(Ne)Prebudení – 13. Kapitola


„Aj vy si choďte pospať,“ navrhol Jim kapitánke Jeleníkovej, keď si všimol, že jedným okom sleduje Pacha, ako sa skladá na jednu z postelí. „Mali ste náročný deň. Zajtra všetko preberieme, keď budete mať čistú a oddýchnutú myseľ a John hádam tiež. Je to predovšetkým jeho operácia.“

„Nie, pokiaľ mi nepoviete, kde to sme.“

„John vám to nepovedal?“ spýtal sa prekvapene.

„Povedal, že to je EFP safe house. Takto safe house nevyzerá.“

„Bol to trochu viac, než len safe house,“ priznal Jim po krátkom zaváhaní a dodal: „Voľakedy to bola základňa CIA pre strednú a východnú Európu. Ako už vidíte, dlhší čas nebola používaná. Opustili sme ju, keď sa sformovala EFP, a všetko sme dôkladne vypratali.“

„Sme? Vy pracujete pre CIA?“

„Oficiálne už zopár rokov nie. Som na voľnej nohe, ale tu a tam vypomôžem bývalým kolegom a spolupracovníkom v núdzi,“ vysvetlil znova s tým svojím americkým úsmevom. „Choďte si ľahnúť, ledva sa držíte na nohách. Dokončíme zaisťovanie objektu a na všetko dohliadneme.“

Kým to nepovedal, Jeleníková si ani neuvedomovala, že tie roztrasené nohy sú známkou únavy. Celý deň sa snažila prežiť či ujsť prenasledovateľom, až zabudla, že je hladná a na smrť vyčerpaná.

„Máte dačo na jedenie? Od rána som nič nemala,“ spýtala sa a sadla si na najbližšiu stoličku. Nerada prejavovala slabosť a hlavne nie pred mužmi, ale už naozaj nemohla. Jej sestra by ju okamžite zahriakla. Bola z nich tá silnejšia, dokonca silnejšia než väčšina mužov, ktorých poznala.

„Vydržte,“ odvetil a odbehol kamsi dozadu, no nemala chuť a ani sily sa za ním obzerať. Stačilo jej, že ho počula utekať tam a vzápätí hneď späť. „Nech sa páči. Nie je to jelení steak s jablkovým pyré, ale zaženie vám to na chvíľu hlad a doplní potrebné živiny.“

Podal jej balíček veľký ako balenie čokolády, len o niečo hrubší a nie taký tvrdý. Spýtavo sa na neho pozrela a zvedavo balíček otvorila. Bolo tam päť veľkých proteínových tyčiniek. Začala ich do seba okamžite hádzať jednu za druhou bez ohľadu na to, či ju pozoruje alebo nie. Kým skončila, ešte raz odbehol a vrátil sa s fľaškou čistej vody.

„Aké máme zabezpečenie?“

„Nedáte si pokoj, že?“ povzdychol si a pozrel sa jej do očí. „Celé okolie je pokryté senzormi a skrytými kamerami. Nikto k nám neprejde bez toho, aby sme o tom vedeli. Oblasť je navyše monitorovaná proti dronom a celá táto podzemná budova tienená proti elektromagnetickému vyžarovaniu, ale aj infra detekcii. Sme prakticky neviditeľní. Podarilo sa nám dočasne vypnúť satelity nad touto oblasťou, takže ste sem prišli nepozorovaní.“

„Majú prístup k satelitom?“

„Je to viac než pravdepodobné. Chvíľu si však môžete vydýchnuť.“

„Čo keď nás predsa len nájdu?“

„Tak nám senzory dajú čas, aby sme stihli voľačo podniknúť alebo sa stiahnuť. Sú tu dva prístupy. Ten, ktorým sme prišli, a tu za nami je niekoľkokilometrový tunel s vozovým parkom. Ústi v Maďarsku v dostatočnej vzdialenosti, aby nás len tak nenašli.“

„Čo keď nájdu oba?“

„Vysoko nepravdepodobné, ale dokážeme tu vydržať dostatočne dlho, kým neprídu posily. Bolo to tu stavané, aby sme prežili obliehanie. V prípade potreby sa dá tunel vyhodiť do vzduchu a pochovať nepriateľské jednotky. Je tu aj zopár prekvapení, ktoré nie sú na žiadnych stavebných plánoch.“

„Ako napríklad?“

„Nejaké prekvapenia si musím nechať aj pre seba. Teraz už…“

„Choďte spať, ja viem,“ prerušila ho a opatrne sa postavila. Nohy sa jej ešte stále trochu triasli, ale vedela, že k posteliam to zvládne. „Tak ráno.“

„Dobrú noc,“ povedal jej s úsmevom na tvári.

Kapitánka šuchtavými krokmi posúvala jednu nohu za druhou a rozmýšľala, kedy bola naposledy taká unavená, ale nevedela si spomenúť. Cítil sa tak Pacho, keď si nevedel na nič spomenúť? Na svoju ženu, svoje dieťa? Cítil vôbec Pacho niečo? Prejavil ľútosť, ale znamenalo to, že niečo cítil? Alebo to bola len naučená fráza, ktorú poviete človeku, keď niekoho stratil? Samé otázky a žiadne odpovede. Sadla si na posteľ a zahľadela sa na človeka, ktorý posledné roky sužoval Európu prepadmi a zamestnával médiá takmer rovnako, ako ešte stále prebiehajúca vojna proti terorizmu, ako ju kvôli politickej korektnosti nazývali.

Nikto sa ju neodvážil nazvať pravým menom – vojna západnej civilizácie o prežitie či vojna západnej civilizácie proti fanatickému islamu, ktorý z ničoho nič vzplanul na Blízkom východe. A to práve v čase, keď sa tam po Sýrskej občianskej vojne znova navracal mier. Boli aj takí, čo ju nazývali vojnou kresťanov proti islamizácii Európy alebo jednoducho bojom kresťanského sveta proti moslimskému, ale to nebola pravda. V radoch Európskej armády boli zastúpené v určitej miere takmer všetky väčšie európske náboženstvá. Jednotky boli zmiešané a bojovali bok po boku za zachovanie slobody, ktorú si tak cenili. Nie za náboženstvo, nie proti náboženstvu, ale proti tyranii, ktorú títo popletení fanatici predstavovali. Ešte pred pár rokmi nikto neveril, že to zájde až tak ďaleko, že vypukne nová svetová vojna. A už vôbec nie, keď sa Daeš zdal byť porazený a jeho bojovníci sa rozpŕchli, nevedno kam. Všetci sa smiali tým, ktorí veštili skazu a koniec sveta, a pritom mali celý čas v niečom pravdu. Nastal koniec sveta, ako sme ho poznali. Aj keď vojna skončí, čo politici nezabudli zopakovať niekoľkokrát do týždňa, tak už nič nebude rovnaké. Na oboch stranách vznikli nové krivdy, nové neprávosti, ktoré budú zožierať nasledujúce generácie po desaťročia a nevraživosť bude vytvárať nové konflikty. Možno nie hneď, ale časom určite, keď únava z bojov a všetkých tých strastí opadne. Keď bojujúca generácia zostarne, opustí tento svet a nahradí ju generácia narodená v mieri. Potom sa to všetko začne znovu opakovať.

Potriasla hlavou, aby sa zbavila myšlienok, ktoré ju trápili, a ktoré denno-denne čítala na stránkach volajúcich po uzmierení sa. Sčasti s nimi súhlasila, ale rovnako nemohla zabudnúť na zverstvá spáchané v mene boha a desaťtisíce mŕtvych vojakov, čo narukovali, aby sa postavili na obranu svojej domoviny. Konečne si ľahla a jedným okom sa ešte raz zahľadela na Pacha. Ležal na lôžku a s jemným bzukotom mu okolo zafixovanej hlavy a tela behal akýsi prístroj. Vyzeral, že spí.

Ešte chvíľu ho tak sledovala a bzukot stroja aj ju pomaly ukolísal do spánku.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.