(Ne)Prebudení – 24. Kapitola


„Ešte stále tomu neverím, že idem domov,“ prehovorila Jeleníková hlasom stlmeným ochranným oblekom a neveriacky pokrútila hlavou. „Bola som si istá, že sa už domov nikdy nevrátim.“

„Možno vás to odnaučí riskovať takto svoj život a životy iných,“ poznamenal Paul zo svojho miesta v transportnej helikoptére HH-47 Chinook.

„Paul!“ napomenul som ho.

„Nechajte ho, má právo vyjadriť svoj názor,“ bránila ho rozhodne. „Mysleli sme si, že robíme dobrú vec, že sa nám to podarí. Samozrejme, rátali sme aj s možnosťou, že to nedopadne dobre a zajmú nás. Ale aj tak každý z nás to riziko ochotne prijal a verím, že by sme ho prijali znova. Ja rozhodne áno.“

„Všetci ste rovnakí. Len by ste slovami zachraňovali svet, ale tu slová nestačia, slová málokedy stačia, keď máte proti sebe fanatika.“

„Čo by ste navrhovali vy?“

„To radšej ani nechcite vedieť,“ odpovedal vyhýbavo a ja som dúfal, že to Jeleníková nechá tak. Nenechala. Tvrdohlavá ženská, pomyslel som si s povzdychom.

„Len hovorte…“

„Už dávno sa to malo všetko vybombardovať a bol by pokoj. Tak dlho ste vy a vám podobní hľadali riešenia tou vašou mierovou cestou, až ste navláčili všetku tu chamraď rovno pred naše domy a dovolili im beztrestne páchať zločiny na našich obyvateľoch s ospravedlnením, že oni sú z inej kultúry. Nakoniec sa ešte aj začali odpaľovať v dave.“

„To hádam nemyslíte vážne?! Nemôžete ich všetkých hádzať do jedného vreca!“ namietala a divoko pritom gestikulovala rukami. „Sú to tiež ľudia, čo majú právo na život! Pochádzajú z inej kultúry a potrebujú trochu viac času, kým si zvyknú a naučia sa akceptovať naše zákony a zvyklosti.“

„Zvyknú? Naučia sa akceptovať? A koľko rokov to akože má trvať? Od konca štyridsiatych rokov prúdili pomaly do Európy a nezvykli si a ani ich deti. Vy naozaj očakávate, že tí noví by boli na tom inak? Keby ste počúvali svojich voličov, išli sa spýtať ľudí do ulíc, tak by vám väčšina povedala, aký zlý nápad to je. Ale vy nie! Vy ste vedeli lepšie, čo je pre Európu správne, až kým nebolo neskoro. Vy a každý jeden z vašich kolegov ste mali byť vtedy na trhoch!“

„Paul! To stačilo!“ okríkol som ho a nadával si, že som to nezatrhol už na začiatku. Málokedy hovoril, ale keď už raz začal, nedal sa zastaviť. Nehovoril nič, čo by si väčšia časť ľudí či dokonca vojakov nemyslela, ale niečo iné bolo si to myslieť a iné bolo hovoriť nejakému politikovi. Paul sa mi pozrel do očí a videl som, ako to v ňom vrie a rozmýšľa, či ma poslúchne alebo nie. Napokon sklopil oči a ja som vedel, že nateraz bude pokoj.

„Takto myslia všetci vojaci?“ spýtala sa pobúrene.

„A čo ste čakali? Vo vojne stratíte akékoľvek ideály. Riskujeme životy, vidíme umierať kamarátov a občas aj sami umierame. Keď nie fyzicky, tak citovo či psychicky určite, a všetko kvôli vášmu presvedčeniu a vašim ideálom multikultúrnej Európy. Nebyť vojny, väčšina z nás by k vojenčine nepričuchla, ani keby bola akokoľvek dobre platená, a nenahovárajme si, že za danú situáciu nenesú zodpovednosť hlavne politické špičky celého západného sveta. Na konci to je aj tak vždy obyčajný človek, čo to najviac schytá, a to na oboch stranách. V jednom však Paul nemá pravdu. Bombardovaním by sa to len tak nevyriešilo, nie pokiaľ sú iné možnosti.“

Na to už neodpovedala nič. Buď nevedela čo, alebo sa radšej rozhodla to tak nechať a po zvyšok cesty bola ticho. Dokonca si trochu pospala rovnako ako jej kolega Baumgartner. Z mojej jednotky bol hore len Paul, ktorý sa na mňa zamyslene pozeral, ale nič nepovedal.

Nakoniec som aj ja na pár okamihov zavrel oči, len aby som sa neskôr mohol prebrať na pilotov hlas v slúchadlách: „O päť minút pristávame.“ Klesanie som pocítil takmer okamžite po jeho ozname. Blížili sme sa k lietadlovej lodi HMS Queen Elizabeth, z ktorej sme pred vyše dvadsiatimi štyrmi hodinami odleteli.

„Ani som vám nepoďakovala za záchranu,“ povedala, keď sme dosadli, a cítil som, že mala čo robiť, aby tie slová vyriekla. Asi nebola zvyknutá komukoľvek ďakovať.

„Je to naša práca, madam,“ odvetil som popravde. Nerobili sme to s očakávaním vďaky, aj keď aj tá občas dobre padne. Niekto to robiť musel a navyše sme v tom boli dobrí. Pred pár rokmi by som ani len nepomyslel na vojenskú službu, ale skôr ako sa jej vyhnúť. Zabiť človeka bolo vtedy pre mňa rovnako nemysliteľné ako vstúpiť do armády, a predsa som tu. Nie preto, aby mi niekto ďakoval a už ani kvôli pomste. Tá vyprchala po prvých nasadeniach a zanechala za sebou len trpké sklamanie. Zostala mi len motivácia, že svojou službou môžem zabrániť ďalším podobným činom, ktoré ma dohnali k narukovaniu.

„Aj napriek tomu vám všetkým ďakujem,“ povedala a najdlhšie zastala pohľadom na Paulovi. „Aj keď sa to tak niekedy nezdá, veľmi si vážim vašu službu vlasti.“

Chinook dosadol na palube lode a letový personál, spolu s ozbrojenou eskortou, nám naznačil, aby sme zostali dnu, čo bolo naozaj nezvyčajné. Vystúpiť sme mohli rovno tu, na palube. VIP boli v karanténnych oblekoch a my sme mali tie naše.

„Čo sa deje?“ spýtala sa Jane.

„Netuším,“ povedal som v rovnakom okamihu, ako sa plošinka s naším Chinookom začala pohybovať smerom dole do podpalubia. „Ale asi sa to čoskoro dozvieme.“

V hangári sa to hemžilo vojakmi v bezpečnostných skafandroch a bol skoro úplne vyprázdnený, až na dva veľké karanténne stany postavené len pár metrov od nás s prístupovým tunelom vyvedeným až k miestu, kde sme mali vystupovať. Vyzeralo to tak, že zobrali moje slová o karanténe vážne.

„Poručík,“ ohlásil sa mi kapitán lode vo vysielačke. „Na pár dní vás musíme dať všetkých do karantény. Zoberte si so sebou všetko a poslúchnite pokyny. Akýkoľvek odpor bude potrestaný primeranou formou v danej situácii. Rozumiete?“

„Rozumieme, pane,“ povedal som a nemusel jednotke nič viac vysvetľovať. Počuli to všetci. Páčiť sa im to nemuselo, ale vzhľadom na okolnosti sa to dalo čakať. Prišli sme do kontaktu s neznámym vírusom a pristáli na lodi s vyše tisíckou námorníkov. Bezpečnosť posádky bola na prvom mieste, pričom som priam s absolútnou istotou vedel, že kapitán nebol vôbec rád, že takéto riziko podstupujeme. Bol zodpovedný za posádku svojej lode, ale rozkazy zhora boli rozkazy zhora.

„Karanténa?“ spýtala sa Jeleníková pri pohľade na stany a personál pobehujúci v ochranných oblekoch.

Prikývol som. „Prejdeme dekontamináciou a pár dní zostaneme v karanténe. Pravdepodobne nám zoberú vzorky krvi, tkaniva a ktovie čoho ešte. V žiadnom prípade sa nebráňte. Kapitánovi je prednejšia bezpečnosť posádky než vaša či naša.“

„Hádam by nás nezabil?“ vypúlila šokovane oči.

„Ak by sme ohrozovali posádku, tak by nezaváhal ani sekundu,“ povedal som a skôr, než stihla zareagovať, som dodal. „Ani váš štatút politika by mu v tom nezabránil.“

Plošina dosadla do finálnej polohy a ozbrojená jednotka v skafandroch sa rozostavila okolo našej helikoptéry pripravená zasiahnuť pri prvom náznaku problémov. Mysleli to vážne.

„Vystupujte po jednom, najprv civilisti!“ ozvalo sa z megafónu.

„Kapitán naozaj nechce nič riskovať,“ poznamenal som pri pohľade na to, ako ďalší námorníci začali ponad vrtuľník naťahovať pospájané viaceré stany v snahe zastaviť možnú kontamináciu zo všetkých zdrojov.

„Madam,“ pomohol som Jeleníkovej vystúpiť ako prvej. Okamžite k nej pristúpili dvaja v žltých oblekoch a s hadicami a čo najdôkladnejšie ju vyumývali dekontaminačným prostriedkom nevynechajúc ani jedno miesto.

Vystúpil som ako posledný. Aby som dohliadol, že nikto nebude robiť problémy. Hlavne Tomáš, o ktorého som mal najväčšie obavy, ako karanténu zvládne. Celého ma očistili a poslali ďalej do prístupového tunela. Tam som sa vyzliekol z obleku a všetkého, čo som mal pod tým, a vošiel do priestoru so sprchou. Paul a Helene sa ešte umývali a ostatní už boli očividne v hlavnej ubytovacej časti. Nechal som sa vydrhnúť silným prúdom vody zmiešaným so špeciálnym roztokom proti bežným chemikáliám a baktériám. Vyšiel som na druhej strane, očistil sa od zvyškov čistiacich prostriedkov a prezliekol sa do čistého a suchého oblečenia.

Keď som vošiel do ubytovacej časti, videl som len svoju jednotku a po civiloch nebolo ani stopy.

„Kde sú?“ opýtal som sa ich a odpoveďou mi bolo len kývnutie hlavou smerom k ďalšiemu tunelu, pred ktorým stála dvojica ozbrojených námorníkov s jasným úmyslom.

„Ihneď si ich zobrali,“ povedala Jane, ktorá išla ako prvá a už ležala na posteli, zatiaľ čo jej doktor robil prehliadku a pomocník odoberal vzorky krvi.

„Podľa vašich záznamov boli priamo vystavení neznámemu elementu dlhší čas. Je lepšie ich pozorovať oddelene,“ odpovedal mi na moju nevyslovenú otázku a otočil sa ku mne s natiahnutou rukou. „Doktor Jaroš.“

„Poručík Pacho.“

„Viem,“ usmial sa za ochranným krytom. „Spravíme vám niekoľko testov a zopár dní vás budeme sledovať. Nepredpokladám však, že by ste dačo chytili. Tie vaše nové obleky sú na to stavané lepšie, než to, čo máme na lodi, ale nemôžeme riskovať život celej posádky.“

„Rozumiem, doktor, nemusíte nám to vysvetľovať. Pár dní ničnerobenia nám príde vhod. Čo naši civilisti?“

„To nie je v našich rukách. Dostali sme prísny zákaz sa k nim priblížiť a odoberať im vzorky. Aj tie vaše musíme okamžite odovzdať. Kapitán z toho nie je nadšený, ale rozkaz prišiel z najvyšších miest.“

„A čo s nimi bude?“

„Máme ich sledovať, kým neprídu špecialisti. Preveria všetky vzorky a dajú nám vedieť, čo ďalej s vami.“

„Špecialisti? Armádni?“ Odpoveďou mi bolo len pokrčenie ramien. To znamenalo jediné – need to know. Viac mu nepovedali a pravdepodobne nepovedia ani nám.

„Oddýchnite si. O chvíľu sme pri vás a kapitán bude chcieť počuť hlásenie.“

„Rozkaz,“ zasalutoval som a ľahol si na posteľ. S rukami založenými za hlavou som sa pozeral na strop a občas pohľadom zavadil o stráže pri vstupe do stanu s civilistami. Nemohol som sa ubrániť pocitu, že sú tie stráže zle orientované. Akoby mali brániť nášmu vstupu, ale možno boli aj na druhej strane.

Kým sa doktor dostal ku mne, stihol som si zdriemnuť a po odobratí krvi, prekontrolovaní uzlín a niekoľkých kontrolných otázok, či netrpím závratmi, únavou, zmenami teploty alebo inými príznakmi zhoršujúceho sa zdravotného stavu sa mi dokonca podarilo aj zaspať. Len na chvíľu, ale aj to mi stačilo na prečistenie myšlienok a zosumarizovanie celej misie pre nastávajúce hlásenie. Nič komplikované, keďže úloha, až na nečakané objavenie, prebehla prekvapivo hladko. Očakávali sme ťažký odpor, mesto plné fanatických bojovníkov a namiesto toho sme našli mesto plné chodiacich mŕtvol, čo si neustále niečo mrmlali. Keď som sa nad tým teraz zamýšľal, tak to pokojne mohli byť aj slová. Nie to divné stonanie či vrčanie zombíkov z filmov a seriálov. Zo zvyku som chcel siahnuť po tablete na predlaktí, keď som si uvedomil, že všetky veci sme museli nechať vonku na dekontamináciu. Oblečenie bude spálené, ale bojový oblek a technika dôkladne očistené. Dačo mi unikalo, ale nevedel som čo a teraz som si to už ani nemal ako pozrieť.

Dva dni nás pozorovali a nechali oddychovať, kým nás nakoniec prepustili a odviedli si každého z nás po jednom a postupne do mítingovej miestnosti. To nebol štandardný postup po ukončení misie. Obvykle napísal každý člen svoju správu a bolo na veliteľovi jednotky, aby podal ucelený obraz nadriadeným. Len v prípadoch, kde sa voľačo veľmi škaredo pokazilo, sa robili osobné vypočúvania. Ďalším prekvapením bola prítomnosť civila počas vypočúvania. To sa štandardom vymykalo úplne.

„Poručík Pacho,“ prehovoril civil. „Sme tu len z jedného dôvodu…“

„A vy ste?“ skočil som mu do reči a čakal pokarhanie od kapitána, ale mal som skôr pocit, že mu jemne trhlo kútikmi úst od pobavenia. Už ma trochu poznal a vedel, že si nedám len tak nezmyselne rozkazovať od hocikoho. Kapitán sa nás mohol pokúsiť usmerniť, zadeliť nám úlohy, ale nespadali sme priamo pod jeho velenie. Boli sme tu len ako hostia.

„To vás nemusí zaujímať,“ odsekol a jedným prstom mi posunul hárok papiera. „Mám tu pre vás vyhlásenie, ktoré podpíšete.“

„Ale čo? Bez môjho veliaceho dôstojníka vám nepodpíšem nič, ani len autogram, ak by ste náhodou pekne poprosili.“

Civil sa zahľadel na kapitána, ale keď videl, že s ním moja odpoveď nepohla, otočil sa nazad ku mne. „Váš veliaci dôstojník už o všetkom vie…“

„Výborne, tak mi to môže povedať on. Osobne. S civilmi sa nemám čo baviť o detailoch misie a ani vám nebudem nič podpisovať.“ Vrátil som mu papier a pozeral sa mu priamo do očí. Chladných, neprezrádzajúcich žiadnu emóciu či úmysel. Na moje prekvapenie zrak nesklopil ani po niekoľkých nepríjemných a tichých minútach. Namiesto toho sa usmial, slepo siahol do zložky a posunul mi ďalší papier.

„To je rozkaz od vášho veliaceho dôstojníka. Tu kapitán potvrdí jeho pravosť, overoval si ju sám. Je tak, kapitán?“

Prerušil som očný kontakt a pozrel sa na kapitána, no ten so zovretými perami nakoniec prikývol.

„Tak, keď už máme vyriešenú časť merania veľkosti vtákov,“ posunul mi vyhlásenie späť. „Môžete si to prečítať, ak chcete, ale hovorí sa tam, že za žiadnych okolností neprehovoríte o vašej záchrannej akcii. Ak len jediným slovkom niekto cekne, vojenský súd bude vaša najmenšia starosť. Rozumieme sa?“

Prižmúril som oči a dôkladne si prezrel chlapa, ktorý sa mi práve otvorene vyhrážal pred kapitánom lode. Moje prvé zhodnotenie, že išlo o civila, bolo očividne chybné. Vyzeral ako civil, sedel ako civil, ale to bola len fasáda, maska. Sklopil som zrak a pozrel sa mu na prsty na rukách. Boli perfektne udržiavané, ale nie jemné, aké by mal úradník, právnik či politik. Boli to ruky ako moje, zvyknuté na tvrdú prácu, len sa ich vlastník o ne lepšie staral. Išiel som pohľadom vyššie, cez ramená a hrudník, až som sa opäť zahľadel do tváre toho muža, čo sa s pokojnou tvárou a úsmevom na perách rozhodol vyhrážať členovi špeciálnych jednotiek. Nemyslel som si, že by to bolo neúmyselné. Veľmi dobre vedel, čo robí.

„Kto ste?“ skúsil som znova, no neveril som, že mi odpovie. Mohol patriť jedine k jednej z mnohých spravodajských agentúr. Iba tí sa správali takto arogantne.

„To je bezpredmetné. Podpíšte to.“

„Načo toľko papierovačiek, veď už sme podpísali vyhlásenie o nevyzradení citlivých informácií. Všetci sme to museli spraviť a aj sme prisahali.“

„Toto je iné. Podpíšte to!“

Zobral som pero do ruky a ešte zopárkrát som s ním zamyslene poťukal po stole. Zo záchrannej misie rovno do akýchsi sračiek tajných organizácií, ako keby toho vo svete nebolo dosť, navyše aj títo hajzli sa museli všade obšmietať. Napokon som zodvihol zrak, pozrel sa neznámemu do tváre a so zaťatými a mierne škrípajúcimi zubami som papier podpísal. Poznal som tieto typy. Nezastavili sa pred ničím, len aby uchovali tajomstvo. A zopár vyhasnutých životov navyše ich vonkoncom nezaujímalo.

„Výborne!“ usmial sa, ale v očiach sa mu stále nič nepohlo. Rovnako chladný pohľad ako po celý čas. Postavil sa zo stoličky, upravil si oblek a vykročil k dverám. Než ich zatvoril, ešte sa obzrel, zadíval sa mi znova do očí a s pobavením v hlase povedal. „Ešte sa uvidíme.“

„Dúfam, že nie,“ odvrkol som, keď už bol preč, ale počul ma len kapitán.

Sklonil hlavu a nešťastne ňou potriasol. „Najradšej by som jeho a celú tú bandu, s ktorou prišiel, vyhodil z lode,“ povedal a odsunul sa od stola.

„Banda? Kto to vlastne bol?“

„Nezávislý kontraktor, žoldnieri. Majú poverenie z najvyšších miest a napojenie na európsku rozviedku.“

Chcel som od kapitána získať viac informácií, ale od ďalšieho rozhovoru nás vyrušilo zaklopanie na dvere. „Pane, berú si civilov!“

„Akože berú civilov? Kto?“ spýtal sa, aj keď bolo jasné, kto si ich berie. „Ideme. Juraj…“

„Rozumiem. Moja jednotka?“

„Už sú na mieste,“ odpovedal mi námorník. Vybehol som z dverí a utekal naspäť do hangára dúfajúc, že nejdem neskoro. Nemyslel som si, že by žoldnieri spravili tú chybu, že by začali strieľať ako prví. Boli síce platení a predajní, ale sprostí nie. Určite vedeli, že by sa z toho živí nedostali, navyše, každý z nich slúžil v nejakej armáde, vedia, že im nič nehrozí.

Situácia v hangári bola napätá. Muž, ktorý ma vypočúval, stál vzpriamene a pokojne uprostred svojej jednotky žoldnierov a za ním stála Jeleníková s Baumgartnerom v žltých oblekoch. Zo všetkých strán na nich mierili zbrane námorníkov a mojej jednotky a oni im to opätovali. Pri vchode do tunela som videl oboch vojakov, čo chránili vstup k civilom. Nehybne ležali na zemi, ale nevyzerali, že by boli mŕtvi.

„Všetci pohov! Čo sa tu deje?!“ zakričal som rozkaz mierený hlavne na moju jednotku, ale aj námorníci po pár sekundách poslúchli, zostali však stále v pohotovosti.

„Odvážajú si civilov a nechcú nám povedať kam!“ povedal Tomáš podráždene. „A napadli dvoch mužov.“

„Nepreháňajte poddôstojník. Neuposlúchli príkaz. Budú v poriadku a teraz nás láskavo pustite.“

„Vaše rozkazy nepočúvame!“ odsekol mu Tomáš späť.

„Vaši nadriadení sú iného názoru a ak nechcete náhle ukončiť svoju vojenskú kariéru, ustúpte!“ rozkázal a očividne mu dochádzala trpezlivosť.

Tomáš sa už chystal na odpoveď, ale chytil som ho za rameno a pomaly pokrútil hlavou. „Nie, Tom. Bohužiaľ, má pravdu. Tu nič nezmôžeme.“

„Na čo sme ich zachránili, keď ich odovzdáme, ani nevieme komu?!“

„Mali sme za úlohu ich dostať von,“ povedal som pokojne. „Všetko ostatné už ide mimo nás. Keď sa velenie rozhodlo, že ich prevezme niekto iný, tak sa musíme podriadiť. Rozkazy sú rozkazy.“

„Pacho, to je bullshit, a vieš to! Odkedy niečo také robia zasraní žoldnieri!“ pridala sa Jane.

„Čo chceš, aby sme spravili? Zabili ich? Čo potom?“ spýtal som sa ich všetkých, lebo som v ich očiach videl, že si myslia to isté čo ja. Tiež som mal chuť to spraviť, ale nič by to nevyriešilo. „Poviem vám, čo potom. My by sme išli pred vojenský súd a prišiel by si po nich niekto iný z ich organizácie. Nie sme tu na to, aby sme riešili nejaké politické sračky!“

Jeden po druhom nakoniec ustúpili a uvoľnili žoldnierom cestu. Ostatní námorníci, keď videli, ako sme aj my ustúpili, urobili to isté a dovolili žoldnierom opustiť hangár. Nasledovali sme ich až na letovú palubu, kde nastúpili do pristavenej helikoptéry a odleteli ktovie kam.

Ovial ma studený nočný vietor a rozmýšľal som, či som spravil naozaj dobre.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.