Matej & Ignác : Ork a tajomná žena

Podľa mytológie, legiend a populárnej kultúry sú orkovia démoni žijúci v horách a požierajúci ľudské mäso. To prvé bola voľakedy pravda. Nie preto, že by hory obľubovali, ale kvôli tomu, že sa ľudí stránili. Mali totiž občas chuť sa do niekoho zahryznúť, hlavne ak ich ten niekto poriadne nahneval, či priam rozzúril. Ale inak dokázali byť aj priateľskí, no s tým sa v dnešnej literatúre veľmi nestretávame. Až na svetlé výnimky.

 

„Matej! Vstávaj! Máme nášho prvého prebudeného,“ dobehol za mnou nadšením prekypujúci Ignác a ťahal ma z postele. Nie doslova, pravdaže. Snažil som sa vstať čo najrýchlejšie, ale jeho nadšenie som, samozrejme, nezdieľal. Nie som ako on, ale skôr jeho presný opak. Aj to bol asi dôvod, prečo mi ho dali za partnera. Vždy vyzerá, že má dostatok pozitívnej energie, ktorú by mohol rozdávať a neustále o niečom žartuje. Tiež, by sa mi občas zišlo trochu jeho pozitívnosti. Možno za to môže jeho priateľsky vyzerajúca tvár, akoby vystrihnutá z poučky, ktorú nám do hlavy tlačili na hodinách psychológie o čítaní tváre. Podlhovastá tvár s očami ani nie príliš blízko a ani príliš ďaleko od seba. Nos smerujúci mierne nahor, na konci jemne zakrivený, no nie na toľko aby vyzeral namyslene. Je to vraj charakteristické pre ľudí, na ktorých sa nedokážete dlho hnevať. Vyžaruje z nich pokoj a vyrovnanie. To je celý Ignác a poučka na neho sedela na sto percent.

„Veď už idem,“ zahundral som počas obúvania swatov, vojenskej taktickej obuvi. Spal som oblečený, keďže sme ako nováčikovia dostali siedmi týždeň po sebe víkendovú pohotovostnú službu. To znamená, že sedíme v našom brlohu, zabíjame čas a čakáme, či sa voľačo náhodou neprihodí. Predošlé víkendy bola, samozrejme, nuda. Mazáci všetko vyriešili na svojich pochôdzkach skôr, ako sme dostali možnosť ukázať, čo je v nás a počas voľných dní sa nič neprihodilo. Ale ako to už chodilo, aj oni chceli mať nedele voľné a tráviť ich radšej s rodinami či priateľmi ako v práci.

„Tak poďme na to,“ zavelil som, keď sme si sadli na naše služobné motorky značky KTM Super Duke 990 a nasadili si helmy. Nájsť prebudeného je jednoduché. Akonáhle Lovec ucíti prebudenie, ťahá ho to k miestu určenia lepšie ako navigácia s GPS modulom. Na začiatku tréningu som si myslel, že volanie cíti každý z nás. Až neskôr mi bolo vysvetlené, že v takom prípade by to bolo dosť chaotické. Mohlo by sa dokonca stať, že viacerí Lovci z okolia by vyrazili na lov jedného prebudeného. Aktiváciu zmyslov mal preto na starosti vždy službukonajúci mág, hovoríme mu dispečer, podľa rozpisu služieb a vzdialenosti k tomu nešťastníkovi. To on je vlastne ten, čo ho ucíti a posunie nám jeho značku na vystopovanie. Ťahalo nás to kamsi do Rače a s dodržiavaním predpisov sme sa nezaoberali. Motorky boli registrované na fiktívnu bezpečnostnú firmu a policajti vedeli, že sa nám pre vlastné dobro majú vyhýbať. Žiaľ, aká taká spolupráca s ľudskou poriadkovou službou musela byť dohodnutá, aby sme si mohli našu prácu robiť ako-tak nerušene.

Už keď sme sa blížili k cieľu misie, vycítil som vo vzduchu, že nie všetko je s kostolným poriadku. Pred rodinným domom, kam nás to ťahalo, stála sanitka blikajúca ako vianočný stromček a okrem toho bol na ulici až neprirodzený kľud. Žiadny zvedavci, ktorí sa väčšinou dostavia zo všetkých kútov, len aby sa pozreli, pre koho, že to záchranári prišli. Ako nočné motýle priťahované svetlom. Oveľa zvláštnejšie bolo, že ani z vnútra rozsvieteného domu nevychádzal žiaden zvuk. Zastavili sme iba kúsok od ambulancie a zložili si helmy. Pozrel som sa na Ignáca a súdiac podľa jeho sústredeného výrazu mi bolo hneď jasné, že ani jemu sa celá situácia nepozdávala. Po jeho nadšení z pred pár minút už nebolo ani pamiatky. Ignác odišiel preveriť sanitku a ja som ostražito spravil pár krokov k vstupnej bráne. Bola otvorená dokorán. Ani so svojim sluchom som však nepočul nič zvláštne, ale ani len bežný zvuk nočnej mestskej zástavby. Odistil som puzdro svojej špeciálne upravenej taktickej HK45 a počkal na svojho zamračeného partnera, ktorý medzitým prichádzal z opačnej strany vozidla negatívne krútiac hlavou. Tiež mal odistenú zbraň a naznačil mi, aby som sa ujal vedenia. Jediné, čo som počul, boli naše kroky ozývajúce sa na kamienkami posypanom chodníku, bzukot blízkych elektrických zariadení a inak bolo všade iba hrobové ticho. Vchodové dvere, ku ktorým som pomalými krokmi kráčal, boli pootvorené. Postavil som na ľavú stranu a Ignác naproti. Vytiahli sme si zbrane a posunkami sme sa dohodli, že na tretiu vojdeme dnu. Nič. Osvetlená predsieň ako každá iná. Hromada topánok, väčšina ženských. Kabáty na vešiakoch a športová taška pri dverách. Iba jedny dvere vedúce ďalej do domu. Otvorené. Rýchlo som prešiel a na sekundu som zamrzol, keď som za rohom našiel roztrhané telo jedného z členov zdravotníckej služby. Ani som nemusel skúšať, či je živý. Množstvo krvi všade okolo neho a pod ním, a k tomu všetkému navyše rozdriapané hrdlo mi ako dôkaz stačili. Aj napriek tomu som si k nebohému kľakol a nechal som na Ignácovi, aby ma kryl. Hľadal som indície, čo nás tu čaká. Rozdriapaný krk zodpovedal útoku nejakej šelmy, tak isto ako dokorán rozdrapená brušná dutina, z ktorej sa na podlahu vylievali vnútornosti. Zápach to bol otrasný. Opatrne som prekročil telo a prebehol k najbližším dvojitým dverám smerujúcim pravdepodobne do obývačky. Počkal som na Ignáca a vošiel do miestnosti ako stvorenej pre Dextera (postava úspešného seriálu o sériových vrahoch). Biele steny umelecky pofŕkané na červeno, rovnako ako biela dlažba a biely gauč. Domáci asi milovali bielu farbu, ale nevyzeralo to, že by vôbec niekedy rozmýšľali o použití takéhoto typu kontrastu v obývacej izbe. Našľapovať mimo krvavých miest sa nedalo a tak sme si tým prestali lámať hlavu. Viac starostí nám robil masaker pred nami.

„Spoj sa s dispečerom, nech dá správu miestnemu kontaktu, aby sem nikoho nevpúšťal. Toto sa bude ťažko vysvetľovať,“ požiadal som Ignáca, zatiaľ čo som sa pokúšal spraviť si aký-taký obraz o vzniknutej situácii. Centrom všetkého sa zdala byť krvavá hromada mäsa na zemi pri gauči. Pred ňou boli pozostatky druhého zdravotníka, teda aspoň to, čo z neho zostalo. Akú takú identitu prezrádzali už len zvyšky červeno-oranžovej neónovej kombinézy. Čo po ňom, alebo po nej zostalo, by sa zmestilo do obyčajnej tesco igelitky. Spočiatku som našľapoval obozretne, aby som nekontaminoval miesto činu a stúpal radšej na krvavé dlaždice ako na mäsité kúsky. Čím ďalej som však išiel, tým bolo náročnejšie nájsť iba čisto krvavú, až som to napokon vzdal. Bližším prezretím centrálnej masy som toho veľa nezistil. Zatvoril som preto oči a zavetril som, aby som to skúsil po pachu. Kedysi to bola žena, aj keď sa to teraz už voľným okom povedať nedalo.

„Vybavené. Posiela nám pre istotu posily a čističa,“ informoval ma a pričupol si oproti mne.

„Čo si zistil?“

„Zatiaľ nič moc. Táto hromada bola kedysi žena, tamto ďalší zdravotník,“ oboznámil som ho so svojimi zisteniami a rozhliadal sa po miestnosti. Ďalšie telo bolo len o meter ďalej s jasne viditeľnou krvavou čiarou od centrálnej masy.

„Vyzerá to, že sa chcel dostať ku schodom,“ poznamenal Ignác a podišiel k poslednému telu. Podobne ako zdravotník mimo obývačky, aj toto vyzeralo najviac v celku.

„Rovnako rozpárané hrdlo a brušná dutina,“ povedal, keď som k nemu prišiel a ostražito pozeral striedavo z podlahy na schody.

Až keď som sa dostal za neho, všimol som si, čo je centrom jeho pozornosti. Malé, akoby detské stopy nôh a rúk smerujúce hore schodmi, kde vládla tma. Prebehol som okolo Ignáca a kľakol si na jedno koleno priamo pred schodmi so zbraňou namierenou do tmy. Na použitie našich zmyslov pri všetkom tom mŕtvolnom smrade, som sa ani neodvážil a druhou rukou som si na opasku nahmatal baterku, aby som lepšie videl. Ignác vykonal to isté a potľapkal ma po ramene na znak pripravenosti. Vyrazili sme. Ja som svietil hore do tmy, on osvetľoval podlahu. Sledovať malé krvavé stopy bolo jednoduché. Na hornom poschodí sa otočili a smerovali do najvzdialenejšej izby. Našiel som najbližší vypínač a rozsvietil svetlo na chodbe. Opatrne sme našľapovali mimo krvavých stôp a snažili sme sa byť čo najtichšie, ako to len v krvi okúpaných swatoch mohlo ísť. Dvere do poslednej miestnosti boli síce otvorené, ale svetelný lúč z chodby žiadnu hrozbu neodhalil. Stopy mizli v tme. Sledoval som ich teda lúčom baterky, až kým nezašli pod posteľ. Prešiel som svetlom na druhú stranu. Čisto. Poslepiačky som nahmatal vypínač na stene a prepol ho do zapnutej pozície. Takmer okamžite po rozsvietení sa v izbe rozozvučal plač dieťaťa.

„Čo do pekla!“ zvýšil hlas Ignác a hnal sa do izby smerom k posteli, odkiaľ nárek vychádzal, s jasným úmyslom.

„Stoj!“ okríkol som ho šeptom dôrazne.

„Čo vystrájaš? Môže byť ranené, musíme mu pomôcť!“ nechápal moje váhanie, ale nakoniec aj tak poslúchol.

„Len si daj pozor,“ odvetil som po tichu a pokľakol som.

„Daj to dole,“ ukázal som na prikrývku zakrývajúcu výhľad pod posteľ. Ignác odložil baterku, aby si uvoľnil ruku a následne odhodil štólu k oknu. Pričupil sa a pozrel sa za zdrojom detského plaču.

„Vytiahnem ho,“ povedal mi Ignác a zároveň si odkladal pištoľ do puzdra.

Nepovažoval som to síce za dobrý nápad, ale ani sme ho tam nemohli nechať. „Istím ťa.“

„Pred čím preboha? Je to len batoľa,“ odvetil kľudne, ale moje zlé tušenie mi nedovoľovalo byť pokojným a Ignácove zahrešenie len potvrdilo moje podozrenie.

„No do riti!“ precedil cez zuby a rýchlo sa pokúšal dostať s dieťaťom v rukách spod postele. Položil ho na paplón, okamžite vytiahol svoju zbraň a namieril na novorodeniatko. Bolo celé od krvi. Hlavne okolo úst. Už prestalo plakať, ale v tom okamihu by som s radosťou prijal, keby ďalej plakalo z plného hrdla. Smiech, ktorý odhalil malé krvavé zúbky s kúskami ľudského mäsa, bol oveľa horší ako predchádzajúci plač. Odgrglo si a znova sa veselo zasmialo. Opatrne som pristúpil k bábätku a prezrel si ho. Momentálne vyzeralo na pár mesiacov aj napriek mojim podozreniam. Chytil som ho za malú krvavú rúčku a z predlaktia som zotrel čo najviac krvi, ako len bolo možné. Už počas čistenia, som vedel, čo nájdem. Čierne runy na ružovej detskej pokožke.

„Máme nášho prebudeného,“ oznámil som mu so sklonenou hlavou, ale to on už vedel tiež. Z chvíľkového prekvapenia nás prebrali až hlasy z prízemia.

„Matej, Ignác!“ zavolal na nás niekto zdola.

„Sme hore!“ zakričal som nazad a počúval nadávanie a následné kroky po schodoch.

„Do čoho ste sa to vy uchá dostali?“ blížil sa mrmlúci hlas z chodby, v ktorom sme spoznali Štefana. Štefan je služobne najstarší a riadi náš brloh. Bol medzi prvými, čo dostali nový dekrét od Rady a tak mu časom prischlo aj šéfovaniu nášmu regiónu.

„Prvý výjazd a už máte takéto problémy?“ posmieval sa, ale úsmev, ktorý mal určite na tvári, keď bol na chodbe, mu pri vstupe do izby rýchlo opadol.

„No to ma poser!“ zanadával, keď si všimol, čo leží na posteli.

„Čo sa tu do všetkých horúcich pekiel stalo?“ nechápal, alebo nechcel chápať, čo práve vidí. Zastal pred posteľou a sledoval usmievajúce sa dieťa, ktorému sa očividne pozornosť toľkých Lovcov páčila. Buď tak reagovalo na našu auru, alebo sa chválilo tým, čo práve spravilo. Dúfal som, že to prvé.

„Nepodarený pôrod,“ odvetil som pokojne. Veď čo iné mi zostávalo.

„Ako prosím? Veď vyzerá byť na pár mesiacov staré.“

„Pri vchode je športová taška. Pravdepodobne pripravené oblečenie a ďalšie veci do nemocnice. Došlo ale k nejakým komplikáciám a tak zavolali zdravotnú službu. Dieťa má na predlaktí čierne runy.“

„Čo hovoria?“ spýtal sa Štefan a zdalo sa, že s mojou teóriou súhlasí.

„Ork,“ odpovedal som.

„Je to dievča,“ dodal Ignác a stále neprestal mieriť na nemluvňa.

„Už môžete odložiť zbraň,“ ozval sa od dverí čistič pokojne sa opierajúc o rám dverí. Doteraz si ho nikto z nás ani len nevšimol. „Najedla sa a teraz bude kľudná.“

Pokojne podišiel k bábätku, zložil si veľký kufrík na zem, opatrne malú zodvihol a položil si ju na ruky ako milujúci otec.

„Že už budeš dobré dievčatko?“ začal sa s ňou rozprávať a šteklil ju pri tom prstom po nose. Malá sa ešte viac rozosmiala a snažila sa zachytiť čističov prst. Ten si ju najprv celú dôkladne prezrel a potom ju položil späť na posteľ. Zohol sa k svojmu kufríku, otvoril ho a po krátkom prehrabávaní vytiahol fľašku s čírou tekutinou a zopár obrúskov.

„Najprv ťa poriadne umyjeme srdiečko,“ rozprával sa s ňou jemne a nadšene čistič, zatiaľ čo si kvapkal tekutinu na obrúsky. Úplne sa ponoril do svojej práce a prestal nás vnímať, až kým si Štefan neodkašľal.

„Stále ste tu páni?“ čudoval sa úprimne. „Môžete v kľude ísť. Ja a moji ľudia sa postaráme o zvyšok,“ odvetil, ako keby sa v celom dome nebolo nič stalo a venoval sa čisteniu dieťaťa.

„Čo s ňou bude?“ spýtal sa Ignác.

„Očistíme ju, zaregistrujeme a dáme do výchovného ústavu, kde sa o ňu postarajú ako o ostatné.“

„Ostatné? Stáva sa to tak často?“

„Oh, to nie,“ odvetil a neprestával v čistení bábätka. „Ale už sa to párkrát stálo. Prebudenie pri pôrode je v skutku nezvyčajné a žiaľ pri orkoch aj osudné všetkým ľuďom na blízku. Nevedia sa ešte ovládať a orkovia milujú ľudské mäsko, že maličká?“

„Ľahšie je vyhrať lotériu, ako že sa stane čosi takéto,“ vysvetľoval nadšene. „Je to také úžasné, že som mohol byť pri tom, takmer,“ rozprával ďalej a ani si nevšimol, že sme už izbu opustili. To, čo sme zažili, a teraz aj počuli, nám pre dnešný deň stačilo. Na prízemí už ďalší čističi pracovali na plné obrátky. Najprv urobili fotodokumentáciu, každého predmetu, fŕkanca či kúsku tela a potom každé jedno zabalili zvlášť a čo nevedeli identifikovať dali do extra vreca.

Keď sme konečne vyšli von, nadýchol som sa čerstvého vzduchu a až vtedy som si uvedomil, že je stále tma. Zdalo sa mi, že sme tam boli celú večnosť. Bez jediného vyrieknutého slova sme všetci traja kráčali k zaparkovaným motorkám, zbrane zaistené v puzdrách, pohľady smerujúce do zeme.

„Choďte už domov, chlapci. Nahlásim na dispečingu, aby vám zvyšok večera dali pokoj. Zajtra sa ale dostavte na rannú,“ oznámil nám Štefan, zatiaľ čo nasadal na svoju motorku.

„Dobrá práca, uchá,“ usmial sa predtým než si sklopil priezor a odišiel.

„Vidíme sa ráno,“ rozlúčil sa Ignác unaveno a nasadol na motorku.

 

Ranná nám začínala o ôsmej, ale ani takmer celovečerné voľno mi nepomohlo, aby som dostal obrazy predošlého zásahu z hlavy. To je ten stret našich dvoch svetov. Niekedy je až príliš krvavý. Možno sa to bude zdať kruté, ale som rád, že to nikto zo zúčastnených neprežil a že neboli iní svedkovia. Inak by to bolo na nás. Nočné a ani ranné správy o incidente doposiaľ nehovorili a aj za to som im bol vďačný. Pripomínať som to veru nepotreboval.

Vstupnou bránou brlohu som prefrčal v čase, keď sa práve schádzali aj zvyšní Lovci z okolia, aby začali nový týždeň. Zosadol som a s helmou v ruke som podišiel k zaparkovanej Ignácovej motorke. Vyskúšal som, či je ešte teplá. Bola, takže prišiel len pred chvíľou. Schody do podzemia som bral po dvoch. Ak ste si mysleli, že naše kancelárie sú na horných poschodiach, tak ste sa mýlili. Príliš presklené a na očiach a veľmi zlé na obranu. Je pravda, že za čias starých Lovcov sa používali aj nadzemné poschodia, ale časy sa menia. Už sa necítime takí nepremožiteľní. Vybudovali sme si teda novú základňu v podzemí jednej starej budovy v centre Bratislavy, ktoré sa neustále rozširovalo. Dalo by sa povedať, že momentálne pracujeme a žijeme na stavbe.

Zišiel som do pivnice a pred ošarpanou stenou som si odhrnul rukáv a nastavil ruku skeneru zamaskovanému ako stropné osvetlenie. Ten si načítal moje runy a stena sa s miernym škrípaním otvorila. Takmer okamžite sa ozvalo výstražné pípanie a dávalo mi na známosť, že dvere-stena nezostanú donekonečna otvorené, kým sa moja maličkosť uráči vojsť dnu a bez jediného zaváhania ma privrú, akoby mali ohroziť bezpečnosť základne. Prekĺzol som dnu, helmu som si odložil na najbližší držiak k ostatným a vošiel som do výťahu. Nepohol sa. Namiesto toho na mňa podráždene zapípal ďalší bezpečnostný skener. Tento už štandardný. Neukázal som mu totiž svoje tetovanie a odmietal ma pustiť ďalej. Akoby nestačil jeden snímač tetovaní.

„Len sa nezblázni,“ zamrmlal som si pre seba a odhalil runy na predlaktí. Výťah sa pohol jediným možným smerom. Dole. Veľa podlaží tu vlastne ani nemáme a ešte menej takých, do ktorých mám aj ja prístup. Mohol mi teda otvoriť iba v hlavnej sále na mínus jednotke, asi päť metrov pod zemou. Nebola veľká. Dvakrát dva metre, žiadne stĺpy, výčnelky, dvere, jednoducho nič, kam by sa mohol teoretický útočník schovať. Tu už na identitu dával pozor službukonajúci mág v opancierovanej ulite pokrytej zlatými pohybujúcimi sa runami. Konvenčné zbrane sa cez neho veru nedostanú a mágia by mala tiež dosť veľké problémy. Kým by sa k nemu nejaké útočné kúzlo dostalo, už by stihol prinajmenšom povolať posily, alebo sa vypariť do bezpečia.

„Zdravím, Marley.

Samozrejme, že sa nevolal skutočne Marley. To len jeho dredy a ležérne oblečenie mu dávali taký výzor. Všetci ho tu už tak volali a jemu to nevadilo, tak mu meno prischlo. Veď akoby aj nie, celé dni aj tak počúval Boba Marleyho a mimo služby bol určite vždy nahúlený. Marley neodpovedal. V ulite sa venoval naozaj len svojej práci a to ochrane celého objektu. Nie len pred tým, čo by mohlo vyliezť z výťahu, ale sledoval aj možné magické útoky. Zároveň aj komunikoval s okolím a Lovcami v teréne ak to bolo potrebné.

Ignáca som dlho hľadať nemusel. Bol sklonený za svojim počítačom a dačo pozorne čítal. Ani si nevšimol, že som prešiel okolo neho.

„Ránko,“ pozdravil som ho a rozvalil sa na stoličku. Nohy som si pohodlne vyložil na kancelársku skrinku so šuplíkmi a pritiahol si klávesnicu bližšie, aby som sa nemusel hrbiť nad stolom.

„Ah, Matej, už si tu? Už si videl ukážku toho, čo bude dnes v novinách? To musíš vidieť!“ vyhŕkol na mňa Ignác vzrušene s úsmevom od ucha k uchu a prebehol okolo svojho stola až ku mne. Jak ja nemám rád týchto ľudí, čo sú tak skoro ráno šťastní a svieži a snažia sa to preniesť na ostatných.

„Počkaj chvíľu,“ odvetil som mu s čiastočným zívnutím a potvrdil heslo do informačného systému. Okrem kompletného prístupu k spravodajským službám, manuálom, či zoznamu zločincov, nám umožňoval aj stiahnuť si doteraz nevydané kúsky novín, či rozpracované články na počítačoch novinárov. Nie celkom legálne, ale čo oko nevidí, to srdce nebolí. Občas sme tu a tam upravili slovíčko, ak to bolo naozaj nevyhnutné, no väčšinou sme skôr poskytovali trochu vymyslené svedecké výpovede. Dobre. Trochu viac, než trochu.

„Klikni na SME,“ poradil mi Ignác ukazujúc prstom na položku denníka. Bolo to hneď na titulnej stránke.

DROGOVÝ OŠIAĽ V RAČI SKONČIL MASAKROM

Večer z nedele na pondelok otriasla hlavným mestom obrovská tragédia. V rodinnom dome sa našlo päť zmasakrovaných dospelých ľudí a jedno novorodeniatko. Medzi zosnulými sú rodičia bábätka a aj traja členovia RLP reagujúci na tiesňové volanie rodiaceho páru. Podľa očitých svedkov vtrhol do domu počas pôrodu muž vo veku 24 rokov a pod vplyvom tvrdých drog začal mačetou z nevysvetliteľných dôvodov vraždiť všetkých zúčastnených. Výsledkom bol krvavý masaker, ktorý otriasol aj skúsenými kriminalistami. Dvadsaťštyri ročného Martina B. z Petržalky našli len o pár hodín neskôr. Pokojne sa prechádzal aj s vražednou zbraňou v neďalekom lese. Ešte stále bol celý od krvi a rovnako agresívny. Po neuposlúchnutí výzvy na odhodenie zbrane, bol podozrivý opakovane postrelený do rôznych častí tela. Policajné jednotky sa snažili podozrivého udržať pri živote až do príchodu zdravotníckej služby, ale ten na následky poranení podľahol. Jeho krvavé tričko s nápisom – The Walking Dead – dáva aké také indície o tom, čo sa mladíkovi v čase incidentu honilo v hlave. Nebolo by to prvýkrát, čo drogy v spojení s brutálnymi filmami dokážu spôsobiť narušenie psychiky jednotlivca.

 

„Je to seriál, kreténi,“ zamrmlal som a oprel sa. Čističi veru vymysleli celkom pekný príbeh, ale niečo mi na tom článku predsa len nesedelo.

„Boli tam predsa štyria dospelý,“ čudoval som sa, keď som si článok prečítal znovu a so zavretými očami som si premietal udalosti onoho večera. Jeden na chodbe, traja v obývacej izbe a novorodeniatko.

„Čo sme prehliadli?“ spýtal som sa sám seba a masíroval si spánky, aby sa mi lepšie myslelo, keď mi to zrazu napadlo.

„Do riti Paľovej!“ vyletelo zo mňa.

„Čo sa deje?“ nadskočil Ignác vyľakane.

„To bola RLP – Rýchla Lekárska Pomoc a tá má spolu s vodičom troch členov. Našli sme len dvoch! Musíme to okamžite oznámiť Štefanovi.“

Zo stoličky som vystrelil rýchlejšie, ako narkoman s absťákom čakajúci na svojho dílera. Bolo mi to prd platné. Štefan už nebol u seba, ale v zasadačke. Práve začínala ranná porada. S Ignácom v pätách som rýchlo vošiel dnu a zamieril som si to rovno k nemu. Chcel som mu to povedať hneď na mieste, ale posunkom hlavy ma zastavil a pokynul nám, aby sme sa usadili.

„Dobré ráno, páni a dámy. Máme pred sebou rušný deň, takže sa budem stručný.“

„Ako prvé by som rád privítal našich nováčikov na rannej zmene. Matej a Ignác. Už ste ich určite videli prechádzať sa večer po chodbách, keď ste odchádzali za svojimi rodinami, či záľubami,“ ukázal na nás a pokračoval.

„Obaja zažili dosť náročný prvý zásah a ani väčšina z vás tu sediacich dosiaľ nič podobné nezažila. Ak mám byť úprimný, tak ani mne sa počas mojej kariéry nič podobné doteraz neprihodilo a dúfam, že sa tak ani nestane.“

„Dobrá práca, chlapci,“ pochválil nás Štefan. Zopár mazákov uznanlivo pokývalo hlavami a naznačilo potlesk, iní zas len nevraživo zazerali, ako šéf vychvaľuje dvojicu nováčikov.

„Ako istotne viete, o onom incidente čoskoro takmer všetky denníky uverejnia články. Bude sa v nich písať o smrti piatich dospelých a jedného novorodeniatka. Lenže my sme v dome našli pozostatky iba štyroch. Po analýze to potvrdili aj čističi,“ oznámenie udusilo akúkoľvek príjemnú rannú atmosféru v miestnosti. Všetci vedeli, čo to znamená. Pátranie. Uznanlivé pohľady kolegov sa zmenili na neveriace, ba miestami až obviňujúce. Znamenalo to prácu navyše pre každého. Štefanovmu skúsenému pohľadu to zdá sa neušlo.

„Aj ja som bol na mieste činu,“ prebodával zúčastnených nesúhlasným pohľadom.

„Netvárte sa, že VY by ste v danej situácii konali lepšie. Neboli ste tam. Telá sa dali ledva rozoznať jedno od druhého. Nie to ešte rozmýšľať, či išlo o RZP, alebo RLP,“ oboril sa na celú miestnosť nahnevane, pričom sa mu oči rozžiarili červenkastou farbou.

„Hneď ako som sa to dozvedel, som poslal dvoch našich na domácu adresu vodiča sanitky. Našťastie žije sám a nemá žiadnych blízkych príbuzných, takže situácia sa zdala byť jednoduchá. Lenže doma sa nenachádzal. Po incidente tam chvíľu bol a mal dostatok času, aby si zbalil veci a vyparil sa. Mágovia momentálne pracujú na vystopovaní a zatiaľ vás žiadam, aby ste si poriadne prezreli jeho podobizeň.“

„Ide o muža vo veku päťdesiatšesť rokov. Má miernu nadváhu ako väčšina jeho veku a šedivejúce vlasy ostrihané na krátko. Výška asi stoosemdesiat.“

„Do komunikátorov som vám zaslal miesta, kde sa zvykne pohybovať. Jeho pracovisko máme pokryté. Majte oči otvorené a konajte, ako uznáte za vhodné. Nemáme veľa času. Netušíme, ako zareaguje, keď si náhodou prečíta uverejnené články a zistí, že ho už vyhlásili za mŕtveho. Polícia po ňom tiež vyhlásila pátranie za fiktívnu trestnú činnosť.“

„Otázky?“ spýtal sa na záver a sledoval sediacich Lovcov. Žiadne však neprišli.

„Do práce teda, viete, čo máte robiť. Matej, Ignác. Poďte so mnou,“ rozkázal nám Štefan a tak sme ho obaja v tichosti a poslušne nasledovali.

 

„Posaďte sa,“ prikázal nám pokojným hlasom po vstupe do kancelárie, ktorá na rozdiel od filmových policajných šéfov nemala po stenách žiadne obrazy a ani vyznamenania. Bola jednoducho zariadená s písacím stolom s doplnkami a počítačom, a k tomu všetkému jedno ošarpané otáčacie kreslo a dve stoličky pre návštevy. V rohu miestnosti bola umiestnená uzamknutá skriňa na zbrane, ale to bola asi tak všetko, čo sa výbavy týkalo. S Ignácom sme sa usadili a čakali, čo nám Štefan povie.

„Chcem, aby ste sa ujali lovu ihneď, ako mág zistí jeho pozíciu. Bude to vaše prvé súdenie. Zvládnete to?“

Ja som si nebol vôbec istý, že to zvládnem, alebo, či to chcem zvládnuť, ale večne nadšený Ignác ma predbehol. Nezostávala mi teda iná možnosť. Znovu. Najprv sa nadchnúť, potom rozmýšľať.

„Jasné, bez problémov, šéfe,“ odpovedal s úsmevom bez toho, aby sa čoby len pozrel na mňa.

„Som rád. Chytáte sa celkom dobre. Zapadnete sem,“ povedal Štefan uznanlivo.

„Choďte sa pripraviť. Nebude to dlho trvať, kým toho chudáka vystopujeme. Dúfajme, že patrí medzi tých šťastnejších,“ prepustil nás a začal sa venovať niečomu inému, ale to ma už nezaujímalo. Dôležité bolo, že nám prípad zostal a neposunuli ho služobne starším Lovcom.

 

To „nebude to dlho trvať“ nakoniec znamenalo až do večera. Ranná zmena práve odchádzala, keď nám na komunikátoroch zablikala správa s koordinátami hľadaného. V tom istom okamihu Štefan opustil svoju kanceláriu a rýchlym krokom prešiel k našim stolom.

„Máte zelenú. Cieľ sa nachádza v lesoch pri Modre a je v pohybe. Sťahujem všetkých dostupných Lovcov do okolia, aby uzatvorili oblasť, takže posily budú na blízku. Mágovia ho budú naďalej sledovať a informovať vás. Zvyšok je už len na vás.“

„Čo im to tak dlho trvalo?“ nedalo mi nespýtať sa.

„Ani oni si nie sú istí. Zvyčajne na to potrebujú len zopár minút, nanajvýš hodinu. Tohto museli hľadať traja mágovia súčasne. Dajte si preto pozor. Smrdí to mágiou a nie zrovna legálnou.“

 

S Ignácom sme sa poklusom dostali z podzemia k našim motorkám, navolili koordináty do GPS, ktoré nám v helme zobrazovalo potrebné informácie, a opustili sme základňu smer Modra. Podvečerná doprava v centre Bratislavy a ešte k tomu počas pracovného dňa je hotová nočná mora. Autom by sme sa akurát tak zasekli na prvej križovatke a následne na ďalšej, a ďalšej. Aj preto máme motorky, sú mobilnejšie a rýchlejšie. Cestou sme si vyslúžili značný počet nadávok, vyhrážok a trúbenia od okoloidúcich šoférov. Zopárkrát sme totiž boli nútení prejsť do protismeru, alebo na električkovú trať, keď sa semafor rozhodol stopnúť nás, ale inak sme išli bez zastavenia. Aj na motorkách a po takmer rovnej Račianskej ulici nám dalo pekne zabrať prekľučkovať sa bez ujmy na zdraví až na koniec mesta. Svätý Jur sme bez jediného incidentu nechali za nami a rýchlo napredovali k Pezinku, kde sme už museli kvôli premávke na užších cestách spomaliť. Povolenú rýchlosť sme v meste síce nedodržiavali, ale nechceli sme nechtiac odsúdiť dákeho chodca, či chodcov, aj keď sa nám to skoro podarilo. Na ich vlastné šťastie sa dokázali celkom rýchlo vyhnúť a samozrejme, dosť pomohli aj naše reflexy, ale nebudem všetky chvále pripisovať iba nám. Ignác sa poslušne držal za mnou a nechával ma viesť. Blížili sme sa k Modre a podľa GPS hlásiaceho aj dopravnú situáciu, sme ňou mohli bez väčších obáv prejsť. Odbočka ukazovala až na oblasť Harmónia. Aké príznačné vzhľadom na okolnosti. Ideme do oblasti Harmónia udržať harmóniu medzi dvoma svetmi. V obci sme už predsa len trochu spomalili a počúvali inštrukcie sledovacích mágov. Na túto drobnú prácu nám GPS nebolo nič platné.

„Objekt sa zdržiava niekde pri astronomickom observatóriu,“ oznámil nám hlas sledovacieho mága v helmách. Zastavil som na križovatke, približne v strede Harmónie, a odbočil na krajnicu. Ignác urobil to isté. Na komunikátore som si otvoril mapu a hľadal najlepšiu možnú cestu.

„Smer Piesok,“ nahlásil som Ignácovi a mágovi zároveň zmenu trasy, a nastavil som nové koordináty. Ignácovi bude stačiť sledovať, kam idem. Slnko už v tejto časti takmer úplne zapadlo a krajina sa čoraz viac ponárala do večerného šera. Uzavrel som priezor a pomohol som si aktiváciou nočného videnia. Cestou pomedzi lesy som nás viedol smerom k dedinke menom Piesok, na kraji ktorej sme zišli z hlavnej cesty doľava a ako nám len cesta dovoľovala sme pokračovali až k astronomickému observatóriu. Pre istotu sme zastavili asi päťsto metrov pred prvou budovou komplexu, aby sme nenarobili veľa hluku. Zosadol som z motorky a prvé, čo som spravil, bolo odistenie puzdra služobnej zbrane a až potom som si dal dole helmu. Započúval som sa do tmy. Všade bolo ticho. Až na cvrlikanie cvrčkov a vietor preháňajúci sa v korunách stromov som v najbližšom okolí nič nezvyčajné nezačul. Zhlboka som sa zopárkrát nadýchol, vydýchol a zatvoril som oči. Sústredil som sa na pomalé potlačenie svojej ľudskej podstaty, aby som na povrch uvoľnil len zmysly svojho zvieracieho ja. Dúfal som, že plnú transformáciu dnes nebudem musieť absolvovať. Nemal som chuť kupovať si nové oblečenie a to bola tá najmenšia nepríjemnosť. Ignácove jemné zasyčanie za mojim chrbtom mi naznačilo, že tak učinil aj on. Bol síce iného druhu a až tak dobre stopovať nevedel, ale v takýchto neistých situáciách sa nám každá štipka pomoci navyše môže hodiť.

Naklonil som hlavu a zaťal zuby. Trénoval som to celé dva roky v akadémii, ale aj tak som si na tú bolesť čiastočnej premeny nedokázal zvyknúť. Uši sa mi pretiahli, až som vyzeral ako vulkánec s chlpatými ušami a oči pod viečkami zmenili mierne tvar a farbu. Ale inak zostalo všetko rovnaké. Tentokrát mi dokonca ani chvost nenarástol, ako som správne odhadol stupeň premeny. Čo vám poviem, zlepšujem sa. Oči som otvoril, až keď bolesť ustala. To bolo znamenie, že sa premena dokončila. Tmavá noc bola zrazu preč a nahradil ju jasný, mierne do šediva sfarbený deň. Ujal som sa vedenia a vošiel do lesa tesne nasledovaný Ignácom. Síce mal lepší zrak ako obyčajní ľudia, ale nie tak ako ja. Za to dokázal výborne rozoznávať rozdiely v teplotách a mohol tak dôkladnejšie sledovať okolie a varovať ma v prípade nebezpečia, a to aj za nepriaznivých podmienok.

Prvýkrát som sa zastavil až pri dolnej budove observatória a poobzeral sa po okolí. Vo vnútri bola tma a inak len ticho narúšané slabým zvukom pracujúcich trubiek, elektrických spotrebičov, ale žiaden zvuk vydávaný človekom. Už som sa chcel pohnúť, keď k nám dorazil malý vánok, ale aj ten stačil, aby som zostal nehybne stáť. Vdýchol som ho do seba ako akúsi lahodnú vôňu a okamžite som zavetril pozostatky ľudského potu a strachu. Zatvoril som oči a sústredil sa. Započúval som sa do zvukov nočného lesa. Triedil som ich jeden po druhom, potláčal cvrlikanie a poryvy vetra, až kým som nenašiel ten, čo som hľadal. Tlkot ľudského srdca. Veľmi slabo znejúci, ale predsa tam bol. Otvoril som oči a viedol nás k hlavnej budove, odkiaľ sa zdalo, že prichádza. Každým krokom sa stával viac a viac zreteľnejším. Obávajúc sa odhalenia, sme radšej zišli z cesty a vydali sa okrajom lesa s cestou neustále v dohľade po pravej ruke. Observatórium sa cez koruny stromov pomaly zhmotňovalo pred nami a vyzeralo byť v túto skorú nočnú hodinu rovnako opustené ako predchádzajúca budova. Tlkot srdca silnel a rozbúšilo sa ešte viac, keď sa mi v ušiach rozozvučalo hlasné zvonenie mobilného telefónu. Nečakane hlasný zvuk narušil moju koncentráciu, no aj tak som vedel, kam máme ísť. Nebolo o tom pochýb, aj nahluchlý by to počul, také rušivé bolo to vyzváňanie. S rukami položenými na zbraniach sme sa práve zakrádali ku vchodovým dverám, keď sa z ničoho nič otvorili odhaliac vystrašenú tvár postaršieho muža. Hľadaný vodič sanitky. Poobzeral sa na všetky strany a urobil dva kroky dopredu. Nás si pritom nevšimol, až kým nebolo neskoro. To už ho ale Ignác bleskurýchle obehol a pevne schytil zozadu za obe ruky, ako to len on dokáže. Ani keby bola jeho obeť akokoľvek silná, tak by sa z jeho zovretia len tak nedostala.

„Kľaknúť!“ prikázal mu Ignác šeptom do ucha. Muž tak so strachom v očiach vykonal a vydal zo seba ston staršieho človeka, ktorému také pohyby už nie sú obzvlášť príjemné. Z puzdra na opasku som vytiahol malú testovaciu ampulku a nôž.

„Nie, prosím!“ zabedákal hlasne chlap, keď zbadal nôž v mojich rukách a zreničky sa mu rozšírili. Márne sa pokúšal dostať z pevného Ignácovho zovretia, ale nemal na to dostatok síl.

„Ruku,“ povedal som, ale chlap bol príliš vystrašený nato, aby poslúchol.

„Ruku, prosím,“ poprosil som ho znova a zázračné slovíčko očividne zabralo. Ignác mu uvoľnil ľavú ruku a muž ju napokon pomaly, neochotne a trasúc vystrel. Čo najjemnejšie som ho pichol do prstu a nechal krv nakvapkať do ampulky. Pevne som ju uzatvoril a poriadne zatriasol.

„No vidíte a ani to nebolelo,“ snažil som sa vniesť trochu humoru do inak vážnej atmosféry a ďalej som triasol ampulkou, až kým nezačala svetielkovať. Zostávalo nám len čakať na výsledok a ten sa každou ubehnutou sekundou blížil a s ním aj rozsudok pre tohto nešťastníka.

„Červená,“ zašepkal som sklamane a zhlboka som vydýchol. Chlap zachytil sklamaný tón v mojom hlase a začal sa zmietať. Pozrel som sa na Ignáca. Pochopil, čo musíme spraviť. Ďalšia nevyhnutná obeť, aby milióny mohli zostať v utajení.

„Č-č-čo to znamená?“ zisťoval vodič sanitky, ale ignoroval som ho. Namiesto toho som vytiahol zbraň, odistil a namieril mu ju priamo na hlavu, aby zbytočne netrpel. Ignác kúsok odstúpil na bok, ale zovretie stále nepovolil. Vedel, čo musíme vykonať a aj keď s tým len pred niekoľkými hodinami nemal problém, teraz, keď prišlo na lámanie chleba, už nevyzeral až taký sebavedomý.

„Bude to rýchle, nebojte sa,“ usiloval som sa ho upokojiť, ale v skutočnosti som to robil pre seba. Začal znovu prosíkať. Exekúciu som doposiaľ nerobil. Zhlboka som sa nadýchol, pozeral sa mužovi do očí a začal jemne stláčať jazýček spúšte na zbrani, keď sa mi v hlave ozval hlas dispečera.

 „Vypočujte subjekt, keď ho zaistíte. Chceme vedieť, ako zabránil sledovaniu,“ uľavene som si vydýchol, odsunul prst z púšte, zaistil a odložil zbraň do puzdra.

„Ďakujem vám! Ďakujem!“ zavzlykal, netušiac čo to pre neho v skutočnosti znamená. Len malý odklad, nič viac, ale nemienil som mu to hovoriť.

„Ako si dokázal, že sme ťa nedokázali ihneď vypátrať? A neklam mi prosím, dokážem vycítiť klamstvo,“ spýtal som sa a ako náznak hrozby som neľudsky zavrčal.

„Nerozumiem? Som tu už druhý deň. Chcel som sa len schovať, ako mi to povedala tá žena. Vy ste od polície?“ rozhovoril sa, ale veľký zmysel nedával. Zavetril som a započúval sa do tlkotu jeho srdca. Až na divnú arómu, ktorú som nevedel nikam zaradiť, som mal pocit, že hovorí pravdu.

„Aká žena?“

„Keď som sa v tú strašnú noc konečne prebral zo šoku, bol som už pred dverami svojho bytu. Musel som sa tam dostať peši cez celé mesto a ani netuším ako!“ rozplakal sa.

„Aká žena?“ pridal som viac dôrazu do hlasu a Ignác mu silnejšie stlačil ruky. To aby vedel, že sa tu s ním nemienime zahrávať.

„Aaah,“ zaskučal od bolesti. „Stála pred mojimi dverami, akoby ma bola čakala. Vraj veľmi dobre vie, čo sa mi stalo a súcití so mnou. Bola mimoriadne milá a atraktívna. Keď hovorila, ako keby zo mňa opadli všetky starosti. A ten jej hlas. Och, tak neskutočne nádherný hlas som hádam doposiaľ nikdy nepočul,“ rozprával tentokrát zasnívane a strach z neho ako mávnutím zázračným prútikom úplne opadol.

„Čo ešte?“

„Vraj sa mám na pár dní schovať. Na miesto kam obvykle nechodievam a mám sledovať správy. Potom nájsť novinárov.“

„Novinárov?“ spýtal sa Ignác.

„Áno, novinárov. Tiež sa mi to zdalo divné, mal som skôr v úmysle ísť priamo na políciu. Viete, aby si nemysleli, že som to spáchal ja, keď som odtiaľ ušiel. Povedala mi, že polícii v žiadnom prípade nemôžem veriť a mám sa im vyhýbať. Aj to mi prišlo naozaj zvláštne, ale ten jej hlas. Nedokázal som jej povedať nie. Teraz už vlastne ani neviem prečo.“

„Nikam to nevedie. Priveďte ho na podrobnejší výsluch,“ ozval sa dispečer. Spolu so Štefanom v brlohu všetko počúvali a zaznamenávali pre neskoršie použitie.

„Vykonáme,“ potvrdil som rozkaz aj za Ignáca a pre istotu som znova zavetril. Nevedel som sa zbaviť tej arómy, čo mi ustavične zaliezala do nosa a nepríjemne ma tam šteklila. Ani trochu sa nehodila do tohto prostredia a stále som ju nedokázal zaradiť. Bola mi akosi známa, akoby som ju už kdesi zavetril, ale nie a nie si vybaviť kde. Kľakol som si bližšie k mužovi, ktorý rezignovane so zvesenými ramenami kľačal na zemi a riadne som ho oňuchal. Vychádzalo to z neho, ale nebol tým celý napáchnutý.

„Ignác, aj ty to cítiš?“

Ignác sa poriadne nadýchol a aj vyplazil svoj rozdvojený jazyk, ale už vo výraze tváre som videl, že nič nezvyčajné nezavetril.

„Čo také? Teda okrem tohto tučka, bez urážky,“ odvetil po chvíli.

Nevzdával som sa. Strašne ma to iritovalo. Poznal som ten pach, či vôňu. Ale odkiaľ? Krúžil som okolo vodiča sanitky ako nadržaný pes. Najviac to bolo cítiť z pravého vrecka na kabáte.

„Čo máš v pravom vrecku? Pomaly to vytiahni a žiadne triky,“ nakázal som mu. Chlap poslušne strčil ruku do vrecka a vytiahol odtiaľ akýsi okrúhly zlatý disk s neustále sa meniacimi runami.

„Mágia,“ zavrčal som do noci, keď som si uvedomil, čo máme pred sebou. Z bočnej kapsy som vytiahol plastové vrecko a nechal chlapa nech ho hodí do vnútra. Ani ma len nenapadlo, sa toho dotýkať. Ten zápach mi ako varovanie úplne stačil.

„Dispečing. Subjekt mal pri sebe zlatý artefakt s runami v tvare disku. Vraciame sa k motorkám.“

„Rozumiem. Dodávka je už na ceste. ETA desať minút.“

Ignác vodičovi sanitky pomohol na nohy a opatrne ho viedol tmou pred sebou. Tentokrát som uznal za lepšie ísť po lesnej ceste s ohľadom na muža. V tme až tak dobre nevidel a v lese by iba zakopával a spomaľoval nás. Cestu nám z času na čas osvetlil mesiac, ktorý sa väčšinu noci zázračne schovával za oblakmi. Cvrčky naďalej cvrlikali a vôbec si nás nevšímali, a s korunami stromov sa aj naďalej pohrával vietor. Zrazu, ako by uťalo a celé okolie sa náhle ponorilo do neprirodzeného ticha. Otvoril som ústa a skúšal som, či mi nezaľahlo v ušiach, ale podľa toho, ako sa Ignác špáral v uchu, nebol problém iba u mňa. Pri dolnej budove som zastal a pokľakol s Ignácom kryjúcim mi chrbát tesne za mnou. Na zátylku sa mi zježili chlpy od predtuchy niečoho zlého, čo sa k nám blížilo. Okamžite som z puzdra vybral zbraň a odistil poistku. Všade bolo ticho, až na chlapove strachom búšiace srdce, ktoré som ihneď odsunul do úzadia. A vtedy som to započul. Bolo to slabé šuchnutie, ale stačilo, aby som vedel, čo mám hľadať. Znova som to započul, teraz bližšie. Slabým posunkom som Ignácovi naznačil polohu štyroch hodín, odkiaľ som počul čosi prichádzať. Ozval sa ďalší šuchot, na deviatich hodinách, sprevádzaný ďalším na štyroch. Dvaja možní útočníci, ale rozhodne ich mohlo byť aj viac. Slabé cvaknutie a hneď za tým ticho noci prerušil výstrel nasledovaný rýchlym dupotom troch párov nôh. Boli sme pod útokom. Pri výstrele som inštinktívne skočil na kraj cesty do trávy. Ignác urobil to isté len s tým rozdielom, že sa snažil ochrániť nášho svedka. Pri skoku som pocítil, ako okolo mňa preletela guľka. Za mnou to mľasklo a líce mi pokropili kvapky teplej tekutiny. Nemal som čas zaoberať sa ďalšími detailmi. Z jedenástich hodín ku mne dorazil prvý útočník. Celý v čiernom, zdal sa byť zahalený v tieňoch a ani do tváre mu nebolo vidieť. Zahnal sa mečom. Zohol som sa pred úderom a následne vystrelil dve rany smerujúce na hlavu. Aj napriek tomu, že som bol v tréningu celkom dobrý strelec a stál som blízko, nezdalo sa, že by som sa bol trafil. Iba na sekundu zaváhal a znova sa po mne ohnal. Uskočil som mimo dosah a trikrát vystrelil. Tentokrát do hrude, tam kde by mal mať srdce. Odmenou mi bolo len zavrčanie, ale inak ako keby som strieľal do steny. Došlo mi, že strelnou zbraňou, alebo aspoň týmto kalibrom, nepochodím a tak som ju pustil na zem. Namiesto toho som vytiahol elektrický teleskopický obušok a vyhol sa obojručnému seku z hora na dol, ktorý by ma mohol celkom pekne rozdeliť na dve súmerné polovice. Vzápätí som ho udrel celou silou do predlaktia a voľnou rukou do spánku. Útočníkovi po údere vypadol meč z ruky a omráčene sa zatackal. Neváhal som a obuškom som ho niekoľkokrát za sebou tresol po hlave, až kým nezostal nehybne ležať na zemi. Pre istotu som do neho pustil ešte zopár tisícok voltov, ale ani to s ním nepohlo.

Obzrel som sa za Ignácom. Stál nad bezhlavým telom človeka a bol v defenzíve proti dvom súperom. Nevyzeral však, že by mu to vadilo. Uhýbal sa, uskakoval, vykrúcal a zároveň sa dokázal svojim útočníkom posmievať. Tí sa ho len márne pokúšali zneškodniť a celú dobu vrčali.

„To je všetko, čo dokážete? No tak, pridajte trochu, lebo tu zaspím. Moja babka sa hýbe rýchlejšie než vy,“ provokoval ich, ako najlepšie vedel. Poraziť hadodlaka dá veru zabrať aj skúseným bojovníkom, keď nevedia ako na to.

Zodvihol som meč po svojom súperovi a vydal som sa Ignácovi na pomoc. V pravej ruke meč a v ľavej obušok. Zahnal som sa mečom po hlave najbližšieho a aj keď to bol priamy zásah, hlava mu aj naďalej zostala na krku. Trochu omráčený sa odtackal a uvoľnil tak priestor Ignácovi, aby zaútočil. Ten sa prešmykol popod meč a troma rýchlymi údermi päsťou vyradil svojho súpera z boja. Hneď priskočil k druhému, no tomu stačila už iba jedna. Mágiou napustený boxer je dobrá pomôcka Ignác ich miloval. Ja mám radšej zbrane na udržanie si nepriateľa od seba a na to je teleskopický obušok ako stvorený.

„Dispečing. Subjekt je mŕtvy. Útočia na nás!“ oznámil som konečne, keď sme mali chvíľku voľna, ale nahnevané vrčanie z hĺbky lesa a dupot viac ako troch párov nôh nám jasne dávalo na známosť, že nemáme času nazvyš. Beštiálne zvuky k nám už doliehali zo všetkých strán lesa.

„Zoberte telo! Dodávka tam bude čo nevidieť,“ oznámil nám dispečer.

„Rozumieme a nie je jediná,“ dodal som na záver a schmatol bezvládne telo. Rozbehli sme sa cez les k našim motorkám a blížiacemu sa vozidlu. Prenasledovateľov už bolo počuť omnoho jasnejšie a občas som aj nejedného zazrel, ako nás doháňali. Postupovali veľmi rýchlo a už si ani nedávali pozor na odhalenie.

„Zdržím ich,“ zahlásil Ignác z ničoho nič a zaostal.

„Nie! Je ich príliš veľa. Dlho by si nevydržal a čo ten zvyšok?“

Vyšli sme z lesa. Dodávka už bola pri nás a s hlasným zaškrípaním bŕzd zastala za našimi motorkami. Spoza nej sa so zhasnutými svetlami v plnej rýchlosti vyrútilo desať lovcov na dukoch a preleteli okolo nás. Zastavili až pár metrov za nami a ihneď sa pustili do streľby na nepriateľa z útočných pušiek. Nedovoľovali im dostať sa z lesa. Obehol som pristavenú dodávku a do otvorených dverí som hodil telo. Až vtedy som si uvedomil, že vo voľnej ruke stále zvieram meč. Hodil som ho k telu. S Ignácom sme zatvorili dvere a zabúchali. Vozidlo začalo cúvať, otočilo sa a zmizlo do tmy. Lovci aj naďalej strieľali na neznámych bojovníkov. Nedokázali ich síce zabiť, ale strely z väčších kalibrov im očividne spôsobovali oveľa väčšie bolesti, ako tie z našich pištolí. Nočnú tmu občas rozžiaril vybuchujúci granát, ktorým sa snažili udržať dobiedzajúcu hordu mimo dosah, ale na to ich bolo až priveľa. Streľba ustala, keď sa nepriatelia dostali až na kraj lesa a pušky začali byť viac na obtiaž ako k osohu. Po vystrieľaní posledných zásobníkov Lovci siahli po elegantnejších zbraniach. Z nosičov na motorkách vytiahli meče a obranne sa postavili pred svoje kovové kone. Urobil som to isté a ani som nemusel vidieť Ignáca, aby som vedel, že s nadšeným úsmevom tasil tiež. Oči sa mi rozžiarili od vzrušenia z boja a boli zároveň aj varovaním pre súperov, takisto ako hrdelné vrčanie, syčanie a posmešky mojich kolegov. Nebáli sme sa. Na túto chvíľu sme trénovali. Prvá vlna asi tridsiatich útočníkov varovanie nezobrala vážne a vrhla sa na nás. Nech boli pod ochranou akéhokoľvek kúzla nebolo im to nič platné proti tuctu vycvičených lovcov s mágiou napustenými mečmi. Bezvládne zostali ležať pri našich nohách skorej, než im na pomoc stihli doraziť ich druhovia. Tí to skúsili tiež, no pochodili rovnako zle. Ďalšia vlna už neprišla. Keď si uvedomili, že aj navzdory početnej prevahe nemajú šancu, pobrali svojich ranených a stratili sa v temnote lesa.

Po boji sme sa vrátili na miesto prvého útoku, aby sme si zobrali zbrane a prezreli okolie. Jediné, čo zostalo, boli prázdne nábojnice a zvyšky hlavy človeka. Zdvihli sme si každý svoju pištoľ a rozhodli sa počkať na čističov.

Oblasť sme opustili až za svitania. Ani čističi ale nenašli nič, čo by nám pomohlo v pátraní po útočníkoch. Vrátili sme sa teda späť do brlohu a spísali záznam zásahu. Predtým, než som zlatý artefakt odniesol na analýzu mágom, som si ho na okamih poťažkal v ruke. Pokúšal som sa rozlúštiť zvláštne runy, ale bezvýsledne. Doposiaľ som nikdy také nevidel. Rozhodol som sa teda ukončiť už aj tak predĺženú dennú zmenu a postavil sa na odchod.

„Máte nočnú,“ zastavil sa pri mne Štefan s pohárom kávy v ruke a úsmevom na tvári. Keby som sa nepohrával s tou hlúpou zlatou hračkou, mohol som byť už na ceste domov. Bol som však priveľmi vyčerpaný na to, aby som sa s ním dohadoval a tak som len mávol rukou.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.