Mesiac: jún 2020

„A kam si ho nakoniec schoval?“ opýtal sa Tomáš s napätím očakával, čo mu Paul povie. Už pätnásť minút nám rozprával historku o tom, ako sa dostal do armády. Jeden večer našiel celkom nové, nepoškodené auto, ktoré sa do jeho štvrte nehodilo a nepatrilo ani nikomu, koho poznal. Rozhodol sa teda, že ho vykradne. Zobral všetko, na čo Read More …

„Do čoho upadol? Do kómy?!“ rozčuľoval sa Holz a povolil uzdu emóciám. „Mali ste ho vypočuť, zistiť kde má skrýšu a odkiaľ má ten kód! Nie ho zabiť!“ „Jeho nanoboty nereagujú vôbec tak, ako by reagovať mali. Po posledných inštrukciách, čo sme poslali, sa jednoducho vypli a spolu s nimi aj Pacho. Čosi také som v živote nevidel, a to sa Read More …

Cez zuby som pretlačil bolestné zachrčanie spolu so slinami vytekajúcimi z kútikov úst. Oči sa mi prevracali od bodavej bolesti, ktorá mi znova vystreľovala v hlave, a videl som len škvrny neustále meniace farbu z čiernej na bielu, stále dookola. Neviem, o čo sa snažili, ale robili mi dačo s nanobotmi a tie sa bránili. Ak toto malo byť mučenie, tak sa im Read More …

Uvoľnil sa a oprel, aby sa anatomicky tvarované kreslo mohlo prispôsobiť a umožniť mu aspoň chvíľu si oddýchnuť a utriediť myšlienky. Zhlboka sa nadýchol a znova vydýchol. Zopakoval to niekoľkokrát. Už len týždeň a veci sa dajú do pohybu a ani nie príliš produktívny rozhovor s Pachom to nezmení. Musel veriť, že aj keď nenájdu Pachovu skrýš, tak to ich úsilie neohrozí Read More …

Prvá kapitola prepísaná a upravená z pohľadu z prvej osoby do tretej. Sú tak napísané aj Ajrišove pokračovania. Záverečné mám rád, pomyslel si Ajriš a prešiel si rukou po dvojdňovom strnisku. Opretý o stenu pri dverách sledoval posledné kusy večernej klientely U bielej Lujzy. Väčšina náhodných zákazníkov sa už dávno vracia domov. Alebo sa o to prinajmenšom na Read More …

„Zuzana… Eva,“ zašepkal som, keď ma studený vzduch prebral a spustil bodavú bolesť rozširujúcu sa hlavou cez krk ďalej do tela a končatín. Neudržal som sa a vykríkol z plného hrdla. Hlavu som si chytil do dlaní v snahe zmierniť impulzy plné bolesti, ale vôbec to nepomáhalo. Moja poloha dolu hlavou tiež nebola ideálna. Krv mi prúdila z celého tela rovno Read More …

„Ako je mu?“ spýtal sa Holz pri pohľade na zábery z jednej z výskumných staníc. „Žije a stále bojuje. Dosiaľ som nevidel takú odolnosť, ale verím, že sa im to podarí,“ povedal doktor. „Čo ostatní?“ „U nich to prebehlo hladko a uzdravujú sa. Do šiestich hodín, by mali byť úplne pripravení na preprogramovanie.“ „Budú si niečo pamätať?“ Read More …

„Ešte stále tomu neverím, že idem domov,“ prehovorila Jeleníková hlasom stlmeným ochranným oblekom a neveriacky pokrútila hlavou. „Bola som si istá, že sa už domov nikdy nevrátim.“ „Možno vás to odnaučí riskovať takto svoj život a životy iných,“ poznamenal Paul zo svojho miesta v transportnej helikoptére HH-47 Chinook. „Paul!“ napomenul som ho. „Nechajte ho, má právo vyjadriť Read More …

Zo sna, aký sa jej už dlho nezdal, sa náhle prebrala. Rukami si rýchlo začala utierať slzy a okamžite sa posadila obzerajúc sa okolo seba, či si to niekto nevšimol. Nepotrebovala, aby ju niekto ľutoval. Vydýchla si a so zavretými očami sa snažila znova si vybaviť jej tvár tak podobnú svojej vlastnej, no predsa inú. Ubehli dva roky, Read More …