(Ne)Prebudení – 4. Kapitola


8

Tí hajzli mi nezavolali ani len sanitku. Po zistení, že som po zrážke s električkou neutrpel vážne zranenia, ma rovno štyria policajti zaľahli, pričom jeden z nich mi tlačil kolenom na krk. Spútali ma, naložili do obrneného transportéra a odviedli do akejsi malej cely na policajnej stanici. Ako pozornosť mi neskôr poslali lekára, aby som im náhodou vo väzbe neumrel, ale keď ten zistil, že nemám žiadne vážnejšie zranenia, tak mi len zobral krv a odišiel. Na dieru v mojom čele, ktorá ma stále svrbela, sa ma vôbec nepýtal, možno takých ako ja vídaval denne.

Pred celou mi nechali spoločnosť – štyroch zakuklených policajtov s odistenými samopalmi, s prstom na spúšti a očami neustále na mne. Nerozprávali sa. Žmurkli iba príležitostne a pod kuklami sa určite tvárili hrozivo. Len tam tak stáli a sledovali každý môj pohyb, akoby som sa mal každú chvíľu zázračne dostať cez mreže k nim. Aj keby to bolo možné, stále som mal na rukách a nohách putá, čiže útek neprichádzal do úvahy.

Prišli si pre mňa asi po piatich hodinách čakania. Čo za celý ten čas robili, to netuším, ale bol som rád, že zmením prostredie. Viedli ma medzi sebou. Kalkuloval som, že by som potreboval spraviť dva rýchle kroky k chlapom kráčajúcim vpredu, aby som sa im dostal až za chrbát, ale za ten čas by ma dali dole tí za mnou.

Odviedli ma do malej miestnosti, asi vypočúvacej, pripútali k stolu a policajti z útvaru osobitného určenia, o ktorých príslušnosti jasne vypovedali nášivky na uniformách, sa postavili za mňa, zatiaľ čo čakali, kým príde vyšetrovateľ.

Na toho som už dlho čakať nemusel. Neviem prečo, ale predstavoval som si nejakého pupkatého chlapa s plešinkou a dvojitou bradou alebo aspoň nejakého v strednom veku, s účesom na koleno, ale nečakal som, že príde žena.

V zelenej, po kolená dlhej sukni a v bielej blúzke pozapínanej až ku krku, aby nemala výstrih, ináč by aj policajti mali ťažkosti sledovať tri objekty naraz a ja by som prestal byť tým dôležitejším v miestnosti. Lesklé hnedé vlasy jej siahali po ramená a v rukách niesla štós naozaj hrubých spisov, ktoré opatrne položila na stôl predo mňa a v tichosti si sadla na jednu z dvoch stoličiek. Ruky si nechala pod stolom a po celý čas sa pozerala len na spisy. Buď sa hanbila, alebo sa mi nechcela pozrieť do očí. Usmial som sa a snažil sa nadviazať očný kontakt, ale žiadna reakcia sa nedostavila. Stále sa pozerala len pred seba a plytko dýchala, akoby sa bála. Ale koho? Mňa?

„Kapitánku Jeleníkovú už poznáte a mňa ešte len spoznáte,“ zahrmel čísi hlas vedľa mňa a vytrhol ma z pozorovania kapitánky, ktorá si príchodom svojho kolegu viditeľne vydýchla a konečne sa trochu uvoľnila.

„Ja som kapitán Malý a dopredu vás upozorňujem, že na mňa vás šarm platiť nebude a nemám ani náladu na vaše žartíky,“ predstavil sa kolega kapitánky Jeleníkovej a sadol si na druhú stoličku. Na to, že sa volal Malý, vôbec malý nebol. Nebol ani pupkatý, plešatý, žiadna dvojitá brada, oplýval naozaj mohutne stavanou postavou a hustými čiernymi vlasmi ostrihanými nakrátko. Jeho slová potvrdzoval aj vážny výraz v tvári a nedostatok vrások, aký mávajú ľudia, ktorí sa neusmievajú často.

„Neviem, ako sa vám to podarilo a kde ste sa posledný mesiac schovávali, a ani neviem, prečo ste sa vrátili, keď ste už boli preč, ale skôr či neskôr sa to dozvieme. Takže začneme,“ povedal a kývol hlavou. „Začínam výsluch s odsúdeným Jurajom Pachom. Je 23. 12. 2027, 13.00. Výsluch bude zaznamenávaný po celý čas. Aj napriek tomu, že ste už boli obvinený a aj odsúdený, musím vás informovať, že všetko, čo poviete, môže byť pri vašom ďalšom pojednávaní použité ako dôkaz. Ak niečo úmyselne zamlčíte, môže to byť použité proti vám. Rozumiete?“ spustil polo oficiálne s náznakom pohŕdania.

„Nie,“ odpovedal som pravdivo. O mene som sa s ním hádať nechcel. Svoje som si nepamätal, ale keď to hovoril on a tváril sa, že ma pozná, tak to možno bude pravda a potom aj všetko ohľadom obvinenia a odsúdenia, ale aj tak som nerozumel.

„Povedal som vám – žiadne žartíky. Čomu z toho ste nerozumeli?“

„Absolútne ničomu a srandu si nerobím. Neviem, kto ste, a, bohužiaľ, musím povedať, že neviem ani, kto je táto slečna Jeleníková. Neviem, v akom meste som, neviem, kde som sa mal akože schovávať, a už vôbec neviem svoje meno. Ak mi tvrdíte, že som akýsi Pacho, tak ok, môže byť,“ vychrlil som na nich oboch a brunetka prvýkrát zdvihla oči a pozrela sa na mňa. Nie placho či zahanbene, ale uprene a zamyslene.

„Pán Pacho!“ zvýšil hlas kapitán Malý, do tváre sa mu nahrnula červeň a päsťami udrel do stola. Dúfal som, že policajti za mnou neposkočili rovnako ako ja, lebo pri ich odistených zbraniach a prstoch na spúšti by nás tu všetkých pekne pokropili. „Možno si ozaj myslíte, že ste obľúbenec národa, samotné prevtelenie veľkého hybského zbojníka, ale ja vám to nežeriem. Urobte mi láskavosť a nerobte si z nás bláznov! Odsúdený ste už boli a váš útek vám len priťaží. Nehovoriac o útoku na ďalších policajtov.“

„Útek odkiaľ? Z márnice?“ opýtal som sa, aj keď možno zbytočne. Začínal som tušiť, odkiaľ som asi tak mal utiecť, ale nedalo mi to.

„Z akej márnice, preboha?“

„Z tej, kde som sa dnes ráno prebudil.“

Podľa výrazu kapitánovej tváre, polootvorených úst, som vedel, že som ho svojou odpoveďou zaskočil, ale iba na chvíľu. Vzápätí sa pozrel šikmo hore a nepatrne prikývol hlavou.

„Prerušujem výsluch o 13.05. Pokračovať budeme, keď sa zadržaný rozhodne kooperovať.“

Pokrčil som ramenami a čakal, že ma odpútajú od stola a odvedú späť do cely. Už som otáčal hlavu, aby som sa pozrel na svojich chlapcov, keď ma spredu za hlavu chytili kapitánove mohutné laby a jedným rýchlym pohybom sa moja hlava stretla zo stolom. Zopakovalo so to asi trikrát, keď ma ruky konečne pustili a bolo mi povolené pozrieť sa do kapitánovej tváre.

„Už si pochopil, že nemám náladu na žartíky?!“ zavrčal.

„Pochopil som to už prvýkrát,“ odpovedal som a jazykom si prešiel po zuboch. Zdali sa byť celé, aj keď som aspoň raz dopadol ústami na hranu stola. Dôkazom bola slaná, kovová chuť v ústach, neklamný dôkaz, že niečo krváca.

„Tak prečo si vymýšľaš voloviny?!“ neudržal vykanie Malý.

„Lebo to žiadne voloviny nie sú! Ja si vážne nič nepamätám a dnes ráno som sa prebudil v márnici! Čo myslíte, že tá diera v mojom čele znamená? Že som sa stal hinduistom?!“

Obaja sa pozreli najprv na mňa, potom na seba a znovu na mňa s takým nechápavým výrazom, že keby boli herci, nominujem ich na Oscara za vynikajúce herecké výkony vo vedľajšej úlohe, keďže tú hlavnú som tu hral ja.

„Máme už toxikologickú správu?“ spýtal sa Malý kapitánky. Tá otvorila fascikel a začala sa prehrabávať v hŕbe papierov. Všimol som si tam aj niekoľko fotiek. Na jednej z nich som bol ja a niekoľko ďalších osôb. Všetci sme boli oblečení vo vojenskom taktickom výstroji a bolo to kdesi v púšti alebo niekde, kde bolo veľmi sucho. Nič mi to však nehovorilo.

„Je čistý. Našli sa nejaké neznáme prvky, ale nič, čo by nasvedčovalo, že by bol pod vplyvom akejkoľvek omamnej látky.“

„Skvelé, takže si z nás strieľate úmyselne. Prečo to robíte? Nemáte čo stratiť. Dĺžka vášho odsúdenia sa tak či tak predĺži, tak načo si vymýšľate? Je pred Vianocami, urobte nám radosť a odpovedzte na všetky otázky čo najpravdivejšie, nech môžeme ísť všetci k svojim rodinám a vy do svojej cely, kde si tiež užijete trochu vianočnej atmosféry. Čo vy na to?“

„Pán kapitán, nič by mi neurobilo väčšiu radosť…“

„No vidíte,“ skočil mi do reči a na tvári sa mu zračil náznak úsmevu.

„… ale ja si naozaj nič nepamätám. Čo nevidíte?“ povedal som sa a musel som skloniť hlavu, aby som sa prstom mohol dotknúť miesta, kde ma strelili. Žiadna priehlbina tam nebola. Namiesto nej som tam cítil hladkú kožu, ktorá bola na dotyk jemne citlivá.

„Čo máme vidieť?“ pozeral sa na mňa Malý nechápavo.

„Dopekla, veď tu ma strelili, rovno do hlavy!“ skríkol som podráždene.

„Kde? Kto?“

„Jediné, čo si pamätám, je, ako som sa zobudil v chladiacom boxe v márnici. Poviem vám, nechceli by ste dačo také zažiť.“

„Vy s tou márnicou nedáte pokoj, čo?“

„Choďte tam! Presvedčte sa, určite nájdete aj moje odtlačky. Dokonca aj nočný strážnik ma videl odtiaľ odchádzať,“ navrhol som im a dúfal, že to vzdajú a pôjdu sa tam pozrieť.

„V ktorej márnici?“ opýtala sa kapitánka a od Malého si vyslúžila zamračenie, ale nič nepovedal.

„Ako to mám vedieť? Nepoznám toto mesto.“

„Nepoznáte? Veď ste sa tu narodili. Pôsobili ste tu, mali ste tu svoju základňu a stále tu niekde máte nejednu skrýš!“ oboril sa na mňa kapitán. Nemal som čo povedať, a tak som len pokrčil ramenami.

„Antolská, Ružinov?“ spýtala sa ma, ale tie názvy mi nič nehovorili.

„Odišli ste odtiaľ po vlastných či nejakým dopravným prostriedkom?“

„Po vlastných,“ odpovedal som. „Nebolo to až tak ďaleko od miesta, kde som si dal kapustnicu, čo ponúkal ten kňaz na parkovisku.“

„Ako ďaleko?“

„Desať, nanajvýš dvadsať minút chôdze. Bolo to tak na okraji mesta. Boli tam ešte paneláky, ale aj les. Minul som zopár supermarketov a aspoň jeden ďalší kostol.“

„To nie je možné. V tej časti nie je žiadna márnica,“ namietal kapitán, ale kapitánka Jeleníková sa nedala. V očiach jej zaiskrilo. Neviem odkiaľ, ale poznal som ten pohľad. Zavetrila akúsi stopu a nechcela sa jej pustiť. Začínala sa mi páčiť. Nielen fyzicky, ale páčilo sa mi aj jej myslenie. Vytiahla mobilný telefón, niečo na ňom vyťukala, zväčšovala a nakoniec mi ukázala satelitnú fotku akejsi stavby. Zaostril som zrak a snažil sa vybaviť si detaily z rána a naozaj to vyzeralo ako budova, v ktorej sa nachádzala márnica.

„Bingo!“ zvolal som a, ako sa len dalo, prstami som ukázal na mobil. „To je ono. Tam som sa zobudil. Na mínus šiestom poschodí. Miestnosť bola celá vydláždená takými malými bielymi kachličkami. Pred miestnosťou bola chodba a troje dvere. Jedny boli zamknuté, druhé viedli do šatní a ďalšie na schodisko. V každom rohu boli kamery, ktoré ma možno nasnímali, ako odtiaľ vychádzam a možno aj ako ma tam doniesli. Môžu tam byť moje veci! Zoberte ma tam!“

„Prr, no pozor! Nikam vás brať nebudeme! Aby ste mohli znova utiecť? Aby ste nás naviedli k svojim kumpánom, ktorí by vám pomohli utiecť? To si nemyslím.“

„Peter, môžeme ísť von?“

„Len mi nepovedz, že tomuto vrahovi a zlodejovi veríš?“ spýtal sa takmer pohoršene.

„To nie, ale tu voľačo nesedí a nemyslím si, že nám klame.“

„Takže mu veríš všetky tie jeho reči o márnici?“

„Samozrejme, že nie, ale vyzerá to tak, že on je o svojej pravde presvedčený. Nezaškodí, ak to preveríme a vyvrátime mu to. Do dvoch hodín sme späť.“

Vnútorne som jasal. Konečne niečo, čo znelo ako dobré správy. Podľa hrúbky toho fascikla som asi naozaj nebol nijaké neviniatko, ale aspoň táto záhada sa blížila ku koncu.

„Idem s vami?“

„Nie!“ odpovedali obaja zborovo.

„Dobre. Pre každý prípad so sebou zober jednotku osobitného určenia. Nenechávaj nič na náhodu, rozumieš? Sú to nebezpeční a vycvičení parchanti.“

„Rozumiem.“

„Odveďte ho,“ povedal Malý, keď kapitánka Jeleníková odchádzala, a neustále sa mračil. „Ak sa jej kvôli tebe znova niečo stane, tak si to odpykáš a bude mi jedno, kde sa budeš nachádzať!“

 

Rovnakou cestou ma odviedli späť do cely a rovnako sa postavili pred ňu. Takmer to vyzeralo, akoby sme ani neodišli. Nevedel som, či si ma zavolajú ešte dnes, a tak som si ľahol na posteľ. Nebola príliš pohodlná, ale stále lepšia ako ten box v márnici.

Ani neviem ako a zaspal som.

 

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.