(Ne)Prebudení – 14. Kapitola


Prebral som sa na to, že už nepočujem ten otravný bzukot okolo mojej hlavy. Otvoril som pre istotu len jedno oko, aby som sa uistil, že sa mi všetko doteraz len nesnívalo a netrčím stále zavretý v márnici. Tlmené svetlo ma potešilo a otvoril som aj druhé oko.

Stroj, ktorý doktor vôkol mňa rozostavil, už bol preč a popruhy som mal uvoľnené. Nadvihol som sa na lakťoch a obzrel sa. Eva ležala o dve postele ďalej pri stene, traja muži v čiernom po stranách, tentoraz bez bojového obleku, a agent John Smith ležal hneď vedľa mňa. Kým som poznal iba jeho priezvisko, tak som si myslel, že väčšie klišé to už nemôže byť. Špeciálny agent s priezviskom Smith, s menom John a ešte k tomu v Európe, ako v nejakom béčkovom filme. Rodičia museli byť veľkí vtipkári.

Spustil som nohy z postele, postavil sa a zamieril rovno k doktorovi. Zaujímalo ma, čo zistil.

„No ako, doktor, našli ste dačo zaujímavé?“ spýtal som sa ho a očividne aj vystrašil, pretože bol zažratý pozeraním do monitora.

„Oh, už ste hore?“

„Hej, svieži ako rybička. Tak, čo ste našli?“

„Ehm, mali by ste byť po smrti,“ oznámil mi doktor Stein vážne a prezeral si ma skúmavým pohľadom.

„To som si už domyslel, keď som sa prebudil v márnici.“

„Takže si nevymýšľal? Bol naozaj mŕtvy?“ prehovoril agent Smith unavene z postele.

„Zdá sa, že je to tak. Na prvý pohľad vyzerá všetko, ako má. Máme pred sebou ozajstného Juraja Pacha. Dentálne záznamy, DNA, ale aj úrazy a zranenia z minulosti tomu nasvedčujú,“ odvetil agentovi Smithovi.

„Tak ako to, že si nič nepamätá? Nejaká nová droga, čo vymazáva pamäť? Hypnóza? Úraz hlavy?“

„Skôr to posledné, ale nie tak hocijaký úraz. Úprimne som sa za celú svoju kariéru s ničím podobným nestretol, prinajmenšom nie u živého, dýchajúceho pacienta, ktorý je navyše aj pri plnom vedomí.“

„Nerozumiem, doktor, čo sa mu stalo?“

„Skôr, čo sa mu nestalo. Nezomrel po fatálnom poškodení mozgu, čo by bolo logické. Ako mi to včera pán Pacho povedal, spôsobila to guľka kalibru deväť milimetrov a poškodenia tomu rozhodne nasvedčujú,“ vysvetlil a ukázal na monitory vedľa seba. „Táto časť tu. Tá ryha. Niečo podobné som videl na snímkach mŕtvych po zasiahnutí guľkou. Väčšinou ak zostala dnu. Tu žiadna nie je, čiže ju buď niekto vybral, alebo vyletela opačnou stranou. Podľa Pacha išlo skôr o druhý variant. Nasvedčuje tomu aj zregenerovaná pokožka na takmer celej zadnej časti hlavy.“

„Ďakujem za potvrdenie, doktor, aspoň viem, že som sa nezbláznil, myslím,“ pridal som sa do debaty. Znova sa to začínalo zvrhávať na o mne, bezo mňa. Zvykal som si, ale to neznamenalo, že sa nemôžem pridať.

„To nie je možné,“ vyšlo po chvíľke zo Smitha. „To by nemohol prežiť a predsa je tu. Ako mi to vysvetlíte?“

„Aj mňa by to veru zaujímalo. Zo svojho života si toho síce veľa nepamätám, ale aj tak viem, že by to malo byť nemožné,“ povedal som a so založenými rukami som čakal na odpoveď.

„Skutočne si neviete na nič spomenúť?“ opýtal sa ma doktor bez odpovedania na moju otázku.

„Už predtým som vám povedal, že nič. Občas mi hlavou preblesne nejaká spomienka, ale to je tak všetko. Keď myslím na detstvo, tak sa mi nič presné nevybavuje, ani rodina či čo sa dialo, keď som bol študent. Proste úplne prázdno. Mám pocit… viem, že tam dačo je, ale vždy, keď je to na dosah, to ustúpi. Miestami to je až na zbláznenie.“

„Hm, veľmi zvláštne. Už som sa stretol s pacientmi s úplnou stratou pamäti, s pacientmi, ktorí sa museli učiť odznova chodiť či rozprávať. Veľa z nich si však napriek všetkému pamätalo aspoň svoje meno alebo časť života. Vedeli o sebe. Ale to, čo postihlo vás, je ako selektívna strata krátkodobej, ale aj dlhodobej pamäte.“

„Dá sa s tým niečo spraviť?“ opýtal sa Smith a už bol o niečo čulejší.

„Môžeme ho skúsiť vystaviť informáciám zo života a budeme sledovať, či si na voľačo spomenie.“

„Haló, ja som tu!“ zamával som obom, aby sa prestali rozprávať, akoby som ani nebol v miestnosti.

„Prepáčte, choroba z povolania,“ usmial sa na mňa doktor nevinne. „Čiže ak budete súhlasiť, tak vás vystavíme informáciám z vášho života a iným podnetom, a možno sa nám podarí vyvolať vo vás spomienky.“

„Pacho nemá čo nesúhlasiť. Je ešte stále naším väzňom,“ odpovedal Smith chladne a pokúsil sa postaviť.

„Obávam sa, že donucovacími prostriedkami mu veľmi nepomôžete rozpamätať sa,“ zastal sa ma doktor a bol som mu za to gesto vďačný. Nemienil som sa však brániť rozpamätaniu sa. Pozrel som si druhý Smithov neúspešný pokus o postavenie sa a nakoniec som sa nad ním zľutoval a pomohol mu. Hneď ako stál na vlastných, zašomral poďakovanie a spravil niekoľko krokov k stoličke za stolom.

„Ako začneme?“ spýtal sa so zatvorenými očami, keď sa konečne usadil.

„Som tu jediný, komu príde divné, že po tom všetkom ešte stále žijem?“ nedalo mi nespomenúť, lebo táto maličkosť zostala akosi nezodpovedaná a okrem mňa to očividne ani nikoho iného nezaujímalo. Stačilo im, že nažive som a mohli ma využívať, ako sa im len zachcelo.

„Na to zatiaľ nemám odpoveď. Čakám na toxikologické výsledky a analýzu krvi. Dovtedy môžem len hádať, a to robím nerád.“

„No ták, doktor, aspoň malý odhad. Som superčlovek? Boh? Upír? Či nebodaj Terminátor?“ vymenoval som prvé, čo mi napadlo, aj keď som si nebol istý, či by zrovna Terminátor prežil dieru v hlave po odpálení všetkých mikroprocesorov. T-1000 určite.

„Človek. Takmer nič nenasvedčuje tomu, že by ste mali byť voľačo iné.“

„Aha! Takmer! Takže nejaká šanca je!“ zažartoval som navonok, ale inak som bol skôr vyplašený ako jeleň počas loveckej sezóny. Možno trochu menej, nemienil som tu behať v panike, ale rád by som vedel, čomu môžem ďakovať za druhú šancu.

„Najzaujímavejší je fakt, že tá ryha mizne. Uzdravuje sa. Do niekoľkých dní či týždňov po nej nebude ani stopy,“ povedal len tak pomimo, akoby to bolo celkom normálne.

„Je to dôvod, prečo si nič nepamätá?“

„Nie je možné to vylúčiť. Vyzerá to tak, že synapsie sa postupne spájajú a rastú nové na mieste pôvodných. Nikdy v živote som nič podobné nevidel a asi ani nikto iný. O pár týždňov uvidíme.“

„Neviem, či máme toľko času, doktor,“ odvetil Smith so zvláštnym výrazom v tvári, ktorý mohol byť aj bolesť, alebo vedel oveľa viac, než nám hovoril. „Poďte sem,“ naznačil mi rukou a otočil sa k jednému z notebookov, čo ležali na stole. Nebolo mi treba dvakrát hovoriť. Chcel som už konečne vedieť, čo sa deje a prečo je o mňa taký záujem. Okrem toho, že som bol zločinec, samozrejme. Ale tých dajú do väzenia a viac sa o nich nikto nezaujíma.

Smith na svojom počítači zadal niekoľko príkazov a potľapkal po vedľajšom notebooku. Otvoril som ho a ako prvé ma privítalo statické EFP logo – tri veľké žlté písmená na tmavomodrom pozadí. Od nervozity som bubnoval prstami po stole a čakal, kým Smith dorobí čokoľvek, čo robil. Monitor, napojený na notebook predo mnou, zmenil obraz, zmizlo logo EFP a nabehla moja fotografia. Bol som na nej o pár rokov mladší, vlasy som mal len o niečo kratšie ako teraz, ale nebolo pochýb, že som to bol ja. Vedľa nej boli rozpísané informácie o dátume narodenia (25. januára 1988), pohlaví (akoby to z fotky nebolo ihneď jasné), mieste narodenia (Terchová), výške (185 cm), váhe (95 kg), farbe očí (zelená), krvnej skupine a kompletný rozbor môjho zdravotného stavu.

„Čítaj.“

A tak som čítal a prehrabával sa naozaj podrobnými informáciami o vlastnom živote. Našiel som aj zložku, ktorá obsahovala moje psychologické hodnotenie. Pani psychologička preberala moju schopnosť slúžiť v Európskej armáde. Podľa záznamu u mňa nenašla nič, čo by výkonu mojej služby malo brániť, ale odporúčala sledovanie.

Európska armáda? Pomyslel som si a až teraz som si pozorne prečítal hlavičku dokumentu a ďalej som ako zhypnotizovaný pozeral na tie dve slová a dve hrubo vytlačené písmená úplne na vrchu dokumentu – EA. Bolo to tam, cítil som to a tlačilo sa to dopredu. Stačilo sa len načiahnuť. Tie dve písmená, rysovali sa mi pred očami, znamenali pre mňa čosi viac. Ale čo? Zatvoril som oči. Mysli! Mysli, dopekla! Stále tam boli, na okraji, vysmievali sa mi a vyzývali, aby som ich chytil a aj som ich chytil. Nášivka na maskáčovej uniforme. Známy, drsný, ponižujúci, nepriateľský hlas mi znel v ušiach a zároveň mi vyčaroval úsmev na tvári.

 „Dosť si sa naležal?! Vstávaj, ty padavka!“ kričal na mňa inštruktor Iľja zhora a ja som sa mu pozeral do tváre unavenými očami hovoriacimi, že mám dosť. Jeho, naopak, boli plné pohŕdania a neskrývali, čo si o mne myslí.

„Ty chceš byť vojak? Ty?! Sa na seba pozri! Ani pár kilometrov nevieš ubehnúť, čo si myslíš, že spravia mohamedáni s takými, ako si ty? No?“ opýtal sa a keď som neodpovedal, prešiel si palcom cez krk. „A bude to tak lepšie, keď takých ako ty dostanú. Je mi z vás zle! Si myslíte, že z vás budú vojaci. Teraz, keď už je neskoro, chcete bojovať, a čo ste robili doteraz?! Kde ste boli? Ha? Ja viem kde! Ste sa napchávali v mekáčoch, v pohodlí ste si čítali kadejaké intelektuálne knihy o zmysle života a hrali ste sa na konzolách na vojakov. Hrali ste sa na multikulturalistov, na mier pre všetkých, pomoc pre každého. Je mi z vás zle! Pozrite, čo ste spravili s týmto svetom, a teraz čakáte, že vás naučím, ako to odčiniť?“

Cítil som, ako sa mi pri tých slovách dvíha tlak. Nebolo to len tým, že hovoril pravdu, ale chcel som sa postaviť. Chcel som tomu chlapovi dokázať, že nemá pravdu, že na to mám, že nie som žiadna padavka. Prevrátil som sa na bok, kľakol si na kolená a následne som sa postavil. Cítil som hrdosť, že som to zvládol, ale to nezabránilo mojím nohám, aby sa neroztriasli, a ani náplni môjho žalúdka, aby sa nedrala na svetlo tohto sveta a k nohám nášho inštruktora.

„Presne, ako hovorím. Padavky, samé padavky!“ nakričal na nás. Nebol som jediný, čo nezvládal náročný výcvik, ale nevzdal som to. Nechcel som zostať padavkou.

Úsmev mi zostal ešte dlhú chvíľu po tom, čo sa spomienka vrátila späť do svojho úložiska, ale teraz už bola dostupná aj bez boja. Spomenul som si na Iľju, ktorý nám bol mučiteľom, ale aj mentorom. Naučil nás toho veľa a voľačo mi hovorilo, že len vďaka nemu som prežil. Teda prežil…

„Čo vám je také smiešne?“ ozval sa mi za chrbtom Evin hlas.

„Á, už ste sa prebrali. Ako sa vám spalo?“

„Neodpovedali ste mi na otázku,“ poznamenala a pozerala sa mi prísne do tváre.

„To ani vy,“ odvrkol som bez rozmyslu a radšej som sa to pokúsil napraviť. „Spomenul som si na svojho inštruktora v armáde. Na Iľju.“

„Prečo si číta vlastný spis?“ opýtala sa agenta Smitha, ktorý si medzičasom pochutnával na rannej káve a akýchsi proteínových tyčinkách. Nevyzerali veľmi lákavo, ale aj tak som začal byť hladný.

„Doktor si myslí, že mu to môže pomôcť spomenúť si. Vyzerá to tak, že si skutočne nevymýšľal,“ odpovedal jej na otázku a kým sa jej snažil vysvetliť všetko, čo nám doktor povedal, potiahol som mu zopár tyčiniek.

Boli chutnejšie, než vyzerali, a aspoň trochu ma zasýtili. Nechal som ich, nech si to medzi sebou vysvetlia, a ďalej som čítal spis.

Moje identifikačné číslo bolo P880125J. Narukoval som 19. decembra 2021 k 1. pechotnému pluku spoločnej Európskej armády. Presne rok po útokoch, o ktorých mi Eva povedala, ale stále som si na ne nemohol spomenúť. Podľa spisu som bol hneď po základnom výcviku odvelený na balkánsky front, kde som bojoval proti spojenej armáde Blízkeho východu. Bol som vyznamenaný za odvahu, zranený, vrátil sa späť a po dvoch rokoch bojov ma poslali na výcvik do špeciálnych jednotiek – Special Operations Team – pod vedením inštruktorov z NAVY SEALS, Spetsnaz a SAS. Po výcviku ma s jednotkou vysielali za nepriateľské línie na oslobodzovacie misie, capture or kill misie či dočasné obsadzovanie dôležitých oblastí. Spis obsahoval desiatky stránok o mojich nasadeniach pred aj po zaradení k špeciálnym jednotkám, ale nič, čo by vo mne vyvolalo ďalšie spomienky. Na konci bol uvedený dátum mojej dezercie – 18. 4. 2026 a fotka mojej jednotky, ktorá dezertovala so mnou. Zväčšil som si ju a prezeral si tváre jednu po druhej. Neboli sme čisto mužská jednotka. Zo siedmich členov boli dve ženy a keď som si predstavil Evinu odvahu počas nášho úteku, nepochyboval som o ich schopnostiach.

Vytiahol som si zložky svojej jednotky a narýchlo čítal ďalej, aby som si spravil obraz, s kým som slúžil. Pri každom som sa na chvíľu zastavil a čakal, či sa mi niečo vybaví, ale spisy toho veľa neobsahovali. Len oficiálne informácie, hodnotenia zo služby, psychologické posudky, ale nič, čo by mi akokoľvek pomohlo sa rozpamätať.

Uwe Geiss bol poddôstojník, pochádzal z Nemecka, slúžil ešte v Nemeckej armáde a podľa psychologického posudku bol v úplnom poriadku. Chýbala mu len ambícia posunúť sa ďalej. Spolu s poddôstojníkom Paulom Lakinom sa zdali byť najstarší, ale rozdielnejší byť ani nemohli. Uwe bol vojak z povolania, zatiaľ čo Paul vyzeral skôr ako kriminálnik z povolania, ale viac toho v spise neuvádzali, okrem toho, že pochádzal z Britských ostrovov a bol rodákom z Tottenhamu. Najmladším mužským členom bol poddôstojník Sebastian Till z Nemecka. Blondiak s modrými očami, ktorý naozaj vyzeral ako študent, a podľa záznamu aj narukoval takmer ihneď po ukončení vojny v rovnaký deň ako ja. Až na výsledky z výcviku a zopár záznamov z akcií som už nič zaujímavé nenašiel. Jediný Slovák okrem mňa bol hlavný poddôstojník Tomáš Gajdošík. Vynikal síce vo výcviku vo všetkých kategóriách, ale za to mal problémy s autoritou a bol neprispôsobivý. Psychologička ho pravidelne posielala na terapie a napokon ho uznala spôsobilým na službu s poznámkou, že v mierových časoch by niečo také nikdy neurobila. Zvláštne, že mi pridelili takého člena. Možno preto, že bol tiež Slovák, a mysleli si, že ma bude počúvať. Jedinými ženami v mojej jednotke boli poddôstojníčky tretej triedy Jane Cambel a Helene Novak z Britských ostrovov. Taktiež boli jediné, ktoré prešli výcvikom špeciálnych jednotiek zo všetkých prihlásených žien. Získali aj viaceré vyznamenania za streľbu.

Odsunul som sa od stola a pretrel si oči. Agent Smith už nesedel vedľa mňa, namiesto neho tam sedel Jim a niečo si prezeral. Eva sedela pri posteli opretá o stenu a rozprávala sa so Smithom.

„Prišiel si na dačo?“ spýtal sa ma Jim bez toho, aby sa na mňa pozrel, a začal mi tykať.

„Ani nie, až na to, že som bol asi dobrý vojak, kým som nedezertoval aj s celou jednotkou.“

„To si teda bol. Média vám hovorili The Fantastic Seven,“ povedal a otočil sa mojím smerom. „Skupinka ôsmich európskych politikov sa rozhodla ísť vyjednávať s členmi Daeš. Bez akéhokoľvek oficiálneho mandátu. Chceli sa ukázať ako najväčší humanisti, čo zachránia svet pred veľkým krviprelievaním a dokážu, že celý vznik Európskej federácie a spoločnej armády bolo úplne zbytočné mrhanie peniazmi. Troch popravili okamžite. Samozrejme, natočili si to a ukázali celému svetu. Obe ženy, ktoré boli medzi nimi, znásilnili a so zvyškom držali v zajatí. Potom žiadali peniaze s tým, že ich budú porciovať každým uplynutým dňom, až kým ich nedostanú. Európa sa nemohla ukázať ako slabá, a tak odmietla platiť. Každý deň ukazovali video, ako tých chudákov mučia a krájajú zaživa. Aj tým, čo kričali, že si za to môžu sami, im ich prišlo ľúto a ľudia začali žiadať vládu, aby sa podvolila a zaplatila im.

Namiesto toho poslali vás. Pomocou siete zvedov sa podarilo zistiť, kde sú držaní. Boli ste siedmi proti bataliónu osemsto mužov. Prišli ste po západe slnka a odišli počas východu s dvoma zajatcami a sériou výbuchov za chrbtom. Naše média vám hovorili Fantastická sedmička, ich média Krvilačná sedmička. Pri vašom odchode ste zneškodnili väčšinu protilietadlovej obrany a o zvyšok sa postaralo letectvo. Z bataliónu nezostalo nič, ale ani z mesta, v ktorom sa usídlil.“

„Chceš povedať, že vybombardovali celé mesto?“ spýtal som sa ho, ale vôbec som nebol prekvapený.

„Osemsto bojovníkov a prinajmenšom trikrát toľko civilistov. O tom už média nepísali a, úprimne, málo koho to zaujímalo. Všetci to brali ako nutnosť.“

„Kedy sa to stalo?“ nedalo mi nespýtať sa. Jimovo rozprávanie mi síce spomienky nevrátilo, ale mal som pri tom zvláštnu pachuť v ústach.

„Pol roka pred vašou dezerciou.“

„Mohlo to mať súvis?“

„Ťažko povedať, mali ste ešte plno iných misií, za ktoré vás Európa milovala.“

„Čo tí zajatci? Dostali sa z toho?“

„Obaja zomreli pri prevoze na následky poranení a rôznych infekcií.“

„Čiže to bolo zbytočné. Vrátili sme sa s mŕtvolami.“

„Až také zbytočné to nebolo. Ak odhliadneme od civilných strát, tak džihádistické vojská prišli o techniku, v meste sa nachádzali sklady zbraní, o ktorých sme ani netušili, a aj veľký obnos peňazí. Bol to pre nich oveľa väčší úder, než sme si najprv mysleli.“

„Ale za cenu toľkých nevinných životov.“

„Neboli sme to my, kto zaútočil. Možno sme sa do nich starali až príliš, ale nezabíjali sme cielene civilné obyvateľstvo, ako to urobili oni počas vianočných trhov. To bol spúšťač. Posledná kvapka v už aj tak plnom pohári trpezlivosti. Ktovie. Keby to vtedy neurobili, tak by sa možno ani žiadna ďalšia svetová vojna nekonala,“ zauvažoval po chvíľke nahlas. „Mal by si si aj o tom prečítať.“ „Ale až neskôr,“ primiešal sa do debaty Smith s vážne sa tváriacou Evou po boku. „Je načase pokračovať vo výsluchu.“

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.