(Ne)Prebudení – 12. Kapitola


Cesta taxíkom bola zdĺhavá a nudná. Kapitánka jazdila podľa inštrukcií agenta Smitha, ktoré prichádzali vo forme tichého mrmlania. Dlhé hodiny sme len bezcieľne jazdili po meste, zabáčali do rôznych uličiek, len aby sme sa nakoniec napojili na okresnú cestu von z mesta. To už slnko zapadalo a agent Smith sa už dlhší čas nepohol a ani nič nezamrmlal. Poslednú hodinu sa to stávalo častejšie a kapitánka ho neraz musela nešetrne drgnúť, aby nám mohol podať pokyny, aj napriek tomu, že vedela, kam majú približne ísť. Z nejakého dôvodu jej to však Smith zakázal a nútil nás najprv jazdiť krížom-krážom cez celé mesto.

„Nemali by sme zastaviť?“ opýtal som sa konečne a prerušil tak ťaživé ticho. Za celý čas jazdy ku mne neprehovorila a aj agentovi Smithovi odpovedala stroho.

„Nie,“ bolo jediné, čo odvetila, a vyzeralo to, že považuje diskusiu za ukončenú. Ja nie, už som mal dosť toho ticha.

„Prečo toľko tajností?“ vyhŕkol som hlúpo, ale bolo to prvé, čo mi napadlo, aby nestála reč. „Ako chápem, že sa nás dakto pokúsil zabiť, ale…“

„Vás! Pokúsil sa zabiť vás, nie nás!“ opravila ma ostro.

„OK, niekto sa snaží zabiť mňa, ale prečo?“

„To by ste mali najlepšie vedieť vy. Počas svojej činnosti ste určite nahnevali nejedného vplyvného človeka.“

 „Napadá vám niekto, kto by to mohol byť?“

„Nie,“ odsekla jednoslabične, čo určite malo znamenať, že sa jej nechce rozprávať.

Nechal som ju tak a radšej sa pozrel von oknom. Práve sme vošli do nejakej dedinky, ktorej názov som si nestihol prečítať, ale znel nemecky. Kapitánka spomalila na maximálnu povolenú rýchlosť a ja som sa pozeral po okolitých domčekoch. V takmer každom sa svietilo, domáci sa pripravovali na večerný oddych pri televízore netušiac, že možná katastrofa práve prešla okolo ich domov.

„Kde… sme?“ prebral sa konečne Smith.

„Deutsch Jahrndorf,“ povedala mu kapitánka. „Ešte zopár minút.“

„Dobre. Vyhýbajte sa… kamerám… akýmkoľvek,“ prehovoril už o niečo sviežejšie než pred pár hodinami, ale stále slabo. Bol zázrak, že tu s nami ešte bol. Ten chlap musel mať sakramentskú motiváciu, aby sa udržal pri živote, a dokonca odmietol aj lekársku starostlivosť a pohodlie nemocničnej postele.

„Nemyslím, že v týchto končinách nejaké sú. Prečo ho dočasne neumiestnime na vojenskú základňu?“

„Nie je to bezpečné,“ vyšlo z neho tichým hlasom.

„Vojenská základňa nie je bezpečná?!“

„Nezastavia sa pred… ničím. Sami ste to videli… nerobí im problém vyzabíjať celú policajnú stanicu, len aby dosiahli svoje.“

„Kto je za tým? CIA, FSB, Mossad?“ hádala kapitánka a vyslúžila si akurát tak unavený smiech vychádzajúci spod Smithovej dýchacej masky.

„To by bolo skvelé… keby to bol dakto z nich, ale také jednoduché to nie je.“

„Tak kto teda?“

„Časom.“

„A čo s tým má spoločné on?“ spýtala sa, keď ju agentova odpoveď neuspokojila. Pozrela sa do spätného zrkadla a sledovala ma.

„To by som aj ja rád vedel,“ odvetil po kratšej odmlke a tiež sa na mňa letmo pozrel. „Pred niekoľkými mesiacmi sme postrehli určitý vzorec v budovách, ktoré Pachova skupina prepadávala, ale k ničomu konkrétnemu sme sa nedostali.“

„Aký vzorec?“

„Všetky budovy či firmy, kde sídlili, sú navzájom poprepájané. Nie priamo, samozrejme, ale keby ste sledovali každého vlastníka až na úplný koniec, tak sa dostanete len k pár firmám, pričom každá sídli na inom kontinente a podniká v inom segmente.“

„Nemôže to byť náhoda?“

„Môže, ale ja na náhody neverím.“

„To je trochu slabý argument, nemyslíte?“

„Možno, ale čo keď vám poviem, že odkedy som na to prišiel a začal stopu sledovať, tak sa nadriadení mojich nadriadených začali zaujímať o moju prácu a pýtali si denné hlásenia? Prečo? Nebolo to žiadne oficiálne vyšetrovanie na najvyššej úrovni. Náhoda?“

„Dačo na tom je, ale stále to nič nedokazuje a dovolili vám pokračovať, nezastavili vás ani sa vás nezbavili.“

„Dnes skoro áno.“

„Ale len kvôli Pachovi.“

Zvláštny pocit, skoro ako byť neviditeľný a počúvať ľudí, ako sa o vás rozprávajú. Bolo však zaujímavé ich počúvať. Dozvedal som sa aj niečo o sebe, respektíve o veciach, ktoré som vraj spravil, ale to ani trochu nevysvetľovalo, kto som. Vymenili si ešte zopár viet a nakoniec obaja stíchli. Jeleníková sa venovala šoférovaniu a Smith možno opäť zaspal alebo sa len šetril. Sledoval som rýchlo sa pohybujúce siluety stromov za oknom a prehrabával sa v pamäti v snahe vytlačiť akúkoľvek spomienku. Tentoraz najlepšie nejakú príjemnejšiu, nie o vojne a utrpení. Toho som mal za posledných hodín dosť. No nič neprichádzalo. Bol som blízko tej neviditeľnej clony, no vždy, keď to už vyzeralo, že sa jej dotknem, akoby sa o kúsok vzdialila. Zatvoril som oči, vyčistil si myseľ, ako sa len dalo, a myslel na to malé dievčatko. Miu. Na jej tvár, hlas, čokoľvek. Už som ju raz počul, tak prečo nemôžem znova? Udrel som rukou opakovane do opierky a ani som nemusel otvoriť oči, aby som vedel, že sa na mňa kapitánka spýtavo pozrela.

„Všetko v poriadku?“

„Vynikajúco,“ odpovedal som ironicky a vzdal ďalšie pokusy na vyvolanie spomienok. Očividne to bolo zbytočné.

„Tu zahnite doprava,“ povedal Smith a ukázal aj prstom, kam má zabočiť. Bola to poľná cesta, ktorú by sme celkom ľahko minuli, nebyť Smitha. Udržiavaná nebola takmer vôbec. Stromy sa týčili ponad celú cestu a tráva siahala až do výšky kľučky od dverí. Podľa všetkého tadiaľto nikto pravidelne nechodieval.

„Eh, kam to ideme?“ vyzvedal som.

„Jeden z EFP bezpečných domov.“

„Ako veľmi bezpečný je?“ nedalo mi. Policajná stanica by mala byť tiež bezpečná, ale nebola. Pochyboval som, že nejaké opustené miesto uprostred ničoho a ešte k tomu ďaleko od väčšieho mesta, a teda aj policajných či vojenských jednotiek, by malo byť bezpečnejšie. Čakal som na odpoveď, ale žiadna neprišla, čo tiež nebolo príliš dobré znamenie.

Jeleníková zastala, ale motor nevypla a svetlá prepla na diaľkové. Len pár metrov pred nami sa rysovali ruiny akéhosi hospodárstva s polorozpadnutou stodolou. Okrem toho tam stálo zaparkované čierne SUV, ktorého značku som odtiaľto nevidel, lebo ju zakrýval muž opierajúci sa o zadný kufor.

„Čakáte niekoho?“ spýtala sa kapitánka podozrievavo s rukou na zbrani.

„Patrí do môjho tímu. Teda k tomu, čo z neho zostalo. Mal prísť sem, ak by sa voľačo prihodilo.“

Muž spravil dva kroky od zaparkovaného SUV a naznačil, aby sme podišli. Jeleníková chvíľku váhala, no nakoniec prepla svetlá, zaradila jednotku a pohli sme sa znova dopredu. Muž nám otvoril bránu stodoly a pokynul, aby sme vošli, zatiaľ čo on sa vrátil k SUV a zaparkoval ho tesne za nás.

Kapitánka vystúpila ako prvá a so zbraňou v ľavej ruke prešla na stranu spolujazdca, kde Smithovi pomohla vystúpiť a mne dlaňou naznačila, aby som zostal sedieť.

„Bože, John, vyzeráš hrozne,“ povedal prichádzajúci muž veselo a nijak nedal najavo, že by si všimol kapitánkinu pripravenú zbraň. John?

„Mal si vidieť toho druhého,“ zažartoval agent Smith a musel som zagúľať očami. Po tých slovách som mal divný pocit déjà vu.

„Som rád, že žiješ,“ objal agenta nie príliš šetrne a až teraz obrátil svoju pozornosť na kapitánku.

„Zdravím, volám sa Jim,“ povedal veselo a podal kapitánke ruku, ktorá ju po chvíľke zaváhania prijala.

„Jeleníková,“ predstavila sa, ale zostávala naďalej v strehu.

„Máte aj nejaké meno, slečna Jeleníková?“ spýtal sa veselo a neprestal sa usmievať. Bolo to ako sledovať kovboja, keď stretne šarmantnú mladú dámu.

„Eva.“

„Tak teda, Eva, tú zbraň si môžete odložiť. Nateraz sme tu v bezpečí.“

„O tom rozhodnem sama,“ odsekla mu späť a Jim sa na sekundu zarazil, len aby napokon ticho prikývol a zaklopkal päsťou po kapote.

Ako na zavolanie sa spoza naukladaných stohov slám, starého odpadu a traktora vyrojili ozbrojení chlapi v podobných bojových oblekoch, ako mali muži, ktorí napadli policajnú stanicu, a obkľúčili nás. Traja mierili na kapitánku a ďalší dvaja ma bez jediného slova vytiahli zo zadného sedadla a položili na zem.

„Jim, je to potrebné? Je v tom s nami.“

„Prepáč, John, ale vieš, čo je v stávke. Už raz si ma nepočúvol a vidíš, ako to dopadlo. Bezpečnosť nadovšetko,“ povedal vážne a po odľahčenom, zábavnom a veselom Jimovi nebolo ani stopy. „Slečna Jeleníková, ospravedlňujem sa a dúfam, že chápete, že musíme byť opatrní. Vašu zbraň, prosím. Hneď, ako to bude možné, vám ju vrátim. Sľubujem,“ povedal a načiahol ruku s dlaňou napred. Kapitánka neváhala, len prikývla a zbraň odovzdala. V rovnakom okamihu ma zdvihli zo zeme a pustili, a na kapitánku prestali mieriť.

„Zatvorte dvere, schovajte autá a aktivujte obranný obvod. Chcem vedieť o každom pohybe v okruhu desiatich kilometrov. Nič sa nedostane dnu ani von bez toho, aby som o tom vedel. Jasné?“

„Áno, pane!“ odpovedali muži, ktorých Jim oslovil, a rozbehli sa splniť rozkaz.

„John, zvládneš to aj sám?“

„Už mi je lepšie, len pôjdem pomalšie.“

„Ezrah sa na teba pozrie. Nasledujte ma,“ povedal Jim a my sme ho nasledovali, nech nás viedol kamkoľvek. Cestou som rozmýšľal, o akom obrannom obvode mohol hovoriť. O stodolu sa stačilo oprieť a spadla by aj sama a cesta sem viedla len jedna, aj keď niekoľko kilometrov dlhá, ale pri plnej rýchlosti by sa sem hocikto dostal behom pár minút, čo nebol dostatočný čas na útek.

V stodole bolo plno rôzneho kovového odpadu a starých spotrebičov naukladaných na seba a Jim nás viedol okolo nich v cikcakovitej formácii, pričom sme mohli ísť len po jednom a v rade za sebou. Chvíľu mi to trvalo, ale nakoniec mi to došlo. Umelo vytvorené zábrany proti možnému frontálnemu útoku. Nechápal som, že sa s tým niekomu chcelo hrať, ale veril som, že to svoj účel splní a potenciálnych útočníkov spomalí. Za druhou zákrutou sa na prvý pohľad nachádzala slepá ulička s balíkmi oceľového šrotu takmer až do výšky stropu.

Jim sa zastavil, pozrel sa na predlaktie, kde sa mu rozsvietil displej, a naťukal osem čísiel. Chvíľu sa nič nedialo, no napokon sa podlaha otvorila a odhalila schody vedúce kamsi do podzemia. Vošiel ako prvý nasledovaný Smithom nechajúc mňa a kapitánku – Evu, ako som sa jej rozhodol hovoriť – v spoločnosti jeho ozbrojených chlapov. Čakal som, kým spraví prvý krok, a až potom som sa pridal aj ja.

Nebolo to hlboko, ale priestor ma prekvapil. Očakával som tajnú základňu s výťahom, ktorý nás odvezie aspoň kilometer pod zem v priebehu jednej sekundy, so stovkami vedcov a tisíckami ozbrojencov, ktorí by ma dokázali ochrániť pred každým, kto by mi chcel ublížiť. Namiesto toho som sa ocitol pred dokorán otvorenými obrovskými pancierovými dverami, ktoré ukrývali otvorený priestor s veľkosťou asi polovice futbalového ihriska s pravidelne rozmiestnenými piliermi po celej miestnosti. Väčšina priestoru bola prázdna až na niekoľko stolov s monitormi na opačnom konci. Za nimi stáli, za podobnými pancierovými dverami, akými sme práve vošli, štyri veľké čierne vozidlá typu SUV a po ľavej strane bolo niekoľko narýchlo rozložených postelí. Ako som išiel ďalej, všímal som si detaily. Kedysi to musel byť priestor s desiatkami miestností rôznych veľkostí. Stále som totiž videl vyznačené čiary a diery, kde si stavebníci robili značky a vŕtali do podlahy. Teraz tu už nebolo nič.

Dorazili sme na koniec, k stolom s monitormi, a dvaja chlapi z našej eskorty ma okamžite oddelili od Evy a viedli k posteliam, kde sa už agent Smith ukladal a rozprával s postarším mužom v zelenkavej flanelovej košeli a menčestrákoch. Obzrel som sa za Evou, ktorá mierne protestovala, ale Jim jej začal okamžite niečo vysvetľovať. Začínal som toho chlapa neznášať, a to už bol tuším druhý v jej blízkosti.

„Vyzerá to, že sa o vás dobre postarali. Stehy vám prekvapivo držia, máte teplotu, ale to sa dalo očakávať. Dám vám ešte dačo na spanie a ráno by ste sa mali cítiť omnoho lepšie,“ vysvetľoval muž v menčestrákoch Smithovi a vpichol mu injekciu s neznámou látkou do ramena.

„Oh, náš nový pacient, vitajte, vitajte,“ prehovoril ku mne veselo a podal mi ruku. Prijal som privítanie, akoby som tu bol len na návšteve.

„Moje meno je Dr. Ezrah Stein, ale nenechajte sa oklamať mojím priezviskom. Po nemecky neviem ani ceknúť, jazyky mi nikdy nešli. Som pôvodom z Izraela, teda bývalého Izraela,“ povedal smutne a odkašlal si. „Dovoľte, nech vás prezriem.“

„Prečo bývalého?“ opýtal som sa medzi vyplazovaním jazyka a kašlaním a doktor sa na mňa zahľadel skúmavým pohľadom, či si z neho robím žarty alebo to myslím vážne.

„Kde ste bol posledné roky, na mesiaci?“ opáčil mierne pohoršene.

„Nie, doktor, len si nepamätám nič zo svojho života,“ odpovedal som mu úprimne ako každému inému.

„Akože nič?“

„Nič, akože vôbec nič.“

„Utrpeli ste nejaký úraz hlavy?“

„Heh, dalo by sa to aj tak povedať.“

„Som trochu zmätený. Dalo by sa to tak povedať? Ako inak sa dá povedať úrazu hlavy?“

„Neviem, doktor, ako by ste nazvali, keď vám voľakto preženie kaliber deväť milimetrov priamo tadeto,“ ukázal som do stredu čela, „a všetko vyletí odtiaľto,“ ukázal som mu na zátylok a pokrčil som ramenami.

Doktor trikrát zažmurkal a potom ma úplne prekvapil svojou reakciou. Očakával som, že bude habkať, kričať na mňa, že si z neho robím dobrý deň, no jeho jedinou odpoveďou bolo: „Zaujímavé, počkajte chvíľku.“

Vzápätí odbehol do rohu miestnosti, kde bolo vedľa seba naskladaných niekoľko veľkých čiernych škatúľ, a začal čítať lístočky na každej z nich, až kým sa nezastavil pri tej, ktorú očividne hľadal. Bola v strede medzi asi piatimi ďalšími rovnakej veľkosti. Zopár sekúnd sa na ňu zamyslene pozeral a nakoniec sa obrátil a zavolal ma k sebe.

„Pomôžte mi s tým,“ povedal a poklopkal po strednej škatuli. Postupne sme ich jednu po druhej zložili a tú doktorovu vysnívanú odniesli nazad k posteliam.

„Pohodlne si ľahnite, urobím vám vyšetrenie hlavy.“

„Čo je v tej škatuli?“ zaujímalo ma.

„Niečo ako prenosné MRI, len má viac funkcií. Je to najnovšia vychytávka medicíny. Na komerčnom trhu bude až koncom roka,“ vysvetlil mi pyšne a začal okolo môjho tela stavať konštrukciu. „Ešte chvíľočku a môžeme začať. Môžete si pokojne pospať, pár hodín to potrvá a ja vám zatiaľ zoberiem vzorku krvi. Pre istotu vám zafixujem hlavu, aby ste sa zo sna veľmi nehýbali. Bude to trochu nepríjemné, ale určite to zvládnete.“ „Dobre, doktor, ale prebuďte ma, keby sa dačo dialo.“

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.