(Ne)Prebudení – 11. Kapitola


S rukami pevne zvierajúcimi okraj umývadla stál Holz v kúpeľni a uprene sledoval svoju unavenú tvár v zrkadle. Rozmýšľal, ako sa mohlo všetko tak rýchlo pokaziť.

Odkedy sa zbavili Pacha a jeho jednotky, malo všetko zapadnúť späť do starých koľají. Mali pokračovať ďalej a zabudnúť na to, čo sa stalo. Namiesto toho sa situácia zo dňa na deň zhoršovala a teraz už dokonca aj na verejnosť uniklo video Pacha na slobode. Médiá sa toho okamžite chytili a nepomohli ani námietky bezpečnostných zložiek či apelovanie ministrov. Byť na ich mieste, tak by sa tiež snažil udržať informáciu o jeho znovuzadržaní v tajnosti. Dochádzalo tak k zbytočnému šíreniu ničím nepodložených konšpiračných teórií, ktoré len podkopávali činnosť vládnych zložiek a napomáhali šírenie paniky.

Až do jeho dolapenia boli sociálne siete plné vymyslených informácií a teórií o jeho pôsobení. Na Facebooku dokonca vznikla fanúšikovská stránka rozoberajúca každý jeho čin. Boli ľudia, čo ho považovali za novodobého Robina Hooda, či ako mu lokálne na Slovensku hovorili – reinkarnovaný Jánošík –, a to aj napriek tomu, že nebolo známe, že by nakradnuté peniaze rozdával chudobným alebo ľuďom v núdzi, ktorých od vypuknutia vojny neustále pribúdalo. Polícia našla len časť lupu v ich hlavnom bunkri, ale bola to len čiastka z ich posledného prepadnutia a zvyšok ani nenájdu. O to sa už postaral on.

Stále však nebola odhalená jedna skrýša. Pachova osobná. Organizovali sa amatérske výpravy prehľadávajúce opustené budovy podobné tej, v ktorej ich všetkých chytili, ale po celej Európe bolo takých objektov tisíce. Dúfal, že sa nikomu nepodarí nájsť ju nejakou náhodou skôr, ako ju nájde on. Holz sa osobne zúčastnil Pachovho vypočúvania, ale ten neprehovoril. Nepomohla sila, psychické nátlaky či chemické prípravky. Nezlomili ho ani raz. Jeho jednotka by rada prehovorila, ale o ďalšej skrýši nevedeli. Pacho im to akosi zabudol povedať, tajil to pred nimi a ani keď im to Holz prezradil, tak mu to nemali za zlé. Blázni, dôverovali si navzájom. Ako mohli veriť tomu človeku, že ich jedného pekného dňa nezradí a nevyparí sa s tým najcennejším, čo mali.

Boli to idealisti a takých Holz neznášal, predstavovali pre neho všetko zlé na tomto svete. Neustále do niečoho rýpu, snažia sa zmeniť spoločnosť k lepšiemu, aj keď tá zmenu vôbec nechce. Nechápu, že väčšina ľudí sa nechce starať. Preto si volia svojich zástupcov do vlády, aby sa starať nemuseli a zbavili sa zodpovednosti. Idealisti a aktivisti, jedna banda, ktorú by dal najradšej zavrieť, až kým ich tie ich ideály neprejdú. Bojovníci za práva zvierat, za práva chrobákov, rastlín… Príznaky chorej spoločnosti, ktorá nevie, ako lepšie stráviť voľný čas, než vymýšľaním činností na záchranu hocičoho, len aby sa na konci dňa cítili menej zodpovední za nerovné pomery medzi kontinentmi či nepriaznivý stav životného prostredia. On sa ničím takým nezaoberal. Nežil v sebaklame, že svojím prispením dokáže zachrániť Zem. Ľudia žijú príliš krátko na to, aby sa zaoberali takými nezištnými činnosťami. Koniec raz príde, či to chceme alebo nie, ale to sa ho už týkať nebude, svoju časť si spraví. Veď na to ho najali.

Posledný raz si opláchol tvár, utrel si ju aj ruky do papierovej utierky a pokrútil hlavou. Keby obyčajní ľudia vedeli, ako svet v skutočnosti funguje, tak by to asi rovno zabalili. Našťastie nemali čas zaoberať sa podobnými myšlienkami. Museli pracovať, aby uživili svoje rodiny, aby zvládali platiť účty, nezmyselné životné a úrazové poistky, aby boli krytí, keby sa im náhodou voľačo stalo a mali tak aspoň nejaké prostriedky na platenie účtov. Pracovali, aby si mohli dovoliť to isté, ba aj viac, než má sused, kamarát či iný rodinný príslušník, no nikdy si nepovedali, že už majú všetkého dostatok. Konzumný život dával ľuďom dočasný pocit šťastia, ktorý mal skryť skutočnosť, že sa stali otrokmi vlastných úbohých existencií, ktoré boli žalostne krátke. Na druhej strane sa stal najlepším mechanizmom na ovládanie ľudu. Vlády nemali jakživ ľahšiu úlohu, ako ovládať masy, než formou financií a úverov, ale aj to bolo len dočasné a bolo len otázkou času, kým sa celý mechanizmus zadrhne. Zadlženosť krajín za posledné desaťročia rapídne stúpla, spolu s ňou aj nezamestnanosť a ľudia začali znova premýšľať a prehodnocovať svoje životy. Nič nie je nebezpečnejšie ako mysliaci občan. Aj preto bude mať muž ako Holz vždy prácu.

Odhodil použitú utierku do koša, pozrel sa do zrkadla, upravil si účes a opustil kúpeľňu. Netešil sa na konferenčný hovor, ktorý ho čakal, ale po posledných udalostiach to bolo nutné. Jeho nadriadení očakávali výsledky a on ich nedodal. Bol zodpovedný za celú operáciu.

Na chodbe nových priestorov sa ešte v plnom prúde pracovalo. Technici každých pár metrov inštalovali kamery a senzory, naťahovali v dlážke káble a zabezpečovali budovu proti nepovolaným vniknutiam, ale aj únikom. Rovnaká situácia sa už nemohla zopakovať, aj keď pochyboval, že sa niečo také stane.

„Všetko pripravené?“ opýtal sa technika, ktorého zastihol v miestnosti, kde práve dokončovali posledné úpravy. Zadebňovali a izolovali okná, aby ich nikto nemohol sledovať či odpočúvať, a inštalovali rušičky.

„Posledné úpravy, pane.“

„Ako dlho?“

„Pár minút.“

Pár minút do rozsudku. Holz bol realista a pragmatik. Vedel, že ho nečaká nič dobré. Poslúchne, nech bude ich rozhodnutie akékoľvek, aj keby to mala byť nútená rezignácia. Našťastie si nevedel predstaviť, kto by ho mohol nahradiť, a to mu dodávalo sebavedomie.

„Všetko pripravené, pane,“ oznámil mu technik a vytrhol ho z myšlienok, ktoré ho  trápili celý deň. Málokto z jeho ľudí si uvedomoval realitu toho, čo tu vlastne robia. Pre väčšinu išlo o prácu v bezpečnostnej organizácii. Len operátori a zopár zainteresovaných analytikov poznalo pravdu a tak, ako on, robili všetko preto, aby uspeli. Niektorí z presvedčenia, iní zas kvôli peniazom a tých bolo rozhodne viac. Aj on do toho išiel sprvu kvôli peniazom, ale teraz si už nebol celkom istý, že to je jediný dôvod.

Holz si sadol za vrch stola, upravil si operadlo, aby sa cítil pohodlne, diaľkovým ovládaním uzamkol dvere, aby ho nik nerušil, a zapol obrazovku zaberajúcu väčšinu náprotivnej steny. Ako prvé sa zobrazilo logo ich spoločnosti, to skutočné, nie to, čo používali na verejnosti. Točilo sa okolo svojej osi a pôsobilo na neho neuveriteľne upokojujúco. Točiaca sa modrastá planéta medzi dvoma rukami. Tento symbol predstavoval podstatu organizácie, jej zmysel či cieľ už po tisícročia, odkedy bola založená.

„Joachim,“ oslovil ho krstným menom a miernym hlasom jeden z piatich vodcov ich spoločenstva, čo znamenalo, že na tom nie je až tak zle. Ako vždy, nevidel im do tvárí. Jediné, čo z nich kedy zbadal, boli tmavé siluety. Nedalo sa povedať, či ide o mužov alebo ženy, dokonca aj hlasy boli maskované, ale nikdy sa to ani nepokúšal zisťovať. „Dobrá práca.“

Dobrá práca? Počul dobre? Behalo Holzovi v hlave a rozmýšľal, či náhodou nie je prepracovaný. Prečítali si vôbec správu z neúspešnej misie?

„Takmer dobrá práca,“ pridal sa druhý hlas, ktorý bol nerozoznateľný od toho prvého, ale Holz sa už naučil spoznávať malé zmeny v hĺbke či výške hlasu, aby vedel, že hovorí s niekým iným. S hlasom, ktorému hovoril tretí. „Ešte stále je v rukách vládnych a štátnych orgánov. To sa musí zmeniť.“

„A rýchlo,“ pridal sa hlas číslo štyri. „Už meškáme s treťou fázou. Ďalšie oneskorenie nás vystavuje zbytočnému riziku odhalenia, znova.“

„Súhlasím. Tretia fáza musí začať čo najskôr,“ pritakal hlas číslo jeden.

„Najprv sa musíme postarať o Pacha. Je to nevyspytateľná veličina a anomália v celom plánovaní. Nemalo sa to stať. Navrhujem počkať, kým nebude zaistený,“ oponoval hlas číslo päť a Holz musel súhlasiť. Pacho doteraz držal jazyk za zubami, ale ak sa z nejakého dôvodu rozhodne prehovoriť, tak to môže ohroziť tretiu fázu.

„Joachim, ako sa mu to podarilo?“ spýtal sa opäť hlas číslo jeden.

„Neviem, ako prežil prvý pokus, ale pri druhom mu pomohla miestna policajtka, kapitánka Jeleníková. Jej spis je čistý a plný vyznamenaní, ale inak obyčajná štátna policajtka…“

„To všetko vieme, čítali sme vašu správu. Vieme, že nám zničili oba obrnené transportéry a stratili sme dva tímy. Čo chceme vedieť, je, ako je to možné? Kalkulácia úspešnosti misie bola deväťdesiatosem percent so započítaním nepredvídateľných faktorov. Mali sme moment prekvapenia, najlepšie vybavenie a najlepších ľudí. Tak ako sa im podarilo ho udržať?“

Holz nevedel, čo od neho chcú počuť. Všetko bolo v správe, ale dôvod, prečo sa všetko pokazilo, nepoznal. Strávil niekoľko posledných hodín vypočúvaním tých, čo prežili, ale nevyzeralo to, že by niekto z jeho mužov spravil chybu. Vyzeralo to na nešťastnú zhodu okolností. Pacho mal jednoducho šťastie.

„Joachim, nad čím premýšľate?“ opýtal sa hlas číslo dva, keď si všimol jeho neistotu, a Holz si zanadával za neopatrnosť.

„Nie som si istý, či rozumiem, čo chcete počuť,“ odpovedal nakoniec úprimne a sebavedomo. „Že mal Pacho šťastie? Lebo tak to rozhodne vyzerá. Všetko bolo naplánované do najmenšieho detailu a rátali sme s každou možnosťou.“

„Očividne nie s každou,“ poznamenal hlas číslo štyri a keby ich nepoznal lepšie, bol by si myslel, že sa ho snažili podpichnúť.

„Šťastie sa dá ťažko zarátať,“ vykĺzlo mu z úst a ihneď to oľutoval. Samozrejme, že to bola jeho chyba. Mali dať strážiť každý vchod aj východ. Keby tak spravili, neutiekli by im.

„Nič také ako šťastie neexistuje! Ani náhoda! Iba zlyhania a chybné plánovanie,“ pokarhal ho hlas číslo päť.

„Ospravedlňujem sa, nechal som sa uniesť, už sa to nestane,“ pokúsil sa s pokorou napraviť nevhodné správanie.

„Všetci chybujeme, Joachim. Ide o to, aby sme svoje chyby neopakovali a poučili sa z nich. Aj tí najlepší občas zakopnú,“ povedal hlas číslo jeden a dal Holzovi nádej na nápravu. „O dva týždne začneme s treťou fázou. Dovtedy odporúčame chytiť Pacha. Ak to pôjde, dostaňte ho živého. Bolo by dobré zistiť, ako sa stalo, že je nažive, ale neriskujte. Úspech tretej fázy je dôležitejší, než naša zvedavosť.“

„Rozumiem a ďakujem za dôveru,“ sklonil Holz hlavu a keď ju o pár sekúnd zdvihol, videl na obrazovke znova len logo. Dostal druhú šancu. Zavrel oči, zaklonil hlavu a po hlbokom nádychu vydýchol. Zopárkrát to zopakoval, napokon nahmatal tlačidlo na ovládanie obrazovky, vypol ju a odomkol dvere.

Pred dverami si ešte z náprsného vrecka vytiahol vreckovku a prešiel si ňou po čele, aby si utrel drobné kvapôčky potu. Nech sa akokoľvek snažil maskovať svoje pocity, nepotiť sa za celý ten čas ešte nenaučil. Rozhodným krokom vyšiel a namieril si to k dverám po pravej strane, pri ktorých stáli dvaja muži v oblekoch s visačkou súkromnej bezpečnostnej služby. Fiktívnej bezpečnostnej služby. Už nemienil urobiť rovnakú chybu a usídliť sa v jednej budove s inými firmami, a rovno kúpil všetky poschodia budovy. Každý zamestnanec patril k ich organizácii.

Prešiel okolo nich a ani pohnutím nedali najavo, že si ho všimli. Priložil prst k čítačke, pozrel sa do kamery a počkal na preverenie totožnosti, ktoré netrvalo dlhšie ako päť sekúnd. Dvere sa s cvaknutím otvorili a vpustili ho do nového riadiaceho centra. Už bolo takmer plne funkčné, s prístupom ku kamerám v každom európskom meste a k e-mailovej, telefonickej a inej elektronickej komunikácii každého občana Európskej federácie a dokonca aj niektorých politikov, ktorým sa podarilo naklonovať ich zabezpečené mobilné telefóny. Zvyšné kontinenty boli pokryté v podobne zariadených riadiacich centrách, ukrytých po celom svete a zamaskovaných ako telekomunikačné organizácie či call centrá.

„Niečo nové?“ opýtal sa hneď, ako vošiel.

Vedeli, čo majú hľadať. „Miesto incidentu opustili v bielom taxíku. Chvíľu sme ich sledovali pomocou dronov, ale zničili ich.“

„Čo GPS?“

„Musia ho mať odpojené, nevysiela.“

„Satelit? Kamery?“

„Ešte stále hľadáme.“

„Ako to? Nemôže byť zložité nájsť jeden taxík.“

„Kamery boli po celý čas odpojené od siete a až doteraz sme sa snažili získať prístup k satelitom, pane.“

„Veď máme nonstop prístup!“

„Mali sme, niekto sa nabúral do satelitov a dočasne ich zablokoval. Teraz manuálne prehľadávame záznamy z kamier. Pred chvíľou nabehli znova online, ale chvíľu nám potrvá, kým všetko prejdeme.“

„Čo komunikácia?“

„Zatiaľ ticho, pane. Jednotlivé agentúry sa navzájom obviňujú, nikto nevie, komu sa dá veriť.“

„Výborne, aspoň táto časť nám vyšla.“

„Ešte niečo, pane. Agent Smith stále žije.“

„Ani sa nebudem pýtať ako. Dnes ma už vážne nič neprekvapí. Mali sme ho odstrániť už dávno,“ povedal Holz a zahľadel sa na Smithovu fotku zobrazenú vedľa Pachovej a Jeleníkovej. Už vyše roka im bol tŕňom v päte, ale dostal zákaz priamo zasiahnuť. Existovali obavy, že by agentovo vyšetrovanie mohlo prilákať príliš veľa pozornosti, ak by sa mu niečo stalo. Dnešok predstavoval vynikajúcu príležitosť zabiť dve muchy jednou ranou. Dúfal, že sa zbavili aspoň Smitha, ale ani to v konečnom dôsledku nevyšlo a začínal rozmýšľať, či predsa len šťastie nezohralo svoju úlohu. Teraz mali proti sebe troch protivníkov. Otázne bolo, koľko toho vedia a koľko im povie Pacho.

„Stiahnite všetky záložné jednotky a uveďte ich do pohotovosti. Nech sú v priebehu niekoľkých hodín pripravené zasiahnuť, kdekoľvek to bude treba. Chcem mať pokrytú celú Európu, ale najviac jednotiek chcem mať tu. Všetko jasné?“

„Áno, pane!“ odpovedali mu všetci operátori nahlas a pustili sa do práce.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.