Stratené národy

Cena Fantázie 2017 – 24. miesto z celkového počtu 178  – http://cena.fantazia.sk/mcf-aktualne/212-vysledky-2017

CKČ 37. ročník – pod názvom Hmlovina – 15. miesto v kategórii Poviedka z celkového počtu prijatých poviedok 31 – Výsledky 37. ročníka


Život v hmlovine vás naučí všeličo, no nikdy nie, čo to je plnohodnotný zmyslový zážitok.

O to viac to platilo pri pohľade, ktorý sa nám naskytol, keď sme opustili územie, ktoré pokrývala a zastali na okraji obrovského krátera – čo malo byť samo o sebe nemožné, keďže sme boli v jej samotnom strede. Pod nami sa rozprestierala tá najnádhernejšia a najúžasnejšia scenéria, akú som vo svojom stošesťdesiatpäťročnom živote videla. Cez hmlovinu vidíte všetko len v radiačných obrysoch, ale tu to hýrilo farbami. Prevládala zelená premiešaná s fialovou, občas do toho prišla oranžová a potom ostatné farby. V srdci krátera sa do nebies týčila hora obrastená miestnou popínavou flórou a okolo nej lietali v kŕdľoch tisíce veľkých vtákov. Museli sa sem zletieť z celého okolia.

Kvôli farebnému šoku som na pár sekúnd prehliadla aj ostatné tvory hemžiace sa v údolí. Bolo ich neúrekom. Viac než som za celý svoj život videla, a to som v prieskumných misiách nebola žiaden nováčik. Terraformované zvery lovili a žili aj v hmlovine, ale pohybovali sa v malých stádach. Väčšina sa vyplašene rozpŕchla, hneď ako sa k nám priblížila. Len zopár dravcov bolo dostatočne odvážnych, aby zaútočili na plne ozbrojený exoskeleton.

Po chrbte mi prebehli zimomriavky.

„Oh, môj bože. Čo je to?“ spýtala som sa Seba stojaceho hneď vedľa mňa. Nebyť našich exoskeletonov, asi by som padla na zadok. Takto mi muselo stačiť, že už sedím v obleku a necítim, ako sa mi trasú kolená.

„To, moja drahá Zia, je časť vesmírneho telesa, ktoré sem dopadlo pred tristopäťdesiatimi rokmi. Plus-mínus pár dní. Tá najväčšia a najtoxickejšia časť. Ostatné dopadli ďalej na východ. Hlavne na krajiny bývalej Ruskej federácie.“

„Ale veď je to obrovské!“ namietala som. Čakala som kráter, nejakú skalu v strede, čo vtedy spadla z nebies, hocičo iné, len nie vec veľkú ako hora, zarastenú stromami a lokálnou transformovanou flórou.

„Voľakedy tu stálo mesto. Volalo sa Košice – Republika východu. Teraz už po ňom nezostalo nič, len tu a tam uvidíme kostry domov, keď pôjdeme ďalej, ale väčšina bola zničená už pri dopade a zvyšok pôsobením času a transformačných procesov.“

„Vážne tam chceme ísť?“

„Musíme…“ zarazil sa uprostred vety. Z pravej strany sa k nám cez hustý porast čosi rútilo. Okamžite som natočila svoje mechanické telo a zamierila obe zbrane pripravená brániť sa. Seb mi iba jemne zatlačil hlaveň smerom nadol a pokojne čakal. Mechanické zvuky sa blížili a stromy stonali, keď sa museli nedobrovoľne uhýbať veľkým kovovým kolosom. Artyom s Tomaszom sa vracali z obchádzky a ja som na nich skoro vystrelila. Daj sa dokopy, dievča.

„Ako to vyzerá?“ opýtal sa Seb.

„Tak ako tu. Okolie niekoľkých kilometrov je bez hmloviny, ale potom sa znovu dvíha,“ odvetil mu Artyom. „Mimo hranice som doteraz nikdy nevidel naše územie bez tej bielej sračky, čo myslíš, že to spôsobuje?“

Seb neodpovedal. Len sa zamyslene pozeral dole do údolia a ďalej smerom k neprirodzenej hore. „Očividne sa to už opravilo a pokračuje to v programe.“

„Ale prečo tu nie je žiadna hmla a napriek tomu oblohu stále nevidno?“ nedal sa Artyom.

Obloha. Ja som ju naživo nevidela ani raz. K hranici ma nepúšťali a narodila som sa až po udalostiach, ktoré takzvanú strednú a východnú Európu zamorili hmlovinou. Aj ten názov – Európa – bol pre mňa neznámy. Poznala som ho len z rozprávania starších.

„Preto sme tu. Aby sme zistili, v akom stave je, a mohli ju včas zastaviť.“

„Vedia o nás,“ prehovoril z ničoho nič Tomasz a ďalej sledoval oblasť pred nami. V stádach sa tam preháňal jeden nový živočíšny druh vedľa druhého. Od tých najmenších, až po tie najväčšie. Bylinožravce medzi mäsožravcami. Spočiatku to vyzeralo, že len tak pobehujú a pasú sa, ale odkedy Tomasz vyslovil svoju myšlienku, dával ich pohyb iný význam.

„Oni sa preskupujú!“ hlesla som to, čo si už každý z nás musel všimnúť. „Ako? Sú to len zvieratá.“

„Pred transformáciou to boli len zvieratá, teraz ťažko povedať. Aj nás hmlovina zmenila.“

„Ale oni sa preskupujú do šíkov! Pripravujú sa na obranu.“

„Áno,“ pritakal Seb smutne. „Dúfal som, že sa zaobídeme bez boja, ale človek mieni a príroda mení. Keď som tu bol naposledy, nič z tohto tu nebolo. Všade len trosky, dohorievajúce ohne a nepreniknuteľná hmla. To bolo tesne po dopade.“

„Čo urobíme? Zavoláme posily?“ opýtala som sa pre istotu, aj keď som vedela, že nič také nespravíme. Veľa exoskeletonov sme už nazvyš nemali a bez nich nemalo zmysel útočiť na takéto obrovské množstvo zvierat, väčšinou dravce.

„Jediné, čo môžeme – prebojovať sa až k lodi. Do vnútra sa neodvážia,“ povedal Seb presvedčivo a urobil dva kroky dopredu, aby sa dostal mimo úkrytu v poraste. Aj tak už o nás vedeli, tak načo sa skrývať?

Keď vyšiel von, údolím sa okamžite ozvala séria zavytí a hrdelného vrčania. Šelmy sa zastavili a upriamili pozornosť na nás. Vtáky, doteraz krúžiace okolo hory, zrazu zmenili smer a vystrelili nám v ústrety. Nedbali o svoje holé životy. Preglgla som. Takto ďaleko od kolónie sme ešte neboli.

Artyom a Tomasz vyšli tiež a obaja s odistenými zbraňami sledovali blížiacu sa letku. Urobila som krok dopredu a hneď nato ďalší. Nádych, výdych. Sú to len vtáky a nie sú o nič väčšie než ja bez obleku, nahovárala som si, ale pravdou bolo, že mimo exoskeletonu by sme už dávno utekali popod stromy. A ani to by nám pravdepodobne nepomohlo.

„Teraz!“ zakričal Seb a ako jeden sme pozdvihli paže a spustili paľbu z energetických rotačných guľometov. Tisíce kúskov vystrelenej plazmy sa naraz zahryzli do kŕdľa a menili ho na krvavú kašu. Umierali v stovkách a vyparovali sa. Kde došlo k zásahu, do vzduchu vyprskla červená hmla a občas zbytky peria. Tu a tam sa niektorému z vtákov podarilo dostať mimo dostrel, ale panika rozdrvila ich organizovaný útok. Zopár jedincov sa vrhlo na nás, len aby sa stretli s našimi čepeľami. Zvyšok sa dal na útek kamsi poza horu. Prežilo ich sotva sto.

„To nebolo také ťažké,“ vydýchol si Tomasz, no vzápätí zahrešil, keď sa údolím rozozvučalo vytie a prvé rady šeliem zoradených v bojových šíkoch sa dali do pohybu. Pomaly a organizovane, akoby ich riadil skúsený generál. Cestou nás vrčaním vyzývali.

„To bol iba začiatok. Snažia sa nás vyčerpať,“ poznamenal Seb a zasunul čepeľ na ľavej paži. „Je ich príliš veľa. Šetrite muníciou a nasledujte ma!“

Keď to dopovedal, zaraz sa rozbehol v ústrety vrčiacim šelmám. Z diaľky vyzerali pomerne malé, ale čím viac sme sa blížili, tým zreteľnejšie sa prejavovala ich reálna veľkosť. Že by sa dostali cez kovovú konštrukciu, som sa nebála, ale povaliť nás by im nemalo robiť problémy.

„Nezastavujte sa! Rúbte ich!“

Prvé rady sa blížili. Miestami sa vrhali aj na svojich spolubojovníkov, len aby si urobili viac miesta pre seba. Boli organizovaní, ale ich nátura, alebo nátura zvierat, z ktorých vznikli, v nich stále prevládala. Vyzerali ako krížence viacerých druhov. Niečo z vlkov a psov, dačo z plazov a veľkosť ako najväčší nájdený prehistorický tiger. Nemali žiadnu srsť, ich telá sa leskli. Chvosty mali dlhé a šibali nimi do strán ako bičmi.

Vrazili sme do nich ako balvany valiace sa do lesa. Niekoľko desiatok tvorov z prvých línií sila nárazu vymrštila do vzduchu. Keď popadali na zem, vrhali sa na nich zvyšné dravce a trhali zranených spolubojovníkov na kusy. To nám poskytlo trochu miesta na dýchanie. Ďalší sa tlačili a chceli si zmočiť papule našou krvou. To ešte nevedeli, že nás musia najprv rozlúsknuť, a to len tak ľahko nepôjde. Sekla som prvého, čo sa mi dostal pod ranu, a snažil sa na mňa zaútočiť tam, kde si myslel, že budem mať krk. Mal smolu. Čepeľ ho preťala na súmernú polovicu skôr, ako sa stihol presvedčiť o svojom omyle, a jeho krv mi zasrala predné sklo. Mala som problém vidieť, ale systém automatického čistenia sa už dal do práce. Bol však žalostne pomalý a už vôbec nebol stavaný na litre krvi.

Zahnala som sa na ďalšieho, ktorý ma nárazom vychýlil z pôvodného smeru, a bežala som ďalej. Bežala a rúbala, hlava-nehlava. Po čase som už musela použiť plameňomet, aby som si ich udržala od tela, ale usilovala som sa poslúchnuť Sebove slová a šetriť muníciou. Ich sa zdalo byť nekonečne, naše zásoby také rozhodne neboli.

„Zia, vráť sa!“ ozval sa mi v ušiach rozkaz a za behu som sa rozhliadala po bojovom poli. Bola som dobrý kilometer od ostatných a moja rýchlosť klesala.

„Doriti!“ zanadávala som a pokúsila sa zmeniť smer. Lenže šeliem bolo príliš veľa. Sekala som a strieľala zároveň. Uvoľňovala som si cestu bližšie k ostatným, ale dravci akoby vycítili osamelú korisť a ich útoky zosilneli. Vrhali sa na mňa zo všetkých strán. Dorážali, hrýzli kovové časti a snažili sa ma strhnúť na zem.

Skoro sa im to aj podarilo, ale útočníkov vpravo odo mňa roztrhala silná explózia a vzápätí sa pridali ďalšie dve. To mi Artyom a Tomasz na diaľku čistili cestu, zatiaľ čo im Seb svojou bojovou efektivitou držal zvery od tela. Rada by som sa zastavila a pozrela sa na jeho bojový tanec. Akoby bol oblek súčasťou jeho tela a zároveň vedel využívať jeho hmlovinou nadobudnuté schopnosti. Ale na to nebol čas. Pobehla som dopredu a rozsekla pritom zopár ďalších beštií, ktoré sa nestihli dať na útek pred dopadajúcimi granátmi.

„Ďakujem,“ zasipela som a zaradila sa do obranného kruhu. Boli sme asi v polovici cesty k hore. Šelmy a ostatné zvieratá okolo nás krúžili. Občas sa ich niekoľko odvážilo zaútočiť a hneď nato sa tie, čo prežili, stiahli späť. Takto to opakovali a intenzita ich útokov sa zvyšovala.

„Sakra, keby som sa nestratila, mohli sme byť už tam!“

„Ešte stále chceš šetriť muníciu?“ spýtal sa Artyom a odkopol jedného z menších tvorov späť k jeho súkmeňovcom a druhého napichol.

„Zápalné granáty?“ navrhol Tomasz a čakal na Sebovo povolenie.

„Dobre, ale každý len po dvoch a potom bežíme. Pripravte sa!“

Počkali sme, kým nápor aspoň na sekundu poľaví, a poslali sme pár plazmových dávok, aby ustúpili. Vtedy Seb zavelil. Nemusel nám to opakovať. Každý sme svojím smerom hodili dva granáty s trojsekundovým oneskorením a rozbehli sa do ohnivej explózie, ktorá nám uvoľnila cestu a prinútila stovky šeliem rozutekať sa rôznymi smermi ďalej od nezastaviteľne sa šíriaceho ohňa. Výstražné kontrolky sa mi rozblikali, ale ignorovala som ich. Trochu ohňa ustojíme. Hlavné bolo, že sme sa ich nachvíľu zbavili a mohli sme pokračovať.

Chvíľu to aj vyzeralo, že sme z najhoršieho von a už nám dajú pokoj, ale napokon sa pozbierali a aj napriek blížiacemu sa ohňu za našimi chrbtami sa znova pustili do útoku. Niekto, resp. niečo nás chcelo naozaj udržať od hory čo najďalej. Už sme nestrieľali. Namiesto toho sme si vysunuli čepeľ aj na druhej paži a rúbali si cestu dopredu. Išlo to ľahšie, keď sme boli opäť v pohybe a dravci už neútočili tak zúrivo. Možno to bolo aj tým, že ich rady značne preriedli a bola ich ani nie polovica pôvodného počtu. Zvyšok boli akési bylinožravce a tie v sebe veľa agresivity nemali. Stále ich však bolo dosť na to, aby nám znepríjemňovali život.

„Už sme skoro tam,“ oznámil nám Seb pokojne.

Nech bolo to tam kdekoľvek, dúfala som, že si budeme môcť konečne vydýchnuť. Na rozdiel od Seba som už toho začínala mať po krk. On pritom vyzeral, že sa ešte len rozbieha. Mať viac než tristopäťdesiat rokov asi dávalo dostatok času na vybudovanie dobrej kondície. Prešli sme do akejsi jaskyne a aj to málo svetla, čo cez hustú hmlovinu nad našimi hlavami prechádzalo, sa stratilo. Ocitli sme sa v prítmí a aktivovali si nočné videnie. Bolo to lepšie, ako pohybovať sa pomocou radiačných kontúr vyžarovaných okolitými predmetmi. S úžasom som sa rozhliadla okolo seba. Zopárkrát som dokonca zažmurkala, aby som sa uistila, či ma neklame zrak.

„Eh, Seb? Vidíš to, čo vidím ja?“ nedalo mi nespýtať sa.

„Žiadna radiácia,“ poznamenal potichu pri pohľade na priestor pred nami.

„Ale ako? Aspoň minimum radiácie by tu malo byť,“ nechápala som a obzrela sa von z jaskyne. Tam ma čakalo ďalšie prekvapenie. Šelmy nervózne pochodovali tesne za hranicou, ale dnu sa očividne neodvážili. Vždy keď sa priblížili, bolestivo uskočili, akoby ich niečo zraňovalo.

„Musí to byť nejaké ochranné pole presakujúce zvnútra a požierajúce radiáciu,“ prehovoril napokon, ale z jeho hlasu bolo cítiť, že si nie je až taký istý. Aj jeho to prekvapilo.

Nech to bolo spôsobené čímkoľvek, bola som za to vďačná. Zubatých a dotieravých dravcov som začínala mať akurát tak dosť na najbližších sto rokov. Ak sa toho po tejto misii dožijem, samozrejme.

„Musíme vystúpiť,“ zavelil Seb po pár krokoch, sám si otvoril poklop exoskeletonu a odpútal sa. „Ďalej sa už v oblekoch nezmestíme.“

Neprišlo mi to ako dobrý nápad. Vo vnútri som sa cítila veľmi pohodlne, ale hlavne bezpečne. O vonkajšku sa to rozhodne povedať nedalo. Artyom poslúchol ihneď, Tomasz krátko po ňom. Ja som vyliezla ako posledná a aj to s hlasným povzdychom, aby ma všetci počuli. Zoskočila som na mäkkú zem a opatrne sa nadýchla. Vzduch mi pripadal zvláštny, až som zopárkrát zvraštila nos a prešla si po ňom prstami. Nepríjemne ma v ňom šteklilo.

„Takto bol cítiť vzduch za starých čias. V lesoch po daždi,“ vysvetlil mi Artyom a usmieval sa. Musel si všimnúť, ako sa tvárim. „Predtým, než nám to padlo na hlavy. Uhm, nemyslel som si, že sa ešte niekedy takto nadýchnem.“

„Je to otrasné,“ krčila som naďalej nos, nie a nie si zvyknúť na ten zvláštny pach. Jediný vzduch, čo som kedy dýchala, bol buď filtrovaný v kolónii, alebo zmiešaný s hmlovinou a ten bol mierne korenistý a príjemne pálil v nose, keď ste sa ho poriadne nadýchli. Nie ako toto.

„To je vôňa čerstvej a nepoškvrnenej pôdy, moja drahá,“ povedal Seb s úsmevom. „Zopár vriec a dokázali by sme vypestovať aj pôvodnú zeleninu.“

„To vážne?“ zajasal Tomasz. „Keď sa budeme vracať, musíme ju zobrať. Dal by som si pravé zemiaky alebo paradajky, najlepšie oboje.“

„Uvidíme, teraz máme dôležitejšiu úlohu. Ak nezastavíme rozširovanie hmloviny, tak do niekoľkých mesiacov pokryje celú Európu.“

„Akoby to bolo zlé,“ zamrmlal Artyom, ale Seb ho počul. Behom sekundy sa otočil, chytil ho pod krkom a mierne ho nadvihol. Jeho oči však naďalej zostali biele, dokonale sa ovládal.

„Bol si pritom, keď nás to zasiahlo. Videl si umierať ľudí po tisícoch, v kŕčoch, bolestiach a vo vlastných zvratkoch. Chceš, aby sa to opakovalo? Aby to postihlo ďalších alebo nebodaj všetkých?“

„Nie, to mi len tak vykĺzlo,“ odvetil pridusene. „Nemyslel som to vážne.“

Seb ho pustil, ale stále sa mu pozeral do očí. „Viem, že si veľa starších myslí, že svetu za hranicami nič nedlžíme. Že nás v tom nechali a postavili múr, ale čo mali robiť? Úmrtnosť na hmlovinu bola a aj je vyššia, než na hocijaký iný vírus, s akým sa ľudstvo doteraz stretlo. Je to len na nás, aby ďalší nemuseli trpieť, ako sme trpeli my. Aby nemuseli stratiť svojich blízkych, ako sme ich stratili my. Rozumieme sa?“

„Áno, Seb. Prepáč,“ ospravedlnil sa Artyom a Seb ho objal.

„Oni si môžu dovoliť myslieť len na seba, neprešli si tým, čo my. Ale my sme už ďalej, aj keď nás občas ovládajú tie isté pudy či myšlienky. Prežili sme a postavili sa na nohy len vďaka tomu, že sme nemysleli iba na seba, ale na prežitie ostatných, a to zahŕňa aj ľudí za hranicou. Aj keď o nás nevedia a pravdepodobne ani nechcú vedieť,“ povedal a otočil sa.

Zobrali sme si len to najnutnejšie – svetlo, toľko zbraní, koľko sme dokázali uniesť, prenosné počítače a jedlo. Exoskeletony sme nechali za sebou a Seb nás viedol hlbšie do jaskyne. Pohyboval sa s neochvejnou istotou, poznal to tu. Vždy ma zaujímalo, aké to bolo pre tých, čo žili ešte pred zamorením hmlovinou. Púšťali nám dokumenty, filmy, seriály z toho obdobia, aby sme si vedeli spraviť obraz, ale pre nás, narodených až po tých udalostiach, to bolo vždy také vzdialené. Úžasné, ale zároveň vzdialené a neskutočné. Ako zábery z iného sveta, dávno zabudnutého, a to aj napriek tomu, že len zopár stoviek kilometrov západne taký svet skutočne existoval.

Pre nás však bol nedostupný. Cez vysokú hradbu sme sa nemali ako dostať a podľa toho, čo nám starší povedali, ani by nás nepustili. Ľudia na druhej strane nechceli riskovať zamorenie, a tak strieľali po každom, kto chcel preniknúť na západ. Napokon vybudovali obranný múr a nikto sa o to už nikdy nepokúsil. Národy východnej Európy sa jednoducho vytratili a zostali len tí, čo boli v danom čase v zahraničí. Tomasz hovoril, že najviac prežilo Poliakov, lebo už pred Udalosťou pomaly kolonizovali svet.

„Zobrali by nás späť, keby vedeli, že sme ich zachránili?“ spýtala som sa do ticha.

„Nedozvedia sa to a aj keby áno, tak sa nás budú báť. Podobne, ako sa transformovali zvieratá, tak ani my už nie sme rovnakí ľudia, akí sme boli.“

„Sme trochu bledší a nemáme vlasy, je tam toho,“ poznamenala som. „Veď aj tam behá určite veľa holohlavých.“

„To áno. Zabúdaš na oči a to, že sme dlhovekí. Môže sa to zdať málo, ale pred tým všetkým ľudia nenávideli aj za menej.“

„Dám si tie okuliare do slnka, umelé vlasy, namaľujem sa ako tie nahé ženy na plagátoch, čo má Tomasz v izbe, a nikto nespozná rozdiel.“

„Už sme tu,“ prerušil moje hlasné snívanie Seb a zastavil sa pred akýmisi dverami. „Hm, keď sme tu boli naposledy, museli sme ich vypáčiť. Ak si ale dobre pamätám, tak sme ich potom nechali otvorené.“

Opatrne sa ich dlaňou dotkol, akoby skúšal, či nie sú horúce, a nakoniec po nich rovnako opatrne prechádzal po celej ich šírke a dĺžke. „Ani náznak škrabancov, no som si istý, že sme ich niekoľko porobili.“

„To predsa nie je možné, alebo?“ spýtal sa Artyom.

„Jedine, že by sa dokázala sama liečiť,“ odvetil Seb zamyslene. „Toho som sa bál.“

„Ona? Aká ona?“ nechápala som, ale odpoveď som nedostala.

Seb mlčal, nehýbal sa a sústredil sa na dvere. Zrazu od nich odstúpil a prebehol zrakom celé okolie. Sledovala som jeho pohľad, ale, ako on, ani ja som nič nenašla.

Nakoniec siahol do batoha a vytiahol odtiaľ kovovú tyč. „Otvorila nám ich raz, otvorí ich znova,“ povedal a pustil sa do páčenia dverí.

Odolávali dobrú pol hodinu, ale nakoniec sa Sebovi podarilo ich trochu pootvoriť a ostatní mu pomohli otvoriť ich dokorán.

Hneď ako sa dvere plne otvorili, osvetlila sa chodba za nimi a odvšadiaľ doliehal zvuk zapínajúcich sa prístrojov. Loď sa prebrala k životu.

„Hm, to minule neurobila,“ zamračil sa a opatrne vkročil dnu. Až potom sme vošli aj my.

„Vyzerá to tu ako v našej kolónii,“ poznamenala som, keď som si obzerala steny koridoru a dotýkala sa ich končekmi prstov. Štruktúra a dokonca aj materiál sa mi zdali úplne rovnaké.

„To preto, že sme začali používať ich technológiu a materiál z menších častí,“ vysvetlil Seb.

„Ich? Koho?“

„Kohokoľvek, kto loď postavil.“

„Nestretli ste sa s nimi?“

„Nikdy sme nikoho z nich nevideli, a to sme prešli každú časť, kam sa dalo dostať, a zobrali sme pritom všetko, čo sa zobrať dalo. Predpokladali sme, že buď zahynuli pri dopade, alebo prídu neskôr a túto loď vyslali, aby najprv prispôsobila našu planétu ich životným podmienkam. Trochu im to nevyšlo, keď namiesto pristátia havarovala. Už vtedy som mal podozrenie, že sa sama opravuje a bude len otázkou času, kým začne plniť svoje pôvodné poslanie. Po niekoľkých desaťročiach som na to takmer zabudol.“

Putovali sme stále hlbšie do vesmírnej lode neznámej rasy a nenatrafili na nič, čo by sa nám v tom snažilo zabrániť. Loď si spokojne bzučala a rozsvecovala pred nami svetlá, akoby bola rada, že sme konečne dnu. Ak to vonku bol privítací ceremoniál, tak čo malo znamenať toto? Na Sebovej tvári som videla, že ani jemu sa to celé nepáči. Každým krokom bol viac a viac zamračený. Občas chcel odbočiť a nazrieť do niektorej miestnosti či chodby, len aby sme zistili, že je zamknutá. Mohli sme ísť len po osvetlených častiach lode a nikam inam. Zdalo sa, že nás loď kamsi vedie, na nejaké určité miesto.

A na to miesto nás aj dostala. Zastali sme pred dverami zaberajúcimi celú stenu koridoru. Bolo to o niekoľko kilometrov odbočiek a poschodí od vstupu do lode. Samozrejme, že boli zavreté, a Seb sa ich zasa dotýkal.

„Táto časť bola celá zatarasená. Až sem sme sa nikdy nedostali,“ povedal a skúsil znova použiť tyč, ale nestihol ani udrieť a dvere sa samé od seba otvorili.

Okamžite sme odskočili a s tasenými zbraňami sme čakali na útok. Nič sa však nestalo. Dvere zostali otvorené a priestor za nimi sa postupne rozsvecoval. Odhalil nám veľkú kruhovú miestnosť plnú blikajúcich prístrojových dosiek a displejov s rôznymi informáciami.

„Vítam vás,“ ozval sa odkiaľsi neznámy ženský hlas.

Od ľaku som poskočila. „Č-čo je to?“ zašepkala som opatrne.

„To bude asi palubný počítač,“ odvetil Seb ticho.

„Toto tvrdenie je správne,“ ozval sa hlas opäť. „Nebojte sa a pokojne vojdite. Tu vám už nič nehrozí.“

Príliš som tomu hlasu neverila, ale na výber sme očividne nemali. Museli sme to tu preskúmať.

Seb vykročil ako prvý a porozhliadol sa po prístrojoch. „Kto si?“ snažil sa zistiť, zatiaľ čo si prezeral jednotlivé informácie na displejoch.

„Som umelá inteligencia lode, ktorej meno nie je možné vysloviť vo vašich jazykoch,“ prehovoril počítač plynule v jazyku hmloviny – mixe angličtiny a slovanských jazykov.

„Čo od nás chceš? Prečo si nás sem priviedla?“ vyzvedala som.

„To je jednoduché, potrebujem živú posádku, aby som dokázala fungovať na sto percent a mohla obnoviť všetky funkcie.“

„Ako to, že ti rozumieme?“ prebral výsluch Seb.

„Posledných tristopäťdesiat rokov som pozorovala vašu civilizáciu a učila sa. Taktiež som sledovala vašu komunikáciu, než ste sem prišli, a prispôsobila som sa vášmu dialektu.“

„Prečo by sme ti mali pomôcť?“ zisťovala som a prišlo mi divné rozprávať sa s neživou vecou, akou táto loď je.

„Aby sme mohli dokončiť terraformovanie vašej planéty,“ odvetila loď, akoby to mala byť úplná samozrejmosť.

„A čo keď to my nechceme?“

„Vaša planéta bola vybraná už pred miliónom rokov ako súca na kolonizovanie.“

„Kolonizovanie kým?“

„Mojimi tvorcami,“ odsekla UI.

„A kde sú tvoji tvorcovia teraz?“

„Sú na ceste, každú chvíľu by mali doraziť a momentálne meškám s pôvodným plánom.“

„Nemôžete si nájsť inú planétu, keďže táto je už obsadená?“ skúsila som to znova.

„Negatívne. Populácia zanedbateľná. Všetko bolo dopredu pripravené, naplánované a schválené vrchnou radou pre kolonizáciu vzdialených p-p-plan-é-é-ét,“ povedal a všetky svetlá zhasli.

„Čo má zas toto znamenať?“ spýtal sa Artyom a zapol svetlo na helme. Bzukot lode zmizol v tom istom okamihu, kedy zhasli svetlá, a na pár momentov sme boli v úplnom tichu. Potom loďou zareznovalo vzdialené zavytie, nasledované o pár minút rytmickým škrabaním.

„To neznie dobre,“ zašepkal Tomasz.

„Dvere!“ zakričala som a pokúšala sa ich zavrieť manuálne, ale nešlo to. Boli príliš ťažké. „Čo budeme teraz robiť?“

„Navrhujem, aby ste sa pripravili na boj,“ ozval sa ďalší neznámy hlas. Tentoraz odkiaľsi z chodby. Mužský hlas. „Prosím, nestrieľajte, nemienim vám ublížiť,“ prehovoril neznámy a vošiel do našich svetelných kužeľov. Bol o dobré dve hlavy vyšší než najvyšší človek, akého som kedy videla. Na hlave nemal ani jeden vlas a farbu očí mal rovnako fialovú ako my. Oblečený bol v špinavom obtiahnutom overale a ruky mal za chrbtom. Pomaly, a hlavne ticho, si to namieril rovno k nám.

„Musel som ju znova kompletne vypnúť aj so silovým poľom, lebo si nedá povedať, aby prerušila svoje pôvodné naprogramovanie. Žiaľ, bez nej je loď iba kopa šrotu.“

„Kto ste?“ nedalo mi nespýtať sa.

„Myslím, že to vieš. Ste predsa inteligentná forma života žijúca na tejto planéte, maličká,“ povedal a zdalo sa mi, že sa usmial.

„Myslela som vaše meno a neviete zavrieť tie dvere? Zdá sa, že čoskoro budú tu!“

„Oh, jasné, prepáčte. Narobili ste si vonku kopu nových priateľov, nemám pravdu? Videl som váš súboj. Vskutku impozantné, čo ste za taký krátky čas dokázali prevziať z našej technológie. Zložil by som pred vami klobúk, keby som dajaký mal, ale ako vidíte, nemám. A moje meno by pre vás bolo príliš komplikované na vyslovenie. Môžete ma volať Jim. To meno sa mi páči. Alebo Humphrey. Nie, Jim je lepšie.“

„Tie dvere?“

„Oh, jasné. V poslednom čase som trochu roztržitý,“ odvetil Jim a potiahol dvere, akoby to bol záves. To isté spravil na opačnej strane a potom sa znova postavil pred nás s rukami založenými v bok. „Kde sme to skončili?“

„Čo od nás chcete?“ spýtal sa Seb a postavil sa predo mňa.

„Aké roztomilé, chráni si svoje mláďa,“ povedal pobavene. „Správna otázka by bola: čo s vami nechcem robiť?“

„Tak teda, čo s nami nechcete robiť?“ skúsil to Seb opäť.

„Rozhodne vás nechcem kolonizovať,“ odvetil a zažmurkal oboma očami naraz a pootvoril pri tom ústa.

„Loď tvrdila čosi iné.“

„A presne preto som ju musel vypnúť,“ luskol prstami. „Stále omieľa dookola to isté, len akosi pozabudla, že už nie je pre koho kolonizovať.“

„Takže ste nás chceli kolonizovať?“

„Oh, áno. Pred dávnymi rokmi, ale to už je minulosť.“ Ledabolo mávol rukou.

Nerozumela som a podľa výrazov v tvárach ostatných ani oni.

„Poviem to takto. Vyslali nás v čase, keď vaša planéta bola pomerne zaostalá a slabo osídlená. Tých pár foriem života sme chceli obetovať, len aby naša rasa mohla prežiť, a tak nás vyslali, aby sme pripravili pôdu, doslovne, pre kolonizáciu,“ začal vysvetľovať a pochodoval pri tom zo strany na stranu po celej miestnosti. „Hibernačné lode leteli tesne za nami a mali doraziť pár rokov po nás. To by sme už boli hotoví a všetci by žili šťastne, až kým by nepomreli kvôli vysokému veku, chorobe, násilnou smrťou či kvôli niečomu inému. Žiaľ, stalo sa to posledné.“

Vymenili sme si zmätené pohľady.

„Zabilo nás niečo iné. Keď som sa s posádkou prebudil z kryospánku, blikalo mi na monitore hlásenie od správcu hibernačných lodí. Došlo vraj ku kritickej chybe pohonu a reťazovej reakcii. Potom bolo ticho a žiadne ďalšie hlásenie. Dokonca ani diaľkové vysielače nereagovali.“

„Čiže nemáte pre koho kolonizovať?“

„Správne!“ vykríkol a ukázal na mňa prstom.

„Prečo ste sa aj tak pokúšali pristáť?“

„Pristáť? Pristáť?!“ rozhorčil sa. „Tomuto hovoríš pristáť? To bola havária a za všetko môže ten sprostý počítač. Prikázal som mu, aby zastavil, ale odmietol. Vraj musí splniť poslanie a kolonizovať túto nádhernú modro-zeleno-hnedú planétu. To, že vás tam už vtedy žilo takmer osem miliárd, ho akosi vôbec nezaujímalo. To je, mimochodom, ďalšia chyba, ktorú naši spravili. Akosi očakávali, že sa za ten čas, kým sem prídeme, žiadna civilizácia natoľko nerozrastie. Chyba, veľká chyba, podľa môjho názoru.“

„Takže ste tu nechceli pristáť?“

„Presne tak. Ah, je dobré sa zasa rozprávať s niekým živým a rozumným, kto chápe, čo mu hovorím. Ani neviete, aké je to ubíjajúce rozprávať sa len s tým strojom, čo si neustále melie dokola to isté.“

„Čo sa stalo s vašou posádkou?“

„Bohužiaľ, zahynuli pri našom stroskotaní. Aj ja som prežil len akýmsi zázrakom, inak by už bola celá planéta nenávratne zmenená.“

„Ako to?“ spýtal sa tentoraz Seb.

„Hádam ste si nemysleli, že sa šírenie terraformačnej zmesi len tak zastavilo? Každú chvíľu som ju musel vypínať a zápasiť s ňou, ale ona si vždy nájde spôsob, ako sa zapnúť. Hrozná nuda. Dokolečka dokola stále to isté.“

„Nedá sa to vypnúť permanentne?“

„Pracujem na tom a dlhé roky som musel čakať, aby opravila potrebné obvody, ale aj tak to ešte potrvá, kým budem schopný ju vypnúť kompletne,“ povedal, keď sa opäť rozsvietili svetlá. „A je to tu zas.“

„Vitajte,“ ozval sa ženský hlas znova. „Prepáčte, že som sa odmlčala, ale mala som menšiu technickú poruchu, ktorá už je odstránená.“

„Čo máme spraviť?“

„Som rád, že sa pýtaš, maličká. Predpokladám, že ste sa za tie roky oboznámili s našou technológiou a viete ju ovládať.“

„Predpokladáš správne,“ odpovedal Seb za mňa.

„Výborne, musíme oklamať palubný počítač, aby si myslel, že už terraformovanie planéty dokončil. Potom sa už nebude neustále pokúšať ho opätovne zapnúť, ako to neprestajne robil posledných tristopäťdesiat rokov deň čo deň, noc čo noc, týždeň čo týždeň…“

„Chápeme, neustále,“ skočil mu do reči Artyom.

„Vedel som, že sa pochopíme,“ zažmurkal na nás zvláštne oboma očami, akoby nás to malo upokojiť.

„Prečo si to nespravil sám?“ spýtal sa Seb podozrievavo. Ani mne sa to nezdalo. Ak bolo také jednoduché oklamať palubný počítač a vedel, čo treba spraviť, prečo to nespravil už dávno?

„Lebo je to práca pre viacero rúk. Už moji technici, nech im sú nebesá milostivé, mali problém prinútiť ju, aby zastavila, ale verím, že spoločnými silami sa nám to podarí a zvíťazíme.“

„No dobre. Najprv sa ale pozriem, čo tu máme.“

„Keď myslíte, ale všetko je pripravené. Stačí len súčasne zadať zopár príkazov na oboch konzolách a problém bude vyriešený.“

„Aj tak si to chcem celé prezrieť,“ odvetil Seb, sadol si k jednému z displejov a pustil sa do čítania údajov. „Uhm, zaujímavé,“ rozprával sa sám so sebou a my sme zatiaľ v nepríjemnom tichu postávali, kým on čosi nájde. Bol z nás najskúsenejší, čo sa mimozemskej technológie týkalo, a keď sa nad tým zamyslím, tak aj všetkého ostatného. Predsa len žil aj v čase, keď to tu dopadlo, a väčšinu z nás vycvičil.

„Zia, mohla by si na chvíľku? Túto časť skriptovania poznáš najlepšie ty. Mne to nikdy poriadne nešlo,“ prehovoril po asi pätnástich minútach prezerania informácií a písania akýchsi príkazov.

Že mne išlo voľačo lepšie než jemu, bola pre mňa novinka. Podišla som bližšie a naklonila sa mu cez rameno, aby som sa mohla pozrieť na riadok, ktorý mi práve ukazoval.

„Čo na to hovoríš?“ zašepkal.

„Že sa buď systém mýli, alebo tu niečo nesedí,“ odvetila som pošepky. „Podľa tohto logu sa loď pravidelne vypínala sama po tom, čo ju niekto v rovnakom čase vždy znova spustil. Ale kto?“ spýtala som sa hlúpo a po chrbte mi prebehli zimomriavky, keď som si to uvedomila.

Pomaly a čo najnenápadnejšie som nahmatala pištoľ, zopárkrát som vydýchla a otočila sa. Behala som hlavou všetkými smermi, ale nebolo ho. Zmizol bez jediného zvuku.

„Kde je? Kurva! Kam sa vyparil? Veď tu ešte len pred chvíľou bol!“

Dvere boli naďalej zatvorené a iná cesta dnu či von neviedla, ale aj napriek tomu som ho nikde nevidela. Akoby sa skutočne vyparil.

„Oči na stopkách!“ rozkázala som zbytočne. Rovnako ostražito ako ja sledovali svoje okolie aj ostatní. „Seb? Máš dačo?“

„Posledných tristopäťdesiat rokov je rovnakých. Naštartovanie lode, reset UI a jej postupná obnova, až kým sa znovu sama nerozhodla vypnúť samo-preťažením riadiacich obvodov.“

„Sama sa ničí?“

„Áno, nerozumiem tomu. Akoby sa snažila zabrániť plnej obnove lodných systémov, ale to by znamenalo…“

„Že som vám klamal?“ zaznel Jimov pobavený hlas spolu s buchnutím čohosi o zem. Otočila som sa za zvukom, len aby som videla, ako Jim stráca hmotu a Tomaszove telo roztrhnuté na dva kusy padá na zem. Od hrôzy som ani nevystrelila, ale Artyom áno. Lenže neskoro – minul.

„Chrbtom k sebe!“ drgol do mňa Artyom a prebral ma tak z tranzu. V duchu som si vynadala. Počas svojho života som už v akcii zažila všeličo, ale tak rýchlo roztrhnúť človeka na dve polovice bez toho, aby vôbec stihol vykríknuť? To veru nie.

„Hneď ako sme prišli na orbitu, zaregistroval lodný počítač oveľa vyšší počet inteligentných foriem života, než bol pôvodný plán,“ ozval sa Jimov hlas z opačného konca miestnosti a tentoraz som vystrelila bez zaváhania. Okrem steny som nič iné nezasiahla.

„Pre mňa sa, samozrejme, nič nemenilo. Zopár tisícok alebo miliárd, to mi bolo a je jedno. Novú planétu tak či tak potrebujeme, ale UI a zopár členov posádky spolu s kapitánom malo iný názor. Bolo ich však príliš málo a dlho vzdorovať nedokázali. S umelou inteligenciou to až také jednoduché nebolo. Kapitán jej dal jasné rozkazy, ktoré mohol zmeniť len on, a nastavil kolízny kurz na planétu. Myslel si, že tým sa všetko vyrieši. Ako veľmi sa mýlil!“

„Prestaň kecať a ukáž sa!“ znova som vystrelila za hlasom, ale výsledok bol rovnaký.

„Toľké roky som sa s nikým nezhováral, hádam mi to nemáte za zlé, že sa chcem s vami podeliť o svoje myšlienky?“ zachichotal sa.

Artyom zrazu vystrelil a vykríkol. Otočila som sa rovnakým smerom, len aby som videla, ako vo vzduchu visí odtrhnutá ruka a pobavený úškľabok neznámeho. Vystrelila som mieriac priamo medzi jeho oči, ale kým tam projektil dorazil, už ho nebolo. Artyom naďalej stál, tvár mal mŕtvolne bledú, pery sa mu triasli a druhou rukou si márne zadržoval krvácanie. Chytila som ho práve včas a položila ho opatrne na zem.

„On, on…“ snažil sa čosi povedať.

„Šetri si sily,“ povedala som obzerajúc sa po okolí a z lekárničky som vytiahla sprej na zastavenie krvácania. Nevedela som, či to pomôže, bol skôr na menšie poranenia, ale nič iné mi nezostávalo.

„On sa… len tak zjavil… a tá rýchlosť,“ neposlúchol ma a zreničky sa mu rozšírili strachom.

„Uuh, nevyzerá najlepšie, nepotrebuje pomocnú ruku?“ pokúsil sa Jim o vtip spoza môjho chrbta a pocítila som závan teplého dychu na krku. Keď som sa otočila, opäť strácal hmotu. Už som sa ani neunúvala vystreliť, ale radšej som dala Artyomovi injekciu proti bolesti.

„No nie je to zábava!“ vykríkol mimozemšťan a jeho hlas sa rozozvučal zo všetkých smerov.

„Seb?“ opýtala som sa a hodila na neho spýtavý pohľad. Stále čítal údaje z displeja, no v druhej ruke držal svoju zbraň.

„Seb?!“ Neodpovedal, ale keď sa pri ňom zjavil Jim, tak mu bez zaváhania vrazil lakťom do nosa a naslepo zopárkrát vystrelil do jeho rozplývajúceho sa tela.

„Arrrgh! Ako?!“ skríkol nahnevane cudzinec, ale nezaútočil znova.

„Hmlovina ťa naučí všeličo,“ hlesol Seb a vzdialil sa od konzoly. „Napríklad ako neveriť svojim očiam a spoliehať sa na ostatné zmysly a hlavne inštinkt. Zároveň si z nás hmlovinou spravil odnož svojho druhu.“

Seb rýchlo švihol rukou a vystrelil. Projektil tentoraz nenarazil do steny, ale namiesto toho sa ozval bolestivý výkrik. Na pár sekúnd som zazrela zhmotňujúce sa telo, ale vzápätí opäť zmizlo. Chvíľu nato sa otvorili dvere. Už som čakala, že sa na mňa vrhne vonku čakajúca šelma, ale tie ležali o pár metrov ďalej a nehýbali sa. Boli mŕtve.

„Idem za ním,“ oznámil mi Seb. „Zober Artyoma a ak sa do dvoch hodín nevrátim, utekajte a nahláste to. Už viem, čo sa tu stalo, a ak ho nezastavím, tak sa to len zhorší.“

„Nemôžeš ísť sám! Zabije ťa!“

„Aj taká možnosť existuje, ale mám najväčšiu šancu. Mňa hmlovina pretvorila už dávno. Ty si sa už s vlastnosťami narodila, ale ešte ich nevieš ovládať. Bež, Artyom to už dlhšie nevydrží. Oblek ho udrží pri živote.“

Urobila som, ako kázal, a podopierala Artyoma na našej ceste späť k oblekom. Po celý čas som z útrob lode počula výstrely a Jimove nadávky. Usmiala som sa. S niečím takým určite nerátal. Myslel si, že nás bez problémov využije.

„Vydrž, Artyom,“ povzbudzovala som ho k ďalšiemu kroku. „O chvíľu sme vonku.“

„M… M… Musíme mu pomôcť,“ dostal zo seba prvé slová po dlhom čase.

„Najprv ťa musíme dostať do bezpečia. Nemienim dovoliť, aby sme prišli aj o teba,“ odbila som ho a pokračovala.

Započúvala som sa do zvukov boja a zdalo sa mi, že ustali, no mohlo to byť len vzdialenosťou, ktorá sa medzi nami a bojujúcim Sebom zväčšovala. Čo ak má Seb problémy? A ak má problémy on, čo potom zmôžeme my?

„Už sme skoro tam,“ povedala som a pridali sme do kroku. Artyomovi to nebolo veľmi po vôli, ale nesťažoval sa. Zaťal zuby a nechal ma udávať tempo.

Exoskeletony zostali tam, kde sme ich nechali, a boli neporušené, aj keď okolo nich ležala hromada tiel. Pomohla som Artyomovi s nastupovaním a pripojila ho na všetky systémy. Počítač automaticky rozpoznal kritický stav svojho pilota a nadopoval ho podpornými látkami. Artyom otvoril oči, zreničky sa mu doširoka otvorili a hlasne si vydýchol od úľavy. Určite mu už začala ustupovať bolesť.

Hádam prvýkrát sa pozrel na svoju chýbajúcu ruku. Nie však nešťastne, práve naopak. „Už sa teším na tú náhradu, čo mi Judžín vyrobí.“

„Len sa priveľmi neteš. Najskôr sa musíme odtiaľto dostať.“

„Bež pomôcť Sebovi. Ja to tu postrážim.“

Prikývla som, ale prv než som sa vrátila späť do vnútra lode, zobrala som zo svojho obleku nôž. Teda pre exoskeleton to bol nôž. Pre mňa skôr meč, ale na túto situáciu sa hodil najlepšie, aj keď nebol príliš ľahký. Ten parchant bol rýchlejší než guľka, ale uvidíme, či zmizne aj s mečom v bruchu alebo bez ruky.

Rozbehla som sa koridorom a načúvala zvukom lode. Jediné, čo som zachytila, boli zvuky mechanizmov – to posledné, čo som chcela počuť. Loď sa prebúdzala.

Pridala som do kroku a snažila sa zahnať chmúrne myšlienky. Každým ubehnutým krokom to však bolo náročnejšie. Bez Seba budeme nahratí.

Dobehla som k riadiacemu centru, ale nezastavovala sa. Pokračovala som ďalej smerom, ktorým som naposledy videla miznúť Seba. Bežala som naslepo. Nebolo sa čoho držať. Všetky dvere, ktoré som minula, sa zdali byť zatvorené. Po ani neviem koľkých metroch, som konečne narazila na prvú stopu. Krv. Červená. Zo začiatku to boli len kvapky, ale postupne ich pribúdalo a neboli len na podlahe. Tu a tam som zahliadla krvavý odtlačok ruky na stene alebo dlhú šmuhu.

Oh, Seb.

Trvalo mi, kým som si uvedomila, že ma Seb naviguje. Zistila som to, až keď som prišla k pootvoreným dverám, z ktorých presvitalo trochu modrastého svetla. Bola na nich krv v tvare kruhu. Ktosi sa ich snažil zatvoriť, ale mechanizmus sa musel pokaziť. Zatiaľ čo jedna strana bola zatiahnutá, druhá sa spriečila.

Opatrne som nakukla dnu a poobzerala sa okolo. Bola to akási strojovňa. V radoch vedľa seba boli rozostavené vysoké svetielkujúce stĺpy plné rôznych výčnelkov a parilo sa z nich.

Vkročila som dňu a čím viac som sa k tým stĺpom priblížila, o to teplejšie mi bolo. Keď som obišla prvý, zistila som, že ich je tam omnoho viac. Neboli len vedľa seba, boli aj v radoch za sebou. Nezvládla som ich počítať. Tiahli sa do diaľky a loď sa tu mierne zvažovala. Vyzeralo to, akoby som bola na kopci.

Ďalšie stopy krvi som už nevidela, pokračovala som ďalej. Niekde tu predsa musí byť. Zrazu ma zozadu ktosi chytil za ústa a pritiahol k sebe.

„Psst,“ tíšil ma Seb a zatiahol ma bližšie k stĺpom do pary. Bolo pri nich strašne teplo. Pot sa mi okamžite začal liať zo všetkých pórov, ale dôverovala som svojmu veliteľovi.

„Kde ste, holúbkovia?“ ozval sa priestorom Jimov spevavý hlas. „Ste inteligentní na svoju vlastnú škodu.“

Seb si ma otočil a hlavou jemne pohol hore. Nerozumela som, čo odo mňa chce. Znova mi naznačil to isté, no teraz naliehavejšie a zároveň ma aj nadvihol. Chcel, aby som vyliezla na stĺp. Pokrútila som hlavou a dotkla sa špičkami prstov výčnelka. Povrch bol horúci. Príliš, aby som po nich len tak lozila. Prikývol, že o tom vie, a znova mi prikázal, aby som vyliezla na stĺp a doplnil ho signálom pre rýchlosť, aký sme používali počas tréningov – rýchly pohyb dlaňami. Poslúchla som a pustila sa do štverania. Výčnelky som musela každú chvíľu striedať, inak by som si spálila ruku, ale aj tak som pociťovala bolesť.

Pozrela som sa na Seba a dvoma prstami mi signalizoval pohyb dopredu. Išiel pomaly, aby som mala čas sa presunúť. Stále som však nevedela, prečo to všetko robíme. Zistila som to, až keď som len pár krokov za Sebovým chrbtom nachvíľu zazrela pohyb v pare. Najprv som si myslela, že je to závan vzduchu, ale žiaden tu neprúdil. Chcela som Seba varovať, ale on akoby vedel, na čo myslím. Priložil si prst k perám a zastavil sa.

Znova sa pohla para, tentoraz tesne za Sebovým chrbtom, a vzápätí sa neznámy zhmotnil. Chcel ho chytiť pod krkom, ale Seb tam už nebol. Stál o pár metrov ďalej a bol k nemu otočený čelom.

„Áh!“ vykríkol Jim frustrovane a zostal stáť. Nezmizol ako doteraz.

Potichu som sa presunula a dúfala, že ma nepočuje. Zdal sa však príliš zabratý rozprávaním.

„Už mám toho dosť! Ako sa vám podarilo prežiť terraformáciu, je pre mňa záhada. Na vás to nemalo účinkovať!“

„Ako vidíš, účinkovalo,“ poznamenal Seb a nespúšťal z neho oči.

Rozkročila som nohy medzi dvoma stĺpmi a opatrne som vytiahla meč.

„Čoskoro sa unavíš. Tak prečo to nevzdať?“ navrhol Jim. „Ja mám síl ešte dostatok, môžem sa tu s tebou naháňať donekonečna. Síce ste od nás získali zopár schopností, ale na plnokrvníka, ako som ja, to stačiť nebude. To musíš vidieť aj ty.“

„Musím, nemusím. Stačí mi vydržať, kým prídu posily. S toľkými si neporadíš. Moment prekvapenia si už premrhal.“

„Dostanem vás jedného po druhom. Mimochodom, kde je to tvoje mláďatko?“ povedal Jim a začal sa obzerať všetkými smermi. Vtedy Seb dvakrát rýchlo zažmurkal a ja som bez zaváhania skočila. Ako prvé som mu do chrbta vrazila oboma nohami a odkopla ho bližšie k Sebovi. Čakal to, chytil ho rukami za hlavu a pritiahol si ju opakovane ku kolenu. Ja som k nemu zatiaľ prišla zozadu a štyrikrát ho prepichla na rôznych miestach od chrbta. Netušila som, kde mal dôležité orgány, ale dúfala som, že som aspoň jeden trafila.

Jim zakaždým vzdychol od bolesti, ale nebránil sa. Bol stále otrasený a Seb mu hlavu držal pevne, aj keď už pravdepodobne nebol dôvod. Jimove telo ochablo, ale ešte stále dýchal. Položil ho na zem a prikľakol mu krk.

„Nikdy nepodceňuj ľudí,“ poučil ho Seb a trhol mu hlavou, až kým nebolo počuť zapraskanie kostí. „Podaj mi nôž.“

Nepýtala som sa na dôvod a podala mu ho.

Seb priložil čepeľ ku krku a začal rezať. Neprestal, až kým nebola hlava oddelená od zvyšku tela. „Pre istotu.“

Hlavu Seb odhodil čo najďalej od tela a opustili sme miestnosť so stĺpmi, ktorá sa akoby zrazu ochladila. Obzrela som sa a Seb si všimol môj pohľad.

„To ona,“ ukázal všade navôkol. „Vypla chladenie hlavného počítača, aby mi dala šancu.“

„Ideme domov?“ spýtala som sa ho a pomohla mu prejsť cez dvere.

„Vy idete. Ja sa skúsim postarať o loď a urobiť niekoľko príprav.“

„Príprav na čo?“ nechápala som.

„Na ich prílet. Vy sa zatiaľ musíte dostať cez múr a varovať ľudí.“

„Varovať ich pred čím?“

„Že sú na ceste a tentoraz nepríde len jedna loď.“

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.