(Ne)Prebudení – 17. Kapitola


„Bude to bolieť?“ opýtal som sa doktora, keď som už ležal na posteli a on na rovnakú konštrukciu, akú použil pri MRI, pripevňoval podomácky vyrobený generátor EMP. Harkerovi to trvalo viac ako hodinu, ale nakoniec sa mu to aj s Jimovou pomocou podarilo. Použil niekoľko rôzne veľkých kondenzátorov zo zariadení, ktoré neboli až také potrebné. Pre mňa vytvoril dostatočne veľkú čelenku z medených drôtov, aby sa mi do nej zmestila hlava, a zároveň sa jej nemusel dotýkať. To celé spojil s jedným vypínačom a regulátorom, aby mohol zvyšovať výkon, ak by to bolo potrebné.

„To ste sa mali pýtať predtým, než ste sa dobrovoľne prihlásili,“ skúsil vniesť trocha uštipačnosti do odpovede, ale bolo to silené. „Je to možné, stačí povedať a ukončíme to.“

„Chcel som len vedieť, na čo sa mám pripraviť,“ odvetil som. Nemienil som sa nechať odradiť. Správny vojak robí správne veci. Vybavili sa mi v mysli Iľjove slová a skúsil som, či mám ruky a nohy dostatočne spútané. Ezrah nevedel, aké účinky na mňa EMP bude mať, a tak som im radšej prikázal ma spútať. Aby som ich neznervóznil, radšej som nespomenul, že roztrhnúť reťaze na kovových putách mi naposledy vôbec nerobilo problémy.

„Pacho, myslite na tie bezpečnostné schránky. Museli ste mať nejaký dôvod, keď ste ich vyberali,“ prízvukoval mi Smith a ja som opatrne prikývol, aby sa mi hlava nešmykla z opierok a nepoškodil som poručíkov prístroj, za ktorý by si určite zaslúžil nejaké ocenenie.

„Pripravený?“ spýtal sa ma Ezrah.

„Viac už nebudem. Odpáľte to,“ povedal som a žmurkol na Evu.

„Spúšťam!“ vykríkol po krátkom zaváhaní a niekoľkých hlbokých nádychoch.

Zavrel som oči, zadržal dych a myslel na tie bezpečnostné schránky, ako mi Smith hovoril, ale žiadnu zmenu som necítil. Otvoril som jedno oko a obzrel sa okolo seba.

„Nič?“ spýtal sa doktor s obavami.

„Vôbec nič,“ odpovedal som a vyskúšal načrieť do svojej mysle, či tam tá clona stále je. Bola, nedotknutá, nepriestupná. „Pridajte.“

„Spúšťam!“ vykríkol tentoraz bez zaváhania, ale opäť som nič necítil. Ani bolesť, ani zmenu.

„Znova!“ zakričal som a zatvoril oči sústrediac sa na blok v mojej mysli.

„Spúšťam!“

Najprv sa objavil záblesk, potom nepríjemná bolesť vystreľujúca mi do mozgu. Pokúšal som sa ju potlačiť a snažil sa myslieť len na jedno – dostať sa cez slabnúcu clonu ku  spomienkam. Telo sa mi pri tom naplo, zaťal som zuby a s dokorán otvorenými očami som sa pozeral na strop. Usiloval som sa vybaviť si schránky, o ktorých som ani len nevedel, ako vyzerajú, ale bolo už neskoro. Bolesť ustúpila a s ňou sa vrátil aj blok. Dýchal som zhlboka a akoby z diaľky ku mne doliehalo volanie.

„Pacho!“ vykríkla Eva.

„Ešte žijem,“ prehovoril som medzi výdychmi. „Znova a pridajte trochu, už som to skoro mal.“

„Nie, je to príliš nebezpečné,“ namietal doktor. „Nevieme, aké následky to na vás zanechá.“

„Už sme to preberali, Ezrah. Musím to spraviť!“ prízvukoval som mu. „Nemôžem takto žiť, v nevedomosti. Ako môžem dokázať, že sme nič z toho nespravili, keď si na to nepamätám? Prosím, Ezrah. Teraz to už vyjde, viem to!“

„Dobre,“ povzdychol si nakoniec a pripravil sa na ďalší pokus. Bol som ochotný ich urobiť aj milión, ak by to bolo treba.

„Spúšťam!“

Záblesk som ani nestihol postrehnúť. Namiesto toho ma oslepila bolesť a telo sa mi naplo na hranicu možností. Kričal som. Kričal som veľmi, ale zároveň som sa načahoval. Nemienil som sa nechať poraziť. Správny vojak sa nikdy nevzdáva! Oh, Iľja, keby si bol na mojom mieste, aj ty by si sa vzdal. Padavka! Si obyčajná padavka! Padavka! Opakoval som si to slovo sám ako mantru. Padavka!

„Pripútajte ho silnejšie, preboha!“ počul som Evin hlas, ten príjemný, sladký hlas skrývajúci sa za autoritu policajtky.

„Spútaj ho!“ rozkázal mi seržant.

„Veď je to len dieťa!“ namietal som, ale aj napriek tomu som naň neprestal mieriť.

„Tie sú najhoršie! V Berlíne to bolo tiež dieťa, čo sa odpálilo. Rovno medzi stánkami! Medzi inými deťmi, čo tam boli s rodičmi a súrodencami! Tí hajzli im odmalička vymývajú mozgy a využívajú našu dobrotu!“ hovoril mi. „Never nikomu, len vojakovi vedľa seba!“

„Čo by už len mohol spraviť, veď má sotva päť.“

„Prehľadal si ho?“

„Nie.“

„Tak to sprav! To ti mám všetko hovoriť? Nič vás počas výcviku neučili?“ spýtal sa ma a podišiel k chlapcovi namiesto mňa.

„Ukáž, čo schovávaš!“ prikázal chlapcovi, ale ten nevyzeral, že by rozumel, tak ho začal prehľadávať. „No nevravím! Ten malý hajzel má pri sebe granát! Čo som ti vravel! Drž ho, nech nám neutečie!“ rozkázal mi a ďalej ho prehľadával. „Už nič, dobre, ale aj to stačí. Podľa odseku 4, paragrafu 15 ťa zatýkame!“ oznámil chlapcovi.

„Veď ti nerozumie.“

„To je jedno, tomuto rozumieť bude,“ povedal a vytiahol z batohu čiernu kuklu, aké sme dávali zadržaným osobám a cez ktorú nebolo nič vidieť.

„Neblázni, je to ešte len dieťa. Pozri, bojí sa,“ ukázal som na zväčšujúcu sa mláku pod chlapcom stojacim na roztrasených nohách.

„Veď sa má čoho!“ zakričal na malého chlapca a chystal sa mu nasadiť kuklu. Chlapec začal prvý raz robiť viac než len ticho fňukať. Zmietal sa, triasol sa od strachu a začal plakať. V rovnakom okamihu sa z ničoho nič z vonku ozvala streľba a len niekoľko domov od nás dopadli mínometné granáty. Chlapec postrehol moje zaváhanie a zacítil príležitosť. Kopol ma do kolena silou väčšou, než by päťročný mal mať, a rozbehol sa von.

„Chyť toho zmrda!“ zavelil seržant a obaja sme sa rozbehli za ním von z domu, kde sa po ňom akoby zľahla zem. Mal len niekoľkosekundový náskok, ale aj napriek tomu som nevidel, kam zmizol. Išiel doprava? Doľava či rovno? Neďaleko od nás sa ozývala streľba našich chlapcov, miestami tlmená výbuchmi z mínometnej paľby. Podľa dopadu granátov sme zatiaľ mali šťastie, ale dlhšie sme sa zdržovať nemohli. Skôr či neskôr sa im podarí poriadne zamerať a potom bude po nás.

„Kašlime na neho! Poďme späť k jednotke a padajme odtiaľto,“ navrhol som seržantovi a dúfal, že nebude tvrdohlavo očakávať, že budem chlapca prenasledovať v tme a neznámom prostredí plnom nepriateľov.

„Doriti! Toto pôjde do hlásenia, desiatnik. Je to tvoja chyba!“ stihol povedať predtým, než noc preťal ďalší výstrel. Tento bol bližšie než ostatné a v záblesku som ešte stihol zahliadnuť vystrašenú tvár malého chlapca. Ďalší výstrel preletel tesne okolo mojej hlavy. Nechápal som, prečo seržant paľbu neopätuje a obzrel sa, práve keď ma jedna guľka zasiahla do hrude v mieste, kde som mal nepriestrelnú vestu. Urobil som pár krokov dozadu, namieril HK416 a pripravil sa na výstrel.

Spúšť som nestlačil. Neodkázal som to. Bol to len päťročný chlapček s vystrašeným výrazom v tvári. Bál sa, určite oveľa viac než ja. Opäť vystrelil. Guľka ma škrabla o helmu, vedel som, že ďalšia môže prejsť cieľom. Urobil som presný opak toho, čo ma učili – sledovať cieľ. Zavrel som oči a stlačil spúšť a znova, a znova. Pár sekúnd som počkal a otvoril ich. Pozrel som cez IR zameriavač a skontroloval okolie. Chlapec ležal len pár metrov predo mnou. Na rovnakom mieste, ako prvýkrát vypálil. Nehýbal sa. Rovnako ako seržant. Dostal jednu rovno medzi oči a jeho posledné slová boli: Je to tvoja chyba!

„Aaaaaah!“ vykríkol som od bolesti a mal chuť sa schúliť do klbka. Skryť si hlavu do dlaní a dúfať, že to prejde samé od seba. Do mozgu sa mi zabodávali tisícky ihiel a nemohol som proti tomu nič spraviť. S otvorenými očami som sa pozeral tam, kde mal byť strop, ale jediné, čo som videl, bola biela hmla. Hmla a záblesky, zvuky, pocity bôľu, šťastia, smútku a utrpenia striedali vône, chute, farby, tváre, plač a úpenlivý hlas vykrikujúci niečo stále dookola. Útočilo to na mňa zo všetkých strán súčasne, trhalo ma to na kusy a znovu dávalo dokopy, akoby sa to nevedelo rozhodnúť, čo so mnou spraviť. Zničiť či nechať žiť, zničiť či nechať žiť?

Potom to prestalo. Rovnako náhle, ako to začalo, to aj skončilo. Necítil som nič, len príjemný hrejivý pocit po celom tele. Bolo to požehnanie. Keby som ho necítil, tak by som už nebol. Hmla mi objímala telo a stávala sa vítaným balzamom. Započúval som sa do svojho dychu, zrýchleného, ale postupne sa vracajúceho do normálu. Aj šialený tlkot srdca sa postupne spomaľoval. Zostával už len jediný zvuk – ustráchaný, súcitný hlas volajúci dookola moje meno.

„Pacho! Preberte sa! Juraj!“ volal ma známy hlas. Bol ako maják. Navádzal ma správnym smerom, aby som sa nestratil a dokázal sa vrátiť. Chcel som sa vôbec vrátiť? Je tu tak príjemne, pokojne, mierumilovne. Nič sa mi tu nemôže stať, nahováralo mi čosi v mojej mysli. Nikto ma už nebude chcieť zabiť, tu ma nikto nenájde. „Pacho, preber sa!“

Znova ten hlas. Ženský. Bolo ťažké nepočúvať ho, znel krásne, harmonicky. Nasledoval som ho.

„Doktor, čo mu je?“ Eva sa o mňa strachuje, pomyslel som si.

„Netuším, ale všetky funkcie sa vracajú do normálu.“

„Ešte stále… žijem,“ povedal som pomaly unaveným hlasom. V ústach som cítil sucho, akoby som niekoľko hodín nepil, a mal som problém otvoriť oči. Viečka boli veľmi ťažké. „Čo… čo sa… stalo?“

„To by sme sa mali opýtať my,“ odvetil Smith. „Spomenuli ste si na niečo?“

„Nechajte ho ešte. Nevidíte, v akom stave je?“ obula sa Eva do Smitha.

„Všetky vaše životné funkcie boli úplne mimo škálu, takmer hodinu ste sa tu zmietali a kričali od bolesti. Dával som vám upokojujúce prostriedky, ale nič z toho nezabralo.“

„Vodu,“ poprosil som pomaly a už sa mi podarilo aj trochu pootvoriť oči. Všetci stáli okolo mojej postele, akoby som umieral a oni čakali na moje posledné slová, kým vydýchnem. Smith ma zamračene pozoroval s rukami založenými na hrudi, doktor Stein bol príliš sústredený kontrolovaním môjho stavu, Jim sa tváril, že sa ho nič netýka, a jedine Eva vyzerala úprimne ustráchaná mojím stavom. Naposledy som niekoho s takýmto výrazom videl, keď mi Mia niesla čaj proti chrípke. Niesla ho opatrne, aby nič nevyliala. Robila drobné krôčiky a vyplazovala pri tom jazyk, akoby jej to malo pomôcť. Kútiky úst sa mi pri tej spomienke svojvoľne zdvihli. Spomienka! Rozšírili sa mi oči poznaním.

„Doktor, čo sa zase deje?“ zaúpela Eva.

„Podľa čísiel nič,“ odpovedal jej a prezeral si hodnoty na tablete. „Spomenul som si! Ja som si spomenul!“ vykríkol som si víťazoslávne a zatvoril oči, aby som si predstavil jej tváričku. Strapaté kučeravé vlásky lietajúce všetkými smermi. Malý, jemne zakrivený nosík pokrytý drobnými pehami a oči ako dve mliečne guľaté čokoládky. Oh, Mia, preglgol som, keď som si uvedomil, že už je len v mojich spomienkach, a z očí sa mi nezastaviteľne začali rinúť slzy, v hrdle sa mi zväčšovala hrča a znemožňovala mi dýchanie, a srdce mi zvierala ukrutná bolesť, ktorá sa nevyrovnala ani strelnému poraneniu. Triasol som sa na posteli a nevedel si pomôcť. Nešlo to zastaviť.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.