(Ne)Prebudení – 16. Kapitola


Eva s agentom Smithom sa zo mňa snažili vydolovať informácie o lúpežiach a o miestach, kde sme mali uložený náš lup. Pokúšali sa o to celú noc, ale bezvýsledne. Ukazovali mi obrázky a videá z mojej služby, kde som bojoval bok po boku s mužmi a ženami z vlastnej jednotky najprv na Balkáne a nakoniec aj v Turecku v uliciach Istanbulu či v Sýrii. Spomienky mi to však nevrátilo a ani nevyvolalo. Zo začiatku som sa aj snažil, chcel som im naozaj pomôcť, tlačil som na tú neviditeľnú clonu, aby som sa dostal aspoň k jednej spomienke a odtiaľ k ďalšej, ale všetko mi zostávalo vzdialené a zároveň na dosah. Nakoniec som to vzdal a iba sa neprítomne prizeral, ako mi podsúvajú jednu fotografiu za druhou. Vnímal som ich len okrajovo, ale bolo na nich vidieť ľudí v rôznych polohách so strelnými ranami v hrudi a čele. Boli popravení. Očividne mnou alebo niekým z mojej jednotky, čo nebol až taký rozdiel, keďže som bol vraj ich vodcom.

„Pacho, Pacho! Počúvate nás vôbec?“ opýtal sa ma agent Smith.

„Nemá to význam,“ povedal som úprimne a unavene. Dopovali ma kávou, dávali mi zo začiatku chutné proteínové tyčinky, ale už sa mi zhnusili, a tak mi doniesli balík vojenskej stravy – MRE. Boli tam bravčové rebierka s ryžou a fazuľami. Nechutilo to zle, hlavne po tých tyčinkách, ale k zmene nálady mi to nepomohlo. Čím viac mi o mne hovorili, tým viac som bol znechutený a mal menšiu chuť si na to všetko znova spomenúť.

„Vôbec sa nesnažíte,“ povzdychla si Eva, až mi jej prišlo ľúto. Neviem, či to urobila úmyselne, alebo nie, ale trochu to zabralo. Chytil som fotky, ktoré ležali predo mnou, do rúk a sústredene sa na ne zapozeral. Povedali mi, že to sú fotky z našich prepadnutí. Väčšinou išlo o nočných strážnikov, ktorí boli v zlom čase na zlom mieste, ale zabili sme aj zopár bežných zamestnancov, ktorí sa nám priplietli do cesty. Celkovo sme mali na svedomí vyhasnutie životov aspoň tridsiatky civilistov, no pri pomyslení na vybombardované mesto mi to pripadalo ako zanedbateľné číslo.

„Ale snažím,“ odvetil som jej skleslo a listoval medzi fotografiami. Nič mi nehovorili. Mohlo ísť pokojne o nastrčené fotografie a rozdiel by som nespoznal. Hodil som ich späť na stôl, ponoril si tvár do rúk a začal si ju masírovať, aby som sa zbavil únavy a pocitu bezmocnosti. „Na čo to vlastne potrebujete vedieť?“ opýtal som sa ich.

„Nemyslím si, že ste tých ľudí zabili. Nočných strážnikov, zamestnancov, nikoho z nich,“ prehovoril Smith po chvíľkovom odmlčaní sa a vymenení si tichých pohľadov s Evou.

„Ale tie fotografie. Prepadli sme tie miesta.“ Bol som zmätený. Za čo ma teda odsúdili a poslali na doživotie do väzenia?

„Pozri si to video znova,“ prešiel z ničoho nič Smith do tykania a prehral mi záznam z bezpečnostnej kamery.

Muselo to byť niekedy vo večerných hodinách. Nabehli sme s namierenými zbraňami do budovy, prinútili strážnikov ľahnúť si na zem, spútali sme ich a odviedli so sebou do trezora, kde sme behom piatich minút vybrali štyri bezpečnostné schránky a opustili trezor. Vtedy nabehlo niekoľkominútové zrnenie, ktoré musel agent Smith pretočiť, a keď sa znovu vrátil obraz, videl som to isté, čo na tých fotografiách. Strážnici ležali mŕtvi na dlážke.

„Načo by ste ich zviazali, keby ste ich plánovali tak či tak zabiť? To nedáva zmysel. Ani na jednom videu z vašich lúpeží nie je vidieť, že by ste niekoho zabili.“

„No dobre, ale nie je to niečo, čo by mala použiť obhajoba?“

„Obhajoba to chcela použiť, ale odmietli ste vypovedať, mala zviazané ruky. Spomenuli to, aby vám získali aspoň poľahčujúce okolnosti, ale bez vašej výpovede to neobstálo,“ vysvetlila mi Eva so štipkou smútku v hlase.

„Keď sme ich nezabili my, kto teda?“

„To sa snažím zistiť. V tej poslednej banke ste vybrali iba štyri bezpečnostné schránky. Nie vedľa seba. Rôzne rozmiestnené. Prečo? Čo v nich bolo a kde sú teraz?“

„Neviem,“ povedal som, ani neviem koľký raz, a už som sa cítil ako pokazená platňa.

„Toto nikam nevedie. Dáme si prestávku,“ povedal agent Smith nakoniec. Už som sa chystal postaviť, že si aj ja rád natiahnem nohy, keď náhle dodal. „My. Ty zatiaľ rozmýšľaj.“

Natiahol som si ich aspoň pod stolom a rozhliadol sa po miestnosti. Vojaci či muži zo špeciálnej jednotky, alebo kto to bol, hrali poker a Jim stále sedel za počítačom. Eva sa so Smithom postavila ku kávovaru a rozprávali sa, keď sa pri nich zastavil aj doktor Stein.

„Počítač mi vyhodil výsledky rozboru krvi a našiel som niečo naozaj neobvyklé. V celom jeho tele sú rozlezené nanoboty, pričom ich najväčšiu koncentráciu má v mozgu,“ rozprával doktor Stein vzrušene. Bol odo mňa vzdialený asi päť metrov, nehovoril príliš nahlas, no aj tak som zreteľne rozumel každému slovu, čo vyriekol, akoby stál rovno predo mnou.

„Nanoboty? Také dačo existuje?“ začudoval sa agent Smith.

„Pokiaľ je mi známe, tak doposiaľ nie. Existujú štúdie, výskumy, ale neviem o tom, že by sa to niekomu podarilo v takomto rozsahu.“

„Na čo slúžia?“ opýtala sa Eva so záujmom a obzrela sa na mňa.

„To nedokážem s určitosťou povedať, ale môže to byť dôvod, prečo ešte žije a prečo sa jeho mozog sám opravuje. Teda sám – vyzerá to tak, že ho opravujú tie nanoboty.“

„Neviete to nejak zistiť? Kto ich vyrobil?“ zisťoval agent Smith.

„To už vôbec nie. Musí to byť nejaká nová technológia, experimentálna a k ľudským pokusom sa žiadna firma dobrovoľne neprihlási.“

„Zdá sa to len mne ako náhoda, že všetko sa to deje okolo Pacha?“ spýtal sa agent Smith oboch. Tých náhod okolo mojej osoby bolo až príliš veľa, aby to naozaj bola náhoda. Bolo by skvelé si teraz spomenúť a prísť tomu všetkému na kĺb, len škoda, že to nefungovalo na zavolanie ako nejaká super schopnosť. Tá by sa mi práve hodila.

„Ešte jedna vec,“ ozval sa doktor znova. „Niečo vám ukážem,“ povedal a ukázal na monitor, ktorý som zo svojho miesta nevidel. „To, na čo sa práve pozeráte, je Pachov mozog a tie červené bodky sú nanoboty. Ak sú zodpovedné za to, že žije a dokážu ho vyliečiť aj z fatálneho zranenia, akým poškodenie mozgu je, prečo sa nesústreďujú všetky v tejto oblasti, kde je aj naďalej poškodenie existujúce, ale sú vo veľkom množstve rozdelené po celom mozgu a hlavne v časti zodpovednej za krátkodobú a dlhodobú pamäť. Je ich tam pomaly dvakrát viac, než tých, čo sa starajú o zranenie.“

„Čo tým chcete povedať, doktor? Že tie nanoboty mu bránia si spomenúť?“

„Je to vysoko pravdepodobné. Jeho amnézia je nanajvýš zvláštna, ba až neprirodzená. Samozrejme, to je aj jeho prežitie, ale amnézia určite tiež. Tak ako u neho väčšinou u pacientov neprebieha.“

„Čo sa dá urobiť?“

„To naozaj neviem. Už si zopárkrát spomenul, musí sa len snažiť.“

„Strávili sme štyri hodiny prezeraním fotiek a videozáznamov, či už z jeho kariéry vojaka, alebo z prepadov a nič. Nemáme toľko času, nemôžeme tu zostať donekonečna. Tí, čo idú po ňom, sa pred ničím nezastavia. Nemali problém napadnúť policajnú stanicu za bieleho dňa, myslíte si, že budú mať problém nájsť nás tu?“

„Kým tam má tie stroje, tak nič nezmôžeme. Nevieme, či bez nich dokáže prežiť, stále má poškodený mozog, ktorý sa snažia opraviť. Ak by sa nám ich aj podarilo vypnúť, pričom neviem ako, tak riskujeme, že prinajlepšom upadne do vegetatívneho stavu a vám bude na nič.“

„Na skoro každú elektroniku pôsobí EMP, čo tak ho použiť?“ navrhol Jim od svojho monitora bez vzhliadnutia.

„Ale toto sú skôr miniatúrne roboty,“ namietal doktor.

„Majú elektroniku?“

„Majú.“

„Tak vidíte.“

„Ale nemusí to pomôcť a skôr mu ublížime.“

„Nebudete vedieť, kým nevyskúšate.“

„Doktor? Mohlo by to fungovať?“ spýtal sa agent Smith.

„Ja neviem, možno… Ale odmietam to spraviť! Nechcem, nemôžem, je to proti mojej prísahe!“ rozčuľoval sa doktor a pomaly, ale isto prechádzal do paniky.

„Doktor má pravdu, nemôžeme ho len tak mučiť,“ namietala Eva.

Bolo dojemné počúvať ich oboch, ako sa starajú o moje dobro, pričom vedeli, čo všetko som mal pravdepodobne na rováši. Nebol som žiadne neviniatko, aby ma takto ľutovali. Nezaslúžil som si to.

„Urobím to,“ povedal som a zamieril rovno k nim. „Čokoľvek bude treba. Aj elektrošoky, či čo mi to vlastne chcete robiť.“

„Ako…? Vy ste nás počuli?“

„Hej, ale to teraz nie je dôležité. Doktor, urobte to pre mňa,“ požiadal som ho a pozrel sa mu do očí. „Sú veci, na ktoré by som si radšej v živote nespomenul, ale dlžím to minimálne tým ľuďom, čo prišli kvôli mne o život. Mám druhú šancu. Dovoľte mi to urobiť.“

„Neviete, čo odo mňa žiadate,“ preglgol. „Môže vás to zabiť.“

„Ezrah,“ oslovil som ho menom, aby vedel, že to myslím vážne. „Už som raz zomrel a okrem toho, keď ich nezastavíme, som tak či tak mŕtvy, znova, a aj všetci, čo budú práve okolo mňa.“

Videl som, ako Ezrah bojuje s mojimi slovami.

„Dobre,“ prehovoril so sklonenou hlavou odovzdane. „Ale budem potrebovať pomoc. Na toto moja expertíza nestačí.“

„Vážim si to. Poručík Harker, pomôžte doktorovi,“ povedal Smith a ja som len prikývol hlavou, lebo som sledoval, ako doktor odchádza so zvesenými ramenami. Spolu s poručíkom si to namieril do rohu miestnosti, kde boli naskladané škatule a začali sa v nich prehrabávať.

Keď sa vracali, mali plnú náruč nástrojov a rôznych prístrojov.

„Skúsim vyrobiť malý generátor elektromagnetického pulzu,“ povedal poručík Harker a sadol si za stôl.

„Nevedel som, že máte v jednotke MacGyvera,“ poznamenal som zo žartu, ale buď ho nepochopil, alebo ho nepovažoval za vtipný, lebo sa na mňa len spýtavo pozrel.

 „Že si práve takéto niečo pamätáš,“ pokrútil hlavou Jim. „Poručík si pred vojnou robil doktorát na technickej univerzite v Londýne, ak to niekto zvládne, tak práve on.“

 Chvíľu som Harkera sledoval, ale asi som nemal. Najprv rozložil nástroje a potom na moje prekvapenie začal googliť, ako vyrobiť EMP generátor. Preglgol som. Asi to nebude také bezpečné, ako som si sprvu myslel.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.