(Ne)Prebudení – 8. Kapitola

„Nemôžete mi to dať dolu? Lepšie by som sa hýbal.“

„Nie!“ zahriakli ma obaja kapitáni naraz pošepky. Potom prehovoril Malý. „A držte klapačku. Ešte nás niekto začuje.“

„Eh, nepravdepodobné,“ povedal som a počúval zvuky streľby a výbuchov ozývajúcich sa zo spodného podlažia. Policajti boli síce v presile, ale žiaden z nich nemal takú výstroj, akú mali títo chlapi. Už na prvý pohľad vyzerala nepreniknuteľne a vyrobená bola určite z najlepších a najkvalitnejších materiálov. Podľa veliteľa Štefánika išlo o výstroj, ktorú používali výhradne armádne špeciálne jednotky. Vojaci tak boli chránení takmer kompletne proti zásahom z bežných strelných zbraní a dokázali ustáť aj niekoľko zásahov z ťažkého kalibru či dokonca zastaviť šrapnely po výbuchu granátu, ale štyri granáty už ustáť očividne nevedeli. A to bolo naše šťastie.

„Ako otvoríme bránu, aby nás nevideli?“ opýtala sa Jeleníková a ukázala na kamery nachádzajúce sa v rohoch. Doteraz sme sa zakrádali popri stene a schovávali sa za autami, ale brána mala dve kamery. Každú na inej strane a otvorený priestor pred nami. Aj keď sa pred jednou schováme, druhá nás takmer určite zachytí.

Plán zatiaľ vychádzal. Hodiť dolu schodmi pár granátov a nahnevať ich dostatočne na to, aby utekali rovno za svojím cieľom bez dôkladného prezretia okolia. V pláne bolo veľa medzier a pohrávali sa so šťastím, no musel som uznať, že Jeleníkovej nápad bol skutočne odvážny, ale aj riskantný, vystavil celú posádku policajnej stanice oveľa väčšiemu nebezpečiu. A kvôli čomu? Kvôli mne. Stále mi však nikto nepovedal, prečo. Najjednoduchšie a bezpečnejšie pre všetkých zúčastnených by naozaj bolo ma odovzdať. Zlé pre mňa, výhodné pre nich.

„Budeme musieť rýchlo prebehnúť a počkať, kým sa otvoria dvere. To stihneme,“ navrhol kapitán Malý.

„Nebudeme musieť čakať,“ zamiešal som sa do debaty, keďže som si ako jediný všimol, že sa garážová brána začala otvárať. Ešte viac som sa skrčil za auto, za ktorým sme sa schovávali, a obidvaja kapitáni urobili to isté. Nikomu z nás ani len nenapadlo nakuknúť a pozrieť sa, čo sa bude diať. Radšej sme čakali. Hneď ako sa brána úplne otvorila, ozval sa zvonku zvuk prichádzajúcich vozidiel. Nie obyčajných, ale ťažkých so silným motorom. Nezastavovali, ba ani nespomalili a ihneď si to namierili na spodné podlažie. Takmer okamžite, ako zišli dole, sa ozvala guľometná paľba sprevádzaná výbuchmi. Ani som nemusel vidieť, čo okolo nás preletelo, aby som vedel, že to pre policajtov pod nami neveštilo nič dobré.

„Teraz!“ posúril som oboch, lebo zostali v šoku a načúvali teraz už jednosmernej streľbe, výbuchom a výkrikom.

„Teraz alebo nikdy!“ zopakoval som a trochu s kapitánkou zatriasol.

„Ideme,“ povedala s mysľou pri svojich kolegoch, no podišla ku kraju vozidla a rozbehla sa nasledovaná kapitánom Malým. Ja som išiel ako posledný. Znateľne som zaostával a striedavo pozeral z kamery na kameru. Zatiaľ boli obe namierené na rampu do spodného podlažia, kam zmizli ťažké vozidlá.

„Pohnite si!“ zakričal na mňa Malý a poháňal ma prudkými gestami.

„To ako vážne?!“ spýtal som sa ho nahnevane. Nevedel som, či to myslí naozaj alebo si zo mňa robí srandu, ale vtipné mi to nepripadalo. Ani to, ako sa obe kamery naraz pohli, zamerali sa na mňa a sledovali každý môj pohyb.

„Kurva, kurva, kurva!“ pridal som do kroku, ako to len šlo, zopárkrát som sa skoro potkol, ale nakoniec som sa dostal von. Malý ma chytil pod pazuchou a pomáhal mi ísť rýchlejšie k autu, ktoré sa Jeleníková snažila práve naštartovať.

„Rýchlejšie!“ súril ma a nebyť toho, že nám všetkým išlo o život, tak by som sa na neho asi vrhol. Kretén jeden, povedal som mu v duchu a zvalil sa spolu s ním na zem, potom, čo sa ozval výstrel nasledujúci ďalšími dvoma. Niekto po nás strieľal a Malý si spokojne leží na mne! Prevrátil som sa a chcel mu už konečne vynadať, ale pohľad do jeho bolesťou strhanej tváre ma umlčal. Pozeral na mňa so smutnými očami plnými bolesti a snažil sa niečo povedať, ale jediné čo mu z úst vychádzalo, boli krvavé bubliny. Musel to dostať do nechráneného miesta. Pokúsil som sa dostať spod jeho veľkého tela, zatiaľ čo ku mne pomalým krokom kráčal chlap v poškodenej bojovej zbroji. Rád by som povedal, že sa usmieval, keď sa k nám blížil, alebo mračil, ale nemohol som. Cez matný čierny priezor, ktorý mu zakrýval celú tvár, som nevidel vôbec nič. Každú jednu časť mal dôkladne zakrytú v čiernej zbroji. Kráčal sebavedomo. Vedel, že mu nemám kam utiecť. Aj keby som sa postavil a začal utekať, tak s tou útočnou puškou ma rozhodne neminie.

„Pacho, Pacho,“ prehovoril na mňa tlmeným hlasom, keď už bol temer pri mne. „Vždy som si myslel, že máš viac šťastia ako rozumu, ale že máš okrem toho aj taký tuhý korienok, to som veru nevedel.“

Ďalší, čo ma poznal. Skvelé. Poznajú ma všetci, len ja nie. Špičkou čižmy zo mňa odkopol plytko dýchajúceho Malého, pozrel sa na neho a vystrelil. Bez zaváhania a priamo do hlavy. Kapitán sa prestal hýbať a posledný raz vydýchol. Je mi to ľúto, pomyslel som si a preglgol. Bol to možno kretén, ale takúto smrť si určite nezaslúžil. Robil si len svoju prácu.

„Keď mi povedali prvýkrát, že ťa mám zabiť, tak sa mi do toho veľmi nechcelo. Nevedel som, či to dokážem. Ale teraz je to ľahšie, druhýkrát je vždy všetko ľahšie,“ povedal, keď sa znova obrátil na mňa. Z puzdra na nohe si vytiahol pištoľ a namieril. „Teraz to už bude naozaj zbohom.“

Rozmýšľal som, že zavriem oči, ale nestihol som. Výstrel zaznel skôr a hneď nato ďalší a ďalší. Chlap nado mnou sa zatackal a po poslednom výstrele sa dokonca zvalil na zem a zostal ležať.

„Utekaj!“ zakričala Jeleníková od naštartovaného auta a mierila mojím smerom z pušky.

„Sadaj za volant!“

„Ja?“

„Je tu ešte niekto iný?“ spýtala sa ma, keď som bol asi meter od nej a opäť niekoľkokrát vystrelila.

Sadol som si za volant a chvíľu len tak sedel a rozmýšľal, čo mám spraviť. Naštartoval som, divoko dupal po pedáloch, ale auto akurát tak poskočilo a motor skapal.

„Čo robíš, dopekla?! Chceš nás zabiť?“

„Neviem, čo mám robiť!“

„Tu máš a posuň sa,“ povedala a podala mi pušku. „Keď sa zasa pohne, tak po ňom vystrel. Ten balistický oblek ho už nedokáže toľko ochrániť. Nezabijeme ho, ale aspoň ho to spomalí a pri troche šťastia ho to aj bolí.“

Preskočil som čo najrýchlejšie na vedľajšie sedadlo a za takmer neustáleho mierenia som sa pozeral na ležiaceho chlapa. Určite nebol mŕtvy, videl som, ako sa mu kŕčovito hýbu prsty na rukách. Vystreliť som však nechcel. Jeleníková mala hlavu príliš blízko. Bál som sa, aby som jej nepoškodil sluch, a tak som len čakal a mieril. Motor nabehol a vzápätí sa auto rozbehlo. Chvíľu nadskakovalo, ako sa kapitánka rozhodla ignorovať dopravné pravidlá a zobrala to rovno najkratšou možnou cestou – cez chodník až na hlavnú cestu. Dôležité bolo dostať sa čo najďalej od toho všetkého. Zbraň som zaistil a oprel pažbou o podlahu, ale bol som pripravený ju okamžite znova použiť. Hneď keď by som zistil, ako sa používa.

„Bože, Peter,“ zašepkala Jeleníková a jednou rukou si utrela slzy.

„Prosím?“

„Kapitán Malý. Volal sa Peter.“

„Aha. Je mi to ľúto, nezaslúžil si takú smrť,“ povedal som úprimne a vyslúžil si od kapitánky zamračený pohľad.

„To je už druhýkrát, čo ste prejavili ľútosť.“

„A čo je na tom zlé?“

„Počas procesu ste sa dokonca odmietli ospravedlniť pozostalým.“

„Aha, no, neviem. Nič z toho si nepamätám.“

„To som si už všimla. Ako je to možné?“

„Asi vedľajší účinok.“

„Čoho?“

„Guľky do hlavy.“

„Vy si vážne myslíte, že vás niekto strelil do hlavy?“

„Nemyslím. Viem to. Videl som tú dieru na vlastné oči, keď som sa po prebratí v márnici pozrel do zrkadla. Aj som si spomenul, ako hľadím do ústia hlavne tesne predtým, ako vystrelil.“

„Kto?“

„Ten, po ktorom ste strieľala pred budovou.“

„Spoznali ste ho?“

„Nie, ale sám mi to povedal, než ma skoro znova odstrelil. Mimochodom, ďakujem.“

„Robím si len svoju prácu,“ povedala, ale neznelo to veľmi úprimne, skôr stroho, roboticky.

„Kam vlastne ideme?“

„Agent Smith mi dal koordináty, kam máme ísť a budeme v bezpečí a pomôžu nám.“

„Fíha. Čo to bude? Nejaká pevnosť či tajná základňa? Čo bol nejaký James Bond?“

„A vraj si nič nepamätáte,“ poznamenala a behala očami striedavo z jedného spätného zrkadla k druhému, na mobil a späť.

„Očividne som nezabudol všetko. Chodiť viem, rozprávať tiež. Určité pojmy či udalosti si viem matne vybaviť, ale tak zvláštne, akoby ani neboli moje.“

„Ako napríklad?“

„Škola. Stredná… elektrotechnická tuším.“

„Tam ste chodili. Čo si ešte pamätáte?“

„Prichádza to len pomaly, postupne…“

„Doriti! Sú za nami!“

Obzrel som sa a dúfal, že sa mýli, ale mala pravdu. Dvesto metrov za nami sa rýchlo približovali dva obrnené transportéry. Vzhľadom na ich veľkosť a váhu sa pohybovali až prekvapivo svižne. Ani oni nedbali na dopravné pravidlá a vytláčali všetky autá, ktoré sa im nestihli uhnúť. Keď sa priblížili na vzdialenosť štyroch áut, spustili paľbu. Zopár striel si našlo svoj cieľ a preletelo plechmi auta ako horúci nôž maslom, ale väčšina letela úplne mimo či do okolitých áut. Nebolo to ani tak zlou muškou alebo rozptylom, ale skôr Jeleníkovej šikovným manévrovaním. Pozrel som sa na zbraň medzi nohami a bolo mi jasné, že potrebujeme niečo väčšie. So vzduchovkou na slona nechoďte.

„Toto nám asi stačiť nebude.“

„Kufor!“ vykríkla kapitánka a stlačila klaksón, aby varovala autá pred nami. Snažil som sa už nepozerať na tú spúšť, ktorú spôsobovali naši prenasledovatelia a za ktorú som nepriamo mohol ja. Počet obetí, ktoré som mal na svedomí, sa každou ubehnutou minútou zvyšoval. Predbehli sme už nejeden autobus, kde sa ľudia krčili a vyhýbali sa zblúdeným strelám, a o rozstrieľaných a dymiacich autách ani nehovoriac.

Preštveral som sa dozadu a držiac sa čo najnižšie som sa rukou pokúšal nahmatať mechanizmus na sklopenie sedadiel. Chvíľu mi to trvalo, no nakoniec som ho našiel a sedadlo sa sklopilo. Len čo som do kufra strčil hlavu, už som o ňu skoro aj prišiel, keď sme dostali priamy zásah, ktorý preletel cez zadné dvere, sedadlo spolujazdca a vyrazil veľkú dieru v pravom boku auta.

„Ste v poriadku?!“ vykríkla kapitánka a mala čo robiť, aby auto udržala na ceste.

„Hej, bolo to o chlp,“ odpovedal som jej roztrasenými hlasom a hlavu som opäť strčil do kufra, v ktorom bolo zrazu oveľa viac svetla. Nemusel som dlho hľadať a podvedome som zapískal, keď som zbadal vytlačené písmenká na čiernom kufríku. Už som ich niekde videl.

„ARS-PG? Čo je to?“

„Assault Rifle Style Propelled-Grenade,“ odpovedala Jeleníková a prikrčila sa, keď okolo nej preleteli ďalšie dobre mierené strely. Jedna odstrelila pravé spätné zrkadlo a dve jej preleteli okolo hlavy a vyrazili aj zvyšok predného skla.

„Vau. To patrí do štandardnej policajnej výbavy?“ spýtal som sa, zatiaľ čo som ťahal veľký, nie príliš ľahký kufrík a dúfal, že nám nedôjde šťastie skôr, než ho otvorím.

„Štandardná výbava zásahovej jednotky. Dostali sme ich po udalostiach z decembra 2020. Európska vláda vyzbrojila políciu ako záložnú armádu v prípade, že by sa nám nepodarilo zastaviť postup vojsk Daeš. Dostali sa k nám aj takéto experimentálne hračky postavené narýchlo šikovnými ruskými ručičkami.“

„Akých vojsk? Alebo viete čo, nechajte to tak.“ Zaujímalo ma síce všetko, čo som si nepamätal, ale to mohlo počkať. Ak prežijeme. Hľadal som spôsob, ako otvoriť kufor. Nemal žiadnu zámku, len malý display. „Ako sa to, dočerta, otvára?“

„Počkajte!“ povedala, podradila, stočila volant do pravotočivej zákruty, znova šliapla na plyn a načiahla ruku ku mne. „Biometrická ochrana. Dá sa otvoriť iba registrovanými otlačkami prstov.“

Displej sa zafarbil dozelena a kufrík spokojne cvakol. Otočil som ho opatrne k sebe, odklopil veko a pozrel sa na zbraň, ktorá nás mala zachrániť. Nebolo to o nič väčšie než útočná puška, s ktorou Jeleníková strelila toho chlapa, ale zato to malo o niečo väčšiu hlaveň. Vlastne štyri hlavne a priložených bolo šesť nábojov veľkosti predlaktia dospelého muža, čo pravidelne navštevoval posilňovňu.

„Pamätáte, ako s tým strieľať?“

„Či si pamätám? Nepamätám si ani svoj posledný sex!“ odpovedal som, vytiahol ju z puzdra a prezrel z každej strany. Mala pažbu, ktorá sa dala oprieť o rameno, a bola oveľa ľahšia, než vyzerala.

„Pohnite si! Takto to už ďalej nezvládneme. Ešte zopár priamych zásahov a je po nás!“ povedala a zabočila do úzkej bočnej uličky, kam sa obrnené stroje nemohli zmestiť, ale aj tak vošli a ničili jedno auto za druhým. Našou výhodou bolo, že nemohli ísť rýchlo a už vôbec nie strieľať. Chvíľu sa o to pokúšali, ale všetko letelo nad nás alebo úplne mimo.

Do ruky som chytil jeden projektil, poťažkal ho a snažil sa spomenúť si, či som podobnú zbraň niekedy používal.

„Čo robíte?“

„Rozmýšľam.“

„Čo? Nemyslite, konajte! Narvite to tam!“ povedala Jeleníková a autoritatívnym hlasom dodala. „To je rozkaz, vojak!“

„Dobrý pokus, ale nič.“

Zavrel som oči a zhlboka sa nadýchol.

„Prestaňte meditovať, nabite to a strieľajte, doriti! Nechcem tu kvôli vám zomrieť!“ Odpovedať som už nestihol, lebo aj napriek zlému miereniu a poskakovaniu, cez zaparkované autá, sa naším prenasledovateľom podarilo vystreliť a odstreliť nám pravú zadnú pneumatiku, práve keď sme v rýchlosti vchádzali do zákruty. Autom to najprv hodilo doľava, potom doprava a nakoniec sme leteli vzduchom. Auto robilo jedno salto za druhým, ale to som po náraze hlavou o strop auta vnímal len okrajovo.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.