Bojovníci – 3. Kapitola

 

  • Work in Progress – sci – fi – 667 normostrán – momentálne v stave kvasenia, brúsenia, leštenia a eliminácie chýb. Kapitola neprešla profi redakčnou úpravou. Zatiaľ komentujte, posielajte feedback a ak sa páčilo, zdieľajte. Ďakujem.

Veeros sa na okamih zastavil a zahľadel na posledný transportér pristávajúci na konci hangáru. Po dosadnutí sa z podlahy okamžite vysunuli robotické ramená a pustili sa do neutralizovania baktérií. Prechod atmosférou by žiadna prežiť nemala, ale nechcel nič riskovať.

Aj preto mal na sebe ochranný oblek. Zle sa mu v ňom hýbalo, ale pridával na objeme a nezdal sa byť taký útly a šľachovitý. Aj napriek tomu bol najchudší a najmenší zo všetkých prítomných. Vrátane práve privezených vzoriek nového druhu z povrchu novej planéty, pred ktorými ho mal oblek chrániť.

Nemohli si byť istí, aké baktérie a nákazy spolu s nimi priviezli, alebo naopak aké nemoci môžu oni chytiť. Poslednú hodinu nervózne pobehoval hore-dole, kontroloval ventilačné systémy a hovoril sám so sebou.

Upokojovalo ho to, ale obavy aj tak zostali. Potreboval by lepšie zariadenie a to na admirálovej lodi nemal.

Vedel, že stačí jedna malá, im neškodná baktéria, a všetko sa môže veľmi ľahko zvrtnúť. Namiesto niekoľkých stoviek živých bytostí, by ich mali zrazu niekoľko stoviek umierajúcich.

Presun po lodi si vyžadoval dôkladnú prípravu, pozornosť a predovšetkým ostražitosť pri dekontaminácii hangáru a priľahlých miestností. Schopnosti a vlastnosti, ktorými sa rád pýšil. Zostávalo už len počkať na vyčistenie poslednej lode, aby mohol začať s druhou fázou.

Zahľadel sa na nastúpených zajatcov. Bol na nich žalostný pohľad. Špinaví, dotrhaní a podaktorí aj pokrytí od akejsi červenej tekutiny. Predpokladal, že šlo o ich krv. Tlačili sa jeden k druhému a vystrašene pozerali vôkol seba. Určite to pre nich bola stresová skúsenosť. Byť unesení zo svojho domova a ocitnúť sa v chladnom hangári v obkolesení únoscov.

Zatiaľ im hovoril vzorky, aby sa odosobnil a aby sa cítil lepšie, ako keď ich považoval za zajatcov, akými v skutočnosti boli. Keby tak neurobil, bolo by mu zo seba ešte viac zle.

Musel uznať, že to veľmi nepomáhalo.

Zároveň sa ale nevedel dočkať, kým si ich bude môcť poriadne prezrieť a skúmať do posledného detailu.

Informácie od admirála neboli bohvieaké. Len označenie hviezdneho systému ako Terra-lit. Podľa toho by sa mali volať Terraliťania. Ale akosi skutočne hovorili oni, to ho zaujímalo viac.

Zatiaľ si stihol všimnúť, že to sú vcelku zaujímavé bytosti.

Ako aj mnoho iných inteligentných foriem života aj oni boli bipedálni. Nie žeby to bolo pravidlo, ale štatistiky ukazovali, že sa väčšina vyvinula práve na dvojnohých tvorov. Veda tento fenomén skúmala už stáročia, ale k jednotnému názoru nedospela. Iba k viacerým teóriám.

Tá najviac akceptovaná tvrdí, že vesmír síce vznikal postupne, ale je to jeden organizmus a ako taký má určité pravidlá. Znamená to teda, že všetky živé a inteligentné formy života sú vlastne jeden druh. Rozlišujeme sa len vďaka podmienkam na našich domovských planétach, ktoré nás prinútili prispôsobiť sa.

Pre veriacich to bol akýsi daný zákon od vyššej moci. A pre vedcov základný prvok genetického dizajnu zakódovaný v prvotnej bunke každého druhu. Ani jedno sa zatiaľ nikomu nepodarilo potvrdiť a tak sa aj on skôr prikláňal k zásahu vyššej moci. Teda až kým sa nenájde vedou podložené vysvetlenie.

Trochu ho sklamalo, že sa navonok takmer nijak nelíšili od iných druhov. Možno tak farbou pokožky, ktorá sa zdala byť u každého iná. Niektorí boli viac bledí, iní zas ružovkastí alebo hnedí a podaktorí farby menili, ale len v tvári. Zaujímavé.

Ochlpenie mali tiež odlišné a u niektorých sa nevyskytovalo takmer vôbec. To mu prišlo nanajvýš zvláštne. Ako to, že jeden mal na hlave vlasy a iní nie a to patrili k jednej rase.

Jeho vlastný druh charakterizovala pokožka na prvý pohľad lesklá, hladká, ale v skutočnosti bola drsná a tenká. Za všetko mohol olejovitý povlak. Tvoril ich vonkajšiu ochrannú vrstvu.

Ako aj iné formy života aj tieto dýchali oxygén. V inej forme, s inými baktériami, zložením a hustotou, ale stále to bol kyslík. V hangári a priľahlých miestnostiach ho dal prispôsobiť, ale stále to nebolo úplne ono. Chvíľu sa im bude na lodi ťažšie dýchať, no veril, že si s tým poradí a nájde riešenie.

Myšlienky na výskum, mu pomáhali zabudnúť na tú temnejšiu stránku svojej práce. Násilné praktiky dovlečenia tohto druhu a o nedobrovoľnom otrokárstve ani nehovoriac. Vrcholne sa mu hnusilo.

Každý inteligentný druh má mať právo rozhodnúť sa, či chce byť otrokom alebo nie! Zovrel drobné ruky s dlhými prstami v päsť.

Ale momentálne nemal inú možnosť, ako sa prizerať tejto neprávosti. A navyše jej aj napomáhať. Mohol si za to sám, s tým sa už zmieril. Tiež sa vlastným pričinením stal otrokom.

Na univerzite vynikal vo väčšine predmetoch, no najlepšie mu išla medicína, genetika, biológia a dodatočne vyštudoval aj xenológiu. Odjakživa ho fascinovali cudzie formy života, jedno akého druhu. Čím nezvyčajnejšie, exotickejšie, o to viac ho zaujímali.

Po škole dostal prácu v poprednej vedeckej inštitúcií v Galaktickom spoločenstve. Mal pred sebou svetlú budúcnosť.

Ale všetko to pokazil. Prepadol hazardu a na rozdiel od vedy sa mu v ňom až tak nedarilo. Zakaždým sa snažil vyhrať aspoň to, čo prehral. Došli mu peniaze a musel si požičať od rodičov. Keď na to prišli, odstrihli ho a zavreli pred ním dvere. Požičal si teda od iných. Postupne sa zadlžil natoľko, až nebolo cesty späť.

U známych si vybavil odklad, ale boli aj takí, čo si svoje investície zvykli vyberať s vysokými úrokmi a akýmkoľvek spôsobom. Záchrannú ruku mu podal admirál a na oplátku mu mal slúžiť na lodi ako hlavný lekár. Ako odmenu dostal kredity na vykúpenie sa z dlžôb. Odvtedy robil, čo mu prikázali. Väčšinou sa staral o posádku, o menšie poranenia pri výsadkoch a výcvikoch. Nič čo by sa toľko bilo jeho morálnym zásadám tak ako táto úloha.

Hlas vedca v ňom túžil po bádaní. Po dôkladnom preskúmaní tejto novej rasy. Ale zároveň s nimi ako živá bytosť súcitil.

Veeros si povzdychol a sledoval príchod posledných z tohto nového druhu. Posádka im už začala hovoriť rôznokožci alebo ružovokožci, vďaka ich rozdielne a prevažne doružova sfarbenej pokožke.

Predbežnou analýzou už dokázal určiť rozdiely medzi pohlaviami a tým sa rozhodol začať.

„Doktor Veeros? Zajatci sú pripravení,“ oslovil doktora poručíka, ktorý ich na dnes dostal do opatery.

„Dobre teda, takže začneme. Ukážem vám postup,“ povedal a zobral si od najbližšieho vojaka skenovaciu sondu. Obyčajne ju používali na zločincov, aby si zaznamenali ich fyzické parametre, ale dala sa použiť aj na zaevidovanie členov nového druhu. „Budete si ich brať po jednom.“

Pristavil sa pri jednom so všetkými vonkajšími ukazovateľmi ženského pohlavia. Zľahka ju chytil za predlaktie a potiahol opatrne k sebe. Snažil sa, aby ju veľmi nevystrašil, ale veľmi to nepomohlo. Triasla sa po celom tele a pozerala na neho s doširoka otvorenými očami. Miestami sa obzerala za seba, hľadala pomoc u ostatných zo svojho druhu, ale žiadna neprichádzala. Postrehol zopár zovretých perí a nahnevaných pohľadov, ale nik sa ani len nepohol.

Pokúsil sa ju trochu upokojiť. Cez masku sa usmial a so zdvihnutými rukami sa jej snažil naznačiť, aby sa nebála.

Ani to nepomohlo. Mal dokonca pocit, že to len zhoršil.

Povzdychol si a čo najšetrnejšie prinútil ženu, aby sa vyrovnala.

„Najprv ich naskenujete,“ vypustil skenovaciu sondu.

Zopárkrát okolo ženy preletela a vzápätí sa mu na tablete objavili nové hodnoty. Spokojne pokýval hlavou – žena, presne ako si myslel. Aj keď vizuálne mal na prvý pohľad problém to určiť.

„Spárujete záznam zo sondy s dávkou z injektora,“ zobral si jeden z pristaveného stolíka, „a potom aplikujete podkožný lokalizátor a krvné sondy. Sú už naprogramované, aby nám zistili približný vek, pohlavie a zdravotný stav jedinca. Priradia im aj ID číslo a spoja ho s externými parametrami,“ chytil ženu za ruku, nebránila sa, a zatlačil na injektor dávky.

Pustil ju a ihneď sa od neho odtiahla šúchajúc si ruku v mieste vpichu. Čosi povedala, ale Veeros jej nerozumel.

Vojaci pracovali a Veeros im išiel z cesty. Pozorne si obzeral jedincov a na tablete porovnával hodnoty, ktoré skenovacie sondy chrlili. Išlo zatiaľ len o povrchný zber informácií, ale aj tie vyzerali zaujímavo.

Už teraz vedel, že na rozdiel od členov posádky lode, nemajú rovnakú výšku ani stavbu tela. Rôznorodosť bola až do oči bijúca. Každý sa zdal byť istým spôsobom jedinečný.

Až na tváre, tie mu prišli rovnaké. Ale to nebolo nič nové. Išlo o nový druh, jeho mozog si na nich doposiaľ nezvykol.

Vojakom pomáhal, ako vedel. Občas museli použiť silu, aby oddelili ustrašených jedincov od seba, ale nakoniec sa im po necelej hodine podarilo splniť úlohu.

Zostávala posledná dvojica.

Z nejakého dôvodu, ich vojaci držali pod neustálym dohľadom a bokom od ostatných.

„A čo títo dvaja?“ spýtal sa Veeros.

„Zabili jedného z našich a ďalšieho poranili,“ odvetil jeden z vojakov podráždene.

„Zaujímavé, ale dalo sa to predpokladať, že nie všetci pôjdu dobrovoľne. Že páni?“ poznamenal a zapísal si ďalšie informácie.

Chudáci, vzhliadol Veeros od tabletu a zavrtel hlavou. Bolo mu ich skutočne ľúto. Keď sa rozhodol študovať medicínu, robil to preto, aby svoje vedomosti a skúsenosti použil na pomoc a nie aby ubližoval.

Vedec v ňom však vedel, že sa žiaden výskum bez obetí nezaobíde. Toho sa obával najviac. Zatiaľ jeho prepočty a analýzy vychádzali a žiaden z jedincov pred ním neumieral v kŕčoch.

„Hotovo, doktor,“ podal mu hlásenie mladý vojak a prerušil Veerosove dumanie. „Všetkých 518 ružovokožcov zaevidovaných.“

„Dobre, poručík. Odveďte ich po skupinkách do dekontaminačnej miestnosti. Musíme ich čo najskôr očistiť a dôkladne sa pozrieť aké choroby si so sebou priniesli. Všetko, čo majú pri sebe spáľte, už to nebudú potrebovať,“ povedal, ale vzápätí sa otočil. „Vlastne nie. Ponechajte osobné veci, čisto pre výskum, oblečenie však môžete spáliť. Vyberte mi potom dvoch z každého pohlavia. Budeme ich potrebovať v ambulancii na zopár testov. Myslím, že to by mohlo byť všetko.“

„Vykonám, doktor,“ zasalutoval poručík zložením pästí na hruď, aj keď nemusel. Nepatril k regulárnej posádke.

Veeros vyšiel z hangára spolu s prvou skupinkou zajatcou. Kráčali ticho a skľúčene. Po bokoch ich sprevádzali admirálovi muži.

Po pár metroch sa sprievod zastavil a vojak na čele priložil ruku k ovládaciemu panelu na stene. Dvere sa v tichosti otvorili a miestnosť za nimi sa automaticky osvetlila.

Gestami zbraňou hnali zajatcov dnu, ale to už doktor s ťažkým srdcom odchádzal pripraviť ďalšiu fázu. Pri dekontaminácii byť nemusel. Staral sa o ňu počítač a zdravotné tímy boli na blízku v pohotovosti. Neočakával, že sa vyskytnú ťažkosti. Na to bol systém stavaný.

Usmial sa pri pomyslení, ako sa vojenské mozgy budú snažiť komunikovať s novým druhom a nálada sa mu trochu vylepšila.

 

Posledný zajatec prešiel dverami a vojaci za sebou zavreli dvere.

Na pár okamihov nastalo ticho. Nik z mužov nevedel, čo robiť. Bezradne sa pozerali jeden na druhého a núkali sa, kto začne.

„Hmm. Ako im povieme, aby sa vyzliekli?“ prehovoril konečne poručík.

„Keby som vedel také veci, pane, tak asi nie som obyčajný vojak,“ odpovedal mu kolega.

 

„Čo myslíš, že s nami chcú spraviť?“ spýtal sa Adam a rovnako ako Luke, sa aj on rozhliadal po miestnosti.

Najprv po ľuďoch, s ktorými zdieľal údel. Odhadoval ich na vyše dvesto, ale v hangári zostalo ešte raz toľko. Väčšina len otupene pozerala do zeme, ponorená do vlastných myšlienok. Vedel si predstaviť, na čo myslia. Čím si to všetko zaslúžili? Čo spravili, že sa to stalo práve im?

Adam si odpovedať nevedel.

Žil bežný život a pokiaľ vedel, tak nikomu úmyselne neublížil, ani neuškodil. Bol jednoducho v zlom čase na zlom mieste.

„To by som aj ja veľmi rád vedel,“ odvetil Luke.

Obzrel sa po miestnosti. Bola dostatočne priestranná, aby sa tam zmestili aj dvakrát, steny sa zdali byť vyrobené z kovu a natreté slabo šedou farbou. Rovnako ako miestnosť, kde ich vyložili z lode a chodba.

Ak nerátal v rohu nahádzané čosi, čo vyzeralo ako prepravky, nevidel nikde žiaden nábytok. Ani nič, čo by vyzeralo ako zariadenie či výbava. Po stenách sa miestami ťahali potrubia rôznych hrúbok a všetky smerovali do zadnej časti.

Ťukol lakťom Luka a hlavou mu naznačil, kam sa má pozerať. Iba pokrčil ramenami.

Adam vykročil pomedzi ľudí a striedavo upieral zrak na potrubia. Každé jedno končilo v akejsi miestnosti za sklom. Keď sa dostal bližšie zistil aj prečo. Bol nimi popretkávaný strop v celej svojej šírke a dĺžke a vytváral na ňom niekoľko mriežkovitých vrstiev. Všetko vyzeralo čisto a novo.

V pravidelných rozstupoch od seba vyčnievali ventily s čímsi, čo sa podobalo na rozstrekovače. Boli rôzneho tvaru, ale aj farby. Všetky však mali jeden smer. Nadol. Zahľadel sa na podlahu a zbadal, že je posiata otvormi. Čo sa nachádzalo pod ňou nevedel na isto, ale dokázal si to predstaviť. Odtoky na čokoľvek, čo príde zo stropu.

Striasol sa pri predstave, čo by to všetko mohlo byť, ale utešovala ho jedna jediná myšlienka. Zatiaľ nikoho nezabili. Prečo by mali začať teraz?

„Myslíš na to, na čo ja?“ spýtal sa Luka.

„Že by som si skutočne rád dal sprchu?“ uškrnul sa Luke.

Na jeho slová zareagovali ľudia v okolí a tiež sa rozhliadli navôkol. Očividne nevideli, to isté, alebo si to doposiaľ neuvedomovali, lebo po krátkej chvíľke zrak znovu sklopili do zeme.

„Že sa ti chce žartovať,“ pokrútil Adam hlavou a Luke reagoval len podvihnutím ramien.

„Nič iné mi nezostáva a som kurevsky unavený,“ zívol si ako na zavolanie a prudko sa otočil.

Ticho v miestnosti prerušil rozčúlený mužský hlas. Prichádzal odniekiaľ zo stredu a naberal na intenzite.

„Hej! Hej! Už toho mám všetkého dosť! Čo sa to deje, čo od nás chcete?!“ zvyšoval hlas dajaký chlap.

Adam ho poriadne nevidel, ale zazrel, ako sa niekto prediera davom dopredu až k mimozemšťanom. Aj oni si už stihli všimnúť rozruchu a postavili sa do obrannej pozície k dverám. V rukách sa im okrem zbraní objavili aj obušky.

Na to, že boli iba desiati a ich cez dvesto, nevyzerali, že by mali strach. Vzhľadom na to, akú ochranu im dával oblek, sa im ani nečudoval. Tu nebolo nič ostré, aby si pomohli a ani žiadne rohožky či koberce. Kým by niečo stihli podniknúť, dobrú tretinu by postrieľali a zatiaľ by unikli z miestnosti.

„Poď,“ povedal Luke a tlačil sa dopredu.

Adamovi sa príliš nechcelo byť v prvej rade, keď emzákom prasknú nervy, ale nasledoval ho.

Krátko na to stáli pár metrov od vykrikujúceho muža. Do tváre mu nevidel, ale už prvý pohľad mu stačil, aby ho ohodnotil. Bol dostatočne pri sebe, ako to u mužov jeho veku býva zvykom, vlasy mal prešedivené a na sebe zašpinený, ale inak dobre padnúci oblek. Dokonca ani nebol dotrhaný.

Na rozdiel od väčšiny ľudí v okolí stál vzpriamene, odhodlane. Nevyzeral ako niekto, kto je zvyknutý, na takéto zaobchádzanie.

 

Poručík stojaci v čele si uvedomoval, že aj napriek skúsenostiam a výbave, by takto veľký a navyše rozrušený dav dlho udržať nedokázali. Aj napriek tomu svoje obavy nedal najavo a ani žiaden z jeho kolegov. Nebolo to v ich náture a podobným situáciám už neraz čelili. Veľakrát stačilo neukázať strach a potlačiť nepokoje v zárodku. Poprípade pre výstrahu z niekoho spraviť exemplárny príklad. Napríklad z toho, čo sa začal rozkrikovať.

Ale po príhode na planéte im veliteľ K`Naack prikázal ich nepodceňovať a osobne im skontroloval nastavenie zbraní. Že by si ho dokázali prepnúť, nikto nepredpokladal. Ale stačilo by, aby sa väzňom dostala do rúk jedna zle nastavená a neskončilo by to dobre. Pre nikoho.

Pohľadom hľadal tých dvoch, čo mu zabili druha. Po vstupe do miestnosti sa zaradili ku svojim a odvtedy ich nevidel.

V duchu zahrešil. Nebál sa ich, ale jediní predstavovali možné riziko. Zvyšok bol zlomený, na dne so silami. Tí dvaja nie.

Z davu vyšiel zajatec, čo spôsoboval rozruch. Zastavil sa na krok od poručíka a s rukami v bok hľadel pred seba.

„Čo to robí?“ spýtal sa vojak po jeho ľavej strane. „Si myslí, že mu rozumieme lepšie ako oni nám?“

„Čo môžeš očakávať od tak zaostalého druhu,“ odvrkol povýšenecky iný.

Poručík pevnejšie stisol zbraň v ruke.

„Ak do pár sekúnd nesklapne a neodstúpi, tak ho uzemním,“ ozval sa znova vojak naľavo.

„Zatiaľ ho nechaj, sú vystrašení. Mali by sme im vysvetliť, čo majú robiť. Zoberte tie prepravky a pripravte sa.“

Vojak čosi zamrmlal, ale rozkaz vykonal.

 

Adam nerozhodne prešľapoval na mieste. Ísť dopredu mu neprišlo ako dobrý nápad, ale mal nutkanie niečo spraviť.

„Čo od nás chcete?! Prečo sme tu? Chcem okamžite hovoriť s vašim nadriadeným!“ pridával na intenzite postarší muž, až mu navreli žily na spánkoch.

No tak! Súril sa Adam, aby zakročil, ale napokon ho predbehol Luke.

S rukami pred sebou opatrne vykročil ku kričiacemu chlapovi. Ku kriku a nadávkam už medzitým pridal divokú gestikuláciu. Každé jedno vyslovené slovo dôkladne artikuloval.

Adamovi pripomínal postarších turistov, čo sa v zahraničí stoj, čo stoj, snažia objednať si po slovensky. Tiež si asi myslia, že čím viac budú gestikulovať, artikulovať a pomalšie hovoriť, o to viac im v zahraničí porozumejú.

Jeden z mimozemšťanov Lukovi zrazu zatarasil cestu a namieril na neho zbraň. Nenechal sa odbiť a ukázal na ukričaného chlapa. Pomalým pohybom dlane nadol mu naznačoval svoj úmysel.

Luke len dúfal, že to v mimozemskej posunkovej reči neznamená akúsi urážku.

Zdalo sa, že pochopil.

Najprv sa pozrel na kričiaceho, potom späť na Luka a nakoniec súhlasne prikývol a uvoľnil mu cestu.

„Z-a-v-o-l-a-j-t-e m-i i-h-n-e-ď v-á-š-h-o š-é-f-a!“ rozkazoval a v tvári už bol celý červený. Pri jeho životospráve musel byť aj infarkt niekde nablízku.

Luke bol už takmer pri ňom, keď muž práve prstom opakovane pichol mimozemšťana do obrnenej hrude. Každým jedným bodnutím pridával na intenzite. Pochyboval, že to cítil, ale pre istotu okamžite priskočil k mužovi, chytil ho za ruku a zadíval sa mu uprene do tváre.

„Čo si to dovoľujete? Nedotýkajte sa ma!“ ohradil sa starší muž a pokúsil sa striasť Adamovu ruku.

Po chvíli stíchol, keď si súčasne uvedomil, že mu na hlavu mieri zbraň.

„Upokoj sa. Čo si myslíš, že dosiahneš? Si vážne myslíš, že nám rozumejú? Keby to tak bolo, tak by nám už dávno niečo povedali a nepoužívali by namiesto toho posunky,“ snažil sa mu Luke dohovoriť.

„Ale čo od nás chcú?!“ dožadoval sa vysvetlenia.

To už s pozdvihnutými rukami dopredu prišiel aj Adam. Naďalej bol nesvoj, ale nohy ho už poslúchali.

„To neviem, ale vzadu je ďalšia miestnosť, ktorá vyzerá ako sprcha. Sú tam trúbky na stenách a na strope, rozprašovače, odtoky v podlahe. Na okolí nie je žiadne zariadenie,“ povedal Adam svoj odhad a muž sa obzrel. „Nevyvádzajte už toľko, prosím. Nikomu tým nepomôžete a len si ublížite. Musíme si počkať na lepšiu príležitosť, určite sa naskytne. Ale teraz to nie je. Keby nás chceli zabiť, tak by to urobili už na planéte a nemuseli nás trepať sem hore, nie?“

Adamovi sa zdalo, že muž nad jeho slovami premýšľa a po chvíli mu v očiach zbadal, ako iskra pomaly pohasína. Prikývol a pomalým krokom sa vrátil späť k ostatným.

„Odteraz to bude pre nás určite ťažké, ale jediné, čo nám zostáva je poslúchnuť ich a držať spolu. Nevieme, čo od nás chcú, ale hádam sa to čoskoro dozvieme,“ pokúšal sa všetkých upokojiť.

„Čo keby sme ich napadli! Je ich len desať!“ zakričal niekto z davu a predral sa dopredu. Vyholená hlava, priemerná výška a štíhla postava.

„Áno, je ich len desať, ale majú zbrane a tvrdé obleky,“ povedal Luke a s rukami prekríženými cez hruď vyzýval ostatných.

„A čo? Zopár nás pobijú, ale zvyšok ich premôže! Kto je so mnou!“ vykríkol a otočil sa. Zopár chlapov sa pridalo na jednu stranu, ale väčšina sa skôr odtiahla.

„Áno? Určite budeš v prvej rade, že?“ spýtal sa Adam a muž ani nemusel odpovedať. Videl to v jeho postoji.

„Tu ich je len desať,“ povedal Adam. „Ale koľko ich je na lodi? Dvesto? Dvetisíc? Týchto ubijeme a čo potom? Prevezmeme kontrolu nad celou loďou? Vie tu niekto ovládať vesmírnu loď? Poznáte ich reč, alebo písmo? Ja nie. Skôr, než by sa nám to podarilo, by nás všetkých pozabíjali, či znovu pochytali. Oni to tu poznajú, my nie.“

Adamove slová zaúčinkovali a ľudia sa pomaly utíšili. Otočil sa k najbližšiemu mimozemšťanovi a pozrel sa mu do tváre skrytej za priezorom skafandra. Snažil sa prísť na to, čo od nich teraz očakávajú a prečo doteraz nič nenaznačili.

Čakajú na niekoho? Alebo na niečo?

Po chvíľke zvažovania si nakoniec vyzliekol tričko a hodil ho na zem. V tom momente sa nehanbil za svoju málo vyšportovanú postavu s mierne tukom obrasteným bruchom. Chcel to už mať z krku. Pozrel sa znovu na bytosť pred sebou, ukázal na tričko na zemi a pokrčil ramenami. Najprv sa zdalo, že ho to nezaujíma, no krátko na to zodvihol ruku s dlaňou napred, otočil hlavu a začal hovoriť ku svojim.

„Myslíš, že chce, aby som počkal, alebo aby som sa obliekol?“ spýtal sa Luka.

„Neviem, šarády a podobné hry mi nikdy poriadne nešli. Ale veď počkaj, možno je medzi nimi nejaká ženská a vypýta si od teba Magic Mike vystúpenie.“

Adam sa na Lukovej poznámke pousmial a ďalej čakal, čo sa bude diať.

 

„Tak sa zdá, že na to prišli aj sami,“ povedal poručík. „Jeden kontajner na osobné veci, druhý na oblečenie.“

 

„Konečne sa začína niečo diať,“ poznamenal Luke pri pohľade na mimozemšťanov, ako berú do rúk prepravky a rozmiestňujú sa po miestnosti.

Jeden sa zastavil pri Adamovi, zohol sa po tričko a hodil ho do krabice. Potom sa chvíľu zdalo, že si Adama obzerá, no nakoniec mu pobúchal po vreckách, kde mu zaštrngali kľúče od domu a ukázal na druhú prepravku.

Pochopil.

„Počúvajte ma!“ zakričal do davu. „Chcú, aby ste dali svoje osobné veci do jednej krabice, oblečenie do druhej.“

„Čo s nimi chcú?!“ spýtal sa ktosi.

„To neviem, ale máme na výber?“ odpovedal Adam.

Nie každému sa to páčilo a zopár ľudí sa rozplakalo. Nechceli sa rozlúčiť s osobnými vecami pripomínajúce im domov a blízkych. Hlavne ak ich už nikdy neuvidia.

Adam hodil peňaženku, fitness náramok a retiazku do krabice. Pri mobile na okamih zaváhal. Mal v ňom všetko. Správy, fotky, spoločné video so Ziou. Do očí sa mu nahrnuli slzy. Zopárkrát sa nosom zhlboka nadýchol a vydýchol, napokon zovrel čeľusť. Opatrne položil mobil na spodok a odvrátil sa.

Vyzliekol si nohavice, hodil ich do prepravky a následne pridal aj ponožky a tenisky.

Nestačilo to a mimozemšťan ukázal prstom aj na boxerky a nebol jediný, komu tak prikázali.

„To nemyslia vážne!“ vykríkol ten istý postarší muž a mimozemšťan pri ňom pustil prepravku, tasil zbraň a o krok odstúpil.

Mužovi to zdá sa nevadilo a pokračoval. „Nebudeme sa tu predsa všetci vyzliekať! Mám dajakú dôstojnosť! Čo si myslia, že sú?“

„Presne,“ pritakal vyholený. „Vrhnime sa na nich pokiaľ máme šancu!“ nabádal ľudí k vzbure.

Luke už mal toho dosť.

Prešmykol sa popri mimozemšťanovi, dobehol k vyholenému, chytil ho pod krkom a podrazil mu nohy. „Už ti niekto niekedy povedal, nedráždi hada bosou nohou? Tak toto je presne taká situácia. Oni sú tu tí, čo majú zbrane a rozhodujú o našich životoch. Nemali sme na dnes už dosť násilia? Nezahynulo už dosť ľudí na Zemi? Chceš aby sme sa k nim pridali aj my kvôli tebe? Tak už konečne sklapni a rob, čo ti kážu!“

„Ja to tu chcem prežiť! Budem od teba počuť ešte jedno slovo a s radosťou spravím pracú za nich,“ dodal naštvane a pustil ho.

Keď sa postavil, mierili na neho aspoň štyri zbrane.

Miestnosťou zaznel cudzí rozkaz, mimozemšťania odstúpili a ruky s pištoľami poklesli.

Luke už na nič nečakal. Bez okolkov si stiahol boxerky, roztiahol ruky a otočil sa okolo svojej osi nahý, ako ho boh stvoril.

„Takto ste to chceli?“ spýtal sa Luke.

Bytosť pred ním sa na neho krátko zahľadela a napokon prikývla.

Nie každý bol rovnako ochotný. Niektorí sa vyzliekli rýchlejšie, iní sa nervózne sa obzerali, či ich niekto nesleduje a či to naozaj myslia vážne. Obávali sa zbytočne. Väčšina sa venovala vlastným myšlienkam a pozerala skôr do zeme, aby sa necítili ešte viac nepríjemnejšie, než sa už úplne nahí cítili.

Po odhodení posledných zvrškov zostali stáť v chlade. Intímne partie si zakrývali rukami a zároveň sa snažili chrániť voči okolitému chladu.

Mimozemské bytosti vonkoncom nezaujímalo, ako vyzerajú pod šatami. Zobrali krabice s osobnými vecami a odložili ich bokom.

Ten, čo vydával rozkazy, podišiel k Adamovi s Lukom a ukázal na presklenú miestnosť.

Bez zbytočného otáľania prikývli a vošli dnu. Zvyšok ich nasledoval. Pochopili, že nemajú na výber.

Dvere sa za nimi v tichosti zavreli a v rovnakom okamihu zhaslo hlavné osvetlenie. Na okamih zavládla takmer úplná tma, len tu a tam sa medzi trubkami niečo zablyslo a vzápätí sa rozžiarilo modré svetlo. Jemne pálilo v očiach a po celom tele najprv mrazilo a potom pálilo. Ľudia sa obzerali a nervózne prešľapovali. Podaktorí stonali.

„Dúfam, že si to dobre odhadol,“ poznamenal Luke a aj v jeho hlase už pochytil obavy. „Dúfam, že to nie je nejaká forma humánnej prípravy pred popravou, aby sme boli čo najmenej vystresovaní a naše mäso čo najchutnejšie.“

„To dúfam aj ja a to so stresom očividne nefunguje,“ odvetil Adam práve, keď sa s hlasným cvaknutím otvorili ventily nad ich hlavami.

Adam sa uhol a inštinktívne si zakryl ústa a nos. Desiatky hrdiel vykríkli a zahrešili. V silnom prúde sa na nich valil neznámy hustý plyn. Farba sa nedala určiť, ani nijak nepáchol. Padal rovno na zem, odkiaľ sa dvíhal nahor a olizoval ich nahé telá.

Ktosi narazil do Adama, ako zápasil s hustým plynom. Miestnosť sa postupne zapĺňala. Zopár dúškou do seba nasal a ihneď sa rozkašľal. V poslednej chvíli nadvihol hlavu do voľného priestoru, zhlboka sa nadýchol a potlačil nutkanie rozkašľať sa.

Plyn ho obklopil a zaštípal v očiach. Okamžite ich zavrel.

V duchu rátal sekundy a rozmýšľal, ako dlho dokáže takto vydržať. Odpoveď poznal, nie dlho.

Zhoršilo sa to, keď pálenie pokožky vystriedalo svrbenie. Sprvu sa dalo vydržať a bolo len na jednom mieste. Stačilo len pošúchať a prestalo to. Postupne sa to však rozširovalo a čoskoro ho svrbelo celé telo. Ošíval sa na mieste, strácal rovnováhu a tentoraz to bol on, čo do niekoho narazil. Naďalej zadŕžal dych, ale vedel, že je v koncoch.

Čoraz častejšie počul okolo seba hlboké nádychy a následné kašlanie, a dávenie. Netrvalo dlho a k dusiacemu orchestru sa pridal aj Adam. Padol do kolien a vypustil zo seba aj to málo, čo mal v žalúdku. Do nosa ho udrel pach zvratiek. Vlastných aj cudzích.

Netušil, ako dlho to trvalo, ale svrbenie sa zrazu dalo na ústup a plyn mizol cez otvory v podlahe.

Zaslzenými očami sa rozhliadol. Nikto nezostal na nohách a miestami ležali jeden cez druhého. Podaktorí sa usilovali ochrániť svojich blízkych, ale bolo im to málo platné. Nadýchnuť sa musel skôr či neskôr každý.

Zhlboka nasal drahocenný vzduch do pľúc, posadil sa a čakal, že sa dvere otvoria a prikážu im vyjsť von.

„Ja… ja som to vedel,“ vydal zo seba vyčerpane postarší muž. „Chcú nás všetkých zabiť ako židov!“

„Čo židov! Tí si to zaslúžili!“ ozval sa vyholený. „Za toto môžu určite Chazari!“

Adam sa postavil a pomohol Lukovi na nohy. Aj iní sa pomaly zviechali zo zeme. Len zopár ich zostalo sedieť.

Modré svetlo svietilo aj naďalej a Adam hypnotizoval dvere.

Neotvorili sa, ale ventily áno a plyn začal odznova prúdiť do miestnosti.

Aj tí, čo doposiaľ oddychovali na zemi, vyskočili na nohy a vyhýbali sa plynu. Zhlboka dýchali a pripravovali sa na opätovné zadržanie dychu, aj keď vedeli, že im to nijak nepomôže.

Takto sa to opakovalo ešte trikrát, až kým z ventilov nezačala prúdiť studená voda. Zmývala z nich tenkú vrstvu prášku po plyne a všetky ostatné nečistoty usadené počas celého dňa.

Adam už ani sám nevedel, čo je lepšie. Byť splynovaný alebo utopený. V tomto štádiu mu to však bolo jedno a keď sa poobzeral, zistil, že nie je jediný.

Prúd vody ustal tak náhle, ako začal a chvíľu sa nič nedialo. Adam túžobne opäť pozrel k dverám, ale nič sa nestalo.

Ľudia sa triasli a čoraz viac sa tlačili jeden k druhému. Už im nevadilo, že sa navzájom dotýkajú nahými telami. Pud sebazáchovy potlačil všetko ostatné na okraj, aj ostýchanie sa.

Svetlo zrazu zmenilo farbu na červenú a miestnosť zalialo teplo. Z dier v podlahe prúdil teplý vzduch. Vysúšal ich a príjemne zahrieval.

Po návrate normálneho osvetlenia sa konečne otvorili aj dvere.

Tí najbližšie k nim otrasene vychádzali von aj bez vyzvania a Adam bol akosi rád, že vidí svojich väzniteľov.

Tak málo stačí, aby ma zlomili?

So zvesenými ramenami a trasúcimi sa nohami vyšiel von a okamžite dostál do rúk akúsi látku.

Unavenými očami sa na ňu zahľadel a trvalo mu niekoľko sekúnd, kým si uvedomil, na čo sa to podobá.

Čiernu kombinézu rozvinul pred sebou a otočil si ju z oboch strán. Vyzerala rovnako. Na prvý pohľad žiadna predná či zadná strana. A ani na druhý.

Pozrel sa na Luka, ale aj on s tým mal problém a tak si ju nasadil otvorom napred, aby sa lepšie zapínala a nie ako ženské šaty.

Mimozemské bytosti nenamietali.

Kombinéza sa najprv zdala voľná, ale po oblečení sa automaticky upravila a kopírovala tvar postavy. Obuv nepotrebovali, siahala až na chodidlá a dokonale ich izolovala od chladnej podlahy.

Adam zopárkrát dupol nohou. Nebolo to celkom ako s topánkou, ale ani ako na boso. Cítil vrúbkovanie materiálu dlážky.

Obliekli sa a mimozemšťania ich vyprevadili z miestnosti, kde ich zoradili do dvojradu. Adama s Lukom umiestnili na koniec a obkľúčili.

Odvádzali ich dlhými a opustenými koridormi lode. Farba stien sa nemenila a ani materiál. Len tu a tam zazrel Adam čosi, čo mohli byť dvere. Osvetlenie vychádzalo z rohov v strope a na podlahe.

Adam odhadoval, že kráčali asi desať minút, keď sa prvýkrát zastavili a jeden z mimozemšťanov čosi naťukal do ovládacieho panelu na stenu.

Tichým zasyčaním sa dvere otvorili a miestnosť za nimi sa rozsvietila.

Obaja dostali pokyn, aby vstúpili.

Luke vošiel prvý, Adam ho nasledoval. Akonáhle vošli, dvere sa za nimi zatvorili. Z chodby počuli vzďaľujúce sa kroky, otváranie dverí kdesi vedľa a potom už len slabé šumenie vzduchu z otvorov v strope.

Adam sa rozhliadol. Miestnosť mala tak tri krát tri metre. Zmestili sa tam len dve postele pri stenách, stôl a dve stoličky. Nič iné sa v nej nenachádzalo.

„Home sweet home. Asi,“ zahlásil Luke, ale Adam ho veľmi nepočúval. Túžobne sa zahľadel na posteľ.

„Veľmi rád by som sa na ňu zvalil, ale bojím sa toho, čo bude, keď sa zobudím.“

„Vidím to rovnako, ale dlhšie sa už na nohách neudržím,“ súhlasil Luke a hodil sa na posteľ tvárou nadol. Slastne zastonal. „Kby sm nvdl žsm…“

„Čo?“ rozosmial sa Adam a tiež si ľahol.

„Hovoril som, že keby som nevedel, že sme na mimozemskej lodi, myslel by som si, že to je len dáky fór. Ešte aj postele majú,“ prevalil sa na druhú stranu a pokrútil hlavou. „Myslel som si, že mimozemšťania budú úplne iní ako my.“

Adam netušil, koľko hodín ubehlo od výbuchu v parku, ale útek, boj a strach o život si vyžiadal svoju daň. Kým nevidel posteľ, tak si len okrajovo uvedomoval, aký je unavený.

Hlad sa už tiež začínal ozývať, ale únava bola oveľa silnejšia a takmer okamžite upadol do tvrdého spánku.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.