Bojovníci – 1. Kapitola

 


 

  • Work in Progress – sci – fi – 667 normostrán – momentálne v stave kvasenia, brúsenia, leštenia a eliminácie chýb. Kapitola neprešla profi redakčnou úpravou. Zatiaľ komentujte, posielajte feedback a ak sa páčilo, zdieľajte. Ďakujem.

Bratislava – hlavné mesto Slovenska

 

Sadom Janka Kráľa sa niesla vôňa neskorej jari, vo vzduchu tu a tam poletovali biele chumáče z topoľov a slnečné lúče sa predierali cez koruny stromov.

Adam to celé vnímal len okrajovo. Usmieval sa, hlavou mierne kýval dopredu a dozadu, a prstami divoko bubnoval o stehná. V ušiach mu hrala skladba Through The Fire and Flames od Dragonforce. Jeho obľúbená.

Prešiel ešte zopár krokov, keď hudba z ničoho nič stíchla. Najprv ucítil vibrovanie a vzápätí sa ozvalo aj zvonenie.

Nedvíhal a ani sa nepozrel, kto volá. Iba si hlasno povzdychol.

Len jeden človek mu o tomto čase mohol volať.

Obyčajne by už bol doma, navečeral by sa, spolu s priateľkou by si pozrel cez Netflix zopár dielov Riverdale a neskôr by sa zahral na Plejku.

Robil to tak takmer každý večer po práci. Tento nemal byť iný, len si musel cestou z práce odskočiť.

Už dlhšie chcel ich vzťah posunúť ďalej, ale napokon to vždy odložil na neskôr. Bál sa, že ho odmietne a to aj napriek tomu, že im to klapalo. Nikdy nebol šťastnejší.

Teraz sa už ale rozhodol, vedel, že je na to perfektný čas. Posledné mesiace strávil prípravami a šetrením. Dokonca si aj niečo požičal od rodičov, aby mal na dokonalý zásnubný prsteň. Zostávalo ho len vyzdvihnúť a zaplatiť zálohu za svadobnú cestu. Návšteva New Yorku a pobyt v Karibiku. Jej vysnívaná destinácia.

Neutíchajúce otravné zvonenie sa už nedalo vydržať a vyzeralo, že len tak samo od seba neprestane. Zastal uprostred parku, navyše naprostred chodníka a z vrecka úzkych nohavíc vytiahol mobil. Pozrel sa na displej a pokrútil hlavou.

Zia. Kto iný.

Dúfal, že sa na jeho meškanie nespýta a on sa nebude musieť snažiť vymyslieť zmysluplnú výhovorku. Nechcel jej klamať a nikdy sa to ani nenaučil.

Rovnako ťažké bolo udržať tajomstvo. Hlavne pred Ziou. Zopár dní to zvládal, ale napokon vždy vycítila, že voľačo tají. A keď to zavetrila, išla po tom ako dobre cvičený lovecký pes. Nedala mu pokoj, až kým jej to sám a celkom dobrovoľne nepovedal.

Neustále mu hovorievala, že neznáša prekvapenia, ale Adam tomu úplne neveril. Nech to bolo akokoľvek, zakaždým ho prinútila vyložiť karty na stôl skôr, než mohol svoj plán uskutočniť.

„Áno, zlatko?“ zodvihol hovor a sledoval let vtákov na oblohe.

„Kde sa toľko flákaš?“ ozvala sa Zia. „Už si mal byť dávno doma.“

„Len sa zastavím v obchode a hneď tam budem.“

„Veď sme nakupovali včera. Nevšimla som si, že by nám dačo chýbalo,“ odbila ho a už v jej hlase cítil podozrenie.

Adam zvesil ramená, nemalo cenu zatĺkať. „Chcem ťa len s niečím prekvapiť.“

„Adaaam, veď vieš, že nemám rada prekvapenia!“ Takmer ju videl, ako si dupla nohou, ale zároveň sa usmieva. „Čo to bude?!“ dodala Zia vzápätí.

Aj kvôli tomuto si ju chcel vziať za ženu. Poznali sa navzájom až príliš dobre. Dopĺňali slová do viet, mysleli na to isté a po hádke sa nedokázali na seba dlho hnevať.

„Nebuď zvedavá. Do hodiny som doma. Končím.“

„No dobre, ale nebuď dlho a nemíňaj veľa. Pa, neviem sa dočkať.“

Vzdala sa až prekvapivo rýchlo, pomyslel si Adam. Keby bol doma, snorila by po byte, kým by prekvapenie nenašla. Kým príde domov, trocha vychladne.

„Šťastena mi musí byť dnes naklonená,“ povedal si popod nos a spustil hudbu.

Práve hral refrén Through the fire and the flames we carry on, keď si kútikom oka všimol veľký tieň, ktorý rýchlo preletel po parku. Krátko na to sa od nákupného centra ozvala ohlušujúca rana sprevádzaná rinčaním skla a mohutným otrasom.

„Čo do…“ hlesol, prikrčil sa a strnulo sledoval plamene olizujúce oblohu nad stromami. Sklonil pohľad, zreničky sa mu rozšírili a kolená roztriasli. Nezastaviteľne sa na neho rútila tlaková vlna plná prachu, sutín a odpadkov.

Už sa chcel dať na útek, ale nohy ho neposlúchali. Bol ako prikovaný. Zápasil sám so sebou a keď už psychické ochrnutie opadlo a inštinkt prežitia znova naskočil, bolo už neskoro. Stihol len pootočiť hlavu.

Tlaková vlna ho udrela plnou silou a strhla so sebou.

Nebolo úniku. Brala všetko, čo jej prišlo do cesty. Nerobila rozdiely.

Stratil kontrolu nad smerovaním vlastného tela. Poletoval ako handrová bábika unášaná hurikánom, list vo vetre. Nevedno kam a ako dlho. Zdalo sa mu to ako večnosť, akoby už preletel celým parkom a každou chvíľou očakával, že dopadne rovno do Dunaja.

V skutočnosti ubehlo len niekoľko okamihov, odkedy jeho nohy opustili zem, až pokým nedopadol.

Zia! Prebleslo mu hlavou v okamihu, keď konečne ucítil kontakt so zemou. Bolesť mu ochromila zmysly. Nevedel, kde je hore a kde dole. Po dopade pohyb naprieč parkom nekončil. Zopár metrov sa šúchal po zemi, koža sa mu trhala všade, kde prišla do kontaktu s betónom, trávou či iným materiálom, o ktorý sa obtrel.

Napokon sa zastavil o strom. Narazil doň chrbtom a s vyrazeným dychom vydral z hrdla ubolený ston. Márne sa pokúšal nadýchnuť, zahmlilo sa pred očami. Vzápätí stratil vedomie a už o sebe nevedel.

 

Prudko otvoril oči a zalapal po dychu.

Telo ihneď pochopilo, že to nebol dobrý nápad. Silno ho pichlo v hrudi, rozkašľal sa a naplo ho. Z očí mu tiekli slzy a miešali sa so špinou.

Dávil, plakal a stonal zároveň.

Zakrvavenou a zodratou rukou si utrel zvratky z úst a bolestivo vykríkol.

Popritom opäť nasal prach a dym a celé sa to zopakovalo.

Vyčerpaný zostal ležať bruchom na zemi a plytko dýchal. Bál sa čo by len nadýchnuť.

Z nespočet miest na tele mu vystreľovala ostrá bolesť a nútila ho zatínať zuby. Videl dvojmo a zahmlene, v ušiach mu neznesiteľne pískalo. Svoje vlastné vzlykanie počul len tlmene.

„Pomoc!“ zakričal, ale žiadna odozva. „Pomoc!“ skúsil to znova, no výsledok bol rovnaký.

Po lícach mu nezastaviteľne stekali slzy.

Umriem tu. Ja tu umriem.

Zia, prepáč mi to. Mal som ísť rovno domov. Prepáč…

Ktosi sa k nemu blížil. Kútikom oka postrehol pohyb a chvíľu na to aj postavu, čo sa vynorila z prachovej clony.

„You alright? Sorry, som v strese. Si v poriadku?“ spýtal sa ho akýsi chlap po anglicky. Zdalo sa mu, že postrehol americký prízvuk.

Cez tvár mal uviazané tričko a ustarostene sa na neho zhora pozeral.

„Neviem,“ zamrmlal Adam. „Bolí ma celé telo.“

„To ti verím, bro,“ zohol sa k nemu neznámy a začal si ho prezerať.

Otvoreným ranám sa vyhýbal, ale občas mu pohýbal jednou či druhou končatinou.

„Máš z pekla šťastie. Si riadne zodratý, ale nezdá sa, že by si mal dačo zlomené,“ povedal a prevrátil ho na chrbát.

„Šťastie…“ zakašlal Adam.

„Yeah, mal si vidieť iných. Polámané väzy, napichnutý na str… ale nič. Poď, pomôžem ti. Ale najprv…“

Sklonil sa nad ním, odtrhol mu veľkú časť z trička a obviazal mu ju okolo nosa a úst. „Aby sa ti lepšie dýchalo. Teraz ťa postavíme.“

„Si si istý, že je to dobrý nápad? Nemal by som počkať na sanitku?“

„Bro, to by si sa načakal. Sem len tak nikto nepríde a na okolí sú určite oveľa vážnejšie prípady.“

Adam zvažoval mužovu ponuku a zahľadel sa mu do prachom pokrytej tváre. Vlasy mal strapaté, ale obyčajne nosil pravdepodobne jeden z tých moderných hipsterských účesov. Modré oči žiarili aj napriek všetkej tej špine a na predlaktiach mu zazrel nejedno tetovanie.

Zrak sa mu už medzičasom zlepšil, aj pískanie v ušiach ustalo, ale stále ho počul. Nechcel ale zostať sám.

„Dobre teda,“ povedal napokon.

Zohol obe nohy v kolenách, zabolelo to, ale nie nejak veľmi. Najmenej zodratú ruku podal neznámemu. Ten ju chytil, sklonil sa k nemu ako k nevládnemu starčekovi na posteli a opatrne mu pomohol postaviť sa na vlastné.

Trochu sa mu zatočila hlava a keby ho jeho záchranca nezachytil, zvalil by sa späť na zem.

„Ako ti je?“

Adam chvíľu rozmýšľal. Tackavým krokom spravil jeden opatrný krok a za ním ďalší. Pri našľapovaní mu v kĺboch vystreľovala bolesť, ale inak sa to dalo.

„Pôjdete to… vďaka.“

„De nada… to nič,“ odvetil neznámy a v očiach sa usmial. „Volám sa Luke.“

„Adam,“ predstavil sa a potriasol si s Lukom ruku. „Čo budeme robiť?“

„Pôjdeme k Dunaju. Tam už hádam zriadili miesto prvej pomoci. Zvládneš to aj sám?“

„Skúsim to,“ povedal a opatrnými krokmi nasledoval Luka.

Park okolo seba nespoznával. Len pred pár okamihmi vládla navôkol zeleň. Slnečné lúče príjemne hriali a predierali sa cez listy v korunách stromov. Po okolí pobehovali deti, zamilované páry sa prechádzali a vtáky radostne vyspevovali.

Teraz bolo všetko zaliate do šedého ťažko dýchateľného dymu a prachu. Z okolia sa ozývali bolesťou naplnené výkriky, plač a kdesi v diaľke húkanie sirén záchranných zložiek.

Aj to znelo zúfalo.

Cestou stretli ďalších ľudí. Prichádzali zo všetkých častí parku. Najviac od Auparku – nákupného centra. Potácali sa, navzájom si pomáhali a podopierali sa. Iní sa vliekli osamotene so sklonenými hlavami, alebo na rukách niesli bezvládne telá svojich blízkych. Prachom pokryté tváre toho veľa neprezrádzali. Vyzerali ako masky.

„Čo sa vlastne stalo?“ spýtal sa Adam a zahľadel sa na svoje nohavice. Alebo na to, čo z nich zostalo.

„Netuším, bol som práve pri moste SNP, keď sa ozvala tá rana,“ odvetil Luke. „Len tak tak som sa schoval pred tlakovou vlnou.“

„Čo si nešiel rovno na nábrežie?“

„Išiel som sa pozrieť, či niekto nepotrebuje pomoc. Vtedy som ťa našiel. Bol si prvý, čo ešte žil.“

„Ešte raz vďaka.“

„Za málo,“ mávol rukou. „Urobil by si to isté, keby si mohol.“

Adam si tým nebol istý. Dokázal myslieť len na jediné, aby sa dostal do bezpečia a potom k Zii.

Zastavil sa, ohmatal si roztrhané nohavice a v nohaviciach nahmatal mobil. S malou dušičkou ho vytiahol a vydýchol si. Zdal sa byť nepoškodený.

„Zlatá Nokia,“ poznamenal Adam a vytočil Ziino číslo.

Už-už čakal, že sa na druhom konci ozve, ale odpovedala mu len informácia o nedostupnej sieti. Skúsil 112, ale výsledok bol rovnaký. „Čo do pekla…“

„Ani mne nejde, je asi výpadok signálu.“

„Skôr niečo väčšie,“ prihovoril sa ktosi zo zaprášeného davu. Na sebe mal čosi, čo mohli byť zvyšky uniformy. „Ani vysielačka mi nefunguje. Dostávam iba statický šum. A pritom to akoby zázrakom prežila, nevidím žiadne poškodenie. Telefóny nefungujú nikomu. Ako keby niekto používal veľmi výkonnú rušičku, možno armáda. Z bezpečnostných dôvodov,“ povedal a pokračoval ďalej.

„Hej!“ zakričal za ním a pobehol dopredu. „Čo sa to tam stalo? Výbuch plynu?“

Policajt sa zastavil a podozrievavo si Adama premeral. „To nebol výbuch plynu,“ poznamenal. „Niečo oveľa väčšie. Aupark horí, je úplne v troskách… musela to byť obrovská explózia.“ Sklonil hlavu a zaradil sa späť do davu.

„Čo myslíš? Teroristi?“ spýtal sa Luke.

„Dúfam, že nie.“

Aj oni sa pridali k davu smerujúcemu k Dunaju. Adam kríval za Lukom a pozeral sa do zeme, keď začul volanie o pomoc.

Zdvihol zrak a obzrel sa. Bol jediný. Nik iný si ho nevšímal.

Alebo sa mi to zdá?

„Luke? Počuješ to?“

Luke sa zastavil a započúval sa do zvukov sirén, plaču a stonania. Medzi to počul striedavo krik o pomoc.

„Počujem. Poď!“ posúril ho a Adam sa tackal za ním.

Volanie o pomoc už znelo hlasnejšie a po pár krokoch aj našli jeho zdroj. Krížom cez lavičku, alebo to čo z nej zostalo, ležal spadnutý strom a pod ním bol zakliesnený muž.

Skupinka troch ľudí sa mu snažila pomôcť, ale nevedeli si s tým poradiť. Jedna z nich bola žena. Rozprávala sa so zavaleným, to ona kričala o pomoc. Ďalší dvaja boli asi štrnásťročný chlapec a vyše šesťdesiatročný starý pán. Podľa toho ako blízko pri chlapcovi stál, to mohol byť jeho otec alebo dedo.

„Ako je na tom?“ spýtal sa Adam a Luke zatiaľ odbehol obzrieť strom.

„Nie dobre,“ odvetila žena. „Ťažko sa mu dýcha. Dlho už takto nevydrží.“

Adam sa pozrel na Luka a on len pokrútil hlavou. „Toto nedáme, potrebovali by sme žeriav.“

„Ani to nevyskúšame?“

„Vieš, čo to musí vážiť?“

„Nie, ale niečo spraviť musíme,“ zamyslel sa Adam a zahľadel sa na uväzneného muža. Predstavil si seba samého na jeho mieste a pristúpil ku kmeňu. „Aspoň sa o to pokúsme.“

Luke si popod tričko hlasne povzdychol a prikývol. „Ale bude ťa to bolieť,“ ukázal na Adamove zodraté ruky.

„Nejak to už zvládnem,“ odvetil Adam, rozkročil sa a podložil kmeň rukami.

Na druhej strane spravil Luke to isté a chlapcov dedo sa pridal tiež.

„Pokúsime sa to nadvihnúť,“ vysvetlil Adam žene. „Ak sa nám to podarí, budete mať len pár sekúnd. Rozumiete?“

Žena prikývla.

„Na tri,“ povedal a zopárkrát sa zhlboka nadýchal. „Raz… dva… tri!“ skríkol a narovnal sa. Celou silou sa pritom snažil nadvihnúť mohutný strom aspoň o centimeter. Zodraté ruky ho pálili, svaly sa napínali. Nebyť zaprášenej tváre, mal by tvár červenú od námahy.

„Vydržte!“ vykríkla zrazu žena. „Už je skoro vonku!“

Adam nevedel, či sa strom vôbec nadvihol, ale uvedomoval si, že už dlho nevydrží a starý pán oproti na tom bol oveľa horšie.

Chcel ženu posúriť, ale radšej sa šetril a držal kmeň pokým mu sily stačili, čo nebolo až tak dlho. Pár sekúnd na to Adam zrúkol, aby si dodal aspoň trochu energie. Pohľadom zavadil o Luka a starého pána. Obaja prikývli a naraz uskočili.

Kmeň dopadol späť na rozdrvenú lavičku, ale výkrik sa neozval.

Sadli si na zem a zhlboka dýchali. Adam kútikom oka zazrel, ako žena a chlapec dvíhajú zavaleného chlapa a podopierajú ho.

„Vďaka,“ povedal Adam medzi nádychmi.

„Za čo?“ nechápal Luke.

„Že som mohol aj ja niekomu pomôcť.“

Luke sa od srdca zasmial. „Nabudúce si ale vyber dačo jednoduchšie,“ odvetil a postavil sa. „Mali by sme už ísť. Niekto by sa ti mal pozrieť na tie rany.“

Až teraz sa Adam zahľadel na odreniny. Nadvihovaním stromu  sa krvácanie znova spustilo.

Nevracali sa späť k davu. Cesta tvoriaca hranicu parku s nábrežím bola od nich vzdialená len desať metrov. Vzali to skratkou. Krížom cez trávnik a pomedzi stromy.

Plní zlepšenej nálady vybehli po malom svahu a ocitli sa na Viedenskej ceste s výhľadom na nábrežie a opačnú stranu Dunaja.

So zvesenými ramenami zastali uprostred cesty, úsmevy im povädli. Pohľad cez rednúci prach a dym, z nich odčerpal aj zvyšky energie, ktorá im zostávala.

Žiadne záchranky ich nečakali. Iba nešťastný dav hľadiaci s hrôzou v očiach na Staré Mesto na druhom brehu Dunaja.

Väčšina z nich prežila tlakovú vlnu a letiace úlomky. Utiekli pred ohňom, dymom a prachom, aby sa pozerali na oveľa zúfalejšiu situáciu na opačnej strane.

Cez riedku prachovú clonu pozorovali horiace a rozpadávajúce sa budovy. Autá, z ktorých stúpal čierny dym a ľudia utekajúci kamsi do bezpečia.

Nik im nešiel na pomoc. Vozidlá záchranných zložiek zostali stáť na opačnej strane. Buď nehybne so zapnutými majákmi alebo v plameňoch.

Adam kráčal dopredu ako námesačný. Zabudol na Luka, zabudol na zranenia. Chcel tú hrôzu vidieť zblízka.

V očiach mnohých ľudí badal strach a beznádej, a vôbec sa im nečudoval.

Staré Mesto – zničené.

Záchranné zložky – zničené.

Nedokázal pochopiť, ako mohol niekto dačo také spraviť. Toto nemohlo byť dielo teroristov. Skaza bola príliš veľká.

„To je v piči,“ poznamenal vedľa neho Luke roztraseným hlasom a spolu sa predierali bližšie k brehu. Tam sa im naskytol pohľad na celú tu skazu.

Z hradu do výšky šľahali plamene a väčšina jeho veží akoby ani nikdy neexistovala.

Budova parlamentu, stojaca o niečo ďalej od hradu, sa práve rozpadala a spolu s časťou hradnej skaly sa prepadala dolu k nábrežiu.

Veža Dómu Sv. Martina chýbala úplne a z jej zvyškov sa dymilo.

Mosty v dohľade vyzerali, akoby ich voľačo jedným ťahom preťalo na polovicu.

Ľudia v prvých radoch ukazovali kamsi do diaľky.

Adam sa ta zahľadel tiež. Išlo o trojicu nízko letiacich objektov a rýchlo sa blížili k nábrežiu.

Adam si sprvu si myslel, že ide o armádne stíhačky, vláda len prednedávnom kúpila nové F16V, ale čím boli bližšie, o to jasnejšie mu bolo, že to tak nie je. Tvar sa nezhodoval. Podobal sa skôr na čosi, čo vytvorili grafici pre film.

Že by nová technológia?

„Čo sú zač?“ spýtal sa Luke.

„Netuším, nikdy som nič podobné nevidel. Aspoň teda myslím,“ poznamenal Adam zamračene a ďalej hľadel na objekty, ktoré práve vo vysokej rýchlosti preleteli ponad ich hlavami. „Videl si nejaké označenie?“

„Nie, ale nemyslím si, že sú naše,“ odvetil Luke a začal ustupovať späť k ceste. Adam ho nasledoval.

„Naše? Ako americké?“ spýtal sa, lebo slovenské rozhodne neboli.

„Nie,“ pokrútil Luke hlavou a už takmer bežal. „Ako pozemské.“

Luke nešetrne odhŕňal z cesty ľudí príliš zaujatých senzáciou neznámych objektov na oblohe, aby si uvedomovali nebezpečenstvo. A možno boli psychicky už tak unavení, že im to bolo jedno.

„Ako si to myslel?“ kráčal za ním Adam a veľmi dobre vedel, ako to myslel.

Na úpätí svahu sa obaja prikrčili a davom to zhrozene zašumelo po sérii výbuchov na opačnom brehu Dunaja.

Adam sa zastavil a obzrel sa. Z jedného z lietadiel práve vystrelili tri jasno žiariace strely a vzápätí dopadli do ulíc Starého mesta. Sklo zarinčalo, tehly vyleteli do vzduchu, plamene vyšľahli nad budovy.

„Fuck!“ zanadával Luke. „Padajme rýchlo odtiaľto!“

Otočili sa a vybehli malý svah k ceste. Luke sa bezradne pozeral oboma smermi, ale napokon sa rozhodol pre ľavý.

Na vrchole sa Adam ešte zastavil a chytil Luka za rameno.

„A čo ostatní?!“ zakričal za trieliacim Lukom. „To ich tu len tak necháme?“

„Ser na nich!“ zvreskol späť a vytrhol sa mu zo zovretia. „Nemáme na to čas! Už nás videli. Okrem toho, dvaja sa ľahšie schovajú ako dav ľudí,“ povedal chladne.

Adam vedel, že Luke vraví pravdu, no zmietali ním protichodné pocity. Išlo o prežitie a pokiaľ mienil Ziu ešte niekedy vidieť, musel teraz myslieť hlavne na seba. Egoisticky.

Zvesil ramená a krívajúc sa rozbehol za Lukom. Mal už náskok dobrých sto metrov, keď prebehol popri divadle Aréna. Jednej z mála budov na okolí, ktorá ešte nehorela, alebo z nej nezostali trosky.

Periférne zahliadol, že nie sú jediní, čo dostali podobný nápad. Z davu sa postupne oddeľovali skupinky ľudí a rozbehli sa rovnakým smerom.

Neobzeral sa. Oči mal uprené napred, na Lukov chrbát, ktorý sa mu každým krokom vzďaľoval.

Neobzrel sa ani, keď sa ozvali prvé ojedinelé výkriky.

Keď sa však ozval ohlušujúci vystrašený rev sprevádzaný čudesnými zvukmi ako praskaním elektrického vedenia alebo biča. To sa už otočiť musel.

Práve prechádzal pod Starým mostom, veľa toho teda nevidel, ale aj to málo mu stačilo.

Ponad vežu budovy divadla zazrel vznášať sa nepriateľské lietadlo. Malo podlhovastý, trochu zaoblený tvar a tmavú farbu. Krídla sa zvláštne hýbali. Žiadne motory, trysky či vrtule na prvý pohľad nevidel, ale pod strojom sa vlnil vzduch osvetlený na modro.

Nemal najmenších pochýb, že sa nejedná o pozemský stroj. Podobnú technológiu videl len vo filmoch, ľudia také voľačo ešte nevymysleli.

Lietajúci stroj mal otvorenú zadnú stranu a stáli tam postavy oblečené od hlavy až po päty celé v čiernom. Mali dve nohy, vyzerali preto ako ľudia. Ale Adam neveril, že nimi boli. Niektorí vyskakovali z vysokej výšky, bez akéhokoľvek viditeľného istenia. Iní zas strieľali do davu.

Slabosť v kolenách ho prinútila oprieť sa o múr mosta. Zhlboka dýchal, aby zahnal mdloby, ale nakoniec ho prebral Luke.

„Bro, preber sa!“ vrazil mu facku a ťahal ho preč.

Nemusel mu to hovoriť dvakrát a nasledoval ho do neďalekého lesa. Stromy rástli na riedko a ani koruny nemali príliš košaté. Ale bolo to lepšie ako otvorené priestranstvo hocikde inde.

Držali sa vyšliapaných chodníčkov a tentoraz Luke na Adama čakal. Bezradne sa obzeral na všetky smery, hľadal kam ísť.

Pár metrov po ľavej strane mali Dunaj a po pravej hrádzu proti povodniam a otvorené priestranstvo. Nachádzali sa v úzkom páse lesa medzi dvoma mostami a v ňom len zopár budov a prírodou zarastené staré kúpalisko – Lido.

Nezostávalo im nič iné, iba napredovať.

Bežali od stromu k stromu, od jednej zarastenej plochy k druhej, ale oblohu stále videli. Kto chcel, mohol ich zhora ľahko nájsť.

Nad hlavami im vo vysokej rýchlosti preleteli mimozemské stíhačky a inštinktívne sa prikrčili.

„Kurva!“ zahrešil Luke. „Kde sú vaše bojové lietadlá? Kde je NATO, keď ich človek potrebuje?“

Adam odpoveď nemal, ale bol si istý, že by nič nedokázali. Len by zahodili svoje životy.

„Možno o ničom nevedia,“ zamyslel sa Adam. „Ten policajt hovoril, že používajú silnú rušičku.“

„Slepí hádam nie sú! Ten dym z Auparku a z mesta musí byť vidieť hádam aj vo Viedni.“

Adam bezradne pokrčil ramenami. „Poď. Nemôžeme tu zostať,“ povedal a ujal sa vedenia.

Ponorili sa hlbšie do lesa a išli na východ. Z prechádzok so Ziou vedel, že sa neďaleko nachádzajú budovy miestneho Dunajklubu. Dúfal, že tam nájdu útočisko.

V hustejšie zarastenej časti lesa pridali do kroku. Luke bežal svižne, ale Adam mal čo robiť, aby mu stačil. Každým krokom zatínal zuby a snažil sa odvádzať myšlienky preč od bolesti, ale aj od Zii. Pri pomyslení, že mohol byť už dávno doma, sa mu do očí hrnuli slzy.

Už ju nikdy neuvidím, nepožiadam o ruku, neurobím matkou.

Najmenej zodratou rukou si utrel slzy a skoro narazil do Luka.

Kľačal pri neudržiavanom pletivovom plote a obzeral sa.

Mali pred sebou dvojicu budov a zanedbané tenisové kurty. Naposledy ich využívali asi kedysi v deväťdesiatych rokoch.

Adam si tiež pokľakol a pozeral na cestu a hrádzu. Nechápal, prečo nejdú ďalej. Nikde nikoho nevidel.

„Čo…“ chcel sa spýtať, ale Luke mu položil ruku na ústa.

Až na výkriky v diaľke panoval navôkol pokoj.

Adam si to vysvetľoval výbuchmi v meste, ktoré odplašili aj vtáctvo, ale to bolo len túžobné prianie. Už dlhšiu dobu mal zvláštny pocit a miestami sa mu samé od seba dvíhali chĺpky po celom tele. A nebolo to tým, že behal po okolí len v roztrhaných nohaviciach.

Luke sa napokon pohol. Prešiel dierou v plote a držal sa blízko stromov.

Po pár metroch narazili na záhradnú búdku. Luke pomykal dverami, ale boli uzamknuté. Bez rozmyslu do nich kopol a špička nohy prerazila dosku. Prekvapene sa pozrel po Adamovi a potláčal smiech. Skúsil to znova, vyššie, ale to už tak ľahko nešlo a dokonca to narobilo hluk. Dieru sa mu však zväčšiť podarilo.

Ľahol si na zem, strčil do búdy ruku a naslepo šmátral. Adam sa na neho zatiaľ zamračene pozeral. Netušil, čo tým chce Luke dosiahnuť, ale keď vytiahol drevenú rukoväť, z ktorej sa vykľula sekera, nedokázal skryť radosť.

Vzal ju do ruky a zopárkrát sa zahnal. Drevo rúbal naposledy ako malé dieťa na záhrade na Záhorí, ale teraz mala plniť úplne iný účel.

Luke naďalej hmatal v búdke, ale po chvíli prestal, postavil sa a pokrútil hlavou.

Adam sa sklamane pozrel na sekeru a podal ju späť Lukovi. On ju našiel.

Znova sa ozval zvuk letiacich stíhačiek a obaja skočili pod najbližší strom. Chvíľu ticho ležali a čakali, kým sa vzdialia, až potom sa postavili.

„Nemôžeme zostať vonku,“ povedal Adam a Lukov pohľad zablúdil k najbližšiemu domu. Dvere neboli ďaleko. Len nejaké tri metre.

Pozreli sa na seba a naraz prikývli.

Luke sa rozbehol ako prvý a okamžite skúsil dvere. Boli zavreté, ale našťastie boli celkom obyčajné, drevené. Zahnal sa sekerou a zaťal do oblasti zámka. Musel to zopakovať zo desať ráz, kým sa mu konečne podarilo vysekať dostatočnú dieru, aby prerazil dvere.

Vošli dnu, zavreli za sebou a opreli sa o dvere. Až potom si uvedomili, ako hlúpo to vyzerá. Dieru vo dverách by si všimol aj blbec.

Pustili sa do prehľadávania domu. Po zažltnutých stenách viseli zarámované fotografie z histórie klubu, kajaky, pádla a v niekoľkých vitrínach aj ocenenia. Nábytok pozostával z mixu období. Od sedemdesiatych rokov až po súčasnosť. Ale aspoň sa o vnútro ktosi staral. Vrstva prachu nebola až taká výrazná a len tu a tam sa váľali staršie športové časopisy.

Vybehli na poschodie a aj tam zostali. Nič vhodné na obranu tam okrem pádiel nenašli, ale cez zošednuté záclony mali aspoň výhľad von.

„Vidíš dačo?“ spýtal sa Adam a v rukách si prehadzoval veslo. Predstavoval si, ako ním udiera mimozemšťanov po hlavách.

„Nič,“ odvetil Luke a opretý o stenu sa zosunul na zem. „Všetko je to na piču,“ pokrútil hlavou.

„Postačí, ak tu zotrváme a skôr či neskôr dorazí pomoc.“

„A ak nie?“

Adam oprel veslo o stenu a sadol si vedľa Luka. „Čo iné nám zostáva, než dúfať?“

Ponorení do vlastných myšlienok si ani nevšimli, že sa aj výkriky od Sadu Janka Kráľa utíšili. Aj prelety nepriateľských stíhačiek nad ich hlavami ustali.

Prebrali sa až na to, ako ktosi na dolnom poschodí rozrazil na dvere. Behom sekundy boli na nohách. Luke s napriahnutou sekerou, Adam s pripraveným veslom.

„Do riti!“ zanadával Luke pri pohľade von oknom.

Stála tam pätica postáv vysokých cez dva metre. Od hlavy až po päty ich chránil akýsi  čierny matný skafander a v rukách držali čosi, čo vyzeralo ako zbrane.

Staré schody zaprotestovali a ohlásili narušiteľa. Kráčal pomaly, nikam sa neponáhľal. Na vrchole kroky na okamih stíchli a potom sa vrátili. Zakaždým ich počuli o kúsok bližšie.

S panikou v očiach behal Adam z jedného rohu miestnosti do druhého. Hľadal, kam by sa schoval, ale až na obstarožnú skriňu nebolo kam.

Na Lukovi, až na kropaje potu na čele, nebadal žiaden strach. Uprene pozeral na dvere.

Kroky už boli bližšie a Adam sa pohol dopredu. Veslo pred sebou, hlava stiahnutá medzi ramená.

Zvuk krokov zrazu ustal a Adam zamrzol na mieste. Bál sa pohnúť. Dýchal pomaly, potil sa po celom tele, srdce mu išlo vyskočiť z hrude.

Stena po jeho pravej strane sa z ničoho nič roztrieštila a čierna ruka siahla po pádle. Adam ho nechcel pustiť, zápasil ako o život, ale prehrával.

Luke k nemu pribehol a celou silou sekol. Ozvalo sa kovové zazvonenie, sekera odletela nabok a na čiernom materiály nezostal ani len škrabanec.

„Pusti to!“ okríkol ho Luke a ťahal Adama preč z izby na chodbu.

Na pár okamihov stáli zoči-voči mimozemskej forme života, ktorá na nich natočila hlavu, ale inak nereagovala.

Vbehli do náprotivnej izby, Adam za sebou zavrel dvere a oprel sa o ne. Až potom si uvedomil márnosť toho úkonu a uskočil práve včas, keď aj so zárubňou vypadli na miesto, kde len pred pár okamihmi stál.

Emzák vošiel do diery v stene. Zahľadel sa na Adama a pozdvihol ruku so zbraňou.

Adam hľadel do ústia hlavne. Nebola tmavá, dnu sa hromadilo modré svetlo. Uvoľnil sa a zatvoril oči.

Teraz je skutočný koniec. Prepáč Ziuš, nechcel som ťa opustiť tak skoro.

Ďalšie kovové zazvonenie ho prinútilo otvoriť oči práve včas, aby videl, ako Luke udiera mimozemšťana akousi kovovou tyčou zo všetkých strán. Už ho musela bolieť paža, ale neprestával, ani keď sa ruka so zbraňou obrátila jeho smerom.

Adam nevidel nič, čím by mohol zasiahnuť do súboja, a tak sa nepriateľovi vrhol na ruku a ťahal ju preč. Prekvapilo ho, že sa mu to podarilo. Myslel si, že to s emzákom ani len nepohne.

„Pokračuj!“ okríkol ho tentoraz Adam a ďalej mykal za ruku. Nemal žiaden plán. Holou rukou ho udierať nemohol, ale Luke to vyriešil za neho, keď náhle potiahol behúň, na ktorom ich súper stál.

Zopár úderov srdca sa Luke ani len nepohol. Prekvapilo ho, že sa mu to podarilo. Adam sa celým telom hodil na zdvíhajúcu sa ruku so zbraňou a usiloval sa ju udržať pri zemi.

Mimozemšťan toho začínal mať očividne dosť. Voľnou rukou chytil Adama nešetrne za krk a hodil ho o vedľajšiu stenu. Druhýkrát za deň mal vyrazený dych a stratil vedomie.

Luke zbesilo mlátil do ležiaceho nepriateľa. Nič iné mu nezostávalo. Nemal kam ísť. Vonku čakali ďalší a ak mal umrieť, bol odhodlaní zobrať tohto so sebou.

Zvuk nárazu sa náhle zmenil, keď trafil súpera pod krkom. Chystal sa udrieť znova, ale votrelcova ruka bola rýchlejšia. Zovrela kovovú tyč a zlomila ju na dve časti, akoby bola z dreva. Jedna mu zostala v rukách, druhá dopadla k bezvládnemu Adamovi.

Mimozemšťan vydal akýsi zvuk. Čosi hovoril, ale pre Luka to bola len zmes samohlások a spoluhlások, ktoré mu nedávali žiaden zmysel. Pozdvihol ruku so zbraňou a namieril na Luka.

Luke rozpažil ruky a o krok ustúpil. „Len do toho,“ zašepkal a kútikom oka postrehol pohyb.

Otrasený z nárazu a s rozdvojeným videním nahmatal Adam pri ruke akýsi tvrdý predmet. Pevne ho zovrel a pozrel sa pred seba. Luke stál odovzdaný svojmu osudu a otváral ústa.

Snaží sa mi niečo povedať?

„Krk!“ vykríkol Luke a votrelec sa začal otáčať k Adamovi, ktorý sa zmätený zmohol len na jedno. S napriahnutou rukou sa vrhol emzákovi na krk a zaskočilo ho, keď sa neozval kovový zvuk, ale bolestivé zaúpenie, keď ostrý úlomok tyče prerazil ohybnú blanu pod krkom.

Adam vytiahol úlomok tyče a z diery vystrekla krvi podobná tekutina. Vrazil ho o kúsok vedľa. Znovu ho zasiahla ruka a odhodila ho stranou.

Mimozemšťan sa oboma rukami držal za krk a pokúšal sa zastaviť krvácanie.

Adam sa otrasene pozviechal zo zeme a podišiel k zbrani ležiacej na zemi. Zodvihol ju a obzrel si ju. Na ľudský výtvor nevyzerala, ale to mohol byť úmysel. Bola len o niečo väčšia ako štandardná pištoľ a dimenzovaná na niekoho väčšieho. Uchopil ju oboma rukami a hľadal spúšť. Chvíľu si aj myslel, že žiadna nie je a ovláda sa inak, ale zbraň zrazu vystrelila a skoro zasiahla Luka.

„Jesus, dávaj si pozor!“

„Sorry,“ ospravedlnil sa Adam, namieril na stenu a vypálil znova. Spúšť nebola na rovnakom mieste ako zbrane, čo poznal, ale bola tam a ovládala sa silnejším stlačením zbrane. Spätný ráz bol minimálny.

Otočil hlaveň na votrelca a stisol ruku. Elektrické oblúky obalili jeho telo a prestal sa hýbať. Adam nevedel, či to na nich nehrá a tak vystrelil ešte dvakrát.

Zospodu sa náhle ozvali ďalšie kroky. Tentoraz ich bolo oveľa viac a rýchlo sa hnali po schodoch.

„Čo teraz?!“ spýtal sa Luke a v ruke zovrel zlomenú tyč.

Adam mu nestihol odpovedať. Do miestnosti práve vtrhol ďalší votrelec a okamžite vystrelil. Luke bol prvý na rane, ale podarilo sa mu uskočiť. Adam dva razy rýchlo stlačil spúšť, zasiahol ho do hrude a už strieľal naslepo do chodby.

Luke sa medzitým vrhol za druhou zbraňou a mieril pred seba. „Ako sa tým strieľa?!“

„Stlač rukoväť,“ odvetil Adam a vypálil po ruke, ktorá práve prerazila stenu po ich pravej strane. Nezasiahol ju, ale aspoň sa stiahla.

Vo dverách sa objavil ďalší mimozemšťan a Luke ho zasiahol do hrude. Zvalil sa na zem.

Obaja strieľali, aj keď nemali cieľ a Adam si kládol otázku, koľko nábojov, alebo energie mu zostáva. Zbraň mala len jedno svetielko – momentálne zelené.

Ešte niekoľkokrát vystrelil a potom prestal. Vzduch bol ťažko dýchateľný, plný prachu a páchol po ozóne.

„Kde sú?“ spýtal sa Luke. Tiež prestal strieľať, naďalej však mieril na dvere. „Myslíš, že to vzdali?“

„Pochybujem,“ povedal Adam práve, keď sa do miestnosti dogúľala malá lesklá guľa naplnená modrým svetlom a zastala pár metrov pred nimi.

„Tešilo ma,“ povzdychol si Adam a zvesil ruky pozdĺž tela.

Guľa explodovala v záblesku modrého svetla a vyslala ich smerom niekoľko elektrických výbojov.

K ozónu sa pridal pach spáleného mäsa a Adam s Lukom sa nehybne zvalili na zem.

Na Adamovo prekvapenie ešte nebol koniec. Nezomrel a bol pri vedomí. Chvíľková pálivá bolesť, ktorá mu vystrelila až do mozgu, okamžite poľavila. Teraz však necítil vôbec nič.

Do miestnosti nabehli s namierenými zbraňami štyria votrelci, rozostavili sa okolo nich a potom niečo povedali. Ďalší mimozemšťan vošiel do miestnosti. Pozrel sa na vlastného muža ležiaceho na zemi a potom sa zahľadel na Adama a Luka.

Po dvoch úsečných slovách si nepriatelia pripli zbrane k skafandru a prehodili si Luka s Adamom cez rameno. Urobili to tak ľahko, akoby nič nevážili.

Zišli po schodoch, opustili dom a vracali sa späť k Sadu Janka Kráľa.

Mimozemské lode medzičasom pristáli aj na parkovisku pred budovou divadla a nakladali dnu ľudí. Adamovi celý výjav prišiel ako zábery z historických knižiek. Na Africkom kontinente podobným spôsobom odvádzali otrokov.

Niekoľko desiatok ľudí ležalo naukladaných v niekoľkých radoch vedľa seba. Votrelci medzi nimi chodili a náhodne si vyberali ľudí. Tým voľačo pichli do krku a pár okamžikov na to sa mohli hýbať. Adam to chvíľu sledoval a uvedomil si, že vyberajú prevažne mladých ľudí. Tí naozaj starí, alebo slabo vyzerajúci zostávali naďalej nehybne ležať.

Oboch položili na zem a Adam zazrel, ako sa už niektoré lode vzďaľujú a odlietajú späť do vesmíru odkiaľ prišli.

Zopár okamihov si ich nikto nevšímal, ale napokon sa nad Adamom zjavil jeden z mimozemšťanov, pokľakol si a čosi mu pichol do krku. Vedel to podľa toho, že započul slabé syknutie, ale nič necítil. Až po chvíli ho začalo svrbieť v mieste vpichu a postupne sa mu navracal cit do končatín, až nimi napokon mohol hýbať. Po ochabnutí mu zostalo len nepríjemné mravčenie po celom tele.

Adam sa posadil a zahľadel na Luka. Aj on sa už pozviechal a zamračene sledoval dianie okolo seba. Aj to, ako sa k ním blížila skupinka ozbrojených votrelcov.

Obostúpili ich, posunkami im dali najavo, aby sa postavili a vošli do pristavenej lode.

Než Adam nastúpil, dovolil si letmý pohľad ponad Petržalku. Žiadne stíhačky tam nevidel, a iba tu a tam stúpal dym z horiacich budov. Dávalo mu to nádej, že Zia je v poriadku.

Aspoň, že tak, pomyslel si.

Nastúpil a ihneď ho usadili do sedačky vedľa ostatných a pripútali. Nástupná rampa sa začala pomaly dvíhať a uzatvárať nákladný priestor.

Priestorom lode sa rozozvučal jemný bzukot mimozemského motora a vzápätí aj vzlietli. Cez zatvárajúcu sa zadnú časť lode ešte stihol zahliadnuť horiace trosky Auparku, priľahlého okolia a centra mesta. Odtiaľ zatiaľ len vzlietali, ale všade okolo nich videl horiace autá, autobusy, rozpadávajúce sa budovy a zničené mosty.

Adam si ani nechcel predstaviť, koľko ľudí zahynulo.

Po uzavretí lode sa vpredu zapla obrazovka. Ukazovala obraz z vonkajších kamier.

Loď stúpala a pomaly sa približovala do vesmíru. Cítil to podľa toho, ako ho pritlačilo do kresla a ako sa celý stroj chvel.

Napriek všetkým hrôzam ho pohľad na Zem z vesmíru upokojoval a pokúšal sa vryť si ho do pamäti. Aby nikdy nezabudol odkiaľ pochádza a kam sa má vrátiť. Kam sa musí vrátiť. Kdesi tam dole ho čakala Zia.

V hlave mu pritom vírili myšlienky – Prečo my? Prečo práve naša krajina? Sme malý a bezvýznamný. Ale na nič rozumné neprišiel. Mimozemšťania asi rozdiely nerobia, pre nich sme všetci rovnakí.

Obraz na obrazovke sa zmenil, ale Adam to nezaregistroval. Mysľou bol niekde úplne inde. Prebralo ho až Lukovo ťuknutie nohou.

„Pozri sa na to,“ ukázal užasnuto na obrazovku.

Zobrazoval vesmírnu loď na pol ceste k Mesiacu. Všetky menšie sa k nej blížili ako včely do úľa. Bola obrovská. Keby pristála na povrchu Zeme, pravdepodobne by zaberala rozlohu väčšiu než dva futbalové štadióny.

Keď vlietali do hangáru materskej lode, kamera okrajovo zachytila povrch Zeme. Slabým zábleskom sa ako keby lúčila. Potom obrazovka zhasla, ale stále mu ten obraz zostal vrytý pred očami.

„Vrátim sa. Sľubujem ti to, Zia. Vrátim sa, aj keby to malo trvať celý život,“ povedal a sklopil slzami zaliate oči.

 

Bojovníci – 2. Kapitola

One Reply to “Bojovníci – 1. Kapitola”

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.