Tetovanie

VAROVANIE! 18+ – nevhodné pre vekovú skupinu maloletých do 18 rokov a slabšie žalúdky.


„No tak! Daj si to. Bude to vyzerať cool,“ prehovárala ma pripitým hlasom Ela, zatiaľ čo si unavenú hlavu opakovane a neúspešne pokladala na moje rameno. Zakaždým jej skĺzla a mala čo robiť, aby ju vrátila na pôvodné miesto.

„Ja ti neviem. Čo keď to znamená kuracia polievka, alebo Som sprostý, alebo nejaká iná hovadina.“ Váhal som, lebo mi to nahováralo to moje opatrné ja. No zároveň som cítil, ako sa blíži rozhodnutie, posilnené potrebou ukázať, aký veľký chlap som. Aspoň takto, keď nie výškou postavy, ktorá sa už pekných pár rokov bránila preskočiť magickú hranicu meter šesťdesiatpäť. Aj Ela je vyššia než ja. O centimeter, ale aj tak.

„No tak! Splním ti všetko, čo si len budeš priať,“ povedala Ela a pre mňa to bolo ako zaklínadlo. Bolo rozhodnuté. Poslal som obrázok, ktorý sme spolu vygooglili na mail tetovacieho štúdia, a vydýchol som si. Už sme totiž dobrú hodinu sedeli a hľadali to správne pre moju novú, a zároveň prvú, okrasu.

„Si si istý?“ spýtal sa ma tetovač s pozdvihnutým obočím, ale ja som sa nemienil vzdať. Teraz bola moja šanca ukázať Ele, aký rebel dokážem byť. Musel som mu, samozrejme, extra priplatiť, aby tu zostal po záverečnej a hlavne, aby obslúžil dvoch opitých, ale za to bohatých teenagerov. Peniaze otvárajú takmer každé dvere. Motto môjho otčima pomocou, ktorého sa úspešne pretĺkal celým svojim životom, a pri každej príležitosti mi ho pripomínal.

„Nikdy som si nebol ničím istejší,“ zaklamal som a prihlúplo sa usmial. Nesúhlasne pokrútil hlavou, ale aj napriek tomu sa dal do práce. Najprv naniesol mnou vybraný vzor na prekresľovací papier a následne ho otlačil na moje predlaktie. Miesto, ktoré som sa rozhodol obetovať pre tento rozvážny čin.

Alkohol pomáhal a jemné bodanie ihly som takmer vôbec necítil. Ela už nadobro zaspala a hlava jej padla priamo do môjho rozkroku. Nebudem klamať, vzrušilo ma to. Nevyzeralo však, že by jej to vadilo. Nie, že by nemala čo cítiť, ale bola naozaj tuhá. Zatvoril som oči a snažil sa zapudiť hriešne myšlienky, ako hovorieval náš rodinný farár, ale skôr sa to zhoršilo. Spomenul som si totiž na Eline slová a ozubené kolieska fantázie začali fungovať na plné obrátky.

„Je všetko v poriadku?“ spýtal sa ma majster remesla tetovacieho. Musel si všimnúť môj blažený výraz a v tom okamihu som bol rád za Elinu hlavu v mojom rozkroku. Krv mi v ňom pulzovala ostošesť.

 

„Hotovo,“ prehovoril po niekoľkých minútach, natrel mi ruku špeciálnym krémom a pustil sa do jej zabaľovania. Použil klasickú potravinársku fóliu, cez ktorú bolo tetovanie pekne vidieť. Jemne som zatriasol Elou, ktorá nesúhlasne zamrnčala, no prebrala sa.

„Prepáč,“ ospravedlnila sa, utrela si sliny a pozrela mi do medzi nohy na tmavú škvrnu. Nebol som si celkom istý, či to bolo jej slinami, ale radšej som ju v tom nechal.

„Woooow, to vyzerá cool,“ nadšene zvýskla a prezerala si znaky na mojej ruke zo všetkých strán.

„Také niečo určite nikto nemá,“ dodala po chvíľke s vážnosťou odborníka na umenie tetovania.

„Tak teda ideme,“ zavelil som, obliekol si bundu a vydal sa ku dverám, kde nás už čakal tetovač s úmyslom zatvoriť obchod. Namiesto toho mi ale podal vizitku.

„Keby si to chcel niečím prekryť. Aj také služby ponúkame,“ povedal, keď nám otváral dvere a pozeral pri tom na moje nové tetovanie skrývajúce sa pod bundou. Do ruky mi ešte vložil sadu krémov s popisom ako často ich používať a vyprevadil nás von.

 

Zamierili sme rovno domov. Ku mne, keďže to bolo najbližšie a nikam inam ani nechodievame. Moji a ani Elini rodičia nebývali doma príliš často. Vždy boli pracovne vyťažení a neustále na cestách. Moji – zabezpečujúci veľké medzinárodné obchody a Elini tiež kdesi v zahraničí robiaci kto vie čo. Veľa však o nich nerozprávala a ja som to nechcel rozpitvávať. Vedel som len, že otec bol vraj nejaké veľké zviera v politike, či čo.

Ako sme prišli, tak sme aj ľahli do postele a od únavy okamžite zaspali. Ešte sa mi chvíľu snívalo o Elinom nahom tele zvíjajúcom sa pod mnou, ale potom som definitívne upadol do tvrdého spánku, z ktorého som si na druhé ráno nič nepamätal.

Ela nesklamala. Byt opustila skôr, než som sa stihol zobudiť, ako už hádam stokrát predtým. Ani raz nepočkala. Miloval som ju, ona to vedela, ale aj tak som ťahal za kratší koniec. Vždy si robila čo chcela. Prichádzala a odchádzala podľa vlastného uváženia, a na moje potreby sa nepýtala. Len som dúfal, že si pamätala dostatok z predošlého večera. Hlavne tú časť, že mi splní, čo si budem priať.

Odkopol som paplón a zvesil nohy na zem. Bolela ma hlava ako doposiaľ nikdy. Pili sme, to áno, ale nedalo sa povedať, že až toľko aby mi z toho išlo rozhodiť hlavu. Opatrnými a veľmi pomalými, šuchtavými krokmi som sa poslepiačky dotrepal do kúpeľne. Studená voda. To je to, čo potrebujem. Pustil som ju naplno, namočil ruky a čo to dalo som si niekoľkokrát po sebe oblial tvár. Je pravda, že viac vody bolo okolo mňa ako na mne, ale aspoň to trochu pomohlo. Hlava ma aj naďalej bolela, ale minimálne som už mohol otvoriť oči. Nerád som ich totiž odjakživa otváral ihneď po rannom prebudení. Šok z ranného svetla som nadovšetko neznášal.

Otvoril som oči a zopár okamihov som sa nemo pozeral na svoj odraz. Zo zrkadla na mňa zazerala bledá tvár s tmavými kruhmi pod očami. Oči samotné boli podliate krvou viac, než som bol zvyknutý, ale inak žiadna zmena. Ako každé ráno po prepitej noci s Elou. Zhodil som zo seba premočené veci a vošiel do sprchy.

„Kurva!“ zahrešil som, keď som si všimol zvláštne znaky na ruke. Doteraz som si myslel, že sa mi to len snívalo. Pozrel som sa cez fóliu a jemne červenkasté tetovanie akoby ohnivo žiarilo. Prepláchol som si oči, či dobre vidím. Čierne. To mi ešte bolo treba, akési poondiate arabské čmáranice, či čo to bolo. Zo zamyslenia ma prebral zvonček pri dverách. Žeby si niečo zabudla? Hodil som na seba aspoň nohavice a išiel otvoriť dvere.

Stála v nich akási neznáma žena a usmievala sa ako na starého známeho.

„Dobré ráno,“ pozdravila.

„Dobré, hľadáte niekoho?“ spýtal som sa podozrievavo. Poznal som každého v dome, ale chodiť takto skoro na návštevy bolo nezvyčajné.

„Áno, ale asi som si pomýlila vchod,“ povedala a zavadila pohľadom na mojom tetovaní. Stále sa usmievala, ale skôr desivo ako príjemne. Prešiel mi mráz po chrbte.

„Och, aké pekné a čerstvé,“ dodala s nefalšovaným nadšením, chytila ma za ruku a dôkladne si prezerala znaky na mojej ruke. V očiach sa jej zvláštne zaiskrilo a zdalo sa mi, ako keby aj na chvíľku stmavli. Zažmurkal som, či dobre vidím, ale všetko bolo tak, ako mal byť.

„Vskutku pekné, veľmi dobrá práca,“ hovorila ďalej, akoby som tu ani nebol. Rukou mi prechádzala po písmenách, pery sa jej mierne chveli, akoby niečo potichu hovorila a jej dotyk sa mi nepríjemne vpaľoval do kože v miestach, kde ma držala. Snažil som sa vymaniť z jej zovretia, ale musela byť silnejšia než vyzerala. Nakoniec povolila sama.

„Prepáčte, nechala som sa trocha uniesť. Pripomenulo mi knižky, ktoré som čítavala za mlada,“ odvetila s chladným úsmevom a dala sa na odchod.

„Dovidenia,“ bolo posledné, čo povedala, keď bola ešte na schodoch. Ako keby si spomenula na hodinu slušného chovania. Zatvoril som dvere a šúchal si ruku, ktorá ma od jej dotyku jemne pálila a nechcela prestať.

 

Ozvala sa až večer. Teda ozvala, rovno prišla. Zazvonila pri dverách a hneď ako som otvoril, vkráčala dnu, akoby to bola samozrejmosť. Vzápätí si vyzula tenisky tak, že ich odkopla, pričom každá letela iným smerom a vyčerpane sa zvalila do najbližšieho tuli vaku.

„Dáš si voľačo?“ spýtal som sa.

„Len colu. Ešte stále je mi blbo po včerajšku,“ odpovedala mi s hlavou zaklonenou dozadu.

„Jéé, ty máš kérku!“ oznámila mi vzápätí novinku, keď som jej podával colu.

„Hej, veď sme ju včera vybrali,“ snažil som sa jej osviežiť pamäť, ale iba na mňa nechápavo pozerala.

„To ako vážne? Mám totálne okno. Ukáž nech sa ti na to pozriem,“ odvetila a schmatla ma opäť za ruku. Vykrúcala mi ju, ako sa len dalo a skoro aj ako sa nedalo. Študovala tetovanie z rôznych uhlov, mračila sa pritom a špúlila pery.

„Čo to znamená? Kura kung-pao?“ zasmiala sa. „Mohli sme ti vybrať aj čosi lepšie, nie?“ vypadlo z nej nakoniec, keď konečne pustila moju ruku. V tom momente som sa cítil, ako keby som dostal studenú sprchu. Až na to, že som pociťoval nával tepla.

„Si zo mňa robíš piču!“ neudržal som sa a okríkol ju ako ešte nikdy.

„Veď sme ho vyberali spolu. Sama si tvrdila, že bude vyzerať cool!“ vybehol som na ňu znova ráznejšie, ako som chcel a ani sám som netušil, čo to do mňa vošlo. Doposiaľ som ani raz na nikoho takto nevypenil. Teplota vo mne sa dvíhala, čelo mi oblial pot, na spánku mi rytmicky pulzovala žila a ruky sa mi triasli.

„Prepáč?“ prehovorila s pokrčením ramien a nevinným výrazom, aký dokázala mať len ona, keď jej niečo bolo naozaj ľúto.

„Ty blbá čúza!“ vyšlo na oplátku zo mňa so zavrčaním a opäť som zostal zaskočený. Rovnako ako Ela, ktorá na mňa zazerala s vypúlenými očami a pootvorenými ústami. Celá sa triasla od strachu. Takéhoto ma doteraz nezažila a ani ja seba. Chcel som ju objať a odprosiť, no namiesto toho ju zasiahla moja pravá ruka priamo na jej peknú tvár. Zakričal som, ale žiaden tón nevychádzal.

„Ty blbá, blbá čúza! Ja ťa naučím!“ zavrčal som namiesto výkriku, schmatol bezvládnu Elu za nohu a potiahol bližšie k sebe. Chytil som ju pod krkom a pričuchol. Neviem, ako som to vedel, ale žila. Voľnou rukou som ju uchopil za tričko a strhol ho z nej aj s podprsenkou, čim sa jej odhalili jej krásne plné prsia. Cítil som, ako sa mi úd plní krvou.

Zaťahal som za jej nohavice, až kým z nej celé dotrhané nespadli aj samé. Prebrala sa. Chvíľu len vystrašene pozerala, no potom si uvedomila, že až na nohavičky je takmer nahá a začala sa ešte viac zmietať.

„Budeš moja!“ zavrčal som a prešiel si jazykom po zuboch, ktoré sa mi zdali príliš špicaté, aby boli moje. Jedným rýchlym ťahom som jej roztrhol nohavičky a bezohľadne som ju hodil na gauč. Pokúsila sa utiecť, ale zdrapil som ju za ruku, vykrútil jej ju, až ju to prevalilo na brucho. Kričala z plného hrdla, až mi to bubienky trhalo. Chcel som to zastaviť, ale nešlo to. Nemal som kontrolu nad svojím telom, robilo si, čo chcelo. Nie to, čo som ja chcel. Prosil som, žiadal, aby prestalo, ale nedalo si povedať.

Chytil som si vtáka a nasmeroval ho Ele rovno medzi nohy. Mykala sa, kričala, snažila sa vyslobodiť, ale bolo to márne. Z nejakého dôvodu som bol silnejší, než ona. Oveľa. Chvíľu to trvalo, no napokon som pocítil teplo, keď som do nej vošiel. Stále kričala a ja som prirážal čoraz rýchlejšie, a rýchlejšie. Prestala sa brániť, aj vzlykať. Prevrátil som ju a pokračoval v prirážaní, zatiaľ čo som jej okusoval prsia. Ani teraz sa už nebránila, neplakala, nekričala. Ani sa nepohla.

Vyvrcholil som až po niekoľkých minútach. V nej. Ešte chvíľu som tak zostal, prevalil sa na bok a zaspal.

 

Zobudilo ma až naliehavé búchanie na dvere a výkriky za nimi.

„Polícia! Otvorte, lebo budeme nútení dvere vyraziť!“

Zastonal som. Bolelo ma celé telo. Hlavu mu išlo rozhodiť, rozkrok ako keby som mal v jednom ohni a v ústach neuveriteľne sucho. Aj napriek svojím zásadám som otvoril oči a prevrátil sa na bok. Zahmleným pohľadom som ihneď spoznal Eline krivky, ale voľačo nebolo v poriadku. Pretrel som si oči a zdesením som sa odsunul ďalej od výjavu na gauči.

Ela ležala na chrbte v kaluži krvi. Kedysi nádherné prsia a jemný, nádherný krk mala celý rozdriapaný k nepoznaniu. Oči mala stále otvorené a plné strachu a hrôzy. Upierali sa na mňa, ako keby ma sledovali a obviňovali z toho, čo sa stalo, aj keď to nebolo možné. Jej život už dávno vyprchal.

Pozrel som sa na svoje ruky. Celé od krvi, rovnako ako aj môj vták a Eline lono, ktoré sa tiež vôbec nepodobalo na to, čo malo.

„Polícia! Posledná výzva!“ ozvalo sa búchanie spoza dverí, ale vnímal som ho len okrajovo. Nedokázal som sa prestať pozerať na moju milovanú Elu. Mŕtvu mojou vinou. Prečo? Nevedel som pochopiť, ako sa to mohlo stať. Prečo som to spravil? Miloval som ju!

Niekde pri vchodových dverách sa ozvala rana, ale ani tá ma neprebrala z tranzu. Po lícach mi začali nezastaviteľne stekať slzy a zahmlievali mi už aj tak dostatočne neostrý zrak.

Ďalšia rana a tentokrát ju sprevádzal dupot viacerých nôh.

„Polícia! Stojte a ani sa nehýbt… ,“ ozvalo sa mi za chrbtom a potom nastalo niekoľkosekundové hrobové ticho, ktoré bolo vzápätí prerušené dávením.

„Ó bože,“ ozývali sa za mnou tlmené hlasy, ale ja som sa cez slzami zahmlené oči pozeral stále len na ňu. Snažil som sa spomenúť, ako vyzerala za živa, ale jediné čo som videl, bolo jej dotrhané telo bez života. Môj náhly výkrik plný zúfalstva prerušili tri výstrely. Prásk, prásk, prásk.

To sa do mňa zarývali projektily vystrašených policajtov s nervami na vlásku. Ani keby som mohol, by som sa im nečudoval. Pri pohľade na ten masaker, ktorý ich vlastnými očami musel vyzerať oveľa otrasnejšie, by som sa ani ja neudržal.

„Prestaňte strieľať!“ ohriakol ich niekto, ale to som už strácal vedomie a pohlcovala ma temnota. O chvíľu sa uvidíme láska. Povedal som si v duchu a zavrel oči.

 

Nevidel som ju. Namiesto toho som po opatrnom otvorení očí hľadel na biely nemocničný strop a cítil chladné kovové putá, ktorými som bol pripútaný k posteli. Zatvoril som ich hneď, čo som začul cudzie hlasy.

„Ako mu je? Kedy ho môžeme previezť do väzby?“ spýtal sa netrpezlivo cudzí hlas.

„Je prekvapivé, že vôbec žije. Keď ho nezabili tie dve rany v oblasti srdca tak tá v hlave ho mala. Množstvo krvi čo stratil, ho tiež malo zabiť. Vymyká sa to akémukoľvek logickému zdôvodneniu. Môžeme hovoriť skôr o zázraku.“

„Zázrak?! Ten zkurvysyn znásilnil a brutálne zavraždil mladé dievča. Máme podozrenie, že ju znásilňoval ešte aj po jej smrti. Nevieme síce, čím všetkým to robil, keďže sme vražednú zbraň doposiaľ nenašli, ale pohlavný orgán mala celkom zničený niečím veľkým. Nakoniec sa do nej spravil on sám.“

„Ó bože,“ zanariekal druhý hlas, asi doktor.

„Takže. Kedy ho môžeme previezť?“

„Je stabilizovaný a podľa hodnôt vyšetrenia je úplne v poriadku…,“

„To pochybujem. Také čosi môže spraviť len zviera a nie človek! Zobuďte ho. Okamžite ho prevezieme. Nemienim už strácať čas. Policajný prezident ma už aj tak tlačí nech to uzavriem. Ten bastard si vybral zlú dcéru na utešenie svojich zvrátených chutí! Všetko prebehne v zrýchlenom konaní. Dôkazy sú jasné. Do hodiny máme povolenie aj od ministra vnútra a poverenie vlády na rýchle odsúdenie pre závažný trestný čin.“

 

Preberať ma nakoniec nemuseli. Otvoril som oči dobrovoľne. Takmer okamžite ma od hlavy až po päty spútali ako nebezpečného zločinca, pričom s mojimi proporciami muselo byť každému nad slnko jasné, že žiadnu hrozbu nepredstavujem. Na hlavu mi ešte nasadili kuklu. Buď aby som ja nič nevidel, alebo média, ktoré už stáli nastúpené pred nemocnicou. Každý chcel vidieť a hlavne odfotiť ako prvý vraždiace monštrum.

V policajnom aute sme sa viezli asi hodinu. Kuklu som mal po celú cestu na hlave a znova nás čakal uvítací výbor médií. Navzájom sa prekrikovali a kládli rôzne otázky, či už mne, alebo policajtom. Hlasy neutíchali, ani keď sme vošli do budovy. Pridali sa nadávky a vyhrážky zabitia. Policajti ich ignorovali a ďalej ma tlačili pred sebou a medzi sebou do neznáma. Na konci cesty ma posadili na akúsi lavicu a dali dole kuklu.

Zopárkrát som zažmurkal a snažil sa zaostriť zrak. Sedel som v súdnej sieni, ktorá ani trochu nevyzerala ako tá z televíznej relácie. Tá v televízii bola vždy pekne zariadená, takmer až voňala novotou, ale na tejto bolo vidieť denno-denné používanie, zastaranosť a slabé osvetlenie, ktoré cez žalúzie ledva prechádzalo. V relácii sa ani nikdy nenachádzali policajti, ale ja som bol nimi obkľúčený.

„Obžalovaný, Andrej Gremano, vstaňte!“ rozkázal mi sudca okamžite a tak som sa aj za pomoci policajtov postavil.

„Vzhľadom na skutočnosti a dôkazový materiál ste boli v zrýchlenom pojednávaní obžalovaní zo znásilnenia a obzvlášť násilnej vraždy spáchanej na Elene Franciskovej. Čo poviete na svoju obhajobu?“

Otázkou ma úplne zaskočil. Čakal som, že mi aspoň pridelia obhajcu, ako vo filmoch, ale ani ten tu vedľa mňa nestál. Všetko prebiehalo tak rýchlo. Ani sám som nevedel, čo sa stalo. Ako som sa mohol obhájiť? Mohol ma vôbec niekto obhájiť? Videl som, ako to robím, ale aj tak som tomu stále nerozumel. Ako som mohol? Veď som ju miloval! Nikdy v živote som na nikoho ani len ruku nestiahol a sám som bol zhrozený z toho, čo sa dialo.

„Čo som to spravil,“ zamrmlal som si pre seba so sklonenou hlavou a uvedomil som si, že dačo nie je v poriadku. Teplota v miestnosti rázom stúpla a na čele sa mi rozmnožili kvapky potu. Ruky sa mi roztriasli a prsty sa kŕčovito hýbali do všetkých možných, aj nemožných strán. Na sekundu sa mi podlomili kolená a mal som pocit, ako keby som trochu narástol. Oblečenie mi začalo praskať a sálou sa ozývali hlasy plné hrôzy. Vo vzduchu páchol strach vychádzajúci z pórov každej živej bytosti vôkol mňa. Strach a čosi iné. Nadýchol som sa a nasal všetky tie pachy do seba. Krv. Zatúžil som po krvi samičiek osladenej zvodnou chuťou bázne. Neviem, ako som to všetko vedel, ale cítil som to tak vo svojom vnútri. V hormónoch šťastia, ktoré zaplavovali moje bunky.

„Zabil som tu čúzu a vychutnával som si každý dúšok v jej teplej štrbinke. Bola slastná a tak krásne úzka,“ drali sa slová z mojich úst, bez môjho súhlasu.

„A aj tu vidím zopár pekných kúskov,“ zavrčal som a prešiel som si jazykom po ostrých zuboch. Videl som, ako sa vystrašení ľudia tlačia jeden cez druhého von zo sály a nervóznych, šokovaných policajtov s namierenými zbraňami.

„Baf!“ okríkol som ich a začali strieľať.

Prestali, až keď mali prázdne zásobníky a stláčali spúšte na prázdno. Tentokrát ma bohužiaľ žiaden netrafil do hlavy.

„Hehe,“ zachechtal som sa hrdelne, schmatol prvého za ruku a jemne som trhol, až kým nepovolila a nezostala mi v ruke. Ako kyjakom som sa zahnal po ďalšom, ktorý celý skamenený hrôzou na mňa pozeral ako na nejaký výjav. Ničomu z toho som nerozumel. Všetko som videl, počul, ale nevedel som to zastaviť. Vedel som, že som to ja, ale bol som na sedadle spolujazdca, bez možnosti kontroly, bez ovládania. Bral som policajta za policajtom, mlátil ich hlava nehlava vlastnými utrhnutými končatinami. Trhal som ich na malé kúsky a keď už žiadny nezostali, obrátil som sa k sudcom, ktorí tu hrôzu celý čas sledovali. Sedeli ako prikovaní, strach im nedovoľoval sa ani len pohnúť, nie to ešte prehovoriť.

„Aký je váš rozsudok?“ spýtal som sa pobavene a pomalými krokmi som skracoval vzdialenosť. Stále sa nehýbali, strach ich príliš opantal.

„Smrť, čo myslíš, Ignác?“ ozvalo sa mi za chrbtom chladne, až sa mi z toho chlpy na krku zježili.

„Ak sa inak nebude dať, Matej,“ prehovoril iný hlas z rovnakého smeru. Otočil som sa a zareval z plného hrdla ako nahnevaná šelma, ale nezdalo sa, že by to tých dvoch zastrašilo.

„Pekne spieva, čo na to hovoríš?“ povedal ten, čo sa očividne volal Matej.

„Veru pekne, niečo z neho bude, keď vyrastie,“ odvetil Ignác posmešne. „Vzdaj sa dobrovoľne ty beštia a pri výbere trestu budeme zhovievaví, čo vzhľadom na okolnosti je veľmi dobrá ponuka, takže by som priveľmi dlho neotáľal,“ dohovoril Ignác obzerajúc sa okolo seba.

Obaja muži boli v dlhých čiernych kabátoch až po zem. Pod nimi mali košele rovnakej farby a nohavice miestami vybíjané len čímsi kovovým, čo sa trblietalo. V rukách držali dlhé obnažené meče, ktoré ako jediné neboli čierne, ale strieborne lesklé. Jemne nimi rytmicky ťukali o podlahu.

„Čo ste zač!“ zavrčal som a opatrne sledoval oboch mužov, ktorí zo mňa očividne vôbec nemali strach. Naopak sa skôr posmievali a vyzeralo to tak, že sa veľmi dobre bavia.

„Ale no. Nevrav, že nevieš kto sme,“ povedal ten, čo si hovoril Matej a uprene ma sledoval.

„Ty, Matej. On asi fakt nevie, kto sme,“ prekvapene sa ozval ten s tým skvelým menom Ignác po chvíľke a užasnuto pozrel na svojho partnera.

„Hm,“ zamyslene špúlil pery Matej. „Prazvláštne, priam až neuveriteľné, že by sme natrafili na niekoho, kto nás nepozná.“

Bez toho, aby ma čoby len na sekundu spustili z očí, si obaja pomalými, nacvičenými pohybmi pozdĺžne odzipsovali rukávy až do výšky lakťa a odhalili tmavé pulzujúce tetovanie. Trochu sa podobalo na to moje, tým pulzovaním, ale oni tam mali napísané voľačo iné. Nevedel som to však rozlúštiť.

„Nech sa pod zem prepadnem. On fakt nevie, kto sme.“

„Dosť!“ zareval som a bez varovania som sa na nich vrhol. Meče sa blyskli neuveriteľne rýchlo a z každej strany mi urobili hlboké krvácajúce rany.

„Graaaaah!“ zavrčal som od bolesti a hodil sa na najbližšieho, ktorý sa mi s ľahkosťou kamzíka skákajúceho po skalách vyhol a dokonca ma aj stihol seknúť po ruke. Meč sa od nej odrazil, no zanechal ďalšiu hlbokú a krvácajúcu ranu.

„Čo myslíš? Zabijeme ho? Alebo sa s ním chvíľu pohráme?“ rozprávali sa naďalej medzi sebou, ako keby to pre nich bola akási hra. To moje druhé ja ešte viac rozzúrilo. Schmatol som lavicu a odrazil jedného z nich do náprotivnej steny. Tam sa do nej zaboril a mykal nohami, aby sa z nej dostal. Otočil som sa na druhého, Mateja, ktorý ani na sekundu nezaváhal a využil moje odvrátenie pozornosti a presekával mi šľachy na nohách. Jednu sa mu práve podarilo preťať, keď sa mi ho podarilo zasiahnuť päsťou do rebier. Započul som, ako zapraskali, ale nezdalo sa, že by mu to vadilo. Napriek tomu o krok ustúpil a daroval mi čas na vyhodnotenie situácie – nemal som šancu. Boli rýchlejší a vedeli presne, čo robia.

Na ranenú nohu som sa nedokázal poriadne postaviť, ale aj tak som sa snažil dostať von zo sály, čo najďalej od týchto dvoch mužov v čiernom. Ďaleko som sa však nedostal. Cestu mi zatarasil ten, čo som ho vrazil do steny. Usmieval sa na plnú hubu, akoby ho čosi pobavilo. Čosi však na ňom bolo iné. Jeho oči, akoby zmenili farbu a tvar, a vyzerali teraz takmer až ako hadie.

„Nie tak zhurta,“ zasyčal výhražne a zdalo sa mi, že som skutočne zahliadol špičku hadieho jazyka. „Odtiaľto neodídeš kamoško. Je nám jedno čo si, alebo čo sa ti stalo, ale pustiť ťa odtiaľto nemôžeme. Už si narobil dosť neporiadku a rozruchu, ďalší už nepotrebujeme.“

Ničomu, čo hovoril, som nerozumel. Rozruch? Táto spúšť a mŕtvy policajti okolo? To nebol rozruch, ale masaker! Ako keby moje rozhorčenie pocítila aj tá beštia. Rozbehol som sa rovno na toho pri dverách, keď som pocítil ďalšiu bolesť na nohe, tentokrát na druhej. Vzápätí na to mi poľavila a zvalil som sa hlavou až k nohám toho s tým smiešnym menom. Ten si na mňa položil nohu a víťazoslávne mi položil špičku meča na hlavu.

„Vzdaj sa. Nemáš šancu, man-ogre-vec-čosi. Už nebudeš przniť ďalšie panny!“

To sa už moje druhé ja na neho chcelo vrhnúť a zahryznúť sa do jeho krku, ale to už mi ten druhý, popretínal svaly a šľachy na rukách aj chrbte. Cítil som, ako zo mňa tečie krv a opúšťa ma sila.

„Nepreháňaj,“ poznamenal Matej. „Sprznil by hocičo, aj teba, keby na to prišlo.“

„Aha ho! Veď je to len akési chlapča,“ povedal Ignác prekvapene a to bolo posledné, čo som počul, kým ma opustilo vedomie.

 

Na prebúdzanie do pripútaného stavu som si už začínal akosi zvykať. Tentokrát som ale neležal na nemocničnom lôžku, ale sedel pripútaný v akejsi pivnici. Aspoň tak vyzerala. Bolo mi chladno, podlaha bola vlhká a jediným zdrojom svetla, bola jedna osamelá žiarovka na strope. Pred mnou bol už len stôl a za ním na dvoch stoličkách tí dvaja muži v čiernom – Matej a Ignác.

„Dobré ránko, Ruženka,“ oslovil ma Ignác.

„Čo? Kde som to?“ povedal som sa a snažil sa mykať rukami, ale nepohol som nimi ani len o milimeter.

„To ťa teraz nemusí zaujímať. Máme na teba najprv zopár vcelku zaujímavých otázok.“

„Otázka číslo jedna. Vieš, čo si zač?“ spýtal sa ma Matej.

„Akože čo som zač?“ otázka bola síce jasná, ale vôbec som nerozumel, čo tým myslí. Čo by som mal byť zač?

„Aký si druh?“

Druh? Druh čoho? Znova som na nich pozeral ako tela na nové vráta. Nemal som ani tušenia, čo odo mňa chcú počuť.

„Tvoje tetovanie,“ ukázal Matej prstom. „Také sme ešte u nás nevideli a ani s tým písmom sme sa doposiaľ nestretli. Takže znova. Čo si zač?“

Pozrel som sa na svoje tetovanie, ale vôbec som nechápal, o čom tí dvaja hovoria.

„Tetovanie? Čo je s mojím tetovaním?“

„Čo znamená?“

„Neviem, vygooglil som si ho a s Elou,“ preglgol som a oči sa mi zaliali slzami. „S Elou nám prišlo pekné, tak som si ho dal spraviť,“ utrel som si slzy do ruky.

Obaja sa najprv neveriacky pozreli na seba a potom späť na mňa.

„Hm, vyzerá to, že hovorí pravdu,“ odvetil Matej zamyslene.

„Takže vygooglil,“ zopakoval moje tvrdenie Ignác.

„Áno“ pritakal som, keďže to bola pravda.

„Takže o tomto nevieš nič?“ opýtal sa ma a ukázal mi tablet, kde bežal videozáznam zo súdnej siene. Práve ma policajti dovliekli aj s kuklou na hlave. Na vyzvanie sudcu som sa postavil. Sudca sa ma pýtal a v tom sa to stalo. Moje oblečenie začalo pukať vo švíkoch, putá sa roztrhli a namiesto mňa tam stála akási veľká beštia s ryšavou srsťou na chrbte a končatinách. Tvár mala skôr šelmovité črty ako ľudské a rovnako aj ostré dravčie zuby, či pazúre na rukách.

„Č-č-čo to je?“ odvrátil som zdesene zrak, ale veľmi dobre som vedel, že to môžem byť len ja. Nechápal som však ako.

„To si ty chlapče,“ povedal mi Matej so smutným hlasom.

„Pamätáš si, čo sa dialo potom?“ spýtal sa ma, zatiaľ čo vypol záznam, kde som práve odtrhával policajtom končatiny.

Chcel som zatĺkať a povedať, že nie, ale nakoniec som len súhlasne pokýval hlavou.

„To nás mrzí. Hlavne tvojej kamarátky. Vyzerá to, že si za to nemohol.“

„Ale čo sa to so mnou deje a čo je tá vec?!“ ukázal som prstom na tablet.

„To sa snažíme zistiť. Povedz nám všetko, čo sa stalo, odkedy si si dal spraviť to tetovanie,“ požiadal ma Ignác, či Matej, ani neviem už ktorý. Cez zaslzené oči som ich už poriadne nevidel a ich hlasy mi splývali do jedného. Pustil som sa do rozprávania. Od šialeného nápadu dať sa v opitosti tetovať, googlenia, nášho vzťahu s Elou. Alebo skôr mojim pocitom voči Ele. Až po ten deň, keď som ju zabil. Keď ju tá príšera vo mne zabila.

„A inak si sa s nikým nestretol? Nikto ti nevolal?“

„Nie,“ odpovedal som so sklonenou hlavou.

„Skúsiš to?“ obrátil sa Ignác na Mateja. Ten sa postavil a opatrne podišiel ku mne. Potom ma začal oňuchávať, až kým sa nezastavil pri mojej ruke. Tam zotrval najdlhšie. Nakoniec sa narovnal a odstúpil.

„Nestretol si nejakú cudziu ženu?“

„Áno! Ako viete?“ začudoval som sa. „Úplne som na ňu zabudol. Zazvonila mi, keď už bola Ela preč. Myslel som, že sa vrátila, ale stála tam len ona. Vraj si pomýlila vchod, či také niečo.“

„To je všetko?“ opýtal sa Matej.

„Zaujímala sa o moje tetovanie. Dokonca ma aj chytila za ruku a dotýkala sa ho. Mala ju strašne horúcu a potom ma aj začalo strašne páliť a svrbieť. To mi spravila ona? Poznáte ju? Viete ma toho zbaviť?!“

„Áno na prvé dve otázky, nie na poslednú. Je nám to ľúto.“

Zvesil som ramená.

„Čo bude teraz so mnou? Určite po mne všetci pátrajú,“ napadlo ma.

„Pátrajú, ale nenájdu. Je mi to ľúto, Andrej, ale pokým nezistíme ako ti pomôcť, budeš tu musieť zostať. Pre tvoje dobro, ale aj bezpečnosť ostatných.“

„Ako dlho?“ spýtal som sa odovzdane.

„Tak ako bude potrebné a pokiaľ nenájdeme toho, kto ti to spravil,“ odpovedali a dali sa na odchod.

„Počkajte! A kto ste vy?“ spýtal som sa.

„My sme Lovci,“ odvetili obaja naraz a opustili moju celu.

„Lovci? Lovci čoho?!“ zakričal som za nimi, ale nikto sa neozýval. Boli preč. Preč za kovovými dverami kdesi v kobke.

Nerozumel som už ničomu. Život som mal nadobro zničený. Svoju životnú lásku som zabil vlastnými rukami a zostávam uzavretý v temnej pivnici. Oblialo ma nepríjemne známe teplo a z hrdla sa mi ozvalo zlostné zavrčanie. Ani on sa nevedel hýbať. Bol uväznený takisto ako ja.

Dobre mu tak.

Dobre mu tak. Opakoval som si.

Dobre mu tak. Pokojne som si vydýchol a pocítil som, ako horúčava ustupuje a rovnako sa aj beštia vo mne sťahuje kamsi hlbšie.

Dobre mu tak.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.