Ajriš – 1. Kapitola

Work in Progress – Urban Fantasy v uliciach Bratislavy – 204 normostrán – momentálne v stave kvasenia, brúsenia, leštenia a eliminácie gramatických chýb. Zatiaľ komentujte, posielajte feedback a ak sa páčilo, zdieľajte. Ďakujem.


Záverečné mám rád.

Väčšina ožranov je už na ceste domov, alebo do najbližšej priekopy a žiadni noví už neprídu. Tí, čo zostali, sú štamgasti a členovia klubu. Oni problémy robiť nebudú. Vedia, že by už nedostali naliate a odo mňa by vyfasovali zopár po papuli. Kamarát, nekamarát, je to moja práca udržiavať poriadok. Kam by sme sa to dostali, keby sme mali robiť ústupky na základe priateľstva. To by sme boli rovnakí ako tí pajáci vo vláde.

Odpľul som si.

Špiny zaujímajúce sa len o svoje záujmy.

Otočil som ceduľu na dverách na zatvorené, ale nezamkol som. To keby sa niektorí zo stálic pohostinstva U bielej Lujzy rozhodol odísť späť k manželke, alebo kamkoľvek inam. Pre väčšinu to tu bol druhý domov. Nie len preto, že to bol vlastne rodinný dom prerobený na krčmu, ale skôr preto, že tu trávili väčšinu svojho voľného času. Mali sme tu totiž klub – Obyčajní ľudia proti mágom. Nie, že by sme boli obyčajní ľudia, ale bol to fajn názov. Taký neutrálny.

Dom, v ktorom sa pohostinstvo U bielej Lujzy nachádzalo, mal dve poschodia. Spodné, kde sa nachádzala kuchyňa, bar a spoločné priestory. A horné, kde bývala prevádzkarka, barmanka a čiastočná majiteľka v jednom – Lujza.

„Hej, Ajriš!“ skríkla na mňa Lujza, aby prehlušila vravu hostí a stíšila hudbu z reproduktorov.

Mal som ju najradšej zo všetkých ženských v mojom živote. Pravda, nebolo ich veľa. Väčšina zostala len na jednu noc, či zopár týždňov. Potom sa im zunovalo, že mali priateľa, čo je celú noc v práci a cez deň spí. Na Lujze mi nevadila ani jej predošlá práca – remeselníčka lásky. Bola to minulosť a asi mala na to dôvody. Jej červené vlasy síce neboli prirodzené ani pravidelne udržiavané, v očiach a v ich okolí sa jej zračila únava rokov a z práce, ale aj tak sa mi páčila.

Opačne som si nebol až taký istý. Občas sa tvárila, že áno, ale väčšinu času koketovala s inými. Či už s hosťami, alebo spoločnými kamarátmi.

„Zaspievaj nám niečo,“ povedala.

Povzdychol som si.

Keby to povedal hocikto iný, tak sa naň škaredo pozriem. Jej som ale nedokázal povedať nie a ona to veľmi dobre vedela.

„Ktorú?“ zahundral som a vyložil stoličku pri najbližšom stole.

„Tú našu,“ koketne sa na mňa usmiala, odložila mokrú handru a oprela sa lakťami o bar ako zamilovaná štrnástka na koncerte New Direction.

Zvyšok osadenstva sa tiež otočil a čakali s pivami v ruke, kým začnem.

„Of all the money that e’er I spent… ,“ spustil som moju obľúbenú írsku skladbu – The Parting Glass a dal sa popritom do vykladania stoličiek. „I’ve spent it in good company.“

Naučil som sa ju počas pobytu v polepšovni, kde mi aj prischla moja prezývka – Ajriš. Nie len kvôli tomu, že som si tam obľúbil írske piesne, ale aj preto, že mám ryšavé vlasy. Deckám to tam prišlo zábavné, mne už menej. Čo som im dal aj patrične pocítiť. Aj preto som tam skysol dlhšie než ktokoľvek iný.

„And all the harm that ever I did.“ Slovám tu takmer nikto nerozumel. Málokto z Lujziných hostí ovládal cudzie jazyky, ale melódia piesne ich upokojovala.

Kým som sa dostal ku koncu, boli už takmer všetky stoly a stoličky odpratané. Zostalo ich už len zopár.

Zaspieval som posledný verš : „I’ll gently rise and I’ll softly call… Good night and joy be with you all,” a oprel som sa o stôl.

V podniku zavládlo ticho, miestami narúšané len bzučaním vzduchotechniky a kvapkaním vody z kohútika. Nikto sa ani len nepohol, len sa na mňa nemo pozerali.

„Vďaka, Ajriš,“ žmurkla na mňa Lujza jedným okom a poslala mi bozk. „Potrebovala som to.“

„Si si istá, že nepotrebuješ aj niečo iné?“ ozval sa čísi hlas od vchodu. Nepoznal som ho.

Čo nevidí, že máme zatvorené?

Otočil som sa a od hlavy po päty som si premeral muža vo dverách. Lepšie povedané mužov. Boli piati.

Účesy mali spevnené gélom na vlasy, že by ich ani sharknado nerozhodilo. Nahodení boli v navlas rovnakých oblekoch čiernej farby a podľa toho, ako im padli, museli byť ušité na mieru. Rovnošatu im dopĺňali krvavo červené kravaty a nevkusné zlaté reťaze, ktoré tvorili doplnok zlatým prsteňom. Všetko to zakončili tmavými lesklými poltopánkami. Takmer vyzerali, akoby prišli z deväťdesiatych rokov. Chlapci sa buď hrali na mafiánov, alebo si pomýlili podnik a išli na maškarný ples. Vyzerali skôr na to prvé.

„Máme zavreté,“ povedal som im pokojne a snažil sa dať do hlasu trocha slušnosti.

Nezabralo to.

„Vážne?“ spýtal sa hovorca skupiny a pozdvihol jedno obočie. Vyzeral, že šéfuje celej tejto vyparádenej bande, aj keď z nich bol rozhodne najmladší. Mohol mať tak nanajvýš osemnásť, možno aj menej. Ešte mu ani poriadne fúzy nerástli. „Dvere boli otvorené, počuli sme nejaký otrasný škrekot, tak sme si s chlapcami povedali, že sa zastavíme a pozrieme sa, čo to vydáva.“

Zaťal som zuby, ale nepohol som sa. Patrili k tomu druhu ľudí, čo radi z krátkej chvíle provokovali. Nemal som hlas ako Ed Sheeran, ale do hviezdnej roty som tiež nepatril.

„Poprosil by som vás, aby ste opustili podnik. Máme už zatvorené. V meste nájdete určite niečo na osvieženie,“ skúsil som to znova po dobrom.

Chlapíkovi sa znechutením skrivila tvár, prešiel pohľadom po všetkých hosťoch a pozrel sa mi do očí. „Sme smädní a máme peniaze, tak v čom je kurva problém, ryšavec?!“

Nesklonil pohľad ako väčšina, keď sa mi do nich pozrie, tak som ich privrel ja a zhlboka sa nadýchol. Len pokoj. Hovoril som si v duchu a ďalej som napínal šľachy na čeľusti.

„To je v poriadku, Ajriš. Nalejem pánom jednu na cestu, aby ich nesmädilo,“ prehovorila Lujza roztraseným hlasom a pokúsila sa zachrániť situáciu, aj keď nemusela. Poradil by som si s nimi aj sám a keby sa ukázalo, že je v nich viac, tak by pomohli kamoši pri bare. Vždy si radi udreli, keď sa vyskytla príležitosť. Ale to by mohlo znamenať problémy s políciou a kto vie kým ešte. To Lujzin podnik nepotreboval a ja už vôbec nie.

„Irish?“ zachechtal sa chlapík. „Stavím sa, že si v Írsku ani len nebol.“

Ignoroval som ho a pustil sa do vykladania zvyšných stoličiek. Práve som jeden stôl dokončil, keď sa pri ňom zastavili a neprestali na mňa zazerať.

„Tu by sme si radi sadli,“ povedal na oko slušne, pritom hneď vedľa bol pripravený stôl a on to veľmi dobre vedel.

Zahryzol som si do jazyka, aby som nepovedal niečo, čo by som ľutoval a stoličky som zložil.

Už som videl, ako sa chlapi z klubu pripravujú, ale nenápadne som pokrútil hlavou.

Nechcel som mať problémy.

Odstúpil som a prešiel k ostatným stolom, ktoré potrebovali spratať. K ich stolu zatiaľ v tichosti prišla Lujza. Všetko som jedným okom sledoval. Ani na sekundu som sa k nim neotočil chrbtom.

Prišli robiť problémy, to bolo jasné. No tie časy, keď som sa dal ľahko vyprovokovať, už boli preč.

Lujza prijala objednávku a odkráčala späť.

Po celý ten čas kravaťáci neprehovorili ani pol slova. Len sedeli a pozerali sa na mňa. A ja späť na nich.

Lujza im priniesla päť fľaškových pív, fľašu najlepšej whisky, akú mala, a päť prázdnych pohárov.

Chlapík po pravici od mladého šéfa sa načiahol po whisky, otvoril ju a štedro nalial do pohárov. Časť sa mu pritom podarilo vyliať na stôl, ale nikoho z nich to netrápilo.

Ako prvý pozdvihol pohár šéf. Malíček mal pritom zdvihnutý, ako by išiel piť víno, privoňal si a kopol celý pohár do seba. Polovica mu stiekla po brade až na bielu košeľu a zvyšok po chvíli vypľul, ako sa začal dusiť.

Pokrútil som hlavou. Aj ja, čo som najradšej pil pivo, som o whisky vedel aspoň toľko, že ju treba popíjať pomaly a nie ju do seba hodiť celú.

„Chceš nás otráviť ty kurva blbá!“ zakričal, keď sa konečne prestal dusiť a hodil fľašu do baru.

Lujzu minul len o pár centimetrov.

Chlapi pri bare vyskočili na nohy, ale stačil jeden pohľad od mladého a zostali stáť. Aj Lujza, inak statočná, stála ako skamenená, ale bolo vidieť, že sa celá trasie. Takmer ani nedýchala a prosebne sa pozerala na mňa. Tak ako všetci.

Mladého maškarná banda sa pomaly postavila a rozostavili sa okolo svojho šéfa. Usmievali sa a hľadeli na mňa ako na bravčové čo treba naklepať. Čakali na pokyn.

Nebol to môj podnik, ale bezpečnosť som mal na starosti ja, lebo všetci veľmi dobre vedeli, že keď sa strhne bitka, je lepšie stáť na mojej strane.

„Napili ste sa, tak už aj môžete ísť,“ odignoroval som urážku, hodenú fľašu a aj predošlé nevyslovené provokácie. Skúsil som to poslednýkrát po dobrom, ale vysloviť tých niekoľko slov mi zobralo aj posledné kúsky trpezlivosti.

Už podľa pobaveného výrazu v bielej tvári mladíka mi bolo jasné, že len tak neodídu. Vedel som to vlastne, už keď prekročili prah dverí. Len som odďaľoval konflikt. Nie že by som mal problém rozbiť zopár hláv, to bola moja špecialita, ale čosi mi na nich nesedelo. Ich arogancia a sebavedomé vystupovanie akoby im to tu patrilo, uzemnila aj bitkami ostrieľaných chlapov pri bare. Doteraz nepovedali ani jedného slova a to bolo viac než nezvyčajné.

„Ja poviem, kedy pôjdeme a ešte som to nepovedal!“ zavrčal a pozeral sa mi rovno do očí. Asi to videl v nejakom filme a chcel ma tým vystrašiť, ale na mňa to nezapôsobilo. Teraz som ich neprivrel a ani som pohľadu neuhol, len som pobavene nadvihol ľavé obočie.

Tieklo mu mlieko po brade a už tu také finty skúša.

Zdalo sa, že ho môj vzdor mierne zaskočil. V očiach sa mu na sekundu mihla neistota, ale nemienil ustúpiť. Hneď na to ju zastrel sebavedomím, ktoré z neho priam sršalo.

„Trochu to tu prerobíme, čo poviete chlapci?“ navrhol bez prerušenia očného kontaktu a luskol prstami na oboch rukách.

Mal ich dobre vycvičených. Na povel sa okamžite rozbehli do všetkých strán a pustili sa do rozhadzovania a rozbíjania nábytku. Nebol drahý, ani značkový, ale Lujza bude musieť siahnuť na rezervu, aby nahradila všetko rozbité.

Ako prvé si to odniesli najbližšie stoly a stoličky. Lámali ich, akoby boli vyrobené z kartónu. Tí chlapi museli mať vo svojich vychudnutých telách viac sily, než by som bol povedal.

Jeden z nich zrazu dostal skvelý nápad zlomiť o mňa stoličku. Chytil ju do ruky, pozrel sa na mňa a s našpúlenými perami prikývol hlavou. Celý čas sa pitom usmieval, ako by si spomenul na dobrý vtip. Zahnal sa a trafil ma s ňou do hlavy. Stolička sa rozletela do strán a chlapík v obleku sa zmätene pozrel na jej zvyšky vo svojich rukách a potom na mňa.

Ani to so mnou nepohlo. Ustál som aj horšie útoky, ako bol tento.

„Ajriš! Zastav ich!“ prekonala Lujza očividne svoj strach a viac mi nebolo treba. Natiahol som ruku, chytil ho za kravatu a jedným ťahom som si ho pritiahol k sebe. Už sa neusmieval. Zaklonil som sa a hlavičkou ho poslal k zemi. Z nosa sa mu nezastaviteľne začala rinúť krv, ale už sa nepohol. Bol v bezvedomí.

Keď to videli jeho druhovia, neváhali ani sekundu a vrhli sa na mňa naraz zo všetkých smerov päsťami a nohami.

Krok po kroku som ustupoval a odrážal údery, ktoré som odraziť chcel. Zvyšok som nechal dopadnúť. Som tak trochu zvláštny a bolesť mi robí dobre. Pumpuje mi adrenalín do žíl, prikuruje hnev a posúva ma ďalej. Už od malička, keď ma bili za to, ako som vyzeral, som toho veľa zniesol. Neraz boli v presile, ale ani raz som z boja neutiekol. Tyranom sa treba postaviť a teraz to nebolo iné, aj keď ich zásahy boli bolestivejšie. Dokonca viac, než som bol zvyknutý.

Útočili len traja, zatiaľ čo sa ich šéf prizeral. Na tvári mu pohrával škodoradostný uškľab a zdal sa byť spokojný s vývojom situácie. Cítil výhru, ale to ma ešte nepoznal. Len som sa zahrieval.

Hodil som pohľad na chlapov pri bare.

Stále sa nepohli.

Čo to s nimi do pekla je? Inokedy sa hrnú do bitky aj za malé drgnutie, či neškodný pohľad a teraz tam stoja ako prikovaní.

Odrazil som pravý hák od pravého útočníka a vzápätí ľavý od ľavého, ale od tretieho som už nedokázal. Mieril na stred. Pripravil som sa na bolesť, ktorá sa mi hneď na to prehnala od nosa celým telom. Ústa mi zaliala krv, ale nemal som čas sa tým zaoberať.

„Už to s ním skončite! Nemáme na to celú noc. Mám chuť sa pohrať s cicuškou. Po pár pohárikoch už nevyzerá najhoršie, aj keď som už videl lepšie. Zato má v sebe oheň, cítim to,“ povedal mladý, prebehol si jazykom cez pery a pozeral sa pri tom na Lujzu.

„Snažíme sa, ale je to tvrdý parchant!“ posťažoval si pravý útočník a na čele sa mu už objavili prvé kvapky potu. Nahnevane sa zahnal a minul. Zdalo sa, že nemali energie neobmedzene. Nemusel som sa ani poriadne zakloniť. Rýchlosť ich úderov sa síce spomalila, ale aj tak boli kurevsky rýchli. Určite trénovali bojové umenia, inak si neviem predstaviť, že by také špáradlá takto bojovali. Jedine že by… ? Nie, to nie je možné, nemajú predsa označenie.

Medzi údermi som sa pozrel k baru. Nič sa nezmenilo. Všetci stáli rovnako ako predtým. Mierne sa chveli, tváre mali červené od hnevu, ale inak boli v nezmenenej polohe.

Sú to skurvení mágovia! Inak to vysvetliť nešlo.

Uhol som sa úderu z pravej strany a ten z ľavej som nechal dopadnúť. Trafil ma do ucha, bolelo to, pískalo mi v ňom, ale to bolo len dobré. Bolesť je môj pomocník, hovoril som si ďalej a pritiahol si stredného chlapíka za kravatu. V očiach som mu videl, že to nečakal a päsť rútiacu sa na svoju tvár už vôbec nie. Po prvom zásahu sa mu skrížili oči, ale držal sa. Udieral som ho znova a znova, až kým mi v rukách neochabol. Po celý ten čas do mňa jeho kamaráti búšili z oboch strán. Prijímal som údery a o to silnejšie som udieral, aj keď to už môj protivník nepotreboval. Jeho tvár už bola na kašu. Ani plastický chirurg celebrít by mu už nepomohol.

Pustil som telo a celou svojou váhou som ramenom vrazil do kravaťáka po pravej strane. Trochu sa zatackal, ale nespadol. Ani som to nečakal. Len som potreboval viac miesta a aby mi dal na chvíľu pokoj.

Zachytil som päsť letiacu na môj už aj tak dosť zdeformovaný nos a stlačil ju v dlani. Kosti zapraskali, tvár vyčarovala bolestivú grimasu a chlapík predo mnou padol do kolien. Vyzeral, akoby išiel prosiť o milosť, ale nič nepovedal. Voľnou rukou som sa zahnal, ale pohyb som nedokončil. Chytil mi ju jeho spoločník a pokúšal sa ju vykrútiť.

Aj sa mu to podarilo. Bolelo to, ale nekričal som. Kričať znamená ventilovať a ventilovať znamená zbaviť sa sily.

Kde kurva berú toľko sily? V živote som nepočul o mágoch, čo útočia len fyzicky.

S jednou rukou za chrbtom a druhou drviac kosti som toho nemohol veľa urobiť. Uvoľnil som teda zovretie ruky a namiesto toho som chlapíka čakajúceho na rozhrešenie kopol kolenom do nosu. Hlava sa mu zvrátila a zvalil sa na zem. Nebol mimo, len sa zvíjal od bolesti a nevedel, čo si má chytiť skôr. Nos, či dolámanú ruku.

Buzerant za mojím chrbtom sa cítil nezraniteľne a voľnou rukou ma udieral do ľadvín.

Pri každom údere som sa trochu prehol dopredu a kútikom oka som zazrel, ako sa ich šéf pomalým krokom blíži k Lujze. Z času na čas sa obzrel a pozrel sa na mňa s tým svojim neznesiteľným a arogantným úsmevom.

Nikto ho nezastavil, keď prešiel okolo chlapov. Boli ako začarovaní. Čo aj pravdepodobne boli.

Ďalší úder a už som vedel, že najbližšie dni budem šťať krv.

Rozbehol som sa k baru s buzerantom v závese.

Musel som niečo spraviť, ale chlapík za mnou ma niekoľkokrát opakovane kopol do kolena. Zvalil som sa na zem a on letel so mnou.

Prevalil som sa cez neho a on neudržal zovretie a pustil ma. V tom momente si musel uvedomiť, že je koniec. Aj keď som mal jednu ruku takmer vykĺbenú a potrebovala čas na zotavenie, druhou som dokázal udrieť. Nešetril som ho a po chvíli už navôkol lietali kvapky krvi a kúsky kostí z jeho hlavy. Zastavil som sa, až keď som päsťou vrazil do dlážky.

Zdvihol som hlavu a pozrel sa na mladého. Stál len pár metrov odo mňa, no stále sa usmieval. Nezdalo sa, že by s ním smrť ďalšieho z jeho mužov otriasla. Bolo mu to očividne jedno. A to hovorili o mne a mojich chlapcoch, že sme nebezpeční pre spoločnosť. Že nenávisť nepatrí do modernej spoločnosti. Áno, podaktorí z nás nenávideli každého a všetkých, čo boli iní, než my. Hlavne ale mágov a niektorí aj černochov, cigáňov, homosexuálov, židov či Maďarov, ale aj hocijakých iných príživníkov spoločnosti. Keď na to prišlo, tak aj bielych. Ale tento hajzel bol iný level bastarda. Ak nás považovali za zlo spoločnosti, čo bol potom on?

Za mnou sa čosi pohlo, ale otočiť som sa nestihol a už na mne ležal ten, ktorého som vyradil ako prvého. Vrážal mi hlavu do dlážky a to na rovnaké miesto, kde mal predtým hlavu jeho druh. Jeho krv sa miešala s mojou a jeho kosti a kúsky mozgu sa mi lepili na tvár. Pokúsil som sa ho striasť, ale nedal sa. Akoby vážil viac než ja, čo v porovnaní s mojou postavou bolo nemožné. Aj napriek tomu sa ma držal ako kliešť. Veľmi ťažký kliešť.

„Prosím, nie!“ vykríkla Lujza a počul som zvuk trhajúcej sa látky.

„Skap už ty hajzel!“ zanadával od námahy útočník na mojom chrbte, ale toľko radosti som mu nemienil spraviť. Počkal som, kým mi nadvihne hlavu a skôr než ju stihol vraziť späť do podlahy, som to spravil za neho. Zopárkrát som to zopakoval, až kým nevyšiel z rytmu. Nevedel, čo sa deje a na malú chvíľu sa uvoľnil. Na to som čakal. Zo všetkých síl som sa nadvihol a zhodil ho zo seba.

Tentoraz som sa na neho prevalil ja a začal ho škrtiť. Udieral ma oboma rukami, snažil sa ma zhodiť, ale po chvíli zistil, že to nemá zmysel. Načiahol ruky za mojím krkom, ale dochádzala mu sila.

„Nie!“ zafňukala Lujza a počul som, ako jej vrazil. Potom stíchla.

Musel som si pohnúť, ale chlapík pod mnou stále nedodýchal.

Obzrel som sa po okolí, ale po ruke nebolo nič, čo by som mohol použiť. Najbližšia fľaša bola pekných pár metrov odo mňa. Ľavou rukou som ho udrel do tváre a pravou po ohryzku. Normálne mu mal stačiť jeden priamy zásah, ale ochabol až po troch, no ešte dýchal.

Kurva! Nemal som sa s ním tak dlho hrať.

Unavene som sa pozviechal zo zeme a čo najrýchlejšie som prešiel k baru.

Skurvenec už mal dole nohavice a prirážal. Zdrapol som ho za krk a odtiahol ho z Lujzy. Nehýbala sa, ale postrehol som jej dych. Bol plytký, ale bol.

Vytiahol som toho vyjebanca spoza baru, tresol som s ním o hranu a odhodil ho, čo mi sily stačili. Dokĺzal sa až ku vchodu, cestou poutieral krvavú podlahu a tam zostal ležať. Roztiahnutý na dlážke a s gaťami stiahnutými pod kolenami.

„Vybral si si zlý podnik na svoje zvrátené chúťky.“

Spravil som jeden unavený krok dopredu a prekročil bezvládne telo.

„Tu nemáme radi takých ako si ty.“

Prešiel som k stolu, ktorý ich vyčíňanie ako zázrakom prežil a zobral som jednu stoličku.

„Ty a tebe podobní majú do tohto podniku zakázaný vstup. Tu je to len pre čistých ľudí. Mutantov ako vy tu nechceme.“

Odlomil som nohu a zvyšok som odhodil.

Chlapík už bol štvornožky a pokúšal sa postaviť.

Priskočil som k nemu a udrel ho opakovane nohou od stoličky medzi nohy.

Zreval od bolesti, schúlil sa do klbka a do očí sa mu nahrnuli slzy. Už nebol taký nebojácny. Nesmial sa a arogancia z neho nevyžarovala. To je vlastne ťažké, keď vám trčí zadok a poštíte sa od strachu a bolesti.

„Čo to kurva bolo?!“ ozvali sa konečne chlapi od baru.

Obzrel som sa.

Už sa mohli hýbať. Vojto s Ferom sa už hrnuli pomôcť Lujze a Michal s Ivanom ku mne.

„Nemohli sme sa pohnúť,“ odvetil Ivan ospravedlňujúco a kopol si do šéfa bandy. „Vyjebaní mágovia. Do plynu s tými bastardami!“

„Čo s ním spravíme?“ spýtal sa Michal a odpľul si.

„Nemôžeme ho nechať odísť,“ povedal som medzi nádychmi. „Videl, ako som zabil tých dvoch. Nikto z nich odtiaľto živý neodíde. Je to jasné?!“

Obaja prikývli. Nemali s tým problém. Mágov sme všetci rovnako nemali v láske a mágov, čo zneužívajú svoje schopnosti ešte menej. Takí si nezaslúžili zľutovanie.

„Odtiahnite tých dvoch na dvor. V búde nájdete celtovinu. Tým ich zatiaľ prikryte, aby ich nevideli susedia. Potom porozmýšľame čo s nimi. Ja musím dokončiť tohto tu.“

Zdvihol som ho zo zeme, ale podcenil som ho. Myslel som, že už má dosť potom, čo som mu z vajec spravil omeletu. Dlaňou sa ma dotkol na hrudi a odhodil väčšou silou, než by som bol do neho povedal.

Rozrazil dvere a utiekol von.

„Kurva!“ postavil som sa a rozbehol sa za ním.

Ak sa dostane k policajtom, tak nám nič nepomôže. Ťažko nám uveria, že sme v tom boli nevinne a len sme sa bránili. Boli neoficiálne chránenou menšinou a my známi svojim nie príliš pozitívnym postojom voči podobným indivíduám. Aspoň z pohľadu verejnosti.

Ďaleko našťastie neutiekol. Nohavice ho spomaľovali, aj keď sa ich snažil pozapínať. Prešiel okolo tmavého BMW, ktoré muselo patriť jedine jemu a pokračoval ďalej.

Obzrel sa.

„Nechaj ma!“ skríkol a odtackal sa o pár metrov ďalej. „Neviem, čo si zač, ale nemôžeš ma len tak zabiť! Vzdávam sa. Dám ti peniaze, čokoľvek,“ povedal a vykročil na cestu.

Bola tma a táto štvrť málo osvetlená, mesto šetrilo. Aj preto si ho prichádzajúce auto nemohlo všimnúť. A aj preto, lebo išlo rýchlejšie, než by malo.

Vyletel ponad kapotu, prešuchol sa ponad čelné sklo a dopadol len pár metrov od miesta, kde do neho auto vrazilo.

Tak to by bolo, pomyslel som si, ale on sa pohol a snažil sa postaviť.

Kurva! Čo je vyrobený z adamantia?

Ďalšie auto priletelo z rovnakého smeru a za ním ďalšie.

Prvé mu prešlo stredom trupu, druhé hneď na to kúsok pod hlavou. Ani jedno nezastavilo. Bolo im jedno, či niekoho zrazili a mne tiež. Uľahčili mi prácu.

Prešiel som na kraj cesty a zastal. Pre istotu som sa pozrel oboma smermi, ale zdalo sa, že je už pokoj ranným naháňačkám.

Kľakol som si k mladému a pokrútil hlavou. Zdalo sa, že mal peňazí viac než rozumu. Ale prečo sa do nás musel kurva navážať? Stálo mu to za to?

„Čo sa tu kurva stalo?!“ ozval sa mi Ivan za chrbtom.

„Zrazilo ho auto,“ objasnil som mu očividné.

„Tomu hovorím kurva smola. Najprv natrafí na teba a potom ho zrazí auto.“

„Tri.“

„Čo tri?“

„Zrazili ho tri autá. Prvé ešte rozchodil. Druhé by už nerozchodil, ale možno by prežil. Tretie ho už dorazilo.“

„Videl si, kto to bol?“

„Nie, ale zdalo sa mi, že ten v tom prvom mal kovovú ruku a tie dve ho naháňali.“

„Kovovú ruku? Hádam si nemyslíš, že to bol… ?“

„Neviem,“ prerušil som ho. „Je to len legenda. Pomôž mi s ním, nemôžeme ho tu nechať. O chvíľu bude ráno.“

Chytil som ho za ruky, Ivan za nohy a nadvihli sme ho. Moja polovica sa s mľasknutím odlepila od zeme, aj ta Ivanova, len stred zostal ležať.

„Do psej matere, kurva, piče, to je nechutné,“ hrešil Ivan, ako mu dych stačil a pustil svoju časť na zem a poskakoval na ceste ako zmyslov zbavený. „Toho sa už nedotknem.“

„Ale dotkneš!“ sykol som. „Alebo chceš ísť do väzenia za spoluúčasť?“

„Veď som nič nespravil! Nemohol som sa pohnúť!“

„A kto nám to kurva uverí? Povedia, že sme ich napadli, lebo sú mágovia.“

„A sú? Nevyzerajú tak, nesprávali sa tak a nemali na rukávoch pásky.“

„Tak ako vysvetlíš, že ste sa nemohli hýbať?“

„A čo ty? Prečo to na teba neúčinkovalo?“

„Neviem a už sklapni, lebo nás niekto nájde a potom si ma neželaj. Ber jednu polovicu, ja beriem druhú.“

Ivan svoju časť napokon zdvihol. Neochotne a za neustáleho nadávania ju ťahal popri dome až na záhradu.

Ja som urobil to isté so svojou polovicou, len bez tých nadávok. Myslel som len na to, ako sa to všetko celé pokurvilo. Už mal byť pokoj, stačilo upratať podnik, zamknúť a ísť si zaslúžene odpočinúť.

„Do piči, čo to je?!“ zvreskol Michal a odstúpil od nás. „Prečo si ho roztrhol? Nestačilo ho zabiť normálne?“

Pustil som svoju polovicu a pozrel sa po ňom. „Zabiť normálne?! Snáď si kurva nemyslíš, že som ho rozpolil naschvál a okrem toho som to neurobil ja. Nestihol som.“

„A kto teda?“

„To je už teraz jedno, nadvihni to,“ ukázal som hlavou na veľkú tmavú plachtu.

Keď sme boli hotoví, pozrel som sa na telá a rozmýšľal čo s nimi.

„Kde sú tí ďalší dvaja?“

„Ešte dnuka. Zviazali sme ich.“

„Zviazali? A na čo preboha? Treba ich zabiť!“ zvýšil som hlas a vrútil sa do podniku. „Dúfam, že ste zamkli?“

„Zamkli,“ odpovedala mi Lujza a zdvihla pohľad od zeme, kde umývala dlážku. Stále bola trochu bledá.

„Si v poriadku?“

Prikývla, ale oči tvrdili čosi iné.

„A vy čo tu len tak stojíte! Pomôžte jej, nebude tu dlážku umývať predsa sama!“

„Sorry, Ajriš,“ odmrmlali takmer zborovo a pustili sa do práce.

Pozrel som sa na zvyšných dvoch chlapov. Jeden bol polomŕtvy, aspoň tak teda vyzeral a druhý si držal zlomenú ruku. Nos mu očividne už prestal krvácať.

„Tak najprv ty teda,“ povedal som tomu so zlomenou rukou.

Zdvihol hlavu a umožnil mi pozrieť sa na jeho zakrvavenú tvár. V očiach som mu videl bolesť, ale nie strach. „Kde je?“

„Kto?“

„Veľmi dobre vieš kto. Kde… je?“

„Už to má za sebou a ty pôjdeš čoskoro za ním.“

„Ani nevieš, čo si spravil,“ pokrútil hlavou. „Podpísal si sebe aj všetkým ostatným rozsudok smrti.“

„No nevrav. Ja som sem nenakráčal, ako by mi to tu patrilo. Zavinili ste si to sami.“

„Vieš ty vôbec, koho si zabil?“ spýtal sa, keď som ho postavil.

Pozrel som sa mu do očí. „Neviem a je mi to fuk. Čo sa stalo, to sa stalo. Mám ťa odniesť, či pôjdeš po vlastných.“

Vykročil aj sám. Až príliš pokojne na to, že išiel na smrť.

„Sa nebojíš smrti, čo?“

„Aj keby si ma pustil, tak som tak či tak mŕtvy. Predpokladám, že od teba to bude menej bolieť.“

„Než od koho?“

„Než od chlapcovho otca.“

„Snažíš sa mi nahnať strach?“

„Neviem, či si toho vôbec schopný, ale keď na to príde, tak budeš.“

Možno. Život ma už stihol čo to naučiť. Napríklad, že každá akcia vyvolá reakciu. Chlapec si myslel, že našiel podnik, kde sa môže zahrať na veľkého hráča. Že má situáciu pod kontrolou a môže si u nás robiť, čo si len zmyslí. Zmýlil sa a stálo ho to život. Mňa pravdepodobne čaká to isté, alebo aj nie. To nevedel ani ten predo mnou.

Prešli sme cez dvere vedúce na záhradu a zastali pred roztiahnutou plachtou. Zahľadel sa na ňu, ale nič nepovedal. Musel som uznať, že sa držal dobre. Málokto sa dokáže zoči-voči smrti postaviť ako chlap.

„Dáš si cigu?“ spýtal som sa ho.

Odmietol.

„Dobre teda. Urobím to rýchlo,“ povedal som mu a teraz už súhlasil. Chápal som ho. Chcel to mať čo najskôr za sebou.

Pristúpil som k nemu odzadu, strčil ruky pod jeho paže, chytil ho za zátylok a zatlačil. Nebránil sa. Bol úplne uvoľnený a tak to ani dlho netrvalo.

Položil som ho na zem a odkotúľal pod plachtu. Keby som veril v boha, tak sa za neho asi pomodlím. Nevyzeral, že to bol zlý chlap, až na to, že bol pravdepodobne skurvený mág.

Vrátil som sa späť po posledného a už všetci na plno pracovali. Drhli dlážku, odpratávali rozbité stoly a stoličky a boli ticho. Len Lujza sa opierala o bar, fajčila cigaretu a pozerala do prázdna. Keď si ma všimla, len sa chabo usmiala a chopila sa mopu.

Posledného som musel odniesť. Nebol na mňa ťažký, len som si ešte viac zasral tričko, ale srať to. Už mu nebolo pomoci a aj tak budem musieť všetko spáliť, aby som sa zbavil dôkazov. A to bolo pomerne nové. Mal som ho len dva roky.

Hodil som chlapa na zem a skontroloval, či žije, aby som ho nezabíjal zbytočne. Chvíľu mi trvalo, kým som našiel pulz, ale bol tam. Prevalil som ho na brucho, chytil mu hlavu za vlasy a dvakrát som mu poriadne udrel zozadu na krk. Už pri prvom údere som počul zapraskanie kostí. Druhý bol na istotu. Pokúsil som sa nahmatať pulz, ale tentoraz už žiaden nemal.

Prikryl som ho, plachtu zaťažil tehlami, čo sa povaľovali na dvore už od rekonštrukcie spred dvadsiatich rokov a zahľadel som sa na oblohu.

Svitalo a bol som unavený. Telá budú musieť počkať. Nemalo zmysel ich odvážať. Skôr, či neskôr by ich našli a zavolali by mágov. Určite sa našli takí, čo mali schopnosť, aby nás našli.

Mŕtvoly musia zmiznúť a to úplne a nenávratne.

Pozrel som sa na drevenú búdu v rohu záhrady a vykročil k nej. Lujza v nej schovávala vonkajšie zariadenie a náradie, čo sme používali pri rekonštrukcii, keď podnik prevzala. Zobral som kľúč schovaný pod kvetináčom a otvoril.

Ešte nebolo dosť svetla, aby som nahliadol do každého kútu, ale zdalo sa, že všetko, čo budem potrebovať tam je. Chcel som už zatvoriť, keď som si všimol ďalšiu kryciu plachtu. Podobnú tej, pod ktorou sa teraz nachádzali chladnúce telá. Používali sme ju v lete na prekrytie terasy a keď sme pridali aj bočnice, tak z toho bol stan.

Vytiahol som, čo sa dalo a pustil sa do rozkladania. Lujza určite nepotrebovala, aby sa nejaký zvedavý sused z hora pozeral a čudoval, čo tam na trávniku schováva.

Kým som to dorobil, bol som spotený a zadýchaný.

Zapálil som si a oprel sa o stenu. Bol to na piču večer. Nemal som chuť ísť znova do basy. Za päťnásobnú vraždu by som tam skysol do konca života a to som nemal v pláne.

„Kurva!“ zakričal som do rednúcej tmy a odhodil nedofajčenú cigaretu. Prestala mi chutiť pri pomyslení na to, čo všetko bude treba spraviť a čo všetko sa dovtedy môže posrať. Keď sa už raz niečo začína srať, tak sa to bude srať poriadne, až z toho bude poriadne riedka sračka.

Vošiel som späť do podniku a našiel všetkých sedieť pri spojených stoloch, ktoré prežili. Pozerali sa na poháre vo svojich rukách a boli ticho.

„Sadni si,“ pokynula mi Lujza. „Zaslúžiš si.“

„Zaslúži? Veď zabil piatich chlapov!“ oboril sa do mňa Vojto a kopol do seba poldecák borovičky.

Lujza mu hneď naliala ďalší.

„Štyroch, toho piateho zabil niekto iný.“

„To hneď mení celú situáciu,“ odvrkol.

„A čo som mal podľa teba robiť?! Oni si začali. Ja som ich nenapadol ako prvý.“

„Ja viem,“ povzdychol si. „Ja len, že som ešte nikdy nevidel naživo mŕtvolu.“

„Tak už si videl a zvykaj si,“ ozval sa Ivan. „Lebo toto je len začiatok. Čo nevidieť na nás budú útočiť aj na ulici. Musíme sa naučiť brániť! Máš dcéru, nie?“

„Mám a čo?“ nechápal Vojto.

„Chceš snáď, aby ti ju mrdal nejaký mág?!“

„To teda kurva nie! Len cez moju mŕtvolu. Ju radšej zabijem ako niečo také dopustiť!“

„No vidíš. Musíme proti nim bojovať,“ udrel Ivan zlostne po stole. „O pár dní bude protest. Očakávam, že tam všetci budete. Nesmieme tej čvarge dovoliť získať rovnaké práva ako my čistí ľudia. Nechcem, aby moje decká chodili do rovnakých škôl a neviem kam ešte,“ búchal po stole Ivan čoraz silnejšie.

„Veď ty nemáš deti,“ odfrkla Lujza. „Ale inak máš pravdu. Musíme tie monštrá naučiť, kde je ich miesto.“

„Nepozrieme sa aspoň, čo sú zač?“ spýtal sa Michal.

„Načo? Boli to zasraní mágovia a prišli robiť problémy. Zaslúžili si, čo dostali,“ povedal Ivan na moju obranu.

„Ale čo keď ich budú hľadať?“

„To veru budú. S takými oblekmi a reťazami nepatria určite k spodine.“

„Čo budeme robiť, keď sem prídu?“

„Nič. Prišli sem, napili sa a išli ďalej. Keby došlo k najhoršiemu, hodíme to na tých, čo ho zrazili, ale nič sme nevideli. Iba sme počuli tupú ranu. Keďže sme však pracovali, tak sme nemali čas sa ísť pozrieť von.“

„Čo urobíme s telami? Nemôžeme ich nechať na záhrade a čo to auto?“ strachoval sa Vojto.

Na auto som v tom zhone úplne zabudol. Nemohlo zostať pred Lujziným podnikom. V noci ho bolo ledva vidieť, ale cez deň tam bude ako päsť na oko.

„Ivan, ty sa v tom vyznáš. Postaráš sa oň?“

„Máš kľúče?“

Pokrútil som hlavou. „Musí ich mať stále pri sebe.“

„Skvelé. Dobre, postarám sa o to. Odveziem ho niekam mimo mesta.“

„Dík. Ja si odskočím domov po veci a pustím sa do tiel. Dovtedy musíme dúfať, že nikto nepríde,“ povedal som a postavil sa na odchod. Keď skončím, budem celý zasratý a Lujza tu určite nemala nič v mojej veľkosti.

Podľa výrazu v Lujzinej tvári, nebola priveľmi nadšená z mŕtvol na záhrade, ale nič sa nedalo robiť.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.