(Ne)Prebudení – 3. Kapitola


8

„Pane, máme problém. Mali by ste okamžite prísť hore,“ oznámil službukonajúci operátor Joachimovi Holzovi do telefónu.

Bol to päťdesiatnik, čo sa o seba rád staral a udržoval sa. Pravidelne cvičil, rituál, ktorý mu zostal z jeho čias v armáde, a šedivejúce vlasy si dával každé dva týždne profesionálne zafarbiť, aby vyzeral mladšie, než v skutočnosti bol. Práve dorazil do práce a takýto skorý a náhly telefonát neveštil nič dobré. Po predošlých týždňoch si začínal myslieť, že na dlhú dobu zavládne pokoj, že všetky komplikácie už vyriešil a bude si môcť dovoliť zaslúžený odpočinok pred začatím novej fázy.

„No, čo máte?“ opýtal sa, keď dorazil do miestnosti, ktorá vyzerala skôr ako telefónna centrála než ako riadiace centrum zaoberajúce sa sledovaním a odpočúvaním osôb, ale taký bol úmysel. Bolo to jedno z mála vysunutých pracovísk, o ktorého existencii nikto mimo jeho organizácie nevedel, a tak to aj malo zostať. Bolo zabezpečené proti odpočúvaniu, všetky počítače boli napojené na servery mimo krajiny a pripravené na diaľkové odpálenie v prípade ich odhalenia. Takmer nič sa tu neukladalo na dlhšie ako dvadsaťštyri hodín a každý jeden dokument po naskenovaní skartovali a spálili, aby po sebe nič nezanechali.

„V skorých ranných hodinách zaznamenali kamery pohyb na mínus šiestom, pane,“ oznámil mu operátor a Holz chvíľu rozmýšľal, či dobre počul. Nevedel o žiadnej operácii, ktorá by sa mala v tom čase vykonávať, a on mal vedieť o všetkom.

„Ako je to možné? Dnu sa dá dostať jedine s kartou.“

„Dnu áno, pane, ale von sa dá aj bez.“

„Aby sa niekto dostal von, musel sa najprv dostať dnu!“ zvýšil mierne hlas.

„Už bol dnu, pane. Vyše týždňa.“

„Chcete mi povedať, že sme mali na mínus šestke narušiteľa niekoľko dní a nikto si ho po celý čas nevšimol? O čom to, dopekla, hovoríte, chlape? Pili ste?!“

„Radšej sa na to pozrite, pane,“ povedal operátor a spustil záznam z bezpečnostných kamier. Dlhé minúty na nich nebolo vidieť nič, iba chodbu ponorenú do zeleného svetla nasnímanú kamerami s nočným videním a ukazovateľ času – 05.55. Po pár minútach sa za jednými dverami odrazu rozsvietilo, a to už Holz spozornel. Každá miestnosť bola vybavená snímačmi pohybu na spustenie automatického osvetlenia a v miestnosti, kde zvyčajne uchovávali mŕtvoly, sa niečo pohlo a nemohlo to byť nič malé.

Operátor posunul záznam o niekoľko minút dopredu. Dvere sa trochu pootvorili a zase zatvorili, ale nikto z nich nevyšiel. Na čele sa mu objavili prvé kvapky potu. Po pár minútach sa znova pohli. Tentoraz sa ale otvorili dokorán a tackavým pohybom z nich vyšla nahá prikrčená postava. Zakrádala sa popri stene a jednou rukou opatrne hmatala pred sebou.

Holza oblial studený pot, zrýchlil sa mu tep a oči mal doširoka otvorené.

Vedel, kto bol ten muž, len nerozumel, ako to bolo možné. Bol pri tom, keď ho po dôslednom vypočúvaní vyprevadili z tohto sveta. Musel preglgnúť. Na obrazovke sledoval, ako prešiel až k dverám do šatne, otvoril ich a rýchlo za sebou zavrel, keď sa zapli svetlá.

„Dnu kamery nemáme, kvôli súkromiu personálu,“ povedal operátor, ale Holz to všetko vedel. Sledoval zábery, ale neveril vlastným očiam, neveril tomu, čo vidí. Vymykalo sa to akémukoľvek logickému chápaniu. Bol mŕtvy, schytal to rovno medzi oči a to nemohol v žiadnom prípade prežiť.

Operátor pretočil záznam o vyše dvadsať minút dopredu na čas, keď ich subjekt opustil miestnosť. Oblečený, so sklonenou hlavou a kapucňou stiahnutou do čela. Odchádzal, akoby sa nič nedialo. Rukou stále kontroloval priestor pred sebou, prešiel okolo výťahu a vyšiel na schodisko, vybehol šesť podlaží a suverénne zamieril k hlavnému východu, kde ho zastavil nočný strážca.

„Čo sa tam stalo?“

„Strážnik si myslel, že dakto odchádza z nočnej, tak mu otvoril.“

„Ten idiot! A čo náš operátor sledujúci monitory? Čo robil ten?“

„Mali pohotovosť vo výskumnom stredisku v Olomouci, pane. Niekto sa im nabúral do systémov. Naša pobočka nemala v tom časovom úseku žiadne pokrytie a bola jej pridelená nízka priorita vzhľadom na ukončenie nedávnych operácií.“

„To musí byť ten najšťastnejší skurvysyn, akého poznám,“ poznamenal a palcom si masíroval koreň nosa. So zatvorenými očami chvíľu rozmýšľal, potom ich znova otvoril a zahľadel sa na monitory. „Kam išiel potom?“

„To presne nevieme. Na sídlisku nie sú takmer žiadne kamery, stratili sme ho.“

„Musíme dať ihneď dokopy tím a okamžite ho nájsť. Ak sa dostane von správa, že je živý a na slobode, tak to spustí lavínu oveľa väčších problémov, než v akých sme boli doteraz.“

„Neskoro, pane.“

„Ako to, že neskoro?“

„Pred pár minútami ho zadržala polícia a práve ho prevážajú do cely predbežného zadržania.“

„Ako sa to mohlo stať? Veď bol mŕtvy, dopekla! Vyše týždňa sme ho mali v našom boxe!“

„Neviem, pane.“

Holz hlasne vydýchol.

„Dobre, dobre. Musíme zachovať chladnú hlavu. Podrobia ho výsluchu, budú sa čudovať, radovať, že ho dostali, a nakoniec ho prevezú späť do väznice. Niekoľko hodín či dní im to potrvá. Obvolajte všetky jednotky z okolia, nech sa pripravia na zásah. Zrušte dovolenky, do hodiny chcem mať všetkých na sekundárnej lokalite. Skontrolujte ostatné telá a aktivujte protokol Čistý štít, nenecháme nič na náhodu.“

„Áno, pane, vykonám.“

 

 

 

(Ne)Prebudení – 4. Kapitola

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.