(Ne)Prebudení – 2. Kapitola


8

O pätnásť minút neskôr a po necelom kilometri mi napadlo, či niekde v márnici neboli aj moje osobné veci. Mohli mi pomôcť zistiť, kto vlastne som, nemalo už však zmysel sa tam vracať. Strážnik by si ma pri dennom svetle mohol lepšie prezrieť a bol by problém. Ak už medzitým začala pracovať aj ranná šichta v márnici, bol tam už určite ruch. Nie. Tadiaľ cesta neviedla.

Ale kadiaľ potom?

Nemal som kam ísť. Je naozaj ťažké vybrať si smer, keď neviete, kto ste a ani odkiaľ ste, a už vôbec neviete, kde ste, keď nepoznáte svoju minulosť a budúcnosť si práve vytvárate. Najrozumnejšie sa mi zdalo ísť rovno. Po chodníku, popri ceste. Stále rovno, až kým na niečo neprídem alebo sa mi niečo neprihodí. Nemal som čo stratiť. Doslovne.

Nevnímal som svoje okolie. S kapucňou stiahnutou až k očiam a so sklonenou hlavou som kráčal a pozeral sa na miestami rozbitý chodník, ale ani ten som v skutočnosti nevnímal. Pokúšal som sa rozmýšľať. Znova si na niečo spomenúť, ale neprišiel som na nič. Len na to, že mi je v tomto oblečení poriadna zima a musím vyzerať ako exot. Tých zopár ľudí, ktorí okolo mňa prešli, bolo naobliekaných v huňatých zimných bundách s každým kúskom tela dôkladne chráneným. Väčšine bolo vidieť len oči. Keď som vyšiel z budovy, myslel som si, že to je len chladné ráno, ale podľa holých, dobiela sfarbených stromov v okolí a šedej oblohy to skôr vyzeralo na poriadne tuhú zimu. K tomu všetkému sa pridával každým krokom rastúci hlad a peniaze som nemal.

Prešiel som už minimálne okolo jednej večierky a dvoch supermarketov. Do každého som aspoň na chvíľu vošiel, aby som sa na pár minút zahrial a keď po mne začal personál nepríjemne zazerať, dobrovoľne som odišiel. Na kradnutie som nemal náladu. Polícia by ma síce možno vedela identifikovať a posunúť ma tak ďalej v hľadaní stratených spomienok, ale ako by som im vysvetlil dieru po guľke v strede čela? Asi ťažko. Nehovoriac o tom, že ma už celkom pravdepodobne majú v systéme zaevidovaného ako mŕtveho, a to by bolo tiež zábavné vysvetľovať. Nie. Polícia bola to posledné miesto, kam by som sa mal vydať. Nevravel mi to len môj mozog, ale aj inštinkt, ktorý kričal všetkými možnými varovnými signálmi. Drkotajúc zubami som stiahol hlavu medzi ramená, akoby mi to malo pomôcť zahnať zimu a hlad, a pokračoval som v ceste do neznáma.

Musel som byť narodený pod šťastnou hviezdou. Neviem síce, či v tomto alebo predošlom živote, ale ani ma to v danom okamihu nezaujímalo. Pri moderne vyzerajúcom kostole na druhej strane ulice stál totiž dlhý rad ľudí a čakali pri stane, z ktorého sa dymilo a ozývala sa hudba. Bolo to ešte hodný kus cesty, ale až sem som cítil vôňu kapustnice šíriacu sa po okolí a dráždiacu zmysly. Moje čuchové senzory pracovali na plné obrátky a posúvali signál ďalej do tela, ktoré sa prebralo a ťahalo ma krížom cez trávnatú plochu. Buď sa blížili Vianoce, alebo na to mali suroviny. Veľmi ma to nezaujímalo, skôr som však dúfal v to prvé, lebo vtedy bývajú ľudia milší a ústretovejší, aspoň tak som si matne spomínal. Len škoda, že som si nespomenul na to, s kým som Vianoce zvykol tráviť.

Bez obzerania som prebehol cez dvojprúdovú cestu, vyhol sa dvom trúbiacim a nebrzdiacim autám, jednému nadávajúcemu cyklistovi, a po zamrznutej tráve som sa vybral  najkratšou cestou ku kostolu. Že to je naozaj kostol, sa dalo povedať len podľa kríža nachádzajúceho sa na najvyššej časti strechy. Nie podľa veže, keďže žiadnu vežu nemal. Mala to byť asi moderná architektúra, a tak spredu vyzeral skôr ako slnečné hodiny.

Keď som prišiel bližšie, dokázal som rozoznať hudbu a odľahlo mi. Vianočné koledy hrajúce zvnútra stanu pôsobili ako balzam na dušu. Nie ich melódiou či textami, ale tým, čo znamenali. Zaradil som sa za posledného človeka v rade a spokojne sa nadýchol v očakávaní ešte výraznejších vôní vychádzajúcich zo stanu.

Vzápätí som to oľutoval. To, čo som pocítil, vôbec nebola kapustnica či iné jedlo, ale pach ľudí, ktorí sa dni, týždne, či niektorí dokonca aj mesiace neumývali. Väčšina pravdepodobne ani nemala kde. Začal som sa cítiť nesvoj. Vôbec som sem nezapadal. V rade pred sebou som videl len zopár pomerne slušne oblečených ľudí v na prvý pohľad čistom, ale zato ošarpanom a starom odeve, ktorý niekto buď vyhodil, alebo daroval charite. Ja som tu stál v takmer novom a čistom oblečení. Tváre, ktoré sa občas otočili mojím smerom, boli strhané, unavené a otupené životom na ulici a pod holým nebom. Chýbala im iskra, akú majú ľudia, ktorí žijú vlastným a hlavne pohodlným životom, a vracajú sa každý večer do svojich domovov k rodinám. Títo domovy nemali a rodiny už tiež nie. Ak aj áno, tak sa ich stránili. Z ich pohľadov som však necítil hnev či počudovanie, že tu stojím s nimi. Nesúdili ma podľa výzoru, za čo som im bol veľmi vďačný. Neviem, ako ďaleko by som sa v tejto zime a hlavne o hlade dostal.

 

Stál som v rade a dúfal, že mi neodmietnu dať jedlo. Že si nebudú myslieť, že sa chcem priživovať na nešťastí iných, a keď som sa konečne dostal na rad a spod kapucne som sa pozrel na postaršieho kňaza rozdávajúceho pokrm, necítil som sa najpríjemnejšie. Chvíľu si ma prezeral, akoby rozmýšľal, či ma má vyhodiť. Snažil sa mi pozrieť do tváre, ale to som už sklopil zrak a aj hlavu. Už som to chcel vzdať, otočiť sa a zabaliť to, keď mi napokon naložil plnú misku kapustnice a podal štyri krajce chleba. Naložil som si to všetko na tácku a odkráčal do vzdialeného rohu k ohrievaču a poloprázdnemu stolu. Neobzrel som sa, ale celý čas som cítil kňazov pohľad na svojom chrbte. Spôsob, akým si ma prezeral, sa mi nepáčil. Pozeral sa na mňa dlhšie než na ostatných, ale nevyčítal som mu to, rozhodne som sem nezapadal, no potreboval som do seba dať aspoň nejakú potravu, pričom som netušil, kedy a či vôbec budem mať aj nejakú druhú. O vidine tepla ani nehovoriac.

Nemal som v pláne tu zostať celý deň i keď to bola príjemná predstava – sedieť v teple s jedlom na stole –, ale aj napriek tomu som jedol čo najpomalšie, ako sa len dalo a vychutnával si každý jeden hlt. Kapustnica bola výborná. S veľkými kúskami bravčového mäsa a našiel som tam aj zopár krúžkov klobásky. Keď som dojedol a vypil zvyšok šťavy z misky, ešte som ju vytrel chlebom, čo mi zostal, a so zatvorenými očami som si spokojne vydýchol.

Už som sa chystal, že odídem, keď si na lavicu oproti mne sadol kňaz, ktorý naberal stravu, a cez stôl mi podal prešívanú bundu. Videla už síce lepšie časy a možno bola z nejakých veľmi starých vojenských zásob, ale bez okolkov som ju vďačne prijal.

„Je trochu zima na také oblečenie,“ povedal mi s úsmevom.

„Nič iné som nenašiel,“ odpovedal som úprimne, čím som ho asi trochu vyviedol z miery, lebo sa mu obočie spojilo a zvláštne sa na mňa zadíval.

„Nevidel som vás už niekde?“ opýtal sa ma po chvíľke a ja som prestal dýchať a začal rozmýšľať, či by som mohol mať až toľko šťastia, že by ma hneď niekto spoznal a vedel mi pomôcť.

„Neviem, videli?“ odvetil som sa a nadvihol trochu hlavu, aby sa mi dokázal pozrieť do tváre. Pravdepodobne som to prehnal, lebo pri pohľade do nej, alebo lepšie povedané na dieru v čele, sa na mňa zhrozene pozrel, zreničky sa mu rozšírili, prežehnal sa a náhlivým krokom odišiel preč. Zastavil sa až pri pulte s kapustnicou, kde zo stolíka zodvihol mobil a niekomu začal volať, pričom sa neustále pozeral smerom k môjmu stolu.

V tom momente som pochopil, že moje šťastie skončilo.

Vybehol som zo stanu uhýbajúc šuchtajúcim sa bezdomovcom a porozhliadol som sa po okolí. Nemal som ani potuchy, ktorým smerom bude najlepšie sa vydať, a tak som sa rozbehol medzi výškové paneláky. Spomalil som až niekde medzi domami, no ďalej som pokračoval rýchlou chôdzou so sklonenou hlavou a dával si pozor, aby mi okoloidúci nevideli do tváre. Vyhýbal som sa hlavne prípadným kamerám. Zatiaľ som ich síce videl len zopár, lenže to neznamenalo, že nemohli stačiť na to, aby ma vystopovali.

Neubehlo ani päť minút a už som počul v diaľke hučať prvé policajné sirény. Doriti! Už mi nebola zima, aj hladný som prestal byť, avšak s radosťou by som to všetko vymenil, len aby som práve teraz nemusel utekať pred policajtmi. Pridal som ešte viac do kroku, snažil sa vyzerať čo najnenápadnejšie a vyberal som si skôr chodníky pod domami, ako tie v blízkosti cesty. Vôbec ma nezaujímalo, v akom meste som či kam smerujem. Aj tak mi názvy ulíc nič nehovorili – Ševčenkova, Hálova. Mohol som ich vidieť prvýkrát či tisíci, vôbec mi nepomáhali. Zašiel som za posledný panelák, ktorý sa týčil napravo odo mňa, a zastavil sa pri trávnatej ploche. Po pár metroch sa zvažovala k akejsi malej rieke kľukatiacej sa do diaľky. Na šírku mala možno štyri metre, čiže to bol skôr vodný kanál. Dobrou správou bolo, že okrem niekoľkých psičkárov venčiacich svojich verných spoločníkov okolo nik iný nebol. Zbehol som po tráve dolu svahom a kráčal nenápadne popri riečke s pocitom, že som mimo dohľadu zvedavých očí. Okrem toho to bol znova smer doľava. Už mi to s ním dnes vyšlo, tak prečo kaziť tradíciu.

Dôvod na seba nenechal dlho čakať.

„Polícia! Ani hnúť! Ruky za hlavu!“

Nereagoval som a tváril sa, že ten rozkaz nie je smerovaný mne. Zastavil ma až následný výstrel do vzduchu a opakovaná výzva. Mysleli to vážne. Pomaly som dvíhal ruky za hlavu a snažil sa nehýbať, aby to nebrali ako dôvod zastrieľať si. Nevedel som, koľkí sú, no minimálne jeden sa ku mne blížil opatrnými krokmi a vyťahoval putá, druhý na mňa určite mieril.

„Rozkročte nohy a ruky dajte za chrbát dlaňami ku mne!“ rozkázal mi strážnik mierne roztraseným hlasom. „Pomaly!“

Poslúchol som. V okamihu, keď sa chladný kov policajných pút dotkol mojej pokožky, nemyslel som na nič iné, len nech už je konečne koniec a dostanem sa do tepla. Polícii som sa chcel vyhnúť, no len som si nahováral, že je niečo také možné. Skôr či neskôr by ma chytili, tak načo odďaľovať nevyhnutné.

Zacvaknutie pút. Nič viac nebolo treba, svet okolo mňa sa akoby spomalil.

V tom istom okamihu som prudko trhol pažami a prekvapil policajta, ktorému očividne ani nenapadlo, že by som sa mohol brániť. Úprimne, ani mne to nenapadlo, ale jednoducho sa to stalo. Policajt stratil rovnováhu a nestačil zareagovať, keď som si ho pritiahol k sebe a hlavičkou mu zlomil nos. Keby zachoval duchaprítomnosť, mohol putá pustiť a celé by mi to nevyšlo. Zatackal sa, urobil dva malátne kroky späť a oboma rukami si chytil nos. Okolo hlavy mi preletela guľka. Priskočil som k omráčenému, stále sa za nos držiacemu strážnikovi, chytil ho za pažu, vytočil mu ju za chrbtom a otočil ho čelom k jeho partnerovi. Voľnou rukou som mu z puzdra vybral služobnú zbraň a bez varovania trikrát vypálil.

„Polož to a poď pomaly sem!“ zakričal som a mieril na druhého policajta zbraňou jeho kolegu, ale nezdalo sa, že by ma chcel poslúchnuť. Namiesto toho na nás neustále mieril a rozprával niečo do vysielačky.

„Nebudem to opakovať!“ skríkol som a nadľudská sila hlasu prekvapila aj mňa samého.

Strážca zákona svojvoľne o krok ustúpil. Ruka sa mu triasla. Videl som mu na tvári, že zvádza vnútorný boj. Rozmýšľal nad tým, čo sa práve stalo, a hľadal správne riešenie situácie. Možno sa aj snažil rozpamätať, čo im hovorili na akadémii, ale na to som nemal čas. V diaľke sa ozývali sirény a blížili sa.

„Prepáč,“ povedal som úprimne a dvakrát vystrelil skôr, než stihol zareagovať. Jednu strelu som mieril do nohy, druhú do pravej ruky.

Zreničky sa mu rozšírili od strachu, keď pochopil, že guľkám sa už vyhnúť nestihol.

„Prepáč,“ zašepkal som znova, ale to mohol počuť už len strážnik, ktorého som držal ako štít.

Podkopol som mu kolená, priložil mu jeho vlastnú pištoľ k hlave a zaváhal som. Ruka sa mi chvela. Nie tak, aby som netrafil, na to som bol príliš blízko, ale chvela sa.

„Prosím, nie,“ zafňukal a pozeral sa pritom do zeme. „Prosím, nie.“

Pripadalo mi to ako dlhé minúty. Len som tak stál a pozeral sa na mladého policajta, ktorý zrazu vôbec nevyzeral ako policajt. Mal rozstrapatené husté čierne vlasy, špinavé a otrhané maskáče, ruky spútané za chrbtom plastovými putami a knísal sa dopredu a dozadu za rytmického odriekavania modlitby v jazyku, ktorému som nerozumel. Keď stíchol a upokojil svoje pohyby, vystrelil som.

„Prosím!“ nariekal opätovne a jeho slová ma vrátili späť do reality.

Voľnou rukou som si prešiel po tvári a obzrel sa vôkol seba. Až na pár odvážlivcov, čo sa prišli pozrieť na moje zatýkanie a teraz si to z bezpečnej vzdialenosti natáčali na mobil, som ďalších policajtov nevidel, ale sirény som počul.

Opatrne som odtiahol hlaveň od strážnikovej hlavy, zaistil pištoľ a udrel ho do zátylku.

Pozrel som sa na toho druhého. Stále ležal tam, kde padol, a držal si ranu na ruke. Popritom mal hlavu zdvihnutú a so strachom v očiach ma pozoroval.

„Prepáč,“ povedal som znova a tentoraz trochu hlasnejšie, aby ma počul. Zohol som sa k strážnikovi ležiacemu pri mojich nohách, zobral mu vysielačku a rozbehol sa.

Teraz už existoval iba jeden smer, ktorým som mohol ísť – stále dopredu, nech ma tam čakalo čokoľvek. Za mnou nebolo nič, len minulosť.

Sirén pribúdalo.

Miestami sa zdali veľmi blízko, ale nikoho som nevidel. Išiel som pomalým krokom a cez cestu som prebehol práve v okamihu, keď povedľa mňa v rýchlosti a bez húkačiek prešlo policajné auto. Dúfal som, že mi nemalá skupinka na prechode poskytla postačujúce krytie. Zamieril som medzi domy, kde sa autá nepohybovali. Prešiel som popri paneláku, na ktorom bola ceduľka s nápisom Vlastenecké námestie, a ocitol som sa pri školskom dvore. Vysielačka v mojej ruke chrlila do ticha vôkol jedno hlásenie za druhým, môj opis aj posledný smer, ktorým ma videli ísť. Nič viac nevedeli, takže hliadka ma nezbadala. Rozmýšľal som, či zo seba nezhodím aspoň bundu, čo som dostal od kňaza, ale ihneď som to zavrhol. Mohol pokojne nahlásiť aj moje oblečenie pod bundou, a potom by som zbytočne mrzol.

Rovno za nosom, hovoril som si a nič iné mi ani nezostávalo. Prišiel som až k hlavnej ceste, prebehol pomedzi autá na druhú stranu a vzďaľujúc sa od hučiacich sirén som sa znova ponoril do panelákového bludiska.

Začínal som mať pocit, že sa mi podarilo utiecť, keď len pár metrov predo mnou prešlo ďalšie policajné auto, bez zapnutých sirén. Nič to nemuselo znamenať, ani vysielačka už dlho nehlásila moju polohu, lepšie povedané – bola úplne ticho. Kurvafix! Museli zmeniť kanál, keď si uvedomili, že im jedna chýba! Snažil som sa tváriť nenápadne a prelaďoval pri tom kanály.

„… šedá prešívaná bunda, asi 180 cm, štíhla postava a krátke tmavé vlasy. Rozumiem. Máme ho. Smeruje po Muchovom na Černyševského.“

„Rozumieme. Všetky jednotky, uzatvorte oblasť. Subjekt je ozbrojený a extrémne nebezpečný. Použite všetky možné donucovacie prostriedky. Nevieme, ako sa dostal na slobodu, ale druhýkrát sa mu to nepodarí.“

Druhýkrát? Nerozumel som, o čom hovorí. Na akú slobodu? Z márnice? Bol som tak ponorený do svojich myšlienok, že som úplne zabudol, že vedia, kde som. Názvy ulíc mi síce nič nehovorili, ale nepochyboval som, že práve po nich som sa pohyboval. Okrem sirén som počul prinajmenšom jeden vrtuľník, ktorý sa ku mne blížil odkiaľsi zo severu.

Ďalšie dve policajné autá, ktoré som zbadal, prišli bez sirén. Vzápätí zabrzdili a odrezali mi cestu.

Z áut okamžite povyskakovali policajti Útvaru osobitného určenia s namierenými samopalmi. Kričali na mňa, ale nevnímal som ich. Okamžite som sa rozbehol a vybral sa tentoraz doprava.

Hneď na to sa spustila streľba. Väčšina šla mimo, ale zopár projektilov sa nebezpečne priblížilo a prederavilo moju novú bundu, bol som si však istý, že žiaden zásah som nedostal. Buď to boli takí zlí strelci, alebo to boli varovné výstrely. Periférnym videním som zbadal pohyb z ľavej strany, ale bolo už neskoro.

Prichádzajúca električka ma nabrala a odhodila.

Niekoľko metrov som letel vzduchom a ďalších pár metrov som sa ešte kotúľal po zemi, kým som sa konečne zastavil a so stonaním sa otočil čelom k hlavniam samopalov vzoru 58.

 

 

(Ne)Prebudení – 3. Kapitola

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.