(Ne)Prebudení – 25. Kapitola


„Ako je mu?“ spýtal sa Holz pri pohľade na zábery z jednej z výskumných staníc.

„Žije a stále bojuje. Dosiaľ som nevidel takú odolnosť, ale verím, že sa im to podarí,“ povedal doktor.

„Čo ostatní?“

„U nich to prebehlo hladko a uzdravujú sa. Do šiestich hodín, by mali byť úplne pripravení na preprogramovanie.“

„Budú si niečo pamätať?“

„Nie, ak nebudeme chcieť.“

„Čo ten vírus alebo čo to je?“

„Dali sme ho do karantény a nemal by už zasahovať do nášho programu, ale ešte chvíľu potrvá, kým to budeme môcť otestovať.“

„Dobre. Informujte ma,“ povedal Holz a ukončil videohovor. Aj keď bolo zaujímavé dozvedieť sa, ako pokračuje príprava na tretiu fázu, ponáhľal sa do riadiaceho centra, kde to každú chvíľu malo začať. Už nejaký čas satelitmi, ale aj helikoptérami z bezpečnej vzdialenosti sledovali kolónu obrnených terénnych vozidiel. Bolo to riskantné mať toľko techniky v jednej oblasti, ale Holz si nemohol dovoliť nechať ich znova utiecť. Pokojne by eliminoval aj polovicu EFP, keby im to malo získať čas a doviedlo ich to bližšie k cieľu. Zostávali už len necelé dva týždne a potom to všetko upadne do zabudnutia. Vláda, bezpečnostné orgány a ľudia budú mať iné starosti, ako vyšetrovať útok na EFP. Niekto si to určite dá do súvislosti, ale bez Pacha a jeho komplicov nebola šanca, že by sa k pravde čo i  len priblížili.

„Ako to vyzerá?“ spýtal sa ako prvé pri pohľade na monitory ukazujúce takmer totožné zábery, ako keď pred viac ako pol hodinou miestnosť opúšťal.

„Idú stále na východ. Pred pár minútami prekročili hranicu s Maďarskom.“

„S Maďarskom? Že by nakoniec išli okľukou cez Rakúsko?“ rozmýšľal Holz nahlas a prešiel k obrazovke, na ktorej simulovali možné cesty, ktorými sa s Pachom mohli vydať bez zastavenia a prespania. Maďarsko v žiadnej predikcii nefigurovalo, keďže vychádzali z predpokladu, že sa budú chcieť dostať do jednej z väčších miestnych centrál v západnej Európe alebo rovno do centrály v Mníchove. „Ako ďaleko do Maďarska by sa dostali s maximálnym možným nasadením síl a bez toho, aby ich zachytili kamery?“

„Po tú červenú čiaru, ktorú práve prekročili. Ďalej by to bolo vysoko nepravdepodobné a to aj keby odbočili hneď niekde za Bratislavou a zmenili smer. Príliš by riskovali vyčerpanie a odhalenie, nehovoriac o tom, že ďalej sa už nachádza len no-man`s land.“

„Čiže nás ťahajú za nos. Máme pohyb niekde inde?“

„Prehľadávame satelitné snímky,“ dostal odpoveď od jedného z operátorov.

„Čo naše kontakty v EFP?“

„Nikto o ničom nevie. Žiadna zmena nebola nahlásená,“ odpovedal mu druhý.

„Okamžite stiahnite všetky helikoptéry okrem jednej. Tú nechajte, nech ich naďalej sleduje. Pre istotu.“

Zas o krok pozadu. Mierne pokrútil hlavou, ale inak sa snažil nedať najavo rozrušenie. Momentálne na to nebol správny okamih. To, že sa niekomu darilo vyhýbať sa všetkým ich sledovacím zariadeniam či nasadeným agentom, mohlo znamenať len jediné. Ktosi im pomáhal a nie hocikto. Musel to byť niekto na vysokých miestach, niekto, kto s nimi aspoň raz prišiel do styku a vedel o ich existencii. Inak si nevedel predstaviť, že po toľkých rokoch, keď všetko šliapalo ako švajčiarske hodinky, sa z ničoho nič začnú diať záhadné, na prvý pohľad náhodné udalosti ohrozujúce celý ich projekt.

Všetko to začalo neplánovaným vypustením vírusu mimo zóny určenia. Našťastie len s minimálnou funkčnosťou, aj keď na nešťastnom mieste. Ešte ani dnes, po rokoch, netušil, ako sa dostal do rúk tej konkrétnej jednotky Daeš bojovníkov. Nehovoriac o tom, čo robili tak ďaleko od svojej základne. Vysvetleniu, že boli vyslaní, aby prenasledovali odpadlíkov, veľmi neveril, aj keď to potvrdzovala prítomnosť európskych politikov. Prvý raz sa o niečom takom dozvedel, až keď prišli prvé videá so žiadosťou o výkupné, a to si dovtedy myslel, že im nič uniknúť nemohlo. Vedeli o všetkom, čo sa dialo po celom svete, jeho ľudia čítali všetky správy tajných služieb a rozviedok a aj napriek tomu sa niekomu podarilo utajiť pred nimi tieto udalosti, ktoré pomaly spúšťali stále väčšiu lavínu.

Kto to je? Nejaký hacker, ktorého nemali pod palcom a tajne získaval informácie? Dakto z jeho ľudí? Obzrel sa po miestnosti a pozorne sledoval pohyby, tón hlasu, nadmerné potenie. Hocičo, čo by nasvedčovalo, že to je jeden z jeho ľudí, ale tých dal preveriť. Niekoľkokrát. Ale čo keď bol naozaj dobrý a vedel sa dôkladne maskovať? Čo keď bola jeho tvár rovnakou maskou ako tá jeho? Paranoja, nič iné než paranoja, povedal si. Nemohol si ju dovoliť, nemohol začať pochybovať o svojich schopnostiach, nie teraz. Dotiahol to tak ďaleko práve vďaka svojej jedinečnosti, vytrvalosti, vďaka svojmu neochvejnému presvedčeniu o ušľachtilosti a dôležitosti ich cieľa, ktorý bol jeho hnacím motorom. A aj keď sa občas zamyslel, či to, čo robia, je správne, či tie milióny obetí stoja za to, bola odpoveď vždy áno. Bolo to potrebné. Všetko, čo doposiaľ urobil, bolo potrebné a urobil by to znova, aj keby sa mal dostať na úroveň Stalina alebo Mao Zedonga.

„Niečo máme, pane!“ vytrhol ho zo zamyslenia operátor a na hlavnej obrazovke zväčšil záber troch čiernych terénnych vozidiel vychádzajúcich akoby spod zeme.

„Kde to je?“ spýtal sa s napätím v hlase. Vedel, že našli, čo hľadali. Vozidlá boli rovnaké, ako tie, ktoré doteraz sledovali, a jednoznačne vládne. K tomu ešte tri za sebou, to rozhodne nebola náhoda.

„V Maďarsku, hneď na hranici.“

„Tak predsa Maďarsko? Neprehľadali sme tam všetky safe housy v okolí?“

„Áno, pane. Všetko v tej oblasti, čo bolo v dosahu, sme prezreli.“

„Čo eskorta? Prechádzali okolo?“ spýtal sa a musel čakať, kým operátor preverí smerovanie vozidiel.

„Nie, pane. Celý čas prechádzali Rakúskom, do Maďarska prešli až pri Nickelsdorfe.“

„Nikelsdorf, Nikelsdorf. Niečo mi to hovorí. Nemajú tam niečo?“

„V tej časti nič nemajú, pane.“

„Musia, inak by tam nešli,“ zamyslel sa a študoval mapu pred sebou. „Ukážte mi na mape miesto, odkiaľ vyšli, spolu s tou dedinou, či mestom, Nikelsdorfom.“

„Nickelsdorf. Hneď, pane,“ dostal odpoveď a ignoroval opravenie jeho nemčiny, za ktorú by jeho predkovia veru hrdí neboli, ale on si s tým hlavu nelámal.

„Prepojte mi mesto s miestom, odkiaľ vyšli, a zobrazte všetko, naozaj všetko, čo v tej oblasti majú,“ povedal a sledoval, ako údaje postupne nabiehajú. Najskôr nabiehali bezpečné miesta mimo zóny, ale keď sa už zdalo, že je všetko zobrazené, pribudol jeden presne v oblasti, kde bolo miesto prepojené s mestom, kde eskorta očividne zmenila smer, aby odviedla ich pozornosť. „Tam! Čo to je?!“

„To je…“ začal operátor a odmlčal sa, kým študoval údaje u seba na monitore, „bývalá CIA základňa pre strednú a východnú Európu, pane.“

„Ako to, že sme o nej nevedeli už predtým?!“ okríkol ich všetkých, aby im bolo jasné, akú chybu spravili.

„Nie je aktívna, pane. Doposiaľ ju nezaradili medzi do súpisky. Je len prevedená pod ich vlastníctvo, ale bez zaradenia.“

„Je to ideálne miesto! Takmer na hranici síl a možností jej dojazdu, blízko hraníc do vedľajšieho štátu, mimo veľkých miest s kamerami a ešte k tomu nefiguruje na zozname zabezpečených miest. Ako vám to mohlo ujsť?!“ Na odpoveď nečakal. Museli ale počuť, ako to pohnojili. Bolo ich prácou analyzovať a zistiť nezistiteľné. Patrili k tým najlepším analytikom, akých sa im podarilo najať, a zlyhali.

„Ako ďaleko sú naše jednotky?“ prerušil nepríjemné ticho a sklonené hlavy sa o pár centimetrov zodvihli.

„Šesť minút, pane,“ odpovedal jeden z nich roztraseným hlasom.

„Výborne, ukážte mi ich,“ povedal a čakal na záber, ktorý neprichádzal. „Ešte dnes!“ plesol rukami, aby ich prebral. „Čo je dnes s vami?! Nespíme, nespíme, máme prácu, ktorá sa sama nespraví!“

„Rozdelili sa, pane,“ povedala operátorka a poslala na hlavnú obrazovku tri rôzne zábery troch identických vozidiel, pričom každé išlo po inej ceste a iným smerom, ale všetky smerovali ďalej na západ. Zhlboka sa nadýchol, ale nezačal na nich znovu kričať. To už nepotrebovali. Keby príliš tlačil na pílu, mohlo by to byť skôr na škodu.

„Máme termovíziu!“ vykríkol jeden a prepol zábery do módu zobrazujúceho približný počet osôb vo vozidlách. Presne sa to nedalo určiť, keďže aj samotné auto vyžarovalo teplo, ale dve autá mali asi štyroch pasažierov a jedno dvoch.

„Rozdeľte letku. Chcem, aby ich všetky zneutralizovali, ale tak, aby sme dokázali identifikovať telá a aby Pacho prežil. Nepotrebujem čakať niekoľko hodín na DNA testy, len aby som zistil, že v tých autách vôbec neboli. Všetko jasné?!“

„Áno, pane!“ odvetili zborovo a pustili sa do vykonávania rozkazov. Netrvalo to ani dve minúty a letka sa rozdelila, každý stroj iným smerom.

Povolenie k streľbe si nepýtali a hneď ako sa dostali na dostrel, spustili strelci paľbu na zastavenie vozidla a elimináciu posádky. Na jednom zo záberov videl, ako vodič dupol na plyn v snahe dostať sa z dostrelu a kľučkoval po ceste, ktorá bola v túto nočnú hodinu prázdna. Vydržalo mu to asi päť minút, keď sa ostreľovačom podarilo zasiahnuť šoféra a zadnú pneumatiku práve pri jednom z jeho manévrov. Vo vysokej rýchlosti auto vyskočilo vyše pol metra nad zem a kotrmelcami sa ďalej hnalo po ceste, až kým v najbližšej zákrute nevyletelo mimo cestu, rovno dolu kopcom. Holz spokojne pokýval hlavou a zameral pohľad na druhý záznam, kde sa odohrával podobný scenár, ale šoférovi sa darilo uhýbať sa strelám dlhšie a posádke sa dokonca podarilo paľbu opätovať. Helikoptéra sa musela na chvíľu stiahnuť, len aby to pilot vzápätí skúsil z druhej strany. Už odtiaľto videl, že auto je prešpikované guľkami, a bol len zázrak, že nikoho doteraz netrafili, ale vedel, že to raz musí prísť. A aj prišlo. Hneď ako si to pomyslel, mierne sa mu nadvihli kútiky úst. Strelec musel zasiahnuť šoféra, lebo ten zrazu strhol volant mimo cestu rovno do stromu.

„Kde je to tretie?“ opýtal sa prekvapene, keď nevidel, že by zostávajúce stroje útočili aj na tretie vozidlo.

„Ešte stále je mimo dosah…“ odpovedal operátor, práve keď dostali varovanie z jednej z helikoptér o zameraní raketou vzduch-vzduch a následne s ňou úplne stratili kontakt.

„Čo sa to tam deje?“ žiadal si Holz vysvetlenie. Z vozidla žiadna raketa nevyletela, to by si boli všimli.

„Letectvo, pane! Vo vzduchu sú dve stíhačky F-35!“ odpovedal operátor s hlasom postupne sa plniacim panikou, akoby strieľali priamo na nich. „Vracajú sa na druhý nálet!“

„Okamžite ich odvolajte!“ nariadil Holz a pozeral sa za utekajúcim posledným vozidlom. Nechýbalo veľa a boli by ho dostali. „Ktoré to bolo? Koľko pasažierov?“

„Približne štyria, pane,“ dostal odpoveď a vedel, čo to znamenalo. „Čo najskôr prehľadajte trosky vozidiel, kým sa k nim dostanú záchranné zložky,“ rozkázal nakoniec a odišiel si oddýchnuť do svojej kancelárie.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.