

„My všetci, Pacho. Ty, ja, Paul a celé ľudstvo. Sme na dobrej ceste konečne sa zjednotiť a začať pracovať ako jeden celok so spoločným cieľom. Ak sa to dostane von, čo časom určite áno, tak to môže ohroziť, ba zničiť všetky plány a obete toľkých miliónov ľudí by vzišli na vnivoč. To chcete?“

„Heh, New World Order? To ako vážne?“ povedal som a musel sa zasmiať, aj keď to v skutočnosti príliš smiešne nebolo, že sa naozaj niekto o čosi podobné pokúša. Konšpiračné teórie rôzneho druhu som si vždy rád prečítal, ale väčšinou išlo len o veľmi zle vykonštruované sci-fi než o niečo naozaj reálne. Nemalo ma to však prekvapiť. Tak ako v každom klamstve je štipka pravdy, tak to bývalo zväčša aj pri konšpiračných teóriách.

„Nazvi si to, ako chceš, ale ľudstvo to potrebuje. Ty, ako vojak, by si to mal najlepšie chápať. Tiež som ním bol. Neustále vojny kvôli malicherným rozdielom, nerastným bohatstvám či dávnym krivdám. Je to začarovaný kruh, ktorý sa ustavične opakuje, a niet mu konca. Kým budú existovať jednotlivé vlády starajúce sa len o vlastné záujmy, nie o záujmy ľudí, tak na Zemi nikdy nezavládne mier a harmónia. Jedine spolu dokážeme čeliť všetkým nástrahám, ktoré nám budúcnosť prinesie. Či už to budú epidémie, hladomor, terorizmus alebo prírodné katastrofy, len spoločne dokážeme skutočne čeliť všetkým týmto hrozbám s prehľadom. Postupne vyrovnáme rozdiely v životnej úrovni medzi kontinentmi a ľudia si budú navzájom rovní!“

„To je utópia! A čím chcete ten kruh zastaviť? Prilievaním ďalšieho paliva do ohňa? Ľudstvo je už raz také a nezmeníte ho, ani keď sa budete akokoľvek snažiť. Násilím trvalú zmenu nikdy neprivodíte. Ľudstvo k tomu musí dospieť samé!“

„Čo ty o tom vieš, ešte stále si prisluhovač systému! Aj ja som taký voľakedy bol, ale precitol som. Ľudstvu bolo odjakživa treba dopomôcť, trošku ho posunúť, postrčiť správnym smerom. Vždy! A presne o to sa postarám. Ale dosť bolo rečí. My už z teba dostaneme to, čo potrebujeme,“ povedal a natočil hlavu k Paulovi. „Zariaď, aby to z neho dostali, a nech ho prezrú technici. Chcem vedieť, v čom je taký špeciálny. Čo najskôr!“

„S radosťou,“ prehovoril Paul a na tvári sa mu objavil úsmev, ktorý som poznal tak dobre , ako jeho obete. Neveštil nič dobré.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.