(Ne)Prebudení – 1. Kapitola


8

Takto som si vykúpenie smrťou nepredstavoval.

„Uuh,“ bolo prvé, čo vyšlo z mojich úst, keď som sa prebral so slanou, mierne kovovou pachuťou v ústach. Hlavou mi pulzovala nepríjemná bolesť a rozlievala sa po celom tele až do prstov na nohách. Bolo to, akoby mi niekto robil akupunktúru tisíckami malých ihiel. Mal som chuť vykríknuť, ale žiaden zvuk zo mňa nevyšiel. Ihly sa dvíhali a zasúvali, dvíhali a zasúvali. Jedna vlna striedala druhú, až som to pomaly prestal vnímať. Celé telo mi horelo tisícmi žeravých bodov.

Horúčava mi obliala telo, no prvýkrát som pocítil aj niečo iné. Ležal som na nepríjemne studenom povrchu. Chcel som sa pohnúť, ale telo ma odmietalo poslúchnuť a nedokázal som ani len otvoriť oči. Alebo áno? Neviem, tma okolo mňa bola stále rovnaká. Pokúsil som sa rozpamätať, kde môžem byť, ale nič mi neprichádzalo na rozum – bolo tam len prázdno. Sústredil som sa, snažil sa v mysli nahmatať čokoľvek, nejakú spomienku, meno, miesto. Rozpínal som svoje vedomie do všetkých strán nekonečnej temnoty. Zakaždým, keď som už mal niečo na dosah, sa nepreniknuteľná stena o kúsok vzdialila. Akoby mi bránila dotknúť sa jej, nahliadnuť za ňu a odhaliť jej tajomstvá. Hrudník sa mi zrýchlene dvíhal od vypätia a na čele som pocítil kropaje potu. Počkal som, kým sa mi upokojí dych a aj myseľ. Panika bolo to posledné, čo som potreboval.

Zachovaj chladnú hlavu, povedal som si a pocítil slabú, malinkú iskričku nádeje a vnútorne som sa usmial. Navonok moje svaly a telo takmer nereagovali. Cítim bolesť a chlad, takže nervové zakončenia mi fungujú, prečo sa však nemôžem pohnúť? Som pripútaný? Nie, to by som vedel hýbať aspoň prstami alebo sa knísať do strán. Takže ochrnutý. Ponoril som sa späť do svojej mysle. Úporne som sa načahoval za závesom obklopujúcim moju myseľ. Cítil som, ako sa snaží vzdialiť, dostať sa čo najďalej od môjho dotyku, ale nevzdával som sa.

Vnútorne som vykríkol a možno aj navonok. Nevedel som to v danom okamihu určiť. Hneď ako som sa ho dotkol, vybuchla mi v hlave nová pulzujúca bolesť. Pomyselné ihly, ktoré ma trápili pred chvíľou, boli v porovnaní s ňou len prechádzkou po tŕnistej ceste. Ako vánok pred letnou búrkou v porovnaní s hurikánom ničiacim všetko vo svojom okolí. Kričal som, telo sa mi napínalo a triaslo. Čerň pred mojimi očami sa začala rozpadať. Nahrádzali ju biele trhliny, ktoré ju lámali na márne kúsky, a postupne mi ničota explodovala pred očami. Bolesť mi driapala telo. Neviem, ako dlho to trvalo.

Svet okolo mňa akoby zanikal. Prázdny svet. Cítil som únavu, chlad a bolesť ustupujúcu spoločne s temnotou, ale aj radosť, že už je snáď konečne po všetkom. Bol som slobodný a znovuzrodený. Posledný záchvev bolesti mnou zatriasol a ja som znovu doľahol na studený kov pod sebou. Opustili ma všetky sily, poddal som sa únave.

Neviem, kedy som sa znovu prebral. Bolo mi chladno, nič som nevidel, ale po bolesti nebolo ani pamiatky, a to bol rozhodne pokrok. Veril som, že sa už konečne dokážem pohnúť. So zavretými očami som sa pokúsil posadiť, čo sa ukázalo ako chyba.

„Kurvafix!“ zahrešil som z plného hrdla, keď môj pohyb rázne zastavil nejaký kus kovu. Rukou som si chcel nahmatať miesto, kde som sa udrel, ale úzky priestor, v ktorom som ležal, mi to nedovoľoval.

Čo, dopekla, má toto znamenať? Si zo mňa strieľajú? Najprv ma nadrogujú a pošlú na veľmi zvláštny trip a ešte ma aj kamsi zatvoria? Otvoril som oči, ale rovnako som ich mohol nechať zatvorené, lebo som nič nevidel. Vôbec nič. Tak ako mi len priestor dovoľoval, som sa všemožne snažil zistiť, kde sa nachádzam. Vďaka bujnej fantázii mi v hlave behali rôzne alternatívy. Ani jedna sa mi nepáčila. Priestor bol veľký akurát pre mňa, mal som trochu vzduchu. Na nič iné som neprišiel.

Truhla? Síce kovová, ale aj tak akási truhla. Nesedela mi však teplota materiálu, ktorá bola príliš nízka aj na to, že by som bol pochovaný zaživa. Druhou alternatívou, ktorá sa mi v tom okamihu zdala o niečo horšia, bolo, že ležím v chladiacom boxe v márnici. Nieže by som dakedy v nejakom ležal, ale tak som si to vždy predstavoval. A vysvetľovalo by to, prečo som nahý. Hádam by ma nepochovali nahého, alebo áno? Horšia alternatíva to bola aj preto, lebo to znamenalo, že som mŕtvy. Lepšie povedané, že by som mal byť mŕtvy, ale nebol som. Tým jediným som si bol istý. Ešte stále som si nič nepamätal. Nahliadnuť do svojej mysle bolo ako pozerať sa na prázdne plátno a maliar mal práve prestávku či tvorivý blok.

Inštinkt mi vravel, aby som zostal pokojný, aj keď to bolo naozaj náročné. Iný človek uväznený v uzatvorenom priestore bez viditeľnej možnosti úniku by už na mojom mieste dávno prepadol panike. Búchal by, kričal a pokúšal sa za každú cenu dostať von na slobodu.

Ale ja nie.

Ležal som a premýšľal o tom, aké možnosti mám a, hlavne, ako som sa sem dostal. O tom druhom som nemal ani najmenšej potuchy, a tak som to odsunul na neskôr. V danej situácii by mi to zistenie nijak nepomohlo.

Uzatvorený priestor. Skôr či neskôr ho otvoria, aby ma previezli, otázka bola, či to bude skôr, než mi dôjde kyslík.

Ako dlho som tu zavretý a čo ma bude čakať, keď sa dostanem von, alebo kto? Mohol som buď nič nerobiť, šetriť vzduch a ďalej premýšľať, alebo sa pokúsiť odtiaľto dostať sám.

Zvolil som si možnosť číslo dva a pokúsil sa rozhýbať truhlu, čo sa sprvu zdalo ako náročná úloha. Za nič na svete sa nechcela pohnúť, a to ani len o kúsok. Rozmýšľal som, či by nebolo lepšie začať prepadať panike. Búchať a kričať. Možno tam vonku niekto je, započuje ma a pôjde sa pozrieť, odkiaľ ten rámus vychádza. Áno, pravdepodobne ho trafí šľak, ak sa skutočne nachádzam v márnici, ale lepšie ako tu zostať. Čo ak je víkend a nikto nemá službu? To tu za ten čas zamrznem a opäť zomriem. Mávajú márnice zatvorené?

Nech som sa usiloval akokoľvek, truhlu sa mi rozkývať nedarilo. Nevzdával som sa.

Pohyb, pohyb! ozval sa mi v hlave neznámy hlas a dodal mi chuť a vôľu skúšať to zas a znova. Začal som nadskakovať a po pár minútach som to konečne pocítil. Malý, priam nepostrehnuteľný, ale bol tam pohyb.

Odmenou za moje úsilie bolo slabé, ale zato božsky znejúce cvaknutie kdesi z vonkajšej strany a svetlo vlievajúce sa dnu cez malú škáru. Namiesto ďalšieho čakania som sa znova pokúšal rozhýbať box, až kým sa mi podarilo zdvihnúť ruky dostatočne vysoko na to, aby som sa dokázal úplne vysunúť von. Nečakal som, či môj zázračný vstup do tohto sveta dakoho privolá, a okamžite som sa nadvihol a obzrel. Bol to naozaj chladiaci box, jeden z dvanástich, a nachádzal sa na úplnom vrchu chladiaceho zariadenia. Nechýbalo veľa a bol by som hlavou narazil do stropu. Zošuchol som sa dole a nahý, ako ma boh stvoril, som sa chvíľu hompáľal zavesený na okraji boxu a nakoniec som sa pustil.

V tichosti som dopadol do kľaku.

Tak som si to aspoň predstavoval. Dopadnúť som dopadol, ale vonkoncom nie v tichosti. Hneď ako sa moje nohy dotkli podlahy, stratil som rovnováhu, podlomili sa mi kolená a plesol som holou riťou na chladnú a tvrdú dlážku. S vyrazeným dychom a čiernobielymi fľakmi pred očami som ležal na zemi a žmurkal na bzučiace žiarivky na strope. Takto som si návrat medzi živých naozaj nepredstavoval. Našťastie ma nikto nevidel. Keby hej, tak by ho asi prvotný šok zo vstávajúcej mŕtvoly prešiel a už by utekal po pomoc. Poprípade by sa šúľal od smiechu.

Ešte zopár okamihov som tak oddychoval a pozeral sa na strop. Napriek neurčitému, no nespochybniteľnému pocitu ohrozenia, ktorý som vnímal v podvedomí, som sa v tejto chvíli cítil viac-menej v bezpečí. Môj triumfálny dopad muselo byť počuť na celom poschodí a ak sem doteraz nik neprišiel, tak tu buď nikto nebol, alebo bol hluchý.

Doprial som si niekoľko nádychov na pozbieranie síl a zaprel sa rukami. Paže sa mi triasli, keď sa snažili uniesť váhu môjho tela, a nakoniec sa mi podarilo si len sadnúť a oprieť sa chrbtom o chladiace boxy. Pritom som sa zadýchal, akoby som bežal maratón, a rovnako som sa aj spotil, čo mi ani trochu v danej situácii nepomohlo. Nahý, v chlade a navyše aj spotený, až som sa kĺzal po každom povrchu, ktorého som sa dotkol. Zhlboka som dýchal, očami behal všetkými smermi a čakal, že dverami na opačnom konci miestnosti každú chvíľu niekto vojde. Nevošiel, ale aj tak som bol presvedčený, že sa tu niekde musí pohybovať minimálne jeden nočný strážnik.

Miestnosť bola malá a bez výklenkov, kde by sa dalo schovať. Dlážka, rovnako ako steny, bola pokrytá obkladom pozostávajúcim z malých bielych dlaždíc a v strede sa nachádzal odtok. Súdiac podľa čistoty a lesklosti obkladu ju museli pravidelne umývať alebo ju vôbec nepoužívali. Pozeral som sa na jediné dvere slúžiace ako vchod a východ z miestnosti. Pri pravej stene bol prázdny vozík, pravdepodobne na prenášanie mŕtvol. Započúval som sa, ale nepočul som nič, čo by naznačovalo, že sa ku mne dakto blíži. Pot na tele už trochu uschol, a tak som sa opatrne zaprel rukami do zeme a skúšal tak stabilitu. Zatiaľ neprotestovali. Svaly sa jemne chveli od námahy, ale nič, čo by som nezvládol. Prisunul som najprv pravú nohu, preniesol som na ňu váhu a opätovne sa mi orosilo čelo. Za hlasného vzdychania som pritiahol aj druhú nohu a mierne sa predklonil. Chvíľu to vyzeralo, že sa zasa zvalím na zem, tentoraz na brucho, ale ruky ma nesklamali a zostal som v pokľaku s jednou nohou pod sebou. Musel som byť vážne dlho zavretý, keď sa moje svaly správajú, akoby v živote nezažili fyzickú námahu. Bolo to normálne pre ľudí po úraze chrbtice alebo ochrnutých, ale to som ja nebol. Prsty na nohách sa mi už veselo hýbali.

Už som nemienil dlhšie čakať. Nadýchol som sa, vydýchol a postavil sa. Pár sekúnd sa zdalo byť všetko v poriadku, no potom si svaly a kĺby uvedomili váhu, ktorú musia niesť, a začali protestovať. V panike, aby som opäť nespadol na zem, som sa s roztiahnutými rukami zaklonil a oprel chrbtom o chladiace boxy. Takmer som prestal dýchať a len som tak zopár minút stál a sledoval dvere. Keby v tomto momente voľakto vošiel, naskytol by sa mu určite nezabudnuteľný pohľad na nahého, mierne rozkročeného chlapa s vypúlenými očami, a to všetko v márnici. Našťastie ani teraz nik neprišiel.

Po nekonečne dlhých minútach som sa napokon odvážil odlepiť od boxov a urobil som jeden opatrný krok vpred. Jednou rukou som sa snažil udržať stabilitu a druhou som sa končekmi prstov pridŕžal boxov. Až keď som si bol istý, že nespadnem, stiahol som ruku a víťazoslávne sa vyrovnal. So spokojným výrazom v tvári som si vydýchol a spravil ešte jeden krok. Cítil som, že moje svaly s námahou neustále bojujú, ale nebolo to také zlé, ako pred pár minútami. Krok za krokom som sa blížil ku dverám, pri ktorých som sa musel trochu prikrčiť, aby ma cez presklený vrch nemohol nikto zahliadnuť.

V podrepe som sa zachytil dverí a opatrne nahliadol na chodbu. Okrem malého osvetleného štvorca som na druhej strane nič ani nikoho nevidel, ale bol som si istý, že keď ich otvorím, niekto si to všimne. Nemal som však na výber. Pootvoril som ich, vzápätí ich ihneď zavrel a oprel sa o stenu mimo dohľad. Počkal som pár minút, či sa sem niekto nevrúti, ale nič. Všade bolo ticho. Otvoril som ich úplne, prekĺzol na chodbu a čo najtichšie ich za sebou zavrel. Po čase strávenom v žiarivo osvetlenej miestnosti som v šere chodby nevidel vôbec nič, iba malé, červeno blikajúce svetlá. Buď to boli bezpečnostné kamery, alebo snímače pohybu. Ani jedno z toho nebola dobrá správa, hlavne ak mali aj nočné videnie. Nemal som však dôvod schovávať sa – ak to aj boli kamery, už ma dávno zaznamenali.

Počkal som, kým si oči privyknú na tmu a poobzeral sa. Pár centimetrov pred sebou som začínal rozoznávať tvary. Mal som dve možnosti, kam ísť, a prvé, čo mi napadlo, bolo vziať to opäť doľava. Zatiaľ mi moja intuícia radila dobre, a tak som nemal dôvod to meniť. Ak sa dostanem z tohto miesta, asi si rovno podám tiket do lotérie.

V snahe vyhnúť sa možným pohybovým senzorom som sa držal pri stene a hmatal rukou pred sebou, aby som nespadol ani do ničoho nenarazil. Už po pár metroch som natrafil na prvé dvere. Čo najpomalšie a najtichšie som stlačil kľučku a zatlačil, ale nepohli sa. Vyskúšal som to znova a tentoraz som sa do nich zaprel celým telom, no bez úspechu. Boli zamknuté. Pokračoval som ďalej, ale už o čosi pokojnejšie. Ak by to boli pohybové senzory, už by ma dávno zachytili a niekoho po mňa poslali, čiže to boli len kamery. V duchu som sa modlil, aby neboli vybavené nočným videním. Už som bol pod prvou z kamier, keď som nahmatal ďalšie dvere. Boli umiestnené rovno v strede chodby. Stlačil som kľučku, potlačil.

Ticho sa otvorili.

Mal som tušiť, že vzhľadom na situáciu som mal doteraz až priveľa šťastia. Viac než sa patrí. Hneď ako som ich otvoril, spustilo sa automatické osvetlenie a skoro úplne ma oslepilo. Zareagoval som inštinktívne, bez paniky, ktorú som každú chvíľu očakával, že prevezme kontrolu nad mojím telom a urobí niečo veľmi hlúpe. Rýchlo som vošiel, okamžite za sebou zavrel a siahol po prvom predmete v dohľade, aby som ním zatarasil jediný vchod dnu. Bola to len stolička a ešte k tomu plastová, ale na chvíľu by možného prenasledovateľa zastavila alebo aspoň spomalila. Pritlačil som sa k stene mimo dohľad okienka dverí a rozhliadol sa po miestnosti. V radoch vedľa seba sa nachádzali úzke kovové skrine. Niektoré prázdne a otvorené, iné zatvorené a bezpečne uzamknuté – šatňa. Znova som pár minút počkal, či sa bude niečo diať, ale na moje prekvapenie sa nestalo nič. Nočný strážnik možno spal alebo tu vôbec žiaden nebol. Keď som si bol istý, že ani teraz nikto nepríde, prešiel som sa po miestnosti v snahe nájsť si niečo na seba, ale všetky otvorené skrinky boli prázdne. Teda skoro prázdne. Našiel som jednu starú, niekoľkokrát použitú ponožku a jedny použité trenírky, ktoré, okrem toho, že neznesiteľne smrdeli, boli ešte aj mokré. Ako možné oblečenie som oboje okamžite zavrhol. Rozhodol som sa, že radšej zostanem nahý.

Na chvíľu som sa zastavil aj v malej kúpeľni a využil príležitosť pozrieť sa konečne na seba.

Očakával som všeličo. Modriny a opuchlinu na mieste, kde som sa len pred pár minútami udrel, možno zakrvavenú tvár či telo, ale nečakal som krvou podliate oči, ktoré vystrašili aj mňa, a dieru po guľke v strede čela.

Inštinktívne som si siahol na zátylok, ale okrem chýbajúcich vlasov a jemnej, na dotyk bolestivej pokožky, som tam nič iné nenahmatal. Opatrne som sa dotkol diery v čele. Okraje mala sfarbené do čierna, čo znamenalo, že výstrel prišiel pomerne zblízka. Strčil som prst dovnútra a okamžite som narazil na pevnú, bolestivú vrstvu. Nebola taká hlboká, ako sa na prvý pohľad zdalo. Pustil som si vodu, prepláchol si tvár a neveriacky som pokrútil hlavou. Podľa všetkej logiky som mal byť už dávno mŕtvy. Guľka rozhodne vošla do mojej hlavy a vyšla zozadu, a to som prežiť nemohol. Pokiaľ som nebol nejaký superčlovek, upír, vlkolak či iný nadprirodzený tvor, a to som nebol. Aspoň som o ničom takom nevedel.

Pustil som vodu, ani som nepozeral, či teplú alebo studenú, nabral si trochu do dlaní a namočil do nej tvár. So zatvorenými očami som to niekoľkokrát zopakoval a snažil sa spomenúť si. Na hocičo, ale nech som robil čokoľvek, ani za svet som si nevybavil žiadnu spomienku. V hlave som mal prázdno, ale také zvláštne. Akoby bolo všetko na dosah, ale z nejakého nevysvetliteľného dôvodu to nešlo. Všetko bolo akosi vzdialené a zároveň veľmi blízko. Mimovoľne som začal prstom krúžiť okolo rany na čele a bez toho, aby som si to uvedomil, som zrýchľoval.

„Nechcel som, aby to zašlo až tak ďaleko, ale teraz už niet inej cesty,“ započul som čísi hlas a následne sa mi pred očami objavila hlaveň pištole. „Zbohom.“

Bolesť v hlave ma zrazila na kolená. Zvieral som si čelo prstami a zvuk výstrelu mi neprestajne znel v ušiach, akoby som ho počul práve teraz. Dýchal som zrýchlene, sústredil sa na potlačenie bolesti a presviedčal sám seba, že to bol len sen, nie realita. Len sen, nie realita. Čím dlhšie som si to opakoval, tým menej som tomu veril, ale pomohlo to a bolesť začala ustupovať. Nie, nebol to sen.

Zaprel som sa o umývadlo a opatrne sa postavil. Na môj výzor v zrkadle som si už začínal zvykať, ale aj tak som mal pocit, že som vyzeral horšie, než pred pár minútami.

Bolo načase sa odtiaľto dostať. Rozhliadol som sa. Na stene lekárnička, pod ňou kôš na použité uteráky, ale inak tu až na sprchy nič iné nebolo. Kurva! Mysli!

Sprcha. Odhrnul som záves, priskočil k tyči a poriadne potiahol. Najprv nič, pohla sa len nepatrne, ale inak držala pevne. Kmásal som ňou zo strany na stranu, nadávky zo mňa prúdili cez zaťaté zuby, ale nakoniec som vyhral a vyrval ju celú zo steny. Sprchovú hlavicu som odmontoval, aby som sa zbavil zbytočnej váhy a víťazoslávne ju dvihol nad hlavu ako cennú trofej. Vrátil som sa späť do šatne, zastavil sa pri prvej skrini a jednou dobre mierenou ranou som odrazil zámku. Konečne som našiel nejaké oblečenie, ale bolo pre mňa príliš veľké a ešte k tomu pracovné – zelený nemocničný odev a biele papuče. V nemocnici by som možno zapadol, ale na ulici určite nie. Vlámal som sa do ďalšej skrinky, ale tá, až na pár osobných fotiek a deodorant, bola prázdna. Použil som aspoň ten deodorant. Už som si prestal dávať pozor, či ma voľakto začuje. Ak nikto nevidel svetlo v šatni a nepočul môj súboj so sprchou, určite nikto nepočul ani moje vyčíňanie so skrinkami. Chladný pokoj, ktorý ma sprevádzal od prebudenia, sa začal vytrácať a postupne ho nahrádzal hnev. Začínali mi dochádzať skrinky.

Bingo! Síce nemocničné oblečenie, no bolo mojej veľkosti, obyčajné tenisky v krikľavo zelenej farbe, ale vždy lepšie ako chodiť bosý, a k tomu tmavá mikina s potlačou Sabaton. Ani neviem prečo, ale ten názov mi vyvodil úsmev na tvári a navrátil pokoj. Všetko som na seba nahádzal, odsunul stoličku a pre prípad, že by tie kamery mali naozaj nočné videnie, som so sklonenou hlavou vyšiel von.

Išiel som pomaly a tváril sa, že sem patrím. Cestou som jednou rukou šmátral po stene, či nenatrafím na ďalšie dvere, a natrafil som – na výťahové. Boli až takmer na konci chodby a hneď vedľa boli ďalšie. Podľa núdzového osvetlenia, ktoré som videl cez okienko, sa na druhej strane nachádzalo schodisko. Výťahom som sa nechystal ísť. Je v nich svetlo, bývajú v nich kamery a nikdy neviete, kto na vás bude čakať, keď sa dvere otvoria. Modlil som sa, aby tie vedúce k schodisku boli otvorené. Predstava, že výťah je jediná možná cesta von, mi vyhadzovala výkričníky v mojej mysli.

Modlitba bola vypočutá. Stlačil som kľučku, dvere jemne pootvoril – okamžite zareagovali senzory a osvetlili schodisko. So stále sklopenou hlavou a s rukami vo vreckách som prirodzenou chôdzou stúpal hore, keďže, ako som zistil, márnica sa nachádzala na spodnom podlaží a pomerne hlboko. Musel som vyliezť šesť podzemných podlaží, kým som sa mierne zadýchaný dostal na nulu. Nahliadol som cez okienko a pozeral sa rovno do prázdneho vestibulu. Aspoň z toho uhla sa zdal byť prázdny. Jediné svetlo vychádzalo z núdzového osvetlenia a z blížiaceho sa úsvitu. Pomaly som si otvoril a spustil tak znovu senzory hlavného osvetlenia. Už som sa nenamáhal s tichým zatváraním a suverénne som si to namieril k hlavnému východu, dúfajúc, že bude otvorený.

„Kamže, kam?“ ozvalo sa mi za chrbtom, práve keď som položil jednu ruku na kľučku. Mohol som tušiť, že to nebude také ľahké a nadával som si, že tú tyč zo sprchy som nechal v šatni. S povzdychom som na chvíľu zatvoril oči, ale neotočil som sa. Čakal som, čo sa bude diať.

„Konečne domov,“ odpovedal som zachrípnuto a snažil sa do hlasu vložiť aspoň náznak únavy, čo ani nebolo také náročné, keďže som ju naozaj začínal pociťovať.

„Nočné sú smrť,“ povedal muž za mojím chrbtom súcitne a v odraze som videl, ako sa za mnou načahuje. Už som sa chystal na obranný manéver, keď som začul štrnganie kľúčov v zámke.

„Šťastnú cestu domov,“ rozlúčil sa nočný strážnik a podržal mi dvere, aby som mohol prejsť.

„Ďakujem a vám príjemný koniec zmeny,“ povedal som mu na oplátku a vykročil do chladného, ale zato slobodou voňajúceho rána a výfukových výparov z práve okoloidúceho autobusu s číslom 59 a ďalšieho bližšie neidentifikovateľného smradu, ktorý sa ťahal zo smeru, odkiaľ autobus prišiel. Nemal som ani potuchy, kde sa nachádzam, ale vyzeralo to ako nejaká okrajová časť mesta. Po pravej strane som zahliadol niekoľko panelových domov a na druhej to bol prevažne les a voľná, len sčasti zastavaná plocha.

Strážnika mi bolo aj trochu ľúto. Keď zistia, že im chýba mŕtvola, bude mať určite problémy, ale nemienil som tu zostať a hrať sa na dobrého samaritána.

 

 

 

(Ne)Prebudení – 2. Kapitola

One Reply to “(Ne)Prebudení – 1. Kapitola”

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.