(Ne)Prebudení – 5. Kapitola


Kapitánka Jeleníková sa s jednotkou osobitného určenia dostavila pred budovu, kde sa podľa Pachových informácií mala nachádzať márnica. Očami prebehla menný zoznam firiem prenajímajúcich si priestory, ale žiadna ani len zďaleka nepripomínala márnicu či pohrebný ústav, ktorý by márnicu mohol mať. Ani sama nevedela, prečo sem išla. Ten muž bol odsúdený vrah, zlodej a podľa všetkého aj klamár, ale niečo v jeho očiach, postoji a spôsobe, ako rozprával, jej hovorilo, že neklame. V minulosti sa už niekoľkých jeho výsluchov zúčastnila a ďalšie videla na videozázname, no teraz sa jej zdal úplne iný, ako vymenený. Mal stále tú istú chôdzu, úsmev, artikuláciu, ale dnes mu chýbala jeho zvyčajná arogancia a sebavedomie, ktoré počas celého súdneho procesu vyžaroval. Nevedela si to vysvetliť, ale bolo to, akoby sa pozerala na celkom zmeneného muža, ak nie na úplne iného.

„Kapitánka?“ oslovil ju Štefánik, veliteľ zásahovej jednotky, stojaci vedľa nej, a vytrhol ju zo zamyslenia.

„Áno, ideme. Dajte si pozor. Nemyslím si, že by sa tu skrývali, nevyzerá to, ako ich obvyklé útočištia, ale možno práve preto si to tu vybrali,“ povedala a Štefánik súhlasne prikývol.

Keď vošla do budovy, nasledovaná plne ozbrojenou jednotkou policajtov, neušla pozornosti strážnika, ktorý sa pomaly a šokovane postavil zo svojho miesta. Obyčajným ľuďom stačil pohľad na nápis polícia a zbrane, aby sa začali báť či obávať. Nikto nebol úplne nevinný a všetci niečo skrývali.

„H-hľadáte niekoho?“ opýtal sa koktavo a prezeral si strážcov zákona, pričom niektorí mali zbrane pre každý prípad namierené pred seba. Nie priamo, ale tak, aby dokázali rýchlo zasiahnuť, ak by to bolo potrebné.

„Kapitánka Jeleníková, kriminálka,“ predstavila sa a preukázala sa služobným preukazom. „Prišli sme prehľadať mínus šieste poschodie. Máme podozrenie, že sa tam schovávali či stále schovávajú hľadaní zločinci.“

„Zločinci?!“ vyhŕkol strážnik šokovane, skoro mu vypadli oči z jamiek, a trochu sa zatackal. „Tu? Ale veď tu sú prevažne len farmaceutické firmy.“

„Ako sa tam dostaneme?“

„Na mínus šestku?“

„Áno.“

„Výťahom alebo po schodoch.“

„Nejaké zabezpečenie?“

„Už nie. Ani nie pred hodinou sa odsťahovali.“

„Kto sa odsťahoval?“ nechápala kapitánka.

„Tá firma, čo to tam mala prenajaté. Ráno prišli dodávky a niekoľko mikrobusov a behom pár hodín všetko vysťahovali. Nemal som to na zozname, ale mali prístupové kódy, tak som im v tom nebránil. Nie je moja práca kontrolovať, kto sa prisťahuje či odsťahuje.“

„Je tu ešte niekto z tej firmy?“

„Nie, pani policajtka. Mali kancelárie na posledných dvoch poschodiach, ale aj tie si vysťahovali.“

„Viete, ako sa tá firma volala?“

„Teleor alebo tak nejak, bolo to na všetkých tých škatuliach, čo sťahovali.“

„Ďakujem, môžeme sa tam ísť pozrieť? Na mínus šestku a aj na tie dve horné poschodia?“

„Nevidím dôvod, prečo nie, veď sú to prázdne priestory.“

„Ďakujem veľmi pekne,“ poďakovala sa a zamračila. Firma, čo sa odsťahuje len pár hodín po tom, čo odtiaľ údajne ušiel hľadaný zločinec. Dačo tu poriadne smrdelo.

Veliteľ zásahovej jednotky prikázal dvom chlapom, aby zostali hore, a so zvyškom schádzali po schodoch. Kapitánka išla ako posledná hneď vedľa veliteľa. Jeho muži zostupovali opatrne a sledovali každý kút. Hľadali nástražné, ale aj poplašné zariadenia, ktoré by mohli varovať hocikoho, kto sa dole nachádzal. Nenašli však nič a bez jediného incidentu sa dostali až na mínus šieste poschodie, ktoré bolo posledné. Tak, ako povedal Pacho. Policajti opatrne prezreli dvere a pomaly ich otvorili. Zapli si baterky, chvíľu kmitali po chodbe, nahmatali vypínač a rozsvietili.

Nikde nič a nikoho.

Dvaja podišli dopredu, namierili zbrane na opačný koniec a dvaja vpadli do prvých dverí. Kapitánka počkala, kým vyjdú, a až potom nahliadla dnu. Bola to bielo vydláždená miestnosť. Presne ako ju popísal Pacho, až na to, že bola prázdna a neboli tu žiadne chladiace boxy. Vošla dnu a nadýchla sa. Všetko voňalo použitými čistiacimi prostriedkami a lesklo sa čistotou. Zvláštne. Nikdy nepočula o firme, čo by sa z jedného dňa na druhý rozhodla odsťahovať a navyše si aj po sebe dôkladne upratala. Kľakla si, priložila hlavu na zem, poriadne sa pozrela a znova sa nadýchla. Vyčistili a vydezinfikovali. Vyšla späť na chodbu a nasledovala policajtov, ktorí už prehľadávali poslednú miestnosť.

„Všetko až príliš čisté na môj vkus,“ povedal veliteľ a kapitánka prikývla. Myslela na to isté.

„Čo si myslíš, že tu bolo?“ opýtala sa.

„Vzadu sú sprchy a toalety a táto miestnosť je dosť veľká na to, aby fungovala ako prezliekareň či šatňa,“ odpovedal jej. Zatiaľ takmer všetko sedelo, čo znamenalo, že Pacho tu musel naozaj byť. Vrátila sa späť na chodbu a vošla do miestnosti nachádzajúcej sa vedľa tej s bielymi dlaždicami. Tiež dokonale prázdna a vyčistená. Podlaha bola pokrytá pevnou dlažbou, takže čokoľvek tu mali, nezanechalo to stopy.

„Chcem tu mať technikov. Nech prezrú každý jeden kút. Mali naponáhlo, voľačo museli vynechať alebo zabudnúť,“ povedala jednému z policajtov. Ten prikývol a vybehol po schodoch podať hlásenie, keďže im dole nefungovali vysielačky, a keď sa pozrela na mobil, zistila, že ani mobilná sieť sem nesiahala. Slepé miesto. Už chcela odísť, keď si spomenula, ako Pacho hovoril o kamerách. Hľadala ich, ale nikde nič nevidela. Podišla k jednému rohu a zaostrila pohľad na čosi ako nepatrnú zmenu farby na určitých miestach.

„Nadvihneš ma?“ požiadala Štefánika, ktorý zostal ako jediný s ňou dole.

Veliteľ si ju najprv nedôverčivo prezrel, no nakoniec podišiel k stene, prikrčil sa v kolenách a spojil ruky pred seba. Kapitánka si o kúsok vyhrnula sukňu, aby vôbec mohla zdvihnúť nohu, a postavila sa na veliteľa. Prstami prešla po stene a následne si ich ovoňala. Vlhké a stále trochu lepkavé. Niečo tu bolo a narýchlo to zahladili a zamaľovali. Presne miesta, kde by očakávala kamery. Baterkou zasvietila aj do druhého rohu a našla do bodky to isté. Keby nevedela, čo hľadať, tak by to určite nenašla a o pár hodín by to zaschlo.

„Môžeme ísť. Ešte sa pozrieme hore, ale nepredpokladám, že tam dačo nájdeme.“

Ani nenašli. Len prázdnu plochu bez jediného kúska nábytku. Dokonca aj koberec si zobrali a podľa slov strážnika, ktorý musel ísť s nimi, aby mohli operovať výťah, bol koberec súčasťou zariadenia budovy, čiže si ho nemali brať so sebou. Pri spiatočnej ceste výťahom si firmu vygooglila na mobile, ale našla len jednu stránku s vágnym popisom. Predstavovala ju ako novú, práve začínajúcu spoločnosť zaoberajúcu sa poskytovaním callcentrových služieb. Viac na stránkach nebolo. Žiadne mená, adresa či telefónne číslo. Zavrela prehliadač a keď vychádzala z výťahu, zavolala Malému.

„Máme problém,“ povedala rovno.

„Je tam vážne márnica?“

„To nie, ale ani nie hodinu pred naším príchodom sa odtiaľto odsťahovala firma, čo tam mala prenajaté priestory. Všetko si zobrali a dôkladne vyčistili. Nič tu nenechali.“

„Čiže nám klamal.“

„Nie, takmer všetko sedelo. Mínus šieste poschodie, miestnosť vydláždená bielym obkladom, akási šatňa a dokonca aj kamerový systém tu pred vysťahovaním bol.“

„To dokazuje len to, že tam voľakedy bol a dobre si to pamätal. Tiež to mohli byť jeho kumpáni, čo všetko pobalili.“

„Nemyslím si. Tá firma tu už bola istý čas a zo dňa na deň sa rozhodli odsťahovať práve v deň, keď mal odtiaľto utiecť Pacho? Príliš veľa náhod. Už som zavolala technikov, aby to tu prezreli.“

„Nepreháňaš to?“ spýtal sa Malý.

„Niečo mi tu nesedí a ani na ňom. Je ako vymenený, nevšimol si si to? Kde je to jeho sebavedomie a arogancia? Myslím, že sa mu tu voľačo stalo.“

„Dobre. Máme ešte čosi, čo dokáže, že tam bol dnes ráno, tak ako hovoril? Čo ten strážnik, vraj ho videl?“

„Možno, počkaj chvíľku,“ povedala a vrátila sa späť k recepcii. Strážnik už sedel na svojom mieste a bol viditeľne pokojnejší, keď vedel, že mu nič nehrozí a v budove nikoho nenašli.

„Môžem vám ešte nejako pomôcť?“

„Nevideli ste tu ráno tohto muža?“ povedala a ukázala mu Pachovu fotku na mobile. Strážnik sa na ňu chvíľu zahľadel, už chcel otvoriť ústa, že niečo povie, no nakoniec ich zavrel.

„To je Pacho, ten zbojník, teda bankový lupič… bývalý vojak, dezertér, čo so svojou jednotkou prepadával banky po celej Európe, nie?“ opýtal sa nakoniec. Takže ho poznal.

„Áno. Nebol tu náhodou dnes ráno?“

„Dnes ráno? Tu? Čo by tu, preboha, robil, veď vraj všetci utiekli z väzenia. Jediný, kto ráno odchádzal, bol nejaký chudák, čo tu pracoval na nočnej. Inak, nepríde vám zvláštne, že všetci utiekli v jeden deň a každý z iného väzenia a v inej časti Európy?“ spýtal sa strážnik a celkom ju otázkou zaskočil.

„Ako, prosím?“

„No, že všetci jeho kumpáni a aj on,“ ukázal na mobil, „utiekli zo svojich väzení v jeden deň. Naozaj zvláštne.“

Zvláštne to bolo, ale nevedela, že už o tom vie aj verejnosť. Snažili sa to držať v tajnosti, lebo to nezapadalo do žiadnej teórie, s ktorou pracovali, ale nahrávalo to konšpiračným teoretikom, ktorí hlásali, že Pachova skupina pracovala pre nejakú tajnú organizáciu.

„A čo ten, čo odchádzal z nočnej? Ako vyzeral?“

„Vysoký asi ako ja, vyšportovaný, ale do tváre som mu nevidel. Mal na sebe mikinu, kapucňu na hlave a od únavy sklopenú hlavu. Aj ja sa tak cítim, keď mi končí zmena, hlavne ak mám nočnú.“

„Akú farbu mala tá mikina a čo mal na sebe?“

„Hmm… myslím, že čierna a mal také tenké zelené nohavice, aké nosia doktori vo filmoch, keď idú operovať. Asi býva niekde blízko, lebo ja by som sa v takých nohaviciach v tejto zime veru prechádzať nechcel.“

„Ďakujem vám za pomoc.“

„Rád som pomohol,“ povedal, keď si znova prikladala telefón k uchu.

„Počúval si?“

„Hej. Toto sa bude veľmi ťažko vysvetľovať. Vráť sa. Technici práve odišli. Počkáme, či niečo nenájdu a zatiaľ budeme pokračovať vo výsluchu. Dobrá práca.“ „Ďakujem.“

(Ne)Prebudení – 6. Kapitola

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.