(Ne)Prebudení – 15. Kapitola


Dva dni už neopustil budovu, odkedy sa Pachovi a tej policajtke podarilo utiecť, a rovnako ani nikto z jeho personálu. Pôjdu domov, až keď to všetko skončí. Zaviedol neustálu pohotovosť, čo znamenalo, že boli nepretržite v službe a prehľadávali hodiny videozáznamov, satelitných záberov, e-mailov a telefonických rozhovorov. Spávali na narýchlo zakúpených poľných posteliach, stravovali sa za počítačom a umývali v kúpeľni. Ani on za celú dobu neopustil budovu a spával vo svojej kancelárii, priemerne asi dve hodiny denne. Viac nedokázal.

„Povedzte mi, že máte dačo nové,“ povedal Holz operátorom v mítingovej miestnosti. Rovnako ako predošlé dni sa stretli, aby si zhrnuli, čo vedeli, a aby mali všetci rovnaké informácie. Mali za úlohu nájsť jeden mizerný biely taxík, čo by normálne nebol problém. Nebyť toho, že pred niekoľkými rokmi sa vznikom Európskej federácie aj cech taxikárov musel podrobiť novozavedeným pravidlám. Medzi ne patrila aj jednotná farba a typ vozidiel pre daný štát a slovenskí taxikári si po dohode vybrali bielu farbu. Odvtedy bolo celé mesto a okolie plné bielych taxíkov behajúcich z jedného miesta na druhé. Najhoršie bolo, že v najnevhodnejšom čase spustili údržbu satelitov v danej oblasti a neexistoval žiaden záznam z toho úseku. Neveril, že to bola náhoda. Výpadok kamier, satelitov a všetko v rovnakom okamihu. Trvalo im niekoľko hodín, kým sa prístup k satelitom obnovil, a ďalšie hodiny, kým si posťahovali záznamy z dopravných kamier, len aby zistili, že taxík, v ktorom odviedli Pacha, mal skryté poznávacie značky. Skoro ho roztrhlo, keď mu to službukonajúci operátor oznámil, a prvýkrát neudržal emócie na uzde. Hlas zvyšovať zvykol aj inokedy, ale nikdy nie ako vtedy.

„Ako vieme,“ začal hlavný operátor a postavil sa dopredu, aby ho všetci dobre videli aj počuli, „náš taxík vošiel na križovatku Račianskej a Šancovej, a to bol posledný záber, keďže na danej križovatke naozaj došlo k poruche. Nefungovali semafory a nefungovali ani kamery. Dopravu riadili policajti. Podľa správy, ktorú sme získali, nastal podobný výpadok na viacerých križovatkách v dôsledku preťaženia systému. Jedným z dôvodov bol častý a rýchly presun policajných a záchranných jednotiek z jedného konca mesta na druhý,“ dohovoril a obzrel sa po miestnosti, aby sa uistil, že ho všetci počúvajú a rozumejú, čo im práve oznámil. K výpadku došlo vďaka ich krycím akciám. Neuveriteľné šťastie.

„Nemal byť systém stavaný, aby také voľačo zvládol?“ spýtal sa ktosi.

„Normálne áno, ale podľa technickej dokumentácie chcelo mesto pri zavádzaní spoločného európskeho dopravného systému trochu ušetriť a použili aj staré rozvody, v dôsledku čoho sa odpálili komunikačné obvody. Na rozdiel od vypnutia vysielania kamier po celom meste, kde kamery naďalej nahrávali, tu išlo naozaj o kompletný výpadok.“

„V danom čase sa na križovatke nachádzalo dokopy sedemnásť taxíkov,“ pokračoval vo vysvetľovaní.

„Sedemnásť? Nie je to nejak veľa na jednu križovatku v takom malom meste?“

„Väčšinu z nich objednali telefonicky na rôzne miesta v blízkosti križovatky, klienti tam však neboli. Aj preto sa nám podarilo šestnásť vylúčiť a vyhľadať pomerne rýchlo. Ďalšie buď neviezli nikoho, alebo sa v oblasti, kde vyzdvihli Pacha, vôbec nenachádzali. Posledný je ešte stále nezvestný a situáciu nám nezľahčuje ani vypnutý GPS tracker. Kamery ho naposledy zahliadli v Petržalke, ako prechádza okolo benzínovej pumpy na Dolnozemskej. Predpokladáme, že išli do Rakúska alebo do Maďarska a odtiaľ sa dá len ťažko povedať. Možností je viacero.“

Tieto mítingy ho upokojovali, dávali mu pocit, že jeho ľudia robia všetko preto, aby Pacha čo najskôr dolapili, a zároveň mu dávali odpoveď na otázku, ktorá ho posledné dni trápila. Čo urobil zle? Odpoveď bola pritom jednoduchá. Nič. Išlo o sled nešťastných náhod. Plány mali vždy započítané určité nevypočítateľné odchýlky, ale nikdy sa nedalo rátať so všetkým.

„Predpokladáme, že bude v jednom z okolitých EFP safe housov. Majú ich viacero, ale nie všetky sú dostatočne bezpečné, aby sa hodili na ukrytie Pacha. Na druhú stranu to môže byť práve ich úmysel. Sledujeme komunikáciu EFP, ale sú až podozrivo ticho. Dokonca aj zdroje vo vnútri agentúry mlčia a nevedia o žiadnom nasadení väčšej jednotky. To znamená, že máme dočinenia s malým tímom. Snažíme sa monitorovať každý z týchto domov. Satelitné pripojenie je už plne funkčné a včera sa nám podarilo prezrieť aspoň časť objektov. Väčšina je prázdna, zvyšok prezrieme dnes a nasledujúce dni.“

„Vzhľadom na nedávne udalosti sa na to nemôžeme spoliehať,“ ozval sa Holz. „Musíme vyslať tímy, ktoré prezrú oblasť a jednotlivé bezpečné domy. Nenecháme nič na náhodu.“

„Samozrejme, pane,“ odpovedal hlavný operátor. „V teréne máme momentálne päť aktívnych tímov. Do niekoľkých minút by mali doraziť k prvému objektu a z bezpečnej vzdialenosti ho preveriť. Ďalších desať tímov je v zálohe a sú pripravené kedykoľvek zasiahnuť podľa potreby.“

„Chce sa ešte niekto s niečím podeliť?“ opýtal sa Holz na záver a prezeral si ľudí v miestnosti. Bol rád, že majú vyhľadávaciu prácu za sebou a môžu sa venovať viac aktívnej činnosti, aj keď to aj naďalej vyzeralo na hľadanie ihly v kope sena. Nechápal, na čo je EFP toľko safe housov. EFP bolo zriadené len pred štyrmi rokmi a už sa rozpínalo po celej Európe chytajúc špiónov a sympatizantov Daeš. Koniec vojny bol v nedohľadne, preto sa nemuseli báť o svoju prácu či právomoci. Práve naopak, ich právomoci každým rokom rozširovali. Našlo sa zopár aktivistov, čo sa oháňalo možným porušovaním základných práv občanov Európskej federácie, ale tí boli umlčaní pod hrozbou obvinenia z napomáhania nepriateľa a prezident ľud uistil, že po skončení vojny sa ich právomoci upravia. Škoda, pomyslel si Holz. S aktivistami a podobnými indivíduami si ťažkú hlavu nerobili a dokázali ich veľmi efektívne umlčať. To sa mu na nich páčilo.

„Dobre, späť do práce,“ povedal a sledoval, ako sa pomaly a nie celkom ochotne dvíhajú. U niektorých to bolo únavou u iných postrehol dokonca niečo ako nechuť.

„Vážim si vašu prácu a nasadenie, ľudia. Prihovorím sa u nadriadených za príplatky, keď dokončíme úlohu,“ predniesol naučenú vetu, ktorá vždy pomáhala nakopnúť nejedného zamestnanca v ťažkých chvíľach, a aj teraz už väčšina vyzerala o poznanie odhodlanejšie.

Opustil mítingovú miestnosť a prešiel chodbou na opačný koniec do riadiaceho centra, kde zostalo zopár zamestnancov, aby monitorovali vývoj situácie a komunikovali s tímami v teréne.

„Ako to vyzerá?“ spustil rovno od dverí.

„Scout 1 je už na mieste. Zatiaľ nezaznamenali žiaden pohyb, pane.“

„Prepojte ma.“

„Scout 1, tu otec.“

„Počúvame, otec.“

„Čo vidíte?“ Viac ho zaujímalo, čo videlo skúsené oko na mieste, než to, čo vidia oni na monitoroch.

„Vyzerá to tu rovnako opustené ako na záberoch. Príjazdovú cestu nikto nepoužil aspoň pár mesiacov, ale mohli ísť aj peši z opačnej strany. V dome sa zatiaľ nič nepohlo a ani termovízia nič nezaznamenala, pane.“

„Rozumiem. Prehľadajte pre istotu objekt,“ rozkázal a kývnutím hlavy naznačil operátorovi, aby prepol obraz na výstup z kamery pripevnenej na prilbách členov prieskumnej jednotky.

Veľká obrazovka sa rozdelila na štyri časti, aby zobrazila výstupy každého člena. Ich cieľom nebolo zaútočiť, len sa pomaly a hlavne nenápadne priblížiť k objektu a prezrieť ho. V prípade nepriateľského kontaktu mali počkať na posily, ktoré boli schopné doraziť na miesto určenia v priebehu pätnástich minút. V pravidelných rozostupoch a opatrne našľapujúc sa brodili v po pás vysokej tráve a sledovali blízke okolie hľadajúc akýkoľvek náznak, že sa tu niekto nachádza alebo v posledných dňoch nachádzal. Aj on sám musel zatiaľ uznať, že všetko vyzerá byť nenarušené. Veliteľ jednotky sa na hranici medzi vysokou trávou a poľnou cestou zahľadel a skrčil, aby si prezrel stopy. Rovnako ako Holz, ani veliteľ nevidel nič, čo by vyzeralo, že by ich zanechal ich hľadaný taxík, a už vonkoncom to neboli stopy z posledných dní.

„Pokračujeme do domu,“ oznámil veliteľ a nečakal na potvrdenie, žiadne nepotreboval.

Dvaja jeho muži sa oddelili a oblúkom, mieriac do okien, vykročili na druhú stranu k zadnému východu. Dom vyzeral byť udržiavaný, ani jedno z okien nebolo rozbité a strecha bola tiež v dobrom stave. Bol pripravený na používanie. Veliteľ sa postavil pred dvere a poobzeral sa. Okrem nenarušenej špiny a pavučín nevidel nič zvláštne či zaujímavé. Skúsil ich otvoriť, ale ako sa dalo čakať, bolo zamknuté. Kľakol si na koleno, chvíľu sa nič nedialo, no nakoniec sa objavil záber na zámku a veliteľove pokusy o jej odomknutie. Netrvalo mu to dlho. Otvoril dvere a sklonil sa tak nízko, až takmer ležal. Párkrát sa obzrel a nakoniec sa postavil.

„Dom je čistý, pane. Nikto tu už pekných pár mesiacov nebol,“ povedal bez toho, aby dom vôbec prehľadali. Stačil jediný pohľad na súvislú nikým nenarušenú vrstvu prachu, aby to vedel naisto.

„Rozumiem. Presuňte sa k ďalšiemu objektu,“ odvetil Holz a nemal problém skryť sklamanie v hlase. Vedeli to, už keď sa tam vydali. Ďalší zabezpečený dom si mohli vyčiarknuť zo zoznamu. Zostávalo ich ešte niekoľko v okolí a ďalšie desiatky v okolitých štátoch. Zhlboka sa nadýchol a pripravil sa na zábery ďalšieho tímu, s ktorými dnešný deň určite končiť nebude.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.